3 Ndz/4/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu A. P., bytom K., V., proti žalovanému Krajskému súdu v Nitre, so sídlom Štúrova 9, Nitra, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. Spr-Io 30/2011 zo dňa 05. mája 2011 vo veci vedenej na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 11S/95/2011, o návrhu na vylúčenie sudcov Krajského súdu v Nitre, jednomyseľne
r o z h o d o l :
Sudcovia Krajského súdu v Nitre JUDr. S. Z. a JUDr. R. G. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 11S/95/2011.
Sudcovia Krajského súdu v Nitre JUDr. V. T., PhD., JUDr. M. M., JUDr. D. V., JUDr. D. K., JUDr. Ľ. M., PhD., JUDr. J. V., JUDr. Z. M., JUDr. Š. H., Mgr. A. N., JUDr. Ľ. K., JUDr. I. K., JUDr. J. B., JUDr. I. D., JUDr. M. P., Mgr. I. V., JUDr. D. H., JUDr. R. P., JUDr. V. S., JUDr. V. P., JUDr. E. M., JUDr. B. M., JUDr. M. H., JUDr. J. P., JUDr. V. N., JUDr. K. M., JUDr. L. G., JUDr. D. P., JUDr. S. S., JUDr. A. K., JUDr. P. L., JUDr. P. P., Mgr. E. N., JUDr. J. B., JUDr. E. H., JUDr. S. L., JUDr. Z. B. n i e s ú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 11S/95/2011.
O d ô v o d n e n i e
V hore označenej veci podaním zo dňa 22.08.2011 žalobca žiadal o vylúčenie všetkých sudcov Krajského súdu v Nitre z prejednávania a rozhodovania veci, ktoré odôvodnil tým, že predsedníčka Krajského súdu v Nitre systematicky a vedome ako odvolací orgán potvrdzovala rozhodnutia prvostupňového orgánu – povinnej osoby Okresného súdu Nitra v neprospech žalobcu. Vyslovil pochybnosti o nezaujatosti všetkých sudcov a senátov Krajského súdu v Nitre a dožadoval sa, aby túto vec neprejednával a nerozhodoval sudca a senát Krajského súdu v Nitre, ale iný krajský súd. Tiež poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. mája 2008, z ktorého je zrejmé, že danú vec nemôže prejednávať ani jeden sudca a senát Krajského súdu v Nitre, pretože ide o totožný prípad.
2
Zároveň požiadal o prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože prebieha priestupkové a disciplinárne konanie proti predsedovi Okresného súdu Nitra, čo môže mať vplyv na výsledok tohto konania.
K námietke zaujatosti podali dňa 05.09.2011 oznámenie predsedníčka senátu 11S JUDr. M. M., ktorá uviedla, že s poukazom na tvrdenia žalobcu a na skutočnosť, že žalovaným je Krajský súd v Nitre, na ktorý bola pridelená na výkon funkcie sudcu a predsedníčky senátu, vznáša aj ona námietku zaujatosti podľa § 14 a § 15 OSP vo vzťahu k žalovanému, resp. jeho štatutárnej zástupkyni JUDr. S. Z., ktorá je jej nadriadenou, a s ktorou je v priateľskom vzťahu.
Sudkyňa a členka senátu 11S JUDr. D. V. taktiež uviedla, že sa cíti byť vo veci zaujatá vzhľadom na tvrdenia žalobcu a na to, že je pridelená na výkon funkcie sudcu na Krajský súd v Nitre a že s jeho predsedníčkou je v priateľskom vzťahu.
Sudkyňa a členka senátu 11S JUDr. D. K. vzhľadom na tvrdenia žalobcu a na to, že je pridelená na výkon funkcie sudcu na Krajský súd v Nitre a že s jeho predsedníčkou je v priateľskom vzťahu sa tiež cítila byť vo veci zaujatá.
Predsedníčka Krajského súdu v Nitre JUDr. S. Z. uviedla, že sa cíti byť zaujatá, pretože žalobou napadnuté rozhodnutie vydala.
Podpredseda Krajského súdu v Nitre JUDr. R. G. uviedol, že vo veci je zaujatý, pretože je štatutárnym zástupcom žalovaného.
Ostatní sudcovia Krajského súdu v Nitre s výnimkou JUDr. Z. B., ktorá je dlhodobo chorá a JUDr. S. L., ktorý vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že nie je zaujatý, sa vyjadrili tak, že vo veci sa cítia byť zaujatí s ohľadom na osobu žalovaného, resp. pre pomer k osobe žalovaného, u ktorého vykonávajú sudcovskú funkciu, pričom väčšina z nich uviedla aj to, že s predsedníčkou súdu, ktorá je ich nadriadenou, sú v priateľskom vzťahu.
