UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Pramukovej a členiek senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Gabriely Mederovej, v spore žalobcu: SLOVDAN, spol. s r.o., so sídlom Čečinová 16/A, 821 05 Bratislava, IČO: 31 673 601, zast. A.K. JUDr.NOVÁČKOVÁ s.r.o., so sídlom Mandľová 28, 851 10 Bratislava, IČO: 36 699 705, proti žalovanému: Festin, a. s., so sídlom Plynárenská 7/A, 824 60 Bratislava, IČO: 35 700 165, zast. Advokátska kancelária JUDr. Silvia Predná, s. r. o., so sídlom Gercenova 6, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 36 859 044, o zaplatenie istiny 981 871,47 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 25Cb/211/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. apríla 2021, č. k. 1Cob/132/2019-1314, takto
rozhodol:
I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a.
II. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 22. apríla 2022, č. k. 1Cob/132/2019- 1314, potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „súd prvej inštancie“) z 29. mája 2018, č. k. 25Cb/211/2009-1084 a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.
2. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že súd prvej inštancie potvrdzovaným rozsudkom v prvom výroku žalobu zamietol a v druhom výroku priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku poukázal na žalobu doručenú súdu dňa 16. júna 2009, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1 251 930,23 eur s úrokom z omeškania vo výške 14,75 % ročne od 16. júna 2009 (podľa poznámky odvolacieho súdu malo byť správne uvedené „od 10. februára 2007“) do zaplatenia, titulom neuhradenia provízie na základe mandátnej zmluvy zo dňa 1. mája 2006 (ďalej len „Zmluva 1“) pomenovanej ako sprostredkovateľská zmluva, ktorej predmetom podľa čl. 2 bolo zo strany žalobcu pre žalovaného zariadiť obchodnú záležitosť predstavujúcu sprostredkovanie prijatia a potvrdenia prihlášok zdravotnou poisťovňou Union zdravotná poisťovňa, a.s., aktuálne so sídlom Karadžičova 10, 814 53 Bratislava,IČO: 36 284 831 (ďalej len „Union zdravotná poisťovňa“) a s tým súvisiace konzultačno-informačné aktivity pri vypĺňaní a preberaní prihlášok. Za sprostredkovanie prijatia a potvrdenia prihlášok sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi (bod 2.2 Zmluvy 1) odmenu vo výške a za podmienok uvedených v Zmluve 1 a v Províznom poriadku tvoriacom jej prílohu. Žalobca odovzdal žalovanému celkovo 36.260 prihlášok a z nich žalovaný prevzal 35.448 prihlášok, ktoré mal odovzdať zdravotnej poisťovni a tá ich zo zákona musela prijať a oznámiť Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „Úrad“) ich prijatie, pričom pre potvrdenie prihlášky nesmel Úrad do 31. októbra 2006 spätne oznámiť zdravotnej poisťovni prípadné námietky voči konkrétnej prihláške z titulu jej prednostného prijatia inou zdravotnou poisťovňou. Podľa žalobcu zo Zmluvy 1 mu vznikol nárok na odmenu vo výške 77 852 000,- Sk. Ďalej žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 1. mája 2006 zmluvu o sprostredkovaní 2/2006 (ďalej len „Zmluva 2“), predmetom ktorej bolo vykonávanie činnosti žalobcom pre žalovaného smerujúcej k tomu, aby mal žalovaný príležitosť uzavrieť zmluvu o sprostredkovaní s inými maklérmi, ktorej predmetom mal byť záväzok makléra zariaďovať pre žalovaného obchodnú záležitosť, ktorou je sprostredkovanie prijatia a potvrdenia prihlášok Union zdravotnou poisťovňou a s tým súvisiace konzultačno-informačné aktivity pri vypĺňaní a preberaní prihlášok. Na základe Zmluvy 2 mala žalobcovi prislúchať odmena za každú prihlášku, ktorej prijatie a potvrdenie v zdravotnej poisťovni sprostredkoval pre žalovaného maklér. Žalobcom sprostredkovaným maklérom bola spoločnosť LYONESS Slovakia s.r.o., ktorá so žalovaným uzatvorila dňa 11. mája 2006 zmluvu o sprostredkovaní a odovzdala žalovanému spolu 2.344 prihlášok, z ktorých žalovaný prijal 2.318 prihlášok, čím žalobcovi mal vzniknúť nárok na odmenu v celkovej výške 667 980,- Sk. Spolu mal žalovaný z titulu Zmluvy 1 a Zmluvy 2 vyplatiť žalobcovi odmenu v celkovej výške 78 519 980,- Sk, z ktorej ale žalovaný uhradil žalobca len sumu 40 804 330,- Sk, a to formou preddavkov na odmenu. Žalobca tak od žalovaného žalobou žiadal zaplatenie doplatku vo výške 37 715 650,- Sk, t. j. 1 251 930,23 eur.
3. Súd prvej inštancie vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom z 10. apríla 2014, č. k. 25Cb/211/2009- 577, ktorým žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 981 871,47 eur s 14,75 % ročným úrokom z omeškania od 10. februára 2007 do zaplatenia a vo zvyšku (270 058,76 eur s príslušenstvom) žalobu zamietol. Na základe odvolania žalovaného rozhodoval Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudkom z 23. apríla 2015, č. k. 1Cob/286/2014-669, predmetný rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil. Následne žalovaný podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením z 30. marca 2016, sp. zn. 3Obdo/46/2015 dovolanie žalovaného odmietol. Na základe ústavnej sťažnosti žalovaného Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom z 9. novembra 2016, č. k. I. ÚS 532/2016-87, rozsudok odvolacieho súdu a uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave následne uznesením z 10. apríla 2017, č. k. 1Cob/35/2017-1007, rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 10. apríla 2014, č. k. 25Cb/211/2009-577, v napadnutej vyhovujúcej časti a súvisiacom výroku o náhrade trov prvoinštančného konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie konštatoval, že po tom, čo rozsudok súdu prvej inštancie z 10. apríla 2014, č. k. 25Cb/211/2009-577, nadobudol v zamietajúcej časti (270 058,76 eur s príslušenstvom) právoplatnosť, predmetom konania zostal uplatnený nárok na zaplatenie 981 871,47 eur s príslušenstvom.
4. Súd prvej inštancie ustálil, že na to, aby žalobcovi vznikol nárok na províziu, museli byť splnené podmienky špecifikované v druhom odseku štvrtého článku mandátnej zmluvy, a to podanie riadne vyplnenej a podpísanej prihlášky zdravotnej poisťovni, prijatie prihlášky zdravotnou poisťovňou a neoznámenie Úradu zdravotnej poisťovni do 31.10. prijatie prihlášky inou poisťovňou alebo určenie poistného vzťahu s inou poisťovňou (čl. 4 bod 4.2). Aby nárok na odmenu žalobcovi vznikol, musela byť naplnená aj ďalšia podmienka, a to potvrdenie prihlášky zdravotnou poisťovňou (čl. 2 body 2.1 a 2.2), čo znamená, že fyzická osoba, ktorá prihlášku riadne vyplnila a podala, sa musela stať poistencom Union zdravotnej poisťovne. Pre výklad jednotlivých pojmov poukázal súd prvej inštancie na Metodické usmernenie č. 2/2/2006 vydaného Úradom. Pod „podaním prihlášky“ je potrebné chápať vyplnenie prihlášky poistencom a jej následné odovzdanie poisťovni, „prijatím prihlášky“ je jej prevzatie od poistenca a jej zaevidovanie v poisťovni, kde jej môže byť pridelené špecifické identifikačné číslo a „potvrdením prihlášky“ je potrebné rozumieť akceptáciu prihlášky a vznik samotného poistného vzťahu.Zdravotná poisťovňa je povinná potvrdiť prihlášku len vtedy, ak Úrad neoznámi prijatie alebo potvrdenie prihlášky v inej zdravotnej poisťovni ako prvej. Až potvrdením prihlášky zdravotnou poisťovňou bol splnený dohodnutý predmet záväzku žalobcu ako makléra a vzniklo mu právo na odmenu. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol. Súd prvej inštancie zamietol návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania, pretože ich považoval za neúčelné, nadbytočné a nehospodárne, ktoré by neúmerným spôsobom viedli k predlžovaniu konania.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie. Súd prvej inštancie podľa žalobcu neprihliadol na listinné dôkazy, ustanovenia zmluvy, právne a gramatické definície, právne zásady a svedecké výpovede, ktoré mali preukazovať, že jeho provízny nárok nebol nikdy naviazaný na „potvrdenie“ prihlášky, ale len „zo strany Úradu neznegované prijatie“ prihlášky. Žalobca poukázal na definíciu pojmu „sprostredkovať“, z ktorého vyplýva, že predmetom záväzku žalobcu mohlo byť len „zabezpečiť príležitosť prijatia a potvrdenia prihlášok zdravotnou poisťovňou“. Uvedené podľa žalobcu zodpovedalo aj mandátnemu charakteru zmluvy a aj zákonnej úprave verejného zdravotného poistenia, keď potvrdenie prihlášky nemohlo predstavovať žiaden záväzok žalobcu. Legitímnemu očakávaniu, že Union zdravotná poisťovňa neporuší svoju zákonnú povinnosť potvrdiť každú ňou prijatú prihlášku (pokiaľ nebude z Úradu odmietnutá) zodpovedali aj tri provízne podmienky dohodnuté v špeciálnom bode 4.2 zmluvy: riadne vyplnenie prihlášky, prijatie prihlášky v Union zdravotná poisťovňa a absencia negatívneho stanoviska Úradu. Podľa žalobcu preto nie „potvrdenie prihlášky“, ale len „zabezpečenie príležitosti jej potvrdenia“ mohlo predstavovať žalobcovu činnosť a predmet jeho záväzku. Žalobca poukázal aj na Prílohu č. 1 zmluvy (Provízny poriadok), kde je jednoznačne uvedené „Základná provízia v Sk za prijatú prihlášku“ a nie „Základná provízia za potvrdenú prihlášku“. Provízne podmienky podľa bodu 4.2 zmluvy a Provízny poriadok podľa Prílohy č. 1 zmluvy predstavovali špeciálnu a najmä ucelenú a samostatnú úpravu provízneho nároku, čím mali prednosť pred všeobecnými ustanoveniami zmluvy. Naviazanie provízie na „prijatie“ prihlášky vyplýva aj zo zásady „contra proferentem“ podľa § 266 ods. 4 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), keď autorom zmluvy bol žalovaný. Žalobca poukázal aj na znenie ust. § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie sa zároveň nevysporiadal s 27.610 žalobcom získanými fyzickými osobami, ktoré sa k 1. januára 2007 stali nespornými poistencami Union zdravotnej poisťovne. Žalovaný mal aj časť nároku v sume 153 240,- eur uznať, keď v rámci odporu označil celkovo 22.450 prihlášok, za ktoré mal žalobca získať províziu 45 420 844,- Sk, z čoho mu bolo vyplatených len 40 804 330,- Sk.
6. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že z rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci k skutkovým a právnym záverom. Súd prvej inštancie sa podľa odvolacieho súdu dostatočne, náležite, zrozumiteľne a vecne správne vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci. Odvolací súd preto odvolateľom namietanú arbitrárnosť napadnutého rozsudku nezistil.
7. Odvolací súd ďalej uviedol, že je zrejmé, že primárnou spornou skutočnosťou medzi stranami sporu bolo posúdenie vzniku nároku na odplatu (províziu) pri oboch zmluvách v spojení s vyriešením otázky viazanosti vzniku predmetného nároku buď len na prijatie prihlášky na verejné zdravotné poistenie zdravotnou poisťovňou alebo aj na potvrdenie prihlášky zdravotnou poisťovňou. Odvolací súd sa v tejto otázke stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Pre vznik nároku na odplatu sa vyžadovalo jednak kumulatívne splnenie podmienok špecifikovaných v druhom bode štvrtého článku mandátnej zmluvy, a to podanie riadne vyplnenej a podpísanej prihlášky zdravotnej poisťovni, prijatie prihlášky zdravotnou poisťovňou a neoznámenie Úradu zdravotnej poisťovni do 31.10. prijatie prihlášky inou poisťovňou alebo určenie poistného vzťahu s inou poisťovňou (čl. 4 bod 4.2) za súčasného naplnenia ďalšej podmienky, a to potvrdenia prihlášky zdravotnou poisťovňou (čl. 2 bod 2.1 a 2.2), t. j. fyzická osoba, ktorá prihlášku riadne vyplnila a podala, sa musela aj stať poistencom Union zdravotnej poisťovne. Súd prvej inštancie postupoval aj v súlade s právnym názorom vyjadreným ústavným súdom. V prípade Zmluvy 1 bolo základom pre vznik nároku na odplatu zmluvné ustanovenie v čl. 2 bod 2.2 Zmluvy 1, podľa ktorého bol predmetom zmluvy záväzok zariadiť obchodnú záležitosť, ktorou bolo sprostredkovanie prijatia a potvrdenia prihlášok zdravotnou poisťovňou a s tým súvisiace konzultačno-informačné aktivity pri vypĺňaní a preberaní prihlášok. V prípade Zmluvy 2 bolo základom pre vznik nároku na odplatu zmluvné ustanovenie v čl. 3 bod 3.1 Zmluvy 2, v zmysle ktorého mal žalobca nárok na odmenu za každú prihlášku na verejné zdravotné poistenie, ktorej prijatie a potvrdenie v zdravotnej poisťovni sprostredkoval pre žalovaného každý maklér.
8. K argumentácii žalobcu ohľadom obsahu Províznych podmienok odvolací súd poukázal na ust. § 273 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré zakladá prednosť dojednaní v zmluve pred znením obchodných podmienok. Žalobca zároveň v odvolaní uviedol neúplnú citáciu ust. § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka, keď opomenul uviesť úvodnú časť predmetného ustanovenia, a to „ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné...“. Odvolací súd považuje za nespornú dohodu zmluvných strán vyplývajúci zo Zmluvy 1 a aj zo Zmluvy 2, podľa ktorej bol vznik nároku na províziu viazaný na sprostredkovanie prijatia a potvrdenia prihlášok zdravotnou poisťovňou. Z obsahu Zmluvy 1 a Zmluvy 2 muselo byť žalobcovi i maklérovi zrejmé, že žalovaný má záujem nielen na prijatí prihlášok zdravotnou poisťovňou, ale aj na ich potvrdení zdravotnou poisťovňou (§ 567 ods. 2 veta prvá Obchodného zákonníka) s tým, že žalobca i maklér boli pri zariaďovaní predmetnej záležitosti povinní postupovať s odbornou starostlivosťou (§ 567 ods. 1 Obchodného zákonníka), pričom len postup s odbornou starostlivosťou v súlade s poznaným záujmom mandanta možno kvalifikovať ako riadne vykonanie činnosti predstavujúcej predmet zmluvy, za ktorú vzniká nárok na odplatu (províziu) v zmysle dohody obsiahnutej v Zmluve 1 a v Zmluve 2, t. j. za sprostredkovanie prijatia a potvrdenia prihlášok zdravotnou poisťovňou.
9. Odvolací súd ďalej poukázal na právny názor ústavného súdu vyjadrený v náleze z 9. novembra 2016, č. k. I. ÚS 532/2016-87, v ktorom ústavný súd jednoznačne konštatoval, že krajský súd sa nevysporiadal s vymedzením predmetu záväzku žalobcu i makléra v dotknutých zmluvách, keď podľa bodov 2.1 oboch zmlúv tento záväzok žalobcu aj makléra spočíva v zariadení obchodnej záležitosti, ktorou je „sprostredkovanie prijatia a potvrdenia prihlášok zdravotnou poisťovňou a s tým súvisiace konzultačno-informačné aktivity pri vypĺňaní a preberaní prihlášok“ ako ani s vymedzením záväzku žalovaného zaplatiť províziu, keď podľa bodu 2.2 oboch zmlúv má žalovaný povinnosti zaplatiť žalobcovi „za vykonávanie činnosti podľa tejto zmluvy, t. j. za sprostredkovanie prijatia a potvrdenia prihlášky zdravotnou poisťovňou“. Ústavný súd konštatoval, že krajský súd a aj okresný súd v predchádzajúcich rozhodnutiach pri učinení svojich záverov nereflektovali na to, že podľa označených ustanovení je predmetom záväzku žalobcu i makléra nielen sprostredkovanie prijatia prihlášok, ale aj ich potvrdenia. Taktiež nárok na províziu je spojený so splnením takto formulovaného záväzku. Uvedený právny názor ústavného súdu súd prvej inštancie pri svojich skutkových a právnych záveroch plne rešpektoval.
10. Osobitne k odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s 27.610 žalobcom získanými fyzickými osobami, ktoré sa k 1. januára 2007 stali nespornými poistencami Union zdravotnej poisťovne s odkazom na dôkaz č. 7 z 15. novembra 2012 predložený žalovaným, odvolací súd poukázal na vyjadrenie žalovaného v odvolacej duplike, v ktorej sa žalovaný k tejto námietke žalobcu podrobne vyjadril. Žalovaný uviedol, že z porovnania dátumov vyplýva, že tlačivo prihlášky, ktorej spísanie sprostredkoval žalobca, resp. spoločnosť LYONESS Slovakia, s.r.o. a dátum, z ktorého vznikol, resp. mal vzniknúť v Union zdravotnej poisťovni poistný vzťah, sú rôzne, pričom dátum spísania prihlášky, za sprostredkovanie ktorej sa žalobca domáha zaplatenia odmeny, je neskorší. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že už zo samotnej žaloby je zrejmé, že žalobca ním tvrdený nárok na províziu nikdy žalovanému nefakturoval, v žalobe odvodzuje svoj nárok len z preberacích protokolov bez toho, aby jednoznačne špecifikoval, z ktorých konkrétnych prihlášok a v akej výške pri konkrétnej prihláške uplatňuje nárok na províziu. Ani v priebehu konania po náleze ústavného súdu žalobca napriek rozsiahlej prílohovej časti spisového materiálu takýmto jednoznačným a preskúmateľným spôsobom svoj nárok nešpecifikoval a uvádzal len počty prihlášok v jednotlivých kategóriách s výškou provízie, pričom zo spisu ani nie je zrejmé, na ktoré konkrétne prihlášky bola žalobcom započítaná suma 40 804 330,- Sk, ktorá bola žalovaným žalobcovi nesporne uhradená vo forme preddavku.
11. V nadväznosti na žalobcom v odvolaní tvrdené uznanie časti žalovaného nároku v sume 153 240,-eur zo strany žalovaného v rámci odporu, odvolací súd uviedol, že z odporu proti platobnému rozkazu nevyplýva žiadne uznanie záväzku, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako kvalifikované uznanie záväzku. Vzhľadom na procesnú obranu žalovaného obsiahnutú už aj priamo v odpore proti platobnému rozkazu nemožno ani žalovaným uvádzanú čiastočnú úhradu zo Zmluvy 1 v sume 4 319 500,- Sk a zo Zmluvy 2 v sume 484 860,- Sk považovať za konkludentné uznanie zvyšku žalobcom uplatňovaného nároku.
12. Odvolací súd na záver zdôraznil, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také skutkovo a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného súdneho procesu, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery a vec rozhodol správne aj po právnej stránke rešpektujúc viazanosť právnym názorom ústavného súdu. Rozsudok súdu prvej inštancie je náležite odôvodnený, súd prvej inštancie v ňom vysvetlil, ktoré skutočnosti so zásadným významom pre predmet sporu považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré navrhované dôkazy nevykonal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „C. s. p.“) ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný.
13. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorým dovolaciemu súdu navrhuje, aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť a dôvodnosť dovolania odvodzuje žalobca z ust. § 420 písm. f/ C. s. p. Odvolací súd sa podľa žalobcu v rozpore s ust. § 387 ods. 3 C. s. p. nevysporiadal s odvolacími tvrdeniami žalobcu. Nižšie súdy podľa dovolateľa odignorovali v prospech žalobcu vykonané dôkazy a zvýhodnili žalovaného v otázke unesenia dôkazného bremena jeho tvrdení. Dovolateľ v dovolaní poukázal na znenie bodu 2.2 a 4.2 zmluvy a Prílohy č. 1 k zmluve (Provízny poriadok). Dovolateľ poukázal na tieto konkrétne rozpory, s ktorými sa súdy nevysporiadali: (i) rozpor s Prílohou č. 1 zmluvy (provízia za „prijaté“ prihlášky), (ii) rozpor so zásadou specialis derogat generali (špecialita bodu 4.2 a P1), (iii) rozpor so zásadou contra proferentem (§ 266 ods. 4 Obchodného zákonníka), (iv) rozpor s legálnym, či gramatickým obsahom pojmu čl. 2 zmluvy „sprostredkovať“, (v) rozpor so zásadou nemo ex suo delicto meliorem suam condicionem facere potest (v zmysle ktorej každá Úradom neznegovaná prijatá prihláška musela byť zo zákona potvrdená) a (vi) rozpor s výpoveďou pracovníka žalovaného p. Špaka (provízia za „prijaté“ prihlášky).
14. Podľa dovolateľa ústavný súd nie je „v súkromných sporoch žiadnym všeobecným súdom pre vynášanie akýchkoľvek hmotnoprávnych posúdení veci, keď z titulu svojej pozície sa v súkromnom práve jeho právne názory môžu vzťahovať len na procesné otázky (že sám ústavný súd to niekedy excesívne porušuje, čo bol aj tento prípad, je jedna vec, ale ostatné súdy by si tejto statusovej skutočnosti ústavného súdu mali byť vedomé)“. Právny názor vyššieho súdu nezbavuje nižšie súdy povinnosti svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodniť.
15. Dovolateľ ďalej poukázal na Prílohu č. 1 zmluvy, na ktorú odkazujú ustanovenia bodu 4.2 a 2.2 zmluvy, podľa ktorej základná provízia pripadá na „prijatú“ a nie „potvrdenú“ prihlášku. S touto skutočnosťou sa podľa dovolateľa nižšie súdy nevysporiadali aj napriek tomu, že na ňu žalobca v podaniach upozorňoval.
16. Bod 4.2 zmluvy je podľa žalobcu špeciálnym ustanovením, ktoré má v zmysle zásady specialis derogat generali prednosť pred čl. 2 bod 2.1 a 2.2 zmluvy. Napriek tomu, že žalobca na túto skutočnosť opakovane upozorňoval, nižšie súdy sa s ňou podľa dovolateľa nevysporiadali.
17. Autorom zmluvy bol žalovaný, preto sa podľa žalobcu malo vychádzať zo zásady contra preferentem a konflikt medzi ustanoveniami bodov 2.2 a 4.2 zmluvy mal byť riešený v prospech žalobcu. Žalobca poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 243/2007 a Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 182/2001. Nižšie súdy uprednostnili výklad autora zmluvy namiesto jej komplexného výkladu žalobcom. S uvedenou skutočnosťou sa podľa dovolateľa nižšie súdy rovnakonevysporiadali.
18. Nižšie súdy podľa dovolateľa opomuneli uskutočniť výklad pojmu sprostredkovať, ktorý je obsiahnutý v bode 2.2 zmluvy. Žalobca tvrdí, že obsahom tohto pojmu je len „umožniť/zabezpečiť príležitosť“ zdravotnej poisťovni prijaté prihlášky potvrdiť. Poukázal pri tom na ust. § 642 Obchodného zákonníka a rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžo/225/2010, podľa ktorého ak zákonodarca použil všeobecné pojmy, ktoré nie sú v zákone definované, je potrebné ich vykladať čisto logicky a gramaticky, nie je za tým potrebné hľadať akúsi právnu kvalifikáciu. Provízne podmienky (bod 4.2) nie sú podľa dovolateľa v rozpore s predmetom zmluvy (bod 2.2) o umožnení/zabezpečení príležitosti prihlášky nielen prijať, ale aj potvrdiť. S uvedeným sa rovnako nižšie súdy nevysporiadali.
19. K výkladu bodu 2.2 zmluvy poukázal dovolateľ aj na ust. § 6 ods. 10 písm. a/, § 6 ods. 10 písm. b/ bod 2 a § 6 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“). Z uvedených ustanovení má vyplývať povinnosť zdravotnej poisťovne potvrdiť prihlášku každému poistencovi, ktorý prihlášku podá. Všetky žalobcom domáhané prihlášky boli zdravotnou poisťovňou prijaté a Úradom neznegované, čím bola zdravotná poisťovňa povinná všetky tieto prihlášky potvrdiť. Uvedená zákonná úprava preto predstavuje legitímne očakávanie žalobcu.
20. Výpoveď svedka A.I. zo dňa 10. júna 2010 predvolaného na návrh žalovaného podľa dovolateľa potvrdila, že pre vznik nároku na províziu musel žalobca splniť tri podmienky uvedené v článku 4. S touto skutočnosťou sa rovnako nižšie súdy nevysporiadali.
21. Nižšie súdy sa podľa dovolateľa dopustili aj protizákonného tvrdenia, keď uviedli, že žalobca i maklér boli pri zariaďovaní záležitosti povinní postupovať s odbornou starostlivosťou v súlade s poznaným záujmom mandanta. Nie žalobca, ale len zdravotná poisťovňa bola zo zákona kompetentná k potvrdzovaniu prihlášok. Ak by zdravotná poisťovňa prijatú prihlášku nepotvrdila, neznamenalo by to, že by si žalobca svoju činnosť sprostredkovateľa riadne nesplnil. Nižšie súdy sa preto podľa dovolateľa v rozpore s nálezom ústavného súdu zjavne nezaoberali ustanoveniami zákona o zdravotnom poistení a nepochopili, čo sú zákonné povinnosti zdravotnej poisťovne.
22. Nižšie súdy podľa žalobcu rozhodli i v rozpore s elementárnou matematikou. Žalobca oprel svoj nárok nie o svoje preberacie protokoly, ale o preberacie protokoly vypracované žalovaným a každý z týchto preberacích protokolov obsahoval zoznam jednotlivých sprostredkovaných poistencov, priamo umožňujúci uskutočniť provízne vyčíslenie. Od celkovej provízie splatnej k 9. februára 2007 za všetky sprostredkované prihlášky sa len odpočítali zaplatené preddavky. Rozdiel predstavuje žalovanú sumu. Matematicky je jedno, či sa použije negatívna matematická metóda alebo pozitívna matematická metóda. Žalobca preto nerozumie tvrdeniu odvolacieho súdu a považuje ho za zmätočné. Medzi stranami sporu ani nebolo sporné, ktoré konkrétne prihlášky sú predmetom žalobného návrhu, keď aj sám žalovaný sa opakovane k jednotlivým prihláškam vyjadroval.
23. Nedokázaným tvrdením žalovaného je podľa žalobcu tvrdená skutočnosť, že minimálne 27.610 poistencov, ktorých prihlášky sprostredkoval žalobca a ktoré boli nesporne potvrdené zdravotnou poisťovňou, malo byť potvrdených na základe skoršej prihlášky iného makléra ako žalobcu. V tejto otázke mal dôkazné bremeno žalovaný, t. j. mal súdu preukázať údajné skoršie prihlášky. Žalovaný predložil len vlastnú excelovskú tabuľku s dátumom jednotlivých skorších prihlášok. Nižšie súdy mali v tejto otázke vyžadovať od žalovaného unesenie dôkazného bremena.
24. Na záver poukázal dovolateľ na nesprávny záver odvolacieho súdu aj pre uznanie nároku žalovaným. Z odporu, resp. z Dôkazu č. 1 priloženému k odporu, na str. 5 vyplýva, že podľa žalovaného vznikol žalobcovi nárok na odmenu až pri 22.450 prihláškach, za ktoré mal žalobca získať províziu 45 420 844,- Sk, z čoho mu však žalovaný vyplatil len 40 804 330,- Sk, kde rozdiel predstavuje už žalobcom označených 153 240,- eur.
25. K dovolaniu žalobcu doručil súdu vyjadrenie žalovaný. Podľa žalovaného z obsahu dovolania žalobcu vyplýva, že žalobca sa len nestotožnil s právnym posúdením sporných právnych otázok nižšími súdmi. Pri rozpore s Prílohou č. 1 zmluvy dovolateľ predkladá súdu svoj právny názor na výklad zmluvných podmienok, ktorý je odlišný od výkladu, ktorý prijali nižšie súdy. Pri zásade specialis derogat generali žalobca dovolaciemu súdu opäť prezentuje svoj právny názor na výklad zmluvných podmienok, pričom žalobca subjektívne vyhodnotil bod 4.2 zmluvy za špeciálny. Rovnako pri zásade contra proferentem žalobca prekladá svoj právny názor. Autorstvo zmluvy však podľa žalovaného nebolo predmetom dokazovania. Skutkový záver, že by autorom zmluvy bol žalovaný, neexistuje. Pri výklade bodu 2.2 zmluvy opäť žalobca súdu prezentuje svoje subjektívne presvedčenie o výklade slova „sprostredkovať“. Vo vzťahu k zásade nemo ex suo delicto meliorem suam condicionem facere potest (nikto si nemôže zlepšiť svoje postavenie protiprávnym konaním) žalovaný uviedol, že táto právna argumentácia žalobcu je založená na neexistujúcom právnom závere nižších súdov, že by zdravotná poisťovňa porušila ustanovenia zákona o zdravotnom poistení. Zároveň tvrdenie žalobcu v dovolaní, že v konaní bolo preukázané a rozhodnuté, že všetky žalobcom domáhané prihlášky boli zdravotnou poisťovňou prijaté a neznegované Úradom, čím bola zdravotná poisťovňa povinná všetky tieto prihlášky potvrdiť, je podľa žalovaného nepravdivé a takýto záver nevyplýva z rozhodnutia súdu prvej inštancie a ani z rozhodnutia odvolacieho súdu. Vo vzťahu k žalobcom tvrdenému neuneseniu dôkazného bremena žalovaným, žalovaný uviedol, že dokazovanie sa môže vykonávať rôznymi spôsobmi. Pokiaľ tvrdená skutočnosť nebola preukázaná presne takým dôkazom, ako si predstavoval žalobca, neznamená to, že by žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Dovolanie žalobcu neobsahuje argumentáciu o nesprávnom procesnom postupe súdu, ktorým by bolo znemožnené žalobcovi realizovať procesné práva s následkom porušenia práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi závermi, navrhovaním alebo hodnotením dôkazov. Rozsudok odvolacieho súdu podľa žalobcu dáva okrem iných podstatných odpovedí, aj odpovede na žalobcovu argumentáciu, o ktorej žalobca v dovolaní uvádza, že sa s ňou údajne nižšie súdy nevysporiadali. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalobcu ako neprípustné odmietol.
26. K vyjadreniu žalovaného doručil súdu svoje vyjadrenie žalobca. Žalobca zotrval na dôvodoch uvedených v dovolaní. Žalobca k svojmu vyjadreniu priložil rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva č. 46341/2017 z 18. novembra 2021 a zmier uzatvorený medzi žalobcom a Slovenskou republikou. Podľa žalobcu nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 532/2016 prišlo k porušeniu žalobcovho práva na spravodlivé súdne konanie a domáha sa dodatočného obnovenia pôvodne prejudikovaného stavu. Podľa žalobcu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorý pri Prílohe č. 1 poukázal na ust. § 273 ods. 2 Obchodného zákonníka zakladajúce prednosť dojednaní v zmluve pred znením obchodných podmienok, nedáva žiadnu logiku, keďže Príloha č. 1 zmluvy nepredstavovala všeobecné obchodné podmienky. So zásadou špeciality sa nižšie súdy podľa žalobcu nikde nevysporiadali. Vo vzťahu k zásade contra proferentem, pri ktorej žalovaný uviedol, že autorstvo zmluvy nebolo predmetom dokazovania, žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný svoje autorstvo zmluvy nikdy nepoprel a mal sa k nemu priznať na str. 4 v druhej vete čl. I písm. (i) odvolacieho vyjadrenia. Žalobca opätovne uviedol, že provízia nebola naviazaná na „prijatie a potvrdenie prihlášky“, ale bola naviazaná na „sprostredkovanie prijatia a potvrdenia prihlášky“. Odvolací súd neuskutočnil výklad pojmu „sprostredkovať“. Žalovaný podľa názoru žalobcu ani nepoprel, že odvolací súd aj v súlade s nálezom nevenoval pozornosť ustáleniu skutočného obsahu sporných pojmov ako „potvrdenie prihlášky“ a ich interpretácii v kontexte so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi verejné zdravotné poistenie. Tvrdenie žalovaného, že porušenie ustanovení zákona o zdravotnom poistení nebolo zdravotnej poisťovni preukázané, je podľa žalobcu úskočné a opomína logiku. Žalobca poukázal na špecifické identifikačné čísla pridelené zdravotnou poisťovňou. Zmätočnosť napadnutých rozsudkov je podľa žalobcu zrejmá aj z toho, že 27.610 žalobcom sprostredkovaných poistencov sa nesporne stalo poistencami Union zdravotnej poisťovne, t. j. došlo pri nich k potvrdeniu ich prihlášok, pričom žalovaný nepreukázal, že sa tak stalo, na základe skorších prihlášok. Žalovaný sa k čiastočnému uznaniu žalovanej pohľadávky nevyjadril. Žalobca opäť poukázal na odpor žalovaného, v ktorom žalovaný vyznačil vypočítanie provízie v časti nároku 153 240,- eur.
27. K vyjadreniu žalobcu doručil súdu svoje vyjadrenie žalovaný. Tvrdenie žalobcu, že Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že nálezom ústavného súdu došlo k porušeniu žalobcovho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nie je pravdivé. Žalobca namietal nemožnosť účinne sa zúčastniť konania pred ústavným súdom, ako aj porušenie práva na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru tým, že ústavný súd zrušil právoplatný a vykonateľný rozsudok. Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva podľa žalovaného vyplýva, že v časti, ktorá sa týkala sťažnosti žalobcu o namietanom porušení článku 6 ods. 1 Dohovoru v konaní pred ústavným súdom, strany uzavreli zmier. V zmysle uzatvoreného zmieru sa Slovenská republika zaviazala zaplatiť žalobcovi sumu spolu 2.500,- eur a táto dohoda predstavuje konečné rozhodnutie o tejto časti sťažnosti. Túto časť sťažnosti žalobcu z dôvodu uzavretia zmieru Európsky súd pre ľudské práva vyčiarkol, teda ju nepreskúmaval. Ďalší bod sťažnosti, ktorý sa týkal namietaného porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru tvrdenou manipuláciou pri prideľovaní veci na ústavnom súd, Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil za neprijateľnú z dôvodu zjavnej nepodloženosti. Posledný bod sťažnosti žalobcu týkajúci sa porušenia článku 1 Protokolu č. 1 o práve pokojne užívať svoj majetok tým, že ústavný súd zrušil právoplatný a vykonateľný rozsudok, ktorý bol skôr vydaný v žalobcov prospech, bol Európskym súdom pre ľudské práva odmietnutý ako zjavne nepodložený. Žalovaný poukázal na odborný názor JUDr. N. I. ohľadom záväznosti takto uzatvorenej dohody s vládou SR: V niektorých štátoch možno obnoviť vnútroštátne konania aj na základe zmieru uzavretého pred Európskym súdom pre ľudské práva alebo jednostrannej deklarácie vlády, v ktorých však musí byť takýto záväzok vlády explicitne uvedený. Slovenský právny poriadok takúto možnosť nepozná. Dôvodom je skutočnosť, že k obnove súdneho konania pred súdmi (vrátane ústavného) by došlo aktom výkonnej moci. Slovenský zákonodarca preto umožnil obnovu konania len na základe rozhodnutia medzinárodného súdneho orgánu konštatujúceho porušenie ľudských práv sťažovateľa. Žalovaný ďalej zotrval na svojich vyjadreniach, ktoré už uviedol vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu. Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na údajnú novotu, keď odvolací súd mal aplikovať ust. § 273 ods. 2 Obchodného zákonníka. Uvedené ustanovenie, ale odvolací súd uviedol len ako podporné. K svedeckej výpovedi Ing. G., na ktorú poukázal v dovolaní žalobca, žalovaný uviedol, že v prípade uplatnenia dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p., dovolací súd neposudzuje hodnotenie dôkazov. Nad rámec toho žalovaný doplnil, že Ing. G. má byť v príbuzenskom vzťahu s konateľom žalobcu, čo žalobca nepoprel. Žalobca v rozpore s účelom ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. pod pojem „procesný postup“ podriaďuje samo meritórne rozhodnutie odvolacieho súdu, jeho právne úvahy a spôsob riešenia právnych otázok. Žalobca nepodrobuje kritike procedúru prejednania veci a iba polemizuje s právnymi závermi odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne.
28. K tomuto vyjadreniu žalovaného doručil súdu svoje vyjadrenie žalobca. Vo vzťahu k rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva poukázal žalobca na reťazenie spravodlivosti, keď nižšie súdy svoje zamietavé rozsudky založili na jedinom tvrdení ústavného súdu, ktoré dovolateľ nemal možnosť ovplyvniť. Podľa názoru žalobcu je aj uzatvorený zmier rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca ďalej uviedol skutočnosti už uvádzané v dovolaní alebo jeho vyjadrení.
29. Najvyšší súd ako súd dovolací (podľa § 35 C. s. p.), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania, dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť.
30. Úvodom najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva z 18. novembra 2021, č. 46341/17, vo veci SLOVDAN, spol. s r.o. proti Slovenskej republike, Európsky súd pre ľudské práva sťažnosť žalobcu v časti týkajúcej sa porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) pre údajnú manipuláciu pri prideľovaní veci na ústavnom súde vyhlásil za neprijateľnú z dôvodu zjavnej nepodloženosti. Rovnako vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 1 Protokolu č. 1 (porušenie práva na pokojné užívanie majetku) sťažnosť v tejto časti Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil za neprijateľnú pre jej zjavnú nepodloženosť. V časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru pre neumožnenie žalobcovi účinne sa zúčastniť konania pred ústavným súdom strany uzatvorili zmier, podľa podmienok ktorého sa Slovenská republika zaviazala zaplatiť žalobcovi spolu 2 500,- eur titulom nemajetkovej ujmy,pričom podľa uzatvoreného zmieru má platba uvedenej sumy znamenať konečné usporiadanie veci v časti sťažnosti žalobcu podanej z dôvodu neumožnenia účinnej účasti v konaní pred ústavným súdom. Na základe uzatvoreného zmieru a čl. 39 Dohovoru, Európsky súd pre ľudské práva vyčiarkol sťažnosť v časti, ktorá bola predmetom zmieru strán, zo zoznamu prípadov.
31. Aj prípadné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva konštatujúce porušenie práva sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom neznamená automaticky zrušenie rozhodnutia ústavného súdu, ale môže byť podkladom pre povolenie návrhu na obnovu konania pred ústavným súdom v zmysle § 214 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Uvedené však neprináleží posudzovať najvyššiemu súdu a konanie o obnove konania pred ústavným súdom je viazané na návrh. Najvyšší súd si je vedomý viazanosti rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva (§ 193 C. s. p.), avšak v tomto prípade nebolo Európskym súdom pre ľudské práva vyslovené porušenie základného ľudského práva alebo slobody (v časti bola sťažnosť žalobcu vyčiarknutá a vo zvyšnej časti bola sťažnosť žalobcu vyhlásená za neprijateľnú), ktoré by sa naviac týkalo preskúmavaných rozhodnutí nižších súdov a záverov v nich prijatých. Európsky súd pre ľudské práva zároveň pri uzatvorení zmieru posudzuje, či dosiahnutý zmier je založený na rešpektovaní ľudských práv tak, ako je to definované v Dohovore a môže i napriek uzatvorenému zmieru pokračovať v posudzovaní sťažnosti, čo sa v tomto prípade nestalo, ale táto časť sťažnosti bola Európskym súdom pre ľudské práva vyčiarknutá zo zoznamu prípadov.
32. Žalobca odvolaciemu súdu vyčíta, že odvolací súd sa nevysporiadal so znením Prílohy č. 1 k zmluve (Provízny poriadok), na ktorú odkazuje bod 2.2 Zmluvy 1 a rovnako bod 4.2 Zmluvy 2, a v ktorej je uvedené „základná provízia v Sk za prijatú prihlášku“, teda nie za potvrdenú prihlášku. Aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktoré nedáva odpovede na podstatné otázky vzniknuté v konaní a na podstatné tvrdenia uvedené v odvolaní, môže byť naplnením dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p. Naplnením tohto dôvodu však nemôže byť len skutočnosť, že rozhodnutie súdu nie je odôvodnené podľa predstáv dovolateľa, prípadne, že s takým odôvodnením dovolateľ nesúhlasí. Pokiaľ odôvodnenie rozhodnutia obsahuje odpovede na podstatné otázky vzniknuté v konaní, vrátane otázok vyplývajúcich z tvrdení uvedených v odvolaní a odôvodnenie nie je logicky nekompaktné alebo vnútorne rozporné, spĺňa atribúty vyžadované § 220 ods. 2 a § 387 ods. 3 C. s. p. Rozhodnutie súdu prvej inštancie a rozhodnutie odvolacieho súdu tvoria jeden celok (porovnaj II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), preto dovolací súd posudzuje aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
33. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa znenia Provízneho poriadku ako prílohy k Zmluve č. 1 (a aj prílohy k Zmluve 2, keďže tieto prílohy sú obsahovo totožné) sa odvolací súd vyjadril v bode 30. odôvodnenia rozsudku. I keď doplňujúce uvedenie ust. § 273 ods. 2 Obchodného zákonníka odvolacím súdom považuje najvyšší súd za minimálne predčasné (skutočne z ustáleného skutkového stavu nie je zrejmé, či túto prílohu je možné posudzovať ako všeobecne používané obchodné podmienky a nie ako individuálne dohodnutú prílohu k zmluve), uvedené nemení nič na tom, že z odôvodnení rozhodnutí nižších súdov vyplýva, že k svojmu záveru dospeli na základe ust. čl. 2 bodu 2.2 Zmluvy 1, podľa ktorého sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi odmenu vo výške a za podmienok uvedených v Zmluve 1 a v Províznych podmienkach (zmluva odkazuje na „Provízne podmienky“ v Prílohe č. 1 je ale dokument označený ako „Provízny poriadok“) tvoriacich Prílohu č. 1 za vykonanie činnosti podľa Zmluvy 1, t. j. za sprostredkovanie prijatia a potvrdenia prihlášky zdravotnou poisťovňou. V Zmluve 2 vychádzali nižšie súdy zo zmluvného ustanovenia čl. 3 bod 3.1, podľa ktorého mal žalobca nárok na odmenu za každú prihlášku na verejné zdravotné poistenie, ktorej prijatie a potvrdenie v zdravotnej poisťovni sprostredkoval pre žalovaného každý maklér.
34. Príloha k Zmluve 1 a Zmluve 2 (označená ako Provízny poriadok) predstavovala tabuľku, v ktorej bolo v jednom riadku uvedené „základná provízia v Sk za prijatú prihlášku“, k čomu boli priradené podľa veku poistenca jednotlivé číselné vyjadrenia výšky odmeny. Pokiaľ, na základe takejto formulácie dospeli nižšie súdy k záveru, že odmena prináleží žalobcovi až za potvrdenú prihlášku, súdy sa podľa žalobcu nevysporiadali s obsahom uvedenej prílohy. V skutočnosti tak dovolateľ nenamieta, že by na túto prílohu nižšie súdy neprihliadli, namieta, že formulácii v nej obsiahnutej pri výklade nedali prednosť oprotiustanoveniam obsiahnutým v zmluve. V uvedenom však najvyšší súd nevzhliadol arbitrárnosť alebo zjavnú nelogickosť. Je zrejmé, že Provízny poriadok ako príloha zmlúv mal vzhľadom na svoje vyhotovenie (tabuľka s prevažne číselnými údajmi) slúžiť nie ako dohoda strán o podmienkach vzniku odmeny žalobcu, ale ako dohoda strán o výške odmeny žalobcu za jednotlivé prihlášky. Nižšie súdy preto podľa najvyššieho súdu postupovali správne, keď formulácii „základná provízia v Sk za prijatú prihlášku“ neprikladali pri uskutočnenom výklade podmienok vzniku nároku žalobcu na odmenu taký význam, ako v Zmluve 1 a v Zmluve 2 výslovne a vo viacerých ustanoveniach podrobne upraveným podmienkam vzniku práva žalobcu na odmenu. Pokiaľ teda nižšie súdy pri riešení otázky, kedy vzniklo žalobcovi právo na odmenu za jednotlivé prihlášky vychádzali zo znenia ustanovení samotných zmlúv na to určených a nie zo strohého označenia obsiahnutého v tabuľke slúžiacej na určenie výšky odmeny, postupovali podľa najvyššieho súdu správne a takýmto záverom a ich odôvodneniu nie je možné vytknúť dovolateľom namietané nedostatky.
35. Rovnako ani v prípade súvisiacich dovolacích námietok žalobcu, ktoré sa týkajú žalobcom tvrdeného nepoužitia zásady specialis derogat generali a výkladu v súlade so zásadou contra proferentem, najvyšší súd ani v tejto časti dovolacích námietok prípustnosť dovolania žalobcu nevzhliadol. Odvolací súd neopomenul prihliadať na ust. čl. 4 bod 4.2 Zmluvy 1, ktoré je podľa žalobcu vo vzťahu k vzniku nároku na odmenu ustanovením špeciálnym. Práve naopak, uvedené ustanovenie spoločne s ust. čl. 2 body 2.1 a 2.2 aplikoval a konštatoval zhodne so súdom prvej inštancie, že ust. čl. 4 bod 4.2 predstavuje postupnosť krokov, po ktorých kumulatívnom splnení môže byť prihláška potvrdená. Nižšie súdy vlastne uzavreli, že čl. 4 bod 4.2 Zmluvy 1 neobsahuje vzhľadom na znenie čl. 2 bod 2.1 a 2.2 Zmluvy 1 komplexnú úpravu momentu vzniku práva žalobcu na odmenu, ale že až spoločne s čl. 2 Zmluvy 1 je možné tento moment identifikovať. Žalobca sa tak svojou argumentáciou nedomáha toho, aby súdy prihliadali na čl. 4 bod 4.2 Zmluvy, keďže nižšie súdy na toto ustanovenie prihliadali, ale aby naopak neprihliadali a neaplikovali čl. 2 bod 2.1 a 2.2 Zmluvy 1, ktorý je však rovnako súčasťou písomnej zmluvy uzatvorenej medzi sporovými stranami a nemožno ho pri riešení spornej otázky vzniku práva žalobcu na odmenu opomenúť.
36. Výklad contra proferentem prichádza do úvahy spravidla, ak nie je možné výklad prejavu vôle uskutočniť podľa pravidiel obsiahnutých v § 266 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka. Metódy výkladu prejavu vôle upravené v § 266 Obchodné zákonníka sa zároveň používajú v prípade, ak je prejav vôle nepresný, ťažšie zrozumiteľný, prípadne bol použitý výraz, ktorý pripúšťa rôzny výklad. Najvyššiemu súdu sa však zo skutkového stavu ustáleného súdom (obsah zmlúv) javí, že tieto výkladové metódy vymedzené v § 266 Obchodného zákonníka nižšie súdy ani nepoužili. V tomto prípade totiž nebolo problémom použitie nejasného výrazu v zmluve, ktorý by vyžadoval výklad. Použité pojmy presne zodpovedali terminológii používanej zákonom o zdravotnom poistení (podanie prihlášky, prijatie prihlášky, potvrdenie prihlášky). Sporným zostalo stanovenie momentu vzniku práva žalobcu na odmenu, pri ktorom nižšie súdy po náleze ústavného súdu a zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu vychádzali aj z čl. 2 bod 2.1 a 2.2 Zmluvy 1 a čl. 3 bod 3.1 Zmluvy 2. Preto argumentácia dovolateľa, ktorou sa domáha výkladového postupu contra proferentem v skutočnosti znamená, že sa dovolateľ opäť domáha neprihliadnutia na výslovné znenie čl. 2 body 2.1 a 2.2 Zmluvy 1. O uvedenom svedčí aj formulácia uvedená žalobcom v dovolaní „... tak potom konflikt medzi bodmi 4.2 a 2.2 mal byť podľa zákona (§ 266 ods. 4 Obchodného zákonníka) riešený zásadou contra proferentem“. Dovolateľ teda v skutočnosti nenamieta výklad nejasných pojmov použitých v ustanoveniach bodov 4.2 a 2.2 Zmluvy 1, ale namieta riešenie „konfliktu“ medzi týmito ustanoveniami. Odvolací súd ale „konflikt“ medzi týmito ustanoveniami nezistil, teda že by si tieto ustanovenia odporovali. Konštatoval len, že ustanovenie obsiahnuté v bode 4.2 Zmluvy 1 je potrebné posudzovať spoločne s bodmi 2.1 a 2.2 Zmluvy 1.
37. Vo vzťahu k výkladu pojmu „sprostredkovanie“ obsiahnutému v čl. 2 bod 2.2 Zmluvy 1 najvyšší súd uvádza, že v záveroch nižších súdov nezistil zjavnú nesprávnosť, prípadne arbitrárnosť. Dovolateľ sa snaží pojem „sprostredkovanie“ posudzovať oddelene od celkového kontextu ust. čl. 2 bod 2.2 Zmluvy 1, ako aj čl. 2 bod 2.1 Zmluvy 1, z ktorého nepochybne vyplýva záujem žalobcu nielen na prijatí, ale aj potvrdení prihlášok zdravotnou poisťovňou. Najvyšší súd poukazuje na znenie predmetného ustanovenia a na použitý gramatický tvar (sprostredkovanie prijatia a potvrdenia prihlášky zdravotnoupoisťovňou), samotné zakomponovanie pojmu potvrdenia prihlášok, ako aj na znenie § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka, kde dovolateľ opomína časť, ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné. Odvolací súd vo vzťahu k odvolací námietkam žalobcu uviedol, že z obsahu Zmluvy 1 a Zmluvy 2 muselo byť žalobcovi i maklérovi zrejmé, že žalovaný má záujem nielen na prijatí prihlášok zdravotnou poisťovňou, ale aj na ich potvrdení zdravotnou poisťovňou, pričom odvolací súd poukázal na ust. § 567 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré upravuje povinnosť mandatára uskutočňovať činnosť podľa pokynov mandanta a v súlade s jeho záujmami. Vzhľadom na uvedené, ako aj na dôvody uvádzané vyššie vo vzťahu k čl. 2 bodu 2.1 a 2.2 Zmluvy 1, najvyšší súd nepovažuje dovolacie námietky vo vzťahu k nevysporiadaniu sa s pojmom „sprostredkovanie“ za dôvodné a záver odvolacieho súdu za nedostatočne alebo nelogicky odôvodnený. Skutočnosť, že odvolací súd nedospel k záveru prezentovanému žalobcom sama osebe neznamená, že by bolo rozhodnutie odvolacieho súdu zaťažené vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p.
38. Žalobca ďalej vo svojom dovolaní namieta, že podľa § 6 ods. 10 písm. a/, § 6 ods. 10 písm. b/ bod 2 a § 6 ods. 9 zákona o zdravotnom poistení, mala zdravotná poisťovňa povinnosť potvrdiť každú prihlášku, okrem prípadu, ak bola prihláška podaná aj v inej poisťovni. Všetky žalobcom v tomto konaní domáhané prihlášky boli podľa žalobcu zdravotnou poisťovňou prijaté a neznegované Úradom, v dôsledku čoho ich bola zdravotná poisťovňa povinná potvrdiť, čím došlo k naplneniu aj čl. 2 bod 2.2 Zmluvy 1. Uvedené je podľa dovolateľa v rozpore s jeho legitímnym očakávaním a aj plnením povinností zdravotnou poisťovňou. V tejto otázke sa najvyšší súd stotožňuje s názorom žalovaného vyjadrenom v jeho vyjadrení k dovolaniu žalobcu, a síce, že v konaní nebolo preukázané, že by zdravotná poisťovňa porušila svoju povinnosť potvrdiť prihlášky. Najvyšší súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 C. s. p.). Z uvedeného dôvodu ani nešlo o otázku podstatnú pre rozhodnutie v tejto veci, preto aj pokiaľ na ňu nebola odvolacím súdom poskytnutá konkrétna odpoveď, nejde podľa najvyššieho súdu o nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktorý by bol nesprávnym procesným postupom súdu a naviac by napĺňal intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces.
39. Dovolateľ odvolaciemu súdu vyčíta aj neprihliadnutie na výpoveď svedka Alexandra Špaka z 10. júna 2010, z ktorej má vyplývať, že medzi žalobcom a žalovaným bol nárok na odmenu upravený v článku 4 Zmluvy 1 a žalobca musel podľa tejto výpovede splniť tri podmienky tu uvedené. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že uvedený svedok Ing. A.I. bol vypočutý na pojednávaní dňa 12. októbra 2010 (č. l. 163) a išlo o osobu spolupracujúcu so žalobcom ako „externý poverený pracovník“. Žalovaný zároveň poukázal na skutočnosť, že ide o osobu v príbuzenskom vzťahu s konateľom žalobcu. Zhrnutie výpovede tohto svedka je súčasťou odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie (bod 8). Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové zistenia nižších súdov, pri hodnotení dôkazov nižšími súdmi môže len posúdiť, či hodnotenie dôkazov nebolo vykonané bez akceptovateľného racionálneho základu tak, že by z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývali prijaté skutkové závery (porovnaj sp. zn. I. ÚS 51 2020). V tomto kontexte môže dovolací súd posudzovať aj odôvodnenie rozhodnutia, či nie je extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, I. ÚS 200/2012). Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, a preto je logická, funkčná a teleologická konzistentnosť hodnotenia dôkazov preskúmateľná aj v dovolacom konaní podľa § 420 písm. f/ C. s. p. (III. ÚS 104/2022).
40. Najvyšší súd však v hodnotení dôkazov a v prijatých skutkových záveroch nezistil nekonzistentnosť alebo zjavnú nelogickosť. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu (čl. 15 ods. 2 C. s. p.) a vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon (čl. 15 ods. 1 C. s. p.). Pokiaľ nižšie súdy dospeli k záveru, že vôľa zmluvných strán vyjadrená v príslušných zmluvných ustanoveniach je dostatočne jasná a zrozumiteľná a nebolo potrebné ju vykladať v nadväznosti na tvrdenia vypočutého svedka, najvyšší súd konštatuje, že takéto hodnotenie dôkazov spadá pod dovolené hodnotenie dôkazov nižšími súdmi. Najvyšší súd ešte dopĺňa, že uvedená výpoveď svedka bola realizovaná v roku 2010, po čom nasledoval rozsudok súdu prvej inštancie z 10. apríla 2014, č. k. 25Cb/211/2009-577, ktorým súd žalobe čiastočne vyhovel. Uvedený rozsudok bol však vo vyhovujúcej časti neskôr zrušený uznesením Krajského súdu v Bratislave z 10. apríla 2017, č. k. 1Cob/35/2017-1007, ktorý konštatoval potrebu vysporiadať sa aj so znením čl. 2 body 2.1 a 2.2 Zmluvy
1. Vzhľadom na uvedenú výslovnú právnu úpravu v zmluve, je preto zrejmé, že nižšie súdy vychádzali práve z nej a vykonaný výsluch svedka už nepovažovali za podstatný pre zistenie obsahu zmlúv.
41. Ďalej žalobca v dovolaní odvolaciemu súdu vyčíta údajné protizákonné tvrdenie, podľa ktorého boli žalobca aj maklér povinní postupovať s odbornou starostlivosťou (§ 567 ods. 1 Obchodného zákonníka), pričom len postup s odbornou starostlivosťou v súlade s poznaným záujmom mandanta je možné kvalifikovať ako riadne vykonanie činnosti predstavujúcej predmet zmluvy, za ktorú vzniká nárok na odmenu (províziu). Podľa žalobcu je zo zákona len zdravotná poisťovňa kompetentná k potvrdzovaniu prihlášok a pokiaľ prípadné porušenie zákona zdravotnou poisťovňou spočívajúce v povinnom potvrdení prihlášky súdy považovali za údajné porušenie žalobcu riadne vykonať svoju činnosti, je uvedený názor v rozpore s nálezom ústavného súdu a je nepochopením povinností zdravotnej poisťovne. Najvyšší súd k tejto dovolacej námietke opätovne musí konštatovať, že v konaní nebolo preukázané, že by prišlo k porušeniu povinnosti zdravotnej poisťovne a že by takéto porušenie malo za následok, že žalobcovi nevzniklo právo na odmenu. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom zisteným odvolacím súdom (§ 442 C. s. p.). Zároveň samotná povinnosť žalobcu postupovať s odbornou starostlivosťou nevylučuje i povinnosť zdravotnej poisťovne postupovať v súlade s povinnosťami jej vyplývajúcimi zo zákona o zdravotnom poistení. Čiže povinnosť žalobcu postupovať s odbornou starostlivosťou a v súlade s poznaným záujmom mandanta existuje popri povinnosti zdravotnej poisťovne potvrdiť prihlášky za podmienok uvedených v zákone o zdravotnom poistení. Keďže nebolo zistené porušenie povinnosti zdravotnej poisťovne vyplývajúcej zo zákona o zdravotnom poistení a samotná povinnosť zdravotnej poisťovne nevylučuje povinnosť žalobcu postupovať s odbornou starostlivosťou, táto dovolacia námietka podľa názoru najvyššieho súdu nenapĺňa dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p.
42. Dovolateľ ďalej odvolaciemu súdu vyčítal, že v odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd neopodstatnene uviedol, že žalobca nešpecifikoval svoj nárok jednoznačným a preskúmateľným spôsobom, keď uvádzal len počty prihlášok v jednotlivých vekových kategóriách s výškou odmeny, pričom zo spisu nie je zrejmé, na ktoré prihlášky bola žalobcom započítaná suma 40 804 330,- Sk, ktorá bola žalobcovi uhradená vo forme preddavku. K tomuto tvrdeniu odvolacieho súdu poukázal žalobca na to, že svoj nárok oprel o preberacie protokoly vypracované samotným žalovaným a je jedno, či použije negatívnu matematickú metódu alebo použije pozitívnu matematickú metódu, vždy vyjde rovnaká výsledná dlžná suma. Uvedeným dovolateľ rozporuje logickosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v bode 32., v ktorom odvolací súd reagoval na odvolaciu argumentáciu týkajúcu sa nevysporiadania s 27.610 žalobcom získanými fyzickými osobami, ktoré sa k 1. januára 2007 mali podľa žalobcu nesporne stať poistencami zdravotnej poisťovne Union. Podľa najvyššieho súdu dovolateľ vytrhol z kontextu odôvodnenia rozsudku odvolacieho v predmetnom bode časť, ktorú citoval vo svojom dovolaní, ktorou sa odvolací súd snažil primárne poukázať na to, že v tejto časti žalovaný preukázal, že časť z uvedených prihlášok bola duplicitná, teda prihláškam predloženým alebo sprostredkovaným žalobcom predchádzalo predloženie prihlášky inou osobu.
43. Najvyšší súd zároveň uvádza, že žalobca uplatnil žalobu z dôvodu, že žalovaný od žalobcu (alebo sprostredkovaním žalobcu) prijal z titulu Zmluvy 1 35.448 prihlášok a z titulu Zmluvy 2 2.318 prihlášok, o týchto rozhodol prvým rozsudkom súd prvej inštancie (neskôr vo vyhovujúcej časti zrušeným uznesením odvolacieho súdu) tak, že žalobe vyhovel v časti týkajúcej sa 33.676 prihlášok, v ktorej boli zahrnuté aj prihlášky evidované žalovaným ako „bez reakcie Union ZDP“, „status X“, „neakceptované“, „duplicitná“, „stornovaná“ a „strata záujmu“. Počet prihlášok, voči ktorým bola žaloba právoplatne zamietnutá bol 4.090, ktoré boli tvorené prihláškami, pri ktorých žalobca pripustil chybovosť z dôvodu nesplnenia podmienok bodu 4.2.1, opakovaním prihlášok a z dôvodu registrových vád prihlášok. Otvorenou otázkou tak po právoplatne zamietnutej časti žaloby zostal nárok na zaplatenie odmeny týkajúcej sa 33.676 prihlášok, pričom však nie je zrejmé, na ktorú časť odmeny (za ktoré prihlášky) žalobca započítal preddavky poskytnuté žalovaným spolu vo výške 1 354 455,62 eur (40 804 330,- Sk), pričom žalobca mohol tieto preddavky započítať aj na časť odmeny týkajúcu sa prihlášok, z ktorých nárok bol už právoplatne zamietnutý. Žalobca totiž v konaní argumentuje všetkými žalovaným prevzatými prihláškami, pričom odmenu za časť z nich už od žalovaného prijal. Preto nie je nelogickéalebo nesprávne odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktoré poukáže aj na tú skutočnosť, že žalobca uvádza v konaní len počty prihlášok, z ktorých nie je zrejmé, z ktorých konkrétnych prihlášok žalobca uplatňuje nárok na odmenu a na ktoré konkrétne prihlášky žalobca započítal žalovaným preddavkovo poskytnutú odmenu. Dôsledok, ktorý odvolací súd týmto odôvodnením sledoval, je i tá skutočnosť, že žalobca mohol preddavok poskytnutý žalovaným započítať na časť odmeny za prihlášky, ktorých nárok v tomto konaní preukázaný nebol a následne žiadať od žalovaného v tomto konaní doplatenie odmeny za prihlášky, na ktoré mu v skutočnosti nárok vznikol.
