Najvyšší súd

3 Obdo 13/2012

Slovenskej republiky   –144

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Doc. JUDr. J. P., CSc., so sídlom v K., správcu konkurznej podstaty úpadcu S.,

a. s., K., proti žalovanému JUDr. M. W., bývajúcemu v K., zastúpenému JUDr. I. R.,

advokátkou, so sídlom v K., vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.   29 Cb

77/2005,

o 23 435,07 eur s prísl., o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v   Košiciach

z 23. decembra 2011 č. k. 2 Cob 26/2011 – 130, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobcu o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

  Napadnutým rozsudkom odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým súd prvého stupňa

zamietol žalobu, ktorým žalobca žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie 706 005 Sk

z dôvodu, že riadne nevyúčtoval poskytnutú zálohu na ročnú paušálnu odmenu. Stotožnil

sa so skutkovým zistením súdu prvého stupňa, že úpadca a žalovaný uzavreli zmluvu

o poskytovaní právnej pomoci, ktorá je v súlade s vyhl.   č. 240/1990 Zb., podľa ktorej bola

dohodnutá paušálna odmena. Pri skončení zmluvného vzťahu zástupca úpadcu   prehlásil,

že výška odmeny poskytnutá žalovanému zodpovedá nim poskytnutej právnej pomoci, tak

ako bolo dohodnuté. Stotožnil sa aj s právnym záverom, že Jozef Varga, hoci už nebol

predsedom predstavenstva úpadcu, bol oprávnený spoločnosť zastupovať a robiť v jeho mene

právne úkony v jeho mene robiť a to na základe dohody, že až do zápisu štatutárneho orgánu

do obchodného registra bude Jozef Varga spoločnosť zastupovať v rozsahu aký patrí

štatutárnemu orgánu. K takémuto postupu oprávňoval čl. 13-B stanov spoločnosti, podľa

ktorého   predstavenstvo   môže   poveriť výkonom svojich práv ďalšie orgány a iné orgány.     Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa uviedol,

že zákonná úprava postavenia štatutárneho orgánu spoločnosti mu umožňuje

na základe splnomocnenia oprávňovať fyzické osoby k zastupovaniu spoločnosti.

V prípadoch nevyžadovaných zákonom nemusí byť plnomocenstvo v písomnej forme.

Uvedené sa premietlo aj do stanov spoločnosti, kde je jasne uvedené, že predstavenstvo môže

poveriť výkonom svojich práv ďalšie orgány a iné osoby ( čl. 13, bod B.3 ). Z výpovedí

Jozefa Vargu a žalovaného je zrejmé, že takéto oprávnenie mu bolo dané, čomu nasvedčuje

aj skutočnosť, že aj iné zmluvy podpísal po 11. februári 2002. Z uvedených dôvodov potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne správny.

Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 7. februára 2012.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. V dovolaní uviedol,

že prípustnosť dovolania je daná podľa § 237 písm. f) O. s. p.   Odňatie možnosti konať

pred súdom spočíva v tom, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nie je riadne, výstižne

a zrozumiteľne zdôvodnený. Dôvodnosť dovolania je daná tým, že rozhodnutie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala   za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení ( § 241 ods. 2 písm. b) a c) O. s. p. ). V dovolaní poukázal

na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného sudu Slovenskej

republiky, podľa ktorých je súčasťou základného práva na súdnu ochranu aj právo

na zodpovedajúce odôvodnenie rozsudku.

Odvolací súd však v rozsudku opísal len tie skutočnosti, ktoré boli pojaté

do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Aj jeho nejasný právny záver je totožný so všeobecným

záverom súdu prvého stupňa, že postavenie predstavenstva akciovej spoločnosti upravuje

Obch. zák. ( pričom však nie je pravdou, že je v ňom aj právna úprava týkajúca

sa splnomocňovania fyzických osôb ) a že stanovy spoločnosti všeobecne upravujú možnosť,

aby predstavenstvo poverilo výkonom jeho práva iný orgán alebo fyzickú osobu. Ani jeden

z konajúcich súdov sa nevysporiadal s   rozdielom medzi poverením a   splnomocnením

a   nevykonal dôkaz výsluchom osoby, ktorá Jozefovi Vargovi splnomocnenie udelila.

Postačila im výpoveď Jozefa Vargu a v odôvodnení nevysvetlili v čom bola jeho výpoveď

presvedčivá a hodnoverná, keď ju akceptovali bez toho, aby ju vyhodnotili vo vzťahu

k listinným dôkazom. Z   dokazovania nevyplynulo, odkiaľ by mal žalovaný vedieť,

že s J. Vargom bolo dohodnuté, že až do zmeny zápisu štatutárneho orgánu v obchodnom registri má zastupovať úpadcu. Ani jeden z konajúcich súdov sa nevysporiadal s otázkou

opodstatnenosti žalovaného nároku. Dospel však k záveru, že nárok je neopodstatnený

a žalovanému patrí ročná paušálna odmena a nie len odmena za pomernú časť kalendárneho

roka.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nespĺňa základné zákonné požiadavky,

dôvody jeho rozhodnutia nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch, čoho dôsledkom

je aj nesprávne právne posúdenie zastupovania úpadcu J. V. v rozsahu oprávnení,

ktoré môžu patriť len štatutárnemu orgánu. Z uvedených dôvodov žiadal, aby dovolací súd

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil.

Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 2 O. s. p. ),

po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ), skúmal

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 3 O. s. p. ), či opravný prostriedok

smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním a dospel k záveru,

že dovolanie nie je prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu

prvého stupňa, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 238 O. s. p. je prípustné dovolanie proti rozsudku, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ods. 1 ), proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci ( ods. 2 ) a proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V   prejednávanej veci nejde o   žiaden z   vymenovaných prípadov, preto proti

predmetnému rozsudku ustanovenie § 238 O. s. p. prípustnosť dovolania nezakladá.

  Proti každému rozhodnutiu súdu je však prípustné dovolanie z   dôvodov

vymenovaných v ustanovení § 237 písm. a) až g) O. s. p. Okrem iných je to aj prípad,

ak bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f O. s. p. ).

Tohto dôvodu prípustnosti sa dovoláva žalovaný.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných

mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Za dôvod naplňujúci podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) dovolateľ

považuje nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa. Jeho nedostatočnosť podľa

neho spočíva v tom, že odvolací súd sa riadne nevysporiadal s podstatnými argumentmi,

ktorými žalovaný odôvodňoval nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Vzhľadom na uvedenú námietku navrhovateľa bolo potrebné zaujať právny záver

o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania

v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania

v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.  

Treba prisvedčiť dovolateľovi, že súčasťou   základného práva na súdnu ochranu

je aj právo na zodpovedajúce odôvodnenie rozsudku. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného

práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach

predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom

konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším

procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje

Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť

zakladajúcu prípustnosť dovolania ( § 237 O. s. p. ) a zároveň tiež za prípustný dovolací

dôvod ( § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. ). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania

nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky

súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., považuje síce za relevantný dovolací dôvod ( § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p. ), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť

dovolania. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia podľa dovolacieho súdu nie je procesnou

chybou, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.

  Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 ( časť právnej

vety   „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p. ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“ ). Z tohto judikátu vychádza

dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje

nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať

dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237. O aktuálnosti uvedeného

judikátu svedčí okrem iných aj nedávne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 10. novembra 2011 sp. zn. IV ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny názor k výkladu

§ 237 písm. f) O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci

základné práva sťažovateľa, ale aj ďalšie rozhodnutia senátov občianskoprávneho kolégia

( napr. zo   6. augusta 2009 sp. zn. 2009, 3 Cdo 148/2009, alebo z 20. januára 2011

sp. zn. 3 Cdo 69/2010 ) a senátov obchodnoprávneho kolégia ( napr. z 29. februára 2010

sp. zn. 3Obdo 53/2011 alebo z 30. novembra 2011 sp. zn. 3 Obdo 3/11 ).

Dovolací súd vychádzajúc z uvedeného judikátu preto dospel k záveru, že na vytýkanú

vadu rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť

len vtedy,   ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.

Dovolací súd však nesúhlasí ani s   tvrdením dovolateľa, že dovolanie trpí

nedostatočnosťou a nezrozumiteľnosťou odôvodnenia. Podstatou žalobcom vytýkaných

nedostatkov   odôvodnenia sú   námietky, že skutkové a právne závery   súdu prvého stupňa

nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní, nevykonanie dôkazov potrebných pre skutkový

záver ( nevykonanie dôkazu výsluchom osoby, ktorá udelila splnomocnenie Jozefovi Vargovi

), nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, nerozlišovanie medzi poverením

a splnomocnením na konanie v mene spoločnosti a   z   toho plynúce celkovo nesprávne

skutkové a právne závery vedúce k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Podľa charakteru vytýkaných nedostatkov ide skôr o vecnú nesprávnosť dôvodov rozhodnutia ako o   ich

nedostatočnosť. Uvedené   skutočnosti môžu spĺňať   podmienky stanovené v § 241 ods. 2

pís. b) O. s. p. ( konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ) alebo v § 241 ods. 2 písm. c) ( rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ). V oboch prípadoch však ide o nedostatky, ktoré síce zakladajú

dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť. Dovolací súd na takéto nedostatky môže

prihliadnuť len ak dovolanie spĺňa podmienku prípustnosti.

Keďže vada, z   ktorej žalobca vyvodzuje prípustnosť dovolania, podľa dovolacieho

súdu prípustnosť dovolania nezakladá a nezistil ani iný dôvod, ktorý by prípustnosť zakladal

( § 242 ods. 1 O. s. p. ), dovolanie žalovaného ako neprípustné podľa § 218 ods. l O. s. p.

v spojení s ustanovením 243b ods. 5 O. s. p. odmietol, ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Riadiac sa pritom

právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho

súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Úspešný žalovaný má podľa § 243b ods. 5 v   spojení s § 244 ods. 1 a § 142

ods. 1 O. s. p. právo na náhradu trov, ktoré mu vznikli v dovolacom konaní. V dovolacom

konaní mu však trovy nevznikli, preto mu dovolací súd náhradu trov nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. apríla 2012  

JUDr. Peter Dukes, v. r.  

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blažíčková