Krajský súd v Nitre v súlade s § 16 ods. 1 OSP predložil námietku zaujatosti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, spis došiel súdu dňa 07.11.2011.
Podľa § 14 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď: 1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť), 2. k účastníkom konania *o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manželského,
3
súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu
(tak pozitívneho alebo negatívneho)+, 3. k zástupcom účastníkov konania.
Pomer k veci ako okolnosť spochybňujúca nezaujatosť sudcu predpokladá situáciu,
keď sudca je právne zainteresovaný na výsledku konania. O pomere k účastníkovi alebo
k zástupcovi ako okolnosti vzbudzujúcej pochybnosti o nezaujatosti sudcu možno uvažovať,
ak sa zakladá na príbuzenstve, či iných kladných alebo záporných vzťahoch sudcu
k účastníkom alebo k ich zástupcom. Zákonom predpokladané dôvody podmieňujúce
zaujatosť alebo nezaujatosť sudcu na prejednanie a rozhodnutie pridelenej veci musia
vyplývať z objektívnych skutočností. V námietke zaujatosti účastník nemôže ako dôvod
použiť okolnosti, ktoré spočívajú v postupe súdu v konaní o prejednaní veci. Postupom
sa rozumejú procesné úkony súdu vrátane rozhodnutí, ktoré upravujú vedenie konania.
V širšom chápaní môžeme k postupu sudcu priradiť aj jeho rozhodnutie vo veci samej, ktoré
je jeho ústavnou povinnosťou a preto túto okolnosť, že v inej veci meritórne rozhodol v jeho
neprospech zásadne nemožno použiť ako dôvod na námietku zaujatosti. Ide o procesné
úkony a rozhodnutia, ktoré upravuje Občiansky súdny poriadok, ktoré sú ním predvídané
a majú upravené svoje účinky na priebeh konania. Iné úkony a rozhodnutia, ktoré
sú výsledkom procesnej improvizácie v postupe súdu za splnenia aj ostaných zákonných
podmienok nemožno použiť ako dôvody na námietku zaujatosti. Sudcu nemožno vylúčiť
nielen pre úkony v prejednávanej veci, ale ani pre úkony v iných právnych veciach vrátane
rozhodnutí, ktoré vydal. Ak sú v námietke zaujatosti uvedené len také skutočnosti,
neprihliada sa na ne, t.j. platí fikcia ako by námietka nebola vznesená, ale len v rozsahu
týchto skutočností, v ktorom prípade sa vec nepredkladá nadriadenému súdu na rozhodnutie
o námietke zaujatosti. Ak námietka obsahuje aj iné okolnosti, treba ju predložiť bez ohľadu
na to, že o niektorých okolnostiach platí, že sa na ne neprihliada, pretože v opačnom prípade
by mohol nastať dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. g/ OSP v spojení
s § 205a ods. 1 písm. a/ OSP. Taký dôvod pre zrušenie rozhodnutia vo veci samej,
by sa mohol uplatniť aj v dovolacom resp. v mimoriadnom dovolacom konaní. Pre vylúčenie
sudcu z prejednania a rozhodnutia veci nepostačujú subjektívne pocity účastníka konania,
z dôvodu ktorých tvrdí, že má pochybnosti o nezaujatosti sudcu na prejednanie
a rozhodnutie veci, ako aj je nepostačujúci subjektívny názor konajúceho sudcu, že sa cíti byť
zaujatý na prejednanie a rozhodnutie mu pridelenej veci, ako aj naopak. Zaujatosť
konkrétneho sudcu v prejednávanej veci musí vyplývať z objektívnych okolností
podmieňujúcich jeho vzťah k predmetu konania alebo jeho vzťah k účastníkom tohto
konania alebo k ich zástupcom. Povinnosť preukázať okolnosti odôvodňujúce zaujatosť
konajúceho sudcu na prejednaní a rozhodnutí mu pridelenej veci spočíva na tom, kto
vzniesol námietku zaujatosti.
Podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení
neskorších predpisov (ďalej lej „zákon o sudcoch“) sudca je predstaviteľ súdnej moci.
Právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom a nestrannom súde oddelene od iných
štátnych orgánov. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne
záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje
nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených
v súlade so zákonom. Podľa § 30 citovaného zákona v záujme záruky nezávislosti
a nestrannosti výkonu sudcovskej funkcie je sudca povinný dbať svojím správaním na to, aby
jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. V občianskom živote, pri výkone funkcie
4
sudcu, aj po jeho skončení sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť
a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé
rozhodovanie súdov. Z toho vyplýva, že sudca musí byť nielen nestranný, ale sa musí ako
nestranný javiť navonok.
Nestranný je sudca, u ktorého nie sú pochybnosti o jeho nezaujatosti so zreteľom
na jeho pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom a súčasne sa nepodieľal
na rozhodovaní vo veci v niektorom inštančnom stupni. Rozhodovaním sa rozumie účasť
na hlasovaní alebo inom spôsobe účasti na prijímaní rozhodnutia vo veci samej (samosudca),
ako aj na rozhodnutiach, ktoré pripravujú skutkový a právny základ na rozhodnutie vo veci
samej. Základom na záver o nevyhnutnosti vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
je pochybnosť o jeho nezaujatosti.
Predpokladom skutočného uplatnenia zásady rovnosti účastníkov v konaní a zaistenia
záruk správneho a spravodlivého rozhodnutia je, aby v konaní konal a rozhodoval sudca
nezaujatý, ktorý nie je v žiadnom osobnom vzťahu k účastníkom a k ich zástupcom, a ktorý
nie je žiadnym spôsobom zainteresovaný na výsledku konania. V súlade s tým zákon
vo vyššie citovanom ustanovení § 14 ods. 1 OSP konštruuje ako dôvody vylúčenia sudcu,
sudcov pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom. Zákon zakladá vylúčenie sudcu
na existencii určitého dôvodu vymedzeného takými konkrétne označenými a zistenými
skutočnosťami, vo svetle ktorých sa javí sudcova nezaujatosť pochybnou. Vylučuje sa tým
subjektívny pohľad na vylúčenie sudcu; na to, aby bol sudca vylúčený, nemôžu postačovať
pocity účastníka o tom, že možno mať pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ale musí byť zistený
dôvod, z ktorého vyplýva, že možno pochybovať o sudcovej nezaujatosti.
V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. III. ÚS 47/05, v ktorom ústavný súd
vyslovil právny záver, že
„obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej
veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, to znamená, že súd musí každú vec
prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne,
žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie
vo veci
“. Ústavný súd Slovenskej republiky nestrannosť sudcu judikoval aj v ďalších
rozhodnutiach (pozri bližšie napr. sp. zn. III. ÚS 71/97, I. ÚS 73/97).
Ako je už spomenuté vyššie, sudcov pomer k účastníkom alebo ich zástupcom môže
byť založený predovšetkým na príbuzenskom alebo jemu obdobnom vzťahu, ktorému
na roveň môže v konkrétnom prípade stáť vzťah priateľský či naopak zjavne nepriateľský.
Do úvahy prichádza i vzťah ekonomickej závislosti. Uplatnená námietka zaujatosti pre pomer
sudcu k veci musí byť v príčinnej súvislosti s predmetom daného konania. (Uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 76/1999, z 20. júla 1999.)
V danej veci nemožno opomenúť, že väčšina z namietajúcich sa sudcov uviedla ako
dôvod svojej zaujatosti pomer k žalovanému, resp. predsedníčke Krajského súdu v Nitre,
avšak neuviedla, a čo im konkrétne bráni v rozhodnutí predmetnej veci. Samotná formulácia
„som sudcom/sudkyňou Krajského súdu v Nitre“, resp. doplnená o konštatovanie, že „krajský
súd je mojim zamestnávateľom“ nezodpovedá zákonnej požiadavke uvedenej v § 14 ods. 1
5
OSP, a to najmä s prihliadnutím na ustanovenie § 25 ods. 1 zákona o sudcoch a čl. 144 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky.
V danej veci nemožno tiež neuviesť, že pre vylúčenie sudcu v zmysle § 14 ods. 1 OSP
by neobstálo vyjadrenie niektorých sudcov Krajského súdu v Nitre, ktorí pre dôvod svojej
zaujatosti považujú predsedníčku krajského súdu za svoju nadriadenú resp. uvádzajú,
že sú s ňou nielen v priateľskom ale aj v podriadenom vzťahu, a neobstál by ani názor,
že žalovaný je ich zamestnávateľom, pretože podľa § 25 ods. 1 zákona o sudcoch
vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu,
z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom;
za štát
v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje
osobitný predpis.
Práve osobitný vzťah sudcu k štátu musí sudcovi umožniť konať a rozhodovať nezávisle
a nezaujato vo všetkých veciach, teda aj vo veciach, ktoré sa týkajú nielen štátu, s ktorým
tento vzťah po dobu výkonu svojej sudcovskej funkcie udržiava, veci týkajúcich sa orgánov
správy súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu, nevynímajúc. K tomuto postoju
čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky výslovne sudcovi priznáva nezávislosť pri výkone jeho
funkcie. Taktiež v zmysle § 35 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o súdoch“) pôsobnosť
predsedu súdu v oblasti riadenia a správy súdu je potrebné vnímať ako súhrn určitých
oprávnení a zároveň aj ako zákonom dané povinnosti; predseda je zároveň štatutárnym
orgánom súdu, pokiaľ tento zákon nezveruje toto postavenie v oblasti správy súdu inému
subjektu – riaditeľovi správy súdu.
V zmysle § 32 a § 33
zákona o súdoch orgány riadenia
a správy súdu (t.j. predseda súdu a podpredseda súdu)
vykonávajú riadenie a správu súdov
v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom; úlohou riadenia a správy súdov je vytvárať
súdom Slovenskej republiky podmienky na riadny výkon súdnictva najmä v oblasti
personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadať na riadny výkon
súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených zákonom, pričom riadenie a správa súdov
nesmú zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov.
Z uvedeného je zrejmé, že predseda súdu nie je nadriadeným sudcu ani sudca nie
je podriadeným predsedovi súdu.
Ani samotná okolnosť, že sudcovia sa navzájom (ako kolegovia) poznajú a pravidelne
sa stretávajú na pracovisku, nemôže byť (bez ďalšieho) dôvodom pre vylúčenie sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy sudcov navzájom sú vo všeobecnosti neutrálne,
budované na princípoch profesionálnej spolupráce, riešenia obdobných pracovných úloh
a problémov. Takéto kolegiálne vzťahy sudcov nemožno bez ďalšieho považovať za okolnosť
vzbudzujúcu pochybnosti o ich nezaujatosti. Jedine v prípade, kedy vzájomný vzťah presiahne
takto chápaný profesionálny rámec a nadobúda charakter bližšieho osobného vzťahu
(rodinného, priateľského a pod.), možno o tejto okolnosti uvažovať ako o dôvode pre
vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Je však nutné, aby táto okolnosť bola
nielen konštatovaná, ale aj skutkovo vymedzená, preto aj napríklad tvrdenie o priateľskom
pomere by malo byť konkretizované. Až v takomto prípade môže vykazovať právne významné
znaky z hľadiska § 14 ods. 1 OSP; o takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.
6
Na druhej strane k záveru o tom, že sudca je vylúčený, nie je potrebné, aby bolo
preukázané, že je zaujatý. Na vylúčenie sudcu postačuje, ak možno mať so zreteľom na jeho
pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska
nestrannosti, t.j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho
prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t.j. v danom prípade treba zistiť,
či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.
V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá
až do predloženia dôkazu opaku (Piersach v. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva z 01. októbra 1982).
Existencia nestrannosti musí teda byť určená podľa subjektívneho hľadiska,
to znamená na základe osobného presvedčenia a správania sudcu v danej veci, a tiež podľa
objektívneho hľadiska, t.j. zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola
z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (pozri rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. III. ÚS 16/00).
Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,
resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý
mohol byť. Nestrannosť sudcu je zvyčajne definovaná ako
„absencia predsudku alebo
zaujatosti v konkrétnej veci
."
Za objektívne pritom nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len
subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci,
účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle
a nestranne.
Meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu nemôže byť ani subjektívne hľadisko
účastníka konania, ktoré je spravidla motivované tým, že súd nekoná a nerozhoduje podľa
jeho predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania nepatrí
účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu.
Ani žalobcom udávaný spôsob rozhodnutia v majúcej sa preskúmať veci, ako aj v jeho
iných obdobných veciach sám osebe nezakladá dôvod vylúčenia sudcov Krajského súdu
v Nitre z prejednávania a rozhodovania v danej veci. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej
republiky zdôrazňuje, že základom pre vylúčenie sudcu môžu byť len objektívne existujúce
zákonné dôvody, nie však to, že účastník sa nestotožňuje s jeho rozhodovaním.
Na dosiahnutie nápravy v občianskom súdnom konaní slúžia predovšetkým opravné
prostriedky, nie námietka zaujatosti, ktorej účel je zásadne odlišný. Iba na tomto základe
však bez ďalšieho nemožno urobiť záver o splnení podmienok ustanovenia § 14 ods. 1 OSP,
ak súčasne nie sú k dispozícii ďalšie doložené skutočnosti, ktorých konkrétny obsah
a charakter by objektivizoval uplatnenú námietku.
