Najvyšší súd
3Ndz/1/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: JUDr. J. Č., advokát H., zastúpený: JUDr. Vladimír Kašuba, advokát so sídlom Holubyho 51, Martin, proti žalovanému: Krajský súd v Žiline, so sídlom Orolská 3, Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Spr I 8/2012 zo dňa 20.02.2012, o návrhu na vylúčenie sudcov vo veci vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 21S/17/2012, jednomyseľne
r o z h o d o l :
Sudcovia Krajského súdu v Žiline JUDr. Eva Kyselová, JUDr. Róbert Urban a JUDr. Jana Urbanová s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 21S/17/2012.
Sudcovia Krajského súdu v Žiline JUDr. Martin Bargel, JUDr. Oľga Belková, Mgr. Katarína Beniačová, JUDr. Ján Burik, JUDr. Dagmar Cabadajová, JUDr. Erika Čanádyová, JUDr. Mária Dubcová, Mgr. František Dulačka, JUDr. Yvetta Dzugasová, JUDr. Miroslav Jamrich, JUDr. Zuzana Jančárová, JUDr. Jana Kotrčová, Juraj Krupa, JUDr. Eva Malíková, JUDr. Jana Martinčeková, JUDr. Ladislav Mejstrík, JUDr. Ivana Nemčeková, JUDr. Martina Nemravová, JUDr. Amália Paulerová, JUDr. Veronika Poláčková, JUDr. Pavol Polka, JUDr. František Potocký, JUDr. Táňa Rapčanová, JUDr. Milan Repáň, JUDr. Vladimír Sučik, Mgr. Miroslav Šepták, JUDr. Erika Šobichová, Mgr. Zuzana Štolcová, Mgr. Nora Tomková, JUDr. Mária Urbanová, JUDr. Gabriela Veselová a JUDr. Dana Wänkeová n i e s ú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 21S/17/2012.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Žiline predložil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o (ne)vylúčení sudcov Krajského súdu v Žiline z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 21S/17/2012.
Žalobou podanou na Krajskom súde v Žiline dňa 15.03.2012 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Spr I 8/2012 zo dňa 20.02.2012, ktorým podľa § 19 ods. 2 vety prvej a ods. 3 vety prvej zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon č. 211/2000 Z.z.“) v spojení s § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Martin č. I 6/12 zo dňa 02.02.2012, ktorým nebolo vyhovené žalobcovej žiadosti o sprístupnenie informácie o tom, koľkokrát bol Okresným súdom Martin v roku 2011 obvineným ustanovený obhajca z dôvodu povinnej obhajoby v trestnom konaní.
Predseda senátu 21S predložil vec predsedovi súdu z dôvodu, že všetci členovia senátu, ktorí majú prejednať predmetnú vec sa cítia byť vo veci zaujatí. Vec bola zároveň predložená na vyjadrenie všetkým sudcom Krajského súdu v Žiline vzhľadom na žalovaného a aj predmet sporu. Predseda krajského súdu dospel k záveru, že nie je daná možnosť na určenie senátu spôsobom, pri ktorom by nedošlo k úplnému vylúčeniu náhodného výberu, pretože nezaujatí sa cítia len traja sudcovia. Podľa vyjadrení všetkých ďalších sudcov sa títo cítia zaujatí pre vzťah k účastníkovi (vzhľadom na osobu, resp. funkciu žalovaného), čiastočne i v spojení s predmetom konania, resp. poukazujú na možnosť vzniku pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdeného poriadku (ďalej len,,O.s.p.“) v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť), 2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)], 3. k zástupcom účastníkov konania.
Zákonom predpokladané dôvody podmieňujúce zaujatosť alebo nezaujatosť sudcu na prejednanie a rozhodnutie pridelenej veci musia vyplývať z objektívnych skutočností. Pre vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodnutia veci je nepostačujúci subjektívny názor konajúceho sudcu, že sa cíti byť zaujatý na prejednanie a rozhodnutie mu pridelenej veci. Zaujatosť konkrétneho sudcu v prejednávanej veci musí vyplývať z objektívnych okolností podmieňujúcich jeho vzťah k predmetu konania alebo jeho vzťah k účastníkom tohto konania alebo k ich zástupcom.
Podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej lej „zákon č. 385/2000 Z.z.“) sudca je predstaviteľ súdnej moