3Obdo/12/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Nano Izol, s. r. o., so sídlom Ulica Slobody 8, Košice, IČO: 36 762 750, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan, s. r. o., so sídlom Rastislavova 68, Košice, proti žalovanému: ARTCO, s. r. o., so sídlom Kamenná 7, Žilina, IČO: 36 743 569, zastúpený advokátkou JUDr. Veronikou Jakubíkovou, so sídlom ul. Republiky 21, Žilina, v konaní o splnenie povinnosti, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. júna 2015 č. k. 4Cob/9/2015-242, takto

rozhodol:

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 03. 10. 2014 č. k. 30Cb/95/2009-212 žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 1 980,79 eur, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 99,50 eur a trov právnej služby vo výške 1 881,29 eur.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca si uplatnil právo na uloženie povinnosti žalovanému predložiť žalobcovi kópiu daňového priznania za roky 2007, 2008 s potvrdením podania na daňový úrad, súvahu a výsledovku za roky 2007 a 2008, výkaz ziskov a strát za roky 2007 a 2008, inventúrny súpis majetku žalovaného k 24. 03. 2009, zoznam záväzkov a pohľadávok žalovaného k 24. 03. 2009, kópiu potvrdenia zo Sociálnej poisťovne, že spoločnosť nemá nedoplatky na odvodoch, zoznam bankových účtov žalovaného s uvedením výšky zostatkov k 24. 03. 2009, zoznam súdnych konaní žalovaného k 24. 03. 2009 a náhrady trov.

Žalobu odôvodnil žalobca tým, že je spoločníkom žalovanej spoločnosti s vkladom 50 % k základnému imaniu (3 319,391887 eur). Účastníci konania si v spoločenskej zmluve bod 2 čl. 11 dohodli, že žalovaný bude čistý zisk rozdeľovať medzi spoločníkov - vlastníkov, pričom žalobcovi mal patriť 40 % podiel na zisku. V priebehu rokov 2007 až 2009, žalovaný žalobcu ako spoločníka neinformoval o svojej činnosti, nevyplácal mu žiadny zisk, ani nezvolal za celé obdobie valné zhromaždenie žalovaného.

Žalovaný vo vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť, nakoľko žalobca svoj obchodný podiel previedol na nového spoločníka D. S., bytom J. a uviedol, že nie je pravdivé tvrdenie, že žalobcovi ako spoločníkovi neboli poskytované účtovné a daňové doklady, ktoré mu vždy boli k dispozícii.

Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 13. 01. 2010 žalobe vyhovel a po podanom odvolaní odvolací súd uznesením zo dňa 18. 04. 2011 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd Košice I v novom konaní rozhodol rozsudkom zo dňa 10. 02. 2012 tak, že žalobe vyhovel a po podanom odvolaní odvolací súd uznesením zo dňa 03. 08. 2012 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a vyjadreniami zástupcov účastníkov a na pojednávaniach zistil, že žalobca žiadal žalobe vyhovieť z dôvodu jej opodstatnenosti a žalovaný navrhol žalobu zamietnuť aj z dôvodu, že už nie je právny záujem na predloženie požadovaných listín. Súd dokazovaním zistil, že výzva žalobcu zo dňa 24. 03. 2009 na predloženie požadovaných dokladov, nebola žalovanému doručená pre nezrozumiteľnosť označenia adresáta a výzvu žalovaný neprevzal, pretože ako adresát je uvedený D. S. ARTCO s. r. o.

Vo veci súd vypočul i svedkyňu Ing. I. J., ktorá uviedla, že pracuje pre INVESTMENT s. r. o. a pozná spoločnosť žalovaného i p. S., ide o klienta, pre ktorého vedie účtovníctvo. Pre žalobcu účtovníctvo nerobila. Za rok 2007 účtovnú závierku, výkaz ziskov a strát, aj daňové priznanie faxovala p. M. - konateľovi žalobcu. Za rok 2008 tieto doklady predkladali p. S., ktoré boli zároveň dokladované do zbierky listín na súd v Žiline, ku ktorým sa mohol dostať aj p. M..

Súd pri posudzovaní žaloby vychádzal z ust. § 122 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 123 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 135 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, ako aj podľa § 80 ods. 1 O. s. p. Súd vychádzal aj z dohodnutých ustanovení spoločenskej zmluvy (čl. 8 bod 4 písm. b/, čl. 9 písm. a/ až c/ a zistil, že žalobca bol spoločníkom žalovaného od 20. 06. 2007 do prevodu jeho obchodného podielu dňa 21. 05. 2009, teda mal práva a postavenie spoločníka podľa Obchodného zákonníka. Z dôkazov vyplynulo, že žalobca podal žalobu dňa 21. 05. 2009 o 12:21:06 hod. prostredníctvom právneho zástupcu a zápisnica z valného zhromaždenia a zároveň aj zmluva o prevode obchodného podielu bola podpísaná následne dňa 21. 05. 2009 o 12:56 hod., resp. o 13:00 hod., teda v čase podania žaloby bol žalobca ešte spoločníkom žalovaného. Konateľ žalobcu Ing. M. odôvodnil podanie žaloby tým, že nemal žiadne informácie o finančnej pozícii firmy, nechcel sa dostať do problémov a bola mu ponúknutá možnosť predať obchodný podiel p. S., s čím súhlasil.

Súd dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, že sa informoval prípadne žiadal o predloženie dokladov spoločnosti pred dobrovoľným predajom jeho obchodného podielu, nakoľko sa nepodarilo preukázať, že list z 24. 03. 2009, bol žalovanému doručený. Podací lístok bol adresovaný fyzickej osobe s označením aj právnickej osoby. Uviedol, že spoločník nemá právo, aby mu spoločnosť zasielala doklady a písomne ho informovala, má iba právo osobne nahliadať do dokladov, preto aj výzva z 24. 03. 2009 nie je v súlade s ust. § 122 ods. 2 Obchodného zákonníka. V konaní sa tiež nepreukázalo, že žalobca - konateľ sa osobne neinformoval o stave a dokladoch spoločnosti žalovaného, prípadne v spoločnosti, ktorá viedla účtovníctvo žalovaného, čo potvrdila i svedkyňa Ing. J., ktorá si p. M. pamätala ako osobu, ktorú jej predstavil p. S.. Ak by bol p. M. (konateľ) prejavil záujem o doklady, bola by mu ich zaslala a odovzdala, pričom si pamätala, že v roku 2007 a 2008 mu aj boli zaslané.

Súd tiež zo zápisnice z valného zhromaždenia zo dňa 21. 05. 2009 zistil, že boli prítomní spoločníci Nano Izol, s. r. o. (žalobca) a p. S. a bola schválená účtovná závierka za rok 2008, teda žalobca mal vedomosť o finančnej situácii žalovaného. Taktiež previedol svoj obchodný podiel (50 %) za odplatu 11 376 eur, pričom mal vedomosť o hodnote predávaného podielu, nakoľko pri určení kúpnej ceny musel vychádzať z účtovných dokladov spoločnosti.

Z vyššie uvedených dôvodov mal súd za to, že v deň, keď nastali účinky prevodu obchodného podielu, prestal byť žalobca spoločníkom žalovaného. V konaní sa nepreukázalo, že žalovaný by bol bránilbývalému spoločníkovi dostať sa k informáciám o stave spoločnosti, pričom poukázal i na to, že súčasťou obchodného registra je zbierka listín - verejne prístupná pre tretie osoby, z ktorej sa dajú zistiť aj čiastočne požadované údaje žalobcom.

Na základe uvedeného súd žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v prospech úspešného žalovaného tak, ako vyplýva z výroku rozsudku.

Žalobca podal proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že súd prvého stupňa vec nesprávne skutkovo, aj právne posúdil a rozhodnutie je prekvapivé.

Uviedol, že žalobca podal žalobu v čase, keď bol spoločníkom spoločnosti žalovaného a ako spoločník (nebol konateľom) mal právo podľa § 122 ods. 2 Obchodného zákonníka požadovať od konateľov informácie o záležitostiach spoločnosti a nahliadať do dokladov, čo mu priznávala spoločenská zmluva, pričom toto právo mu bolo popierané. Uviedol, že v rokoch 2007 až 2009 nebolo zvolané valné zhromaždenie spoločnosti, ani nebol vyplácaný žiaden zisk. Nesúhlasil ani s názorom, že obchodná spoločnosť nemá povinnosť zasielať spoločníkovi žiadne doklady. Žalobca uviedol, že listom z 24. 03. 2009 požiadal žalovaného o zaslanie dokladov, na čo žalovaný nereagoval. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný akýmkoľvek spôsobom splnil voči žalobcovi povinnosť podľa § 122 ods. 2 Obchodného zákonníka, hoci na tieto informácie mal zákonný nárok za obdobie pokiaľ bol spoločníkom spoločnosti žalovaného. V odvolaní poukázal i na výpoveď svedkyne J.. Taktiež nesúhlasil s názorom, že by išlo o šikanózny výkon práva, ak žiadal o nahliadnutie do dokladov žalovaného v čase, keď už nie je spoločníkom. V čase podania žaloby spoločníkom bol, preto má nárok na nahliadnutie do dokladov spoločnosti.

Ďalej namietal prekvapivosť a nepredvídateľnosť rozsudku. Uviedol, že súd prvého stupňa na pojednávaní nepoučil účastníkov podľa § 118 ods. 2 O. s. p., v čom tiež vidí porušenie jeho práv. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu, ktoré mu bolo doručené dňa 01. 12. 2014, nevyjadril.

Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací, prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatoval správnosť napadnutého rozhodnutia a jeho odôvodnenia a v celom rozsahu sa sním stotožnil.

Žalobca podal odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., konkrétne odňatie možnosti konať pred súdom (§ 205 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).

Odvolací súd k tejto námietke vyslovil, že nie je odňatím možnosti konať pred súdom, ak súd na pojednávaní podľa § 118 ods. 2 O. s. p. neuvedie, ktoré významné skutkové tvrdenia účastníkov považuje za zhodné, ktoré zostali sporné a ktoré dôkazy súd vykoná a ktoré nevykoná. Uvedené ustanovenie neobsahuje žiadnu procesnú poučovaciu povinnosť súdu voči účastníkom konania. Účelom tohto ustanovenia je, aby v úvode dokazovania pred súdom, bolo účastníkom zrejmé, aké dokazovanie súd vo veci vykoná a aké nevykoná, ale ak tieto skutočnosti neuvedie, neznamená to odňatie účastníkom konať pred súdom, a to v dôsledku neprávneho procesného postupu súdu.

Ďalej z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa sa v novom konaní dôsledne riadil pokynmi odvolacieho súdu v uznesení č. k. 4Cob/71/2012-126, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa. Z tohto vyplýva, že postupom súdu prvého stupňa v novom konaní neboli žalobcovi také procesné práva, ktoré by mali za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

K zisteniu skutkového stavu súdom prvého stupňa a jeho hodnoteniu odvolací súd vyslovil názor, ženapadnuté rozhodnutie je vecne správne. Uviedol tiež, že každý výkon práva, ktorý je nelogický, z ktorého účastníkom žiadne práva nevyplývajú, je možné považovať za šikanózny výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a ktorému súd podľa § 265 Obchodného zákonníka nemôže poskytnúť súdnu ochranu, ako správne uviedol súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení.

Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil a v časti trov konania podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, že priznal žalovanému náhradu trov konania 1 881,29 eur, t. j. o 104 eur nižšiu pre nesprávny výpočet súdom prvého stupňa.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal, pretože žalobca nebol úspešný a žalovanému žiadne nevznikli.

Žalobca podal proti odvolaciemu rozsudku v zákonnej lehote dovolanie podaním doručeným súdu dňa 18. 08. 2015 z dôvodu, že ho považuje za nesprávne v celom rozsahu. Dovolanie odôvodnil vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p., nesprávnym právnym posúdením (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a tým, že konanie je postihnuté aj inou vadou (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).

V podrobnom odôvodnení uviedol, že odvolací súd sa zaoberal len námietkou k porušeniu ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p., nie však ostatnými skutkovými, či právnymi námietkami, z čoho vyvodzuje arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozsudok odvolacieho súdu považuje za nepreskúmateľný pre nedostatok odôvodnenia podľa § 157 O. s. p., odôvodnenie je strohé a stručné bez náležitého odôvodnenia vo vzťahu k vzneseným námietkam odvolateľa.

Dovolateľ sa nestotožnil ani s názorom vysloveným odvolacím súdom k námietke porušenia postupu súdu podľa § 118 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého mal súd jednoznačne postupovať. Odvolací súd sa nijako nevysporiadal so skutkovými a právnymi námietkami žalobcu vo vzťahu k tým záverom prvostupňového súdu, ktoré urobil na základe doplneného dokazovania. Zastáva názor, že týmto postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a rozhodnutie je prekvapivé a nepredvídateľné.

Ďalej v dovolaní uviedol, že ako žalobca bol nositeľom práv, ktoré preukázal a žalovaný mal tomu zodpovedajúcu povinnosť, ktorú nesplnil. Ak žalobca žiadal o poskytnutie informácií, na ktoré mal v danom čase záujem ako nositeľ práv, jeho nároky sa nemôžu oslabovať plynutím času.

Navrhol rozsudok odvolacieho súdu, ako i súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.

Žalovaný sa písomne k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená advokátkou (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú ustanovenia § 237 až § 239 O. s. p.

Z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možné dovolaním napadnúť všetky rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo povahu predmetu konania. Spôsobilým predmetom dovolania je podľa tohto ustanovenia rozhodnutie vydané odvolacím súdom v odvolacom konaní. Na to, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1). V prípade, žedovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal.

Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je však daná len tvrdením dovolateľa, ale len skutočnosťou, že k vade v zmysle § 237 rozhodnutím odvolacieho súdu skutočne došlo.

V predmetnej veci podal žalobca dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu z dôvodu jeho vecnej nesprávnosti a procesného pochybenia v postupe súdu.

1/ Dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Prípustnosť dovolania žalobcu z uvedených ustanovení nevyplýva - napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.) a dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky uvedené v § 238 ods. 3 O. s. p.

Ak je teda dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým bol výrok rozsudku súdu prvého stupňa potvrdený, je dovolanie prípustné len vtedy, ak súd vyslovil prípustnosť dovolania, pričom v predmetnej nejde o tento prípad. Z uvedeného teda vyplýva, že zákonné podmienky pre podanie dovolania podľa § 238 O. s. p. neboli splnené. Dovolací súd sa z tohto dôvodu dovolaním z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci napadnutým rozsudkom nezaoberal.

2/ Podľa § 242 ods. 1 O. s. p. dovolací súd preskúmáva rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu napadnutého výroku, ktorý vymedzuje kvantitatívna stránka dovolania. Dovolací súd je teda viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i uplatneným dovolacím dôvodom.

Z podaného dovolania vyplýva, že dovolateľ nesúhlasil s názormi vyslovenými prvostupňovým, ako i odvolacím súdom jednak z vecného posúdenia žaloby (ale i procesného, najmä odkazoval na to, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom čo vidí tom, že súd nevykonal dostatočné dokazovanie v ním navrhnutom smere, tiež vytýkal nepreskúmateľnosť a zmätočnosť odvolacieho rozsudku pre nedostatok odôvodnenia, ako i prekvapivosť rozhodnutia v nadväznosti ust. § 118 ods. 2 O. s. p., keď súd nepostupoval podľa uvedeného ustanovenia, čo považuje za procesnú vadu podľa § 237 písm. f/ O. s. p.). Odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol tak, že rozsudok v napadnutej časti potvrdil podľa § 219 O. s. p.

Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku stotožnil s názorom vysloveným súdom prvého stupňa, nemožno túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí. Ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, keď odôvodnenie rozhodnutia odvolacím súdom je kopírovaním vecne správnych dôvodov napadnutého rozsudku. V takýchto prípadoch rozhodnutie obsahuje účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahuje stručné konštatovanie o správnosti a presvedčivosti napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožnil. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, nemusí v odôvodnení odvolacieho rozhodnutia uvádzať (kopírovať) všetky dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí, ale sa môže v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie vecnej správnosti dôvodovnapadnutého rozhodnutia, prípadne ich doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia. V predmetnej veci sa odvolací súd stotožnil s výrokom i odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, ktorú skutočnosť dovolací súd nevyhodnotil ako procesné pochybenie.