44. Keďže dôvody, pre ktoré prihlášky poskytnuté alebo sprostredkované žalobcom nenaplnili podmienky pre vznik nároku na odmenu podľa Zmluvy 1 a Zmluvy 2 boli rôzne, najvyššiemu súdu príde naopak ako logické a žiadúce, aby sa súd v prípade, ak žalobca tvrdí, že časť týchto prihlášok v skutočnosti bola potvrdená zdravotnou poisťovňou, zaoberal otázkou, ktorej časti takto rozporovaných prihlášok sa má námietka žalobcu týkať, teda aby žalobca špecifikoval, že pri ktorom žalobcom tvrdenom nesprávnom posúdení prihlášok žalovaný pochybil. Skutočnosť, že žalobca uvedie len počet prihlášok 27.610, z ktorých mal vzniknúť právny vzťah s poisťovňou, nepostačuje pre unesenie dôkazného bremena žalobcom, keď môže ísť aj o žalobcov nárok z prihlášok, ktorý bol už právoplatne zamietnutý (rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 10. apríla 2014, č. k. 25Cb/211/2009-577 v zamietajúcej časti nenapadnutým odvolaním) alebo o nárok z prihlášok, na ktoré už bola započítaná preddavkovo poskytnutá žalovaným žalobcovi a zároveň nie je zrejmé, ktorý dôvod nesplnenia podmienok na vznik nároku žalobcu na odmenu žalovaný touto námietkou rozporuje. V posudzovanej veci ide totiž o prihlášky jednotlivo určené a odlíšiteľné (týkajúce sa konkrétnej fyzickej osoby), preto nič nebránilo žalobcovi, aby tieto prihlášky jednotlivo označil a preukázal, že tieto prihlášky boli zdravotnou poisťovňou potvrdené, na základe ním poskytnutej alebo sprostredkovanej prihlášky.
45. Žalovaný naopak jednoznačne a zrozumiteľne a s podporením predložením dôkazov (dôkaz č. 7 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 9. júla 2012, súdu doručenému dňa 11. júla 2012, na ktorý poukazuje aj samotný žalobca) uviedol, že aj pokiaľ vznikol medzi fyzickou osobou a zdravotnou poisťovňou právny vzťah, v niektorých prípadoch vznikol, na základe skôr podanej prihlášky a prihláška predložená alebo sprostredkovaná žalobcom bola neskoršia, a teda duplicitná. Tvrdenie žalobcu, ktorý na jednej strane na dôkaz č. 7 predložený žalovaným poukazuje vo vzťahu k svojmu tvrdeniu o nepochybnom potvrdení 27.610 prihlášok zdravotnou poisťovňou a na druhej strane tento dôkaz vo vzťahu k skorším dátumom podpisu zmlúv evidovaným zdravotnou poisťovňou spochybňuje, sa javí najvyššiemu súdu ako účelové.
46. Najvyššiemu súdu neprináleží prehodnocovať hodnotenie dokazovania vykonané nižšími súdmi. Dovolací súd opakovane zdôrazňuje, že je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho ustálil odvolací súd. Skutočnosť, že nižším súdom postačovala pre preukázanie duplicity prihlášok tabuľka so skoršími dátumami podania prihlášok poskytnutá žalovaným je podľa najvyššieho súdu i vzhľadom na rozsiahlosť listinných dôkazov predkladaných v konaní v súlade s princípom voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 C. s. p.) a aj v súlade s princípom hospodárnosti (čl. 17 C. s. p.) a nie je neprávnym postupom súdu, ktorým by prišlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uvedeným najvyšší súd poskytol dovolateľovi odpoveď na časť jeho dovolacej argumentácie obsiahnutej v častiach „VI. Rozpor s elementárnou matematikou (zmätočné tvrdenie odvolacieho súdu)“ a aj „V. Nedokázané tvrdenie žalovaného“.
47. Poslednou dovolacou námietkou dovolateľ vyjadril nesúhlas s tvrdením odvolacieho súdu, že tvrdené uznanie časti žalovaného nároku v sume 153 240,- eur zo strany žalovaného v rámci odporu, odvolací súd uvádza, že z odporu proti platobnému rozkazu nevyplýva žiadne uznanie záväzku zo strany žalovaného v časti uplatňovaného nároku, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako kvalifikované uznanie záväzku. Uvedené tvrdenie odvolacieho súdu je podľa dovolateľa v priamom rozpore s predmetným odporom, a to z dôvodu, že žalovaný k odporu priložil Dôkaz č. 1, z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že žalovaný považoval prihlášky v počte 22.450 za riadne prijaté, za ktoré mal žalobca získať súhrnnú odmenu vo výške 45 420 844,- Sk, z čoho mu bolo vyplatené len 40 804 330,- Sk, teda rozdiel predstavuje 153 240,- eur.
48. Najvyšší súd nezistil v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu v tejto časti rozpor s obsahom odporu alebo zjavnú nesprávnosť. Je síce možné dať za pravdu dovolateľovi, že by bolo možné dať na túto otázku podrobnejšie odôvodnenú odpoveď, avšak odvolací súd na túto námietku reagoval a uviedol, že z odporu žalovaného nevyplýva žiadne uznanie záväzku zo strany žalovaného a poukázal pri tom aj na procesnú obranu žalovaného obsiahnutú v predmetnom odpore, v čom dovolací súd nepreskúmateľnosť tejto časti odôvodnenia nevzhliadol. Žalovaný v odpore uviedol, že aj z Dôkazu č. 1 priloženému k odporu žalovaného vyplýva, že akceptovaných bolo 18.250 prihlášok, z ktorých vznikol žalobcovi nárok na odmenu spolu vo výške 40 319 500,- Sk, ktorú žalovaný žalobcovi riadne zaplatil. Zo Zmluvy 2 vznikol žalobcovi nárok na odmenu za 1.958 akceptovaných prihlášok, za čo mu žalovaný vyplatil odmenu vo výške 484 860,- Sk. Dovolateľ tvrdí, že pokiaľ bola v Dôkaze č. 1 priloženom k odporu žalovaného v poslednom stĺpci označenom „Provízia vypočítaná“ uvedená hodnota „ÁNO“, žalovaný týmto uznal nárok žalobcu na zaplatenie odmeny a spravil tak nie pri 18.250 prihláškach, ale v skutočnosti pri 22.450 prihláškach. Uvedený stĺpec však obsahoval hodnotu „ÁNO“ nie len pri prihláškach, ktoré mali v stĺpci „Posledný status“ uvedenú hodnotu „Akceptovaná“, ale aj pri prihláškach, ktoré mali v tomto stĺpci uvedené napríklad „Vrátená“, „Duplicitná“, „Neakceptovaná“, „Strata záujmu“, ktorých význam žalovaný ozrejmil v podanom odpore. Pri takýchto prihláškach teda neprišlo k ich potvrdeniu zdravotnou poisťovňou a nevznikol z nich preto žalobcovi nárok na odmenu. Žalovaný ani v odpore netvrdil, že by pri takýchto prihláškach uznával nárok žalobcu na odmenu, ale uviedol, že žalobcovi vznikol nárok na odmenu pri prihláškach, ktoré mali v stĺpci „Posledný status“ hodnotu „Akceptovaná“. Žalobca vychádzal z nesprávneho stĺpca tabuľky predloženej žalovaným, ktorý poskytuje informáciu o poskytnutí zálohovej odmeny, pritom je podstatný údaj v časti tabuľky „Posledný status“, ktorý poskytuje informáciu o tom, či bola prihláška zdravotnou poisťovňou aj potvrdená. Z uvedených dôvodov preto ani uvedená dovolacia námietka žalovaného nenasvedčuje nepreskúmateľnosti alebo arbitrárnosti prijatého rozhodnutia. Uznanie nároku žalovaným v časti 153 240,- eur preukázané v konaní nebolo.
49. Vzhľadom na vyššie uvedené závery najvyšší súd naplnenie dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p. nezistil a preto dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c/ C. s. p. odmietol ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
50. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd v zmysle § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p a žalovanému ako úspešnej sporovej strane v dovolacom konaní priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.
51. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.