7
Súčasťou základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu účastníka
súdneho konania, ktorý podal takýto návrh podľa § 15a OSP a vylúčiť označeného sudcu
z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva
na prejednanie veci nestranným súdom je iba povinnosť súdu prejednať každý návrh
oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť a rozhodnúť o ňom (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
I. ÚS 27/98 z 25. marca 1998).
I keď zákon v § 14 ods. 1 OSP spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania
vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len
pochybnosť o ich nezaujatosti *viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva najmä vo veci Delcourt v. Belgicko, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí
byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná ("justice must not only be done,
it must also be seen to be done")+, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu
podľa § 14 ods. 1 OSP predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom
na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade
so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Z vyššie uvedeného vychádza aj judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu,
zahrňujúce osobné presvedčenie a správanie sudcu vo veci a hľadisko objektívne, založené
na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností o zaujatosti sudcu
(napr. Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší proti Francúzsku, 1998).
Preto k vylúčeniu sudcov z prejednania a rozhodovania veci môže dôjsť len vtedy, keď ich
vzťah k veci, k účastníkom alebo ich k zástupcom dosiahne takú intenzitu, že nebudú schopní
nezávisle a nestranne rozhodovať (II ÚS 105/01, Sbírka nálezů a usnesení ÚS ČR, sv. 23, nález
č. 98, str. 11).
Pokiaľ žalobca poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 27. mája 2008 sp. zn. 5Ndzk 1/2008 vo veci žalobcu proti Krajskému súdu v Trnave, treba
uviesť, že v tejto veci Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol o vylúčení sudcov, ale
o prikázaní veci z dôvodu vhodnosti podľa § 12 ods. 2 OSP, pričom v dôvodoch svojho
rozhodnutia taktiež poukázal na ustanovenie čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý
sudcovi nielen výslovne priznáva nezávislosť výkonu funkcie sudcu, ale súčasne
prostredníctvom iných právnych predpisov zabezpečuje garancie bežné v demokratickej
spoločnosti na ničím nerušený výkon funkcie sudcu. Aj v tejto veci Najvyšší súd Slovenskej
republiky upozorňuje na to, že „
opačný výklad situácie sudcu, ktorý by sa mal dostať
(a v posudzovanej veci je dôvodný záver o narastajúcom výskyte týchto vecí pri aplikácii
zákona č. 211/2000 Z.z.
o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len
zákon o slobode informácií) jednotlivcami nespokojnými s výsledkami prvostupňového
informačného konania)
do konfliktu so štátnou správou svojho súdu, by ohrozoval v prípade
nedostupnosti vhodnej rozhodovacej alternatívy dostupnosť spravodlivosti, a v konečnom
dôsledku by maril riadne uplatnenie ústavou zaručeného práva jednotlivca na spravodlivú
súdnu ochranu v zmysle čl. 46 a nasl. ustanovení Ústavy Slovenskej republiky
“ a taktiež
8
poukazuje na to, že danú situáciu je potrebné dôsledne odlíšiť od uznávaného princípu
„nemo iudex in causa sua“
, lebo tu nejde o osobnú vec sudcu, ale o stále zdôrazňovaný vzťah
medzi sudcom na strane jednej a štátom, tzn. výkonnou mocou.
Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by bola
z hľadiska § 14 ods. 1 OSP relevantná, a ani z vyjadrení uvedených sudcov, ktorým vec podľa
rozvrhu práce pripadla na rozhodnutie ani ostatných sudcov, nevyplývajú žiadne zákonné
dôvody pre ich vylúčenie, Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyhovel vznesenej námietke
zaujatosti a rozhodol podľa ustanovenia § 16 ods. 1 druhá veta OSP tak, že označení sudcovia
Krajského súdu v Nitre nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.
Vylúčení z prejednania a rozhodovania danej veci sú len JUDr. S. Z. – predsedníčka
Krajského súdu v Nitre a JUDr. R. G. - podpredseda Krajského súdu v Nitre, pretože JUDr. S. Z.
ako predsedníčka Krajského súdu v Nitre a jeho štatutárna zástupkyňa vydala rozhodnutie,
ktoré je predmetom preskúmania v tomto konaní a JUDr. R. G. ako podpredseda Krajského
súdu v Nitre a teda jej zástupca sa môže tiež podieľať na vybavovaní vecí podľa zákona
o slobode informácií.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona o súdoch v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e :
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 10. novembra 2011
JUDr.
JanaJ.
Z E M K O V Á
PhD.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Emília Čičková