Žalobca okrem vecnej nesprávnosti rozsudku namietal i vady konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia, nepredvídateľnosť a prekvapivosť rozhodnutia, zmätočnosť, porušenie postupu podľa § 218 ods. 2 O. s. p.).

3/ Podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov. Skutočnosť, že súd nevykoná účastníkmi navrhované dôkazy, ani takýto jeho postup nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojim procesným postupom odňal účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade nebolo preukázané.

Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím súdom k takým procesným vadám konania, ktoré by mali za následok vyslovenie, že účastníkovi (žalovanému) bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Dovolací súd uvádza, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré preskúmava v odvolacom konaní odvolací súd. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva účastníka, ak si neosvojí ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi ním predpokladaným výkladom právnych predpisov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom základné právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred súdom (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95). K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý proces by podľa dohovoru mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu najmä tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde. Naplnenie uvedených skutočností však v predmetnej veci nebolo zistené. Odôvodnenie odvolacieho rozsudku je jasné a zrozumiteľné.

Dovolací súd zároveň vyslovil, že článok 6 ods. 1 dohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri rozhodovaní o odvolaní môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku). Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozsudku stotožní s názorom vysloveným prvostupňovým súdom bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozsudku, nemožno ani túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí.

Zároveň dovolací súd tiež poukázal na to, že Ústava Slovenskej republiky neupravuje dôsledky jednotlivých procesných nesprávností, ku ktorým v praxi dochádza v súdnych konaniach, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ako aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní procesné nesprávnosti konania súdov nižších stupňov napraviť. Procesné vady taxatívne vymedzuje ust. § 237 ods. 1 O. s. p., ktoré zakladajú prípustnosť dovolania. Občianskysúdny poriadok považuje, okrem procesných vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p., aj iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), avšak vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá „inú vadu konania“ podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie však vadu procesnú podľa § 237 O. s. p. (I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, III. ÚS 551/2012, I. ÚS 14/2014, stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2/2015).

4/ Podľa § 118 ods. 1 O. s. p. po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania. Po vykonaní úkonov podľa uvedeného odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli (§ 118 ods. 2 O. s. p.).

V danej veci odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí vo veci samej uviedol, akým smerom má byť doplnené dokazovanie a žalobca mal možnosť v novom konaní využiť všetky procesné práva dané mu právnym predpisom.

Podľa názoru dovolacieho súdu prípadné porušenie postupu podľa ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p. nejde o vadu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., pretože tým nedochádza k odňatiu možnosti konať pred súdom (viď vyššie uvedené v súvislosti s takouto vadou). Nejde ani o rozhodnutie prekvapivé, pretože o tzv. prekvapivé rozhodnutie ide najmä vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti takýmto odlišným právnym záverom odvolacieho súdu, nemá účastník konania možnosť sa vyjadriť, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili ako významné. V danej veci po zrušení rozsudku vo veci samej mal žalobca možnosť podávať návrhy na dokazovanie, vyjadrovať sa k dokazovaniu a vykonávať procesné úkony, ktoré mu podľa zákona patria. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny, pričom jeho závery sa neodlišovali od záverov súdu prvého stupňa, nepoužil ani iný právny predpis.

5/ Dovolací súd zároveň uvádza, že pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O. s. p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2 O. s. p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (viď I. ÚS 252/05, resp. IV. ÚS 481/2011). ň V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol brať na zreteľ len zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozhodnutiami súdov nižších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dovolaním napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie ktorého nemožno posudzovať izolovane od odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, uvádza v primeranom rozsahu skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, obsah odvolania, ako aj právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle §237 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu a nejde ani o prekvapivé rozhodnutie.

V preskúmavanej veci dovolateľ dôvodil v dovolaní najmä existenciou procesnej vady konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v spojení s § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p., ku ktorému názoru dovolací súd vyslovil, že v konaní neboli zistené také procesné vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávnosť napadnutého rozsudku.

Ďalšie vady konania podľa § 237 O. s. p. neboli zistené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dovolanie podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.odmietol.

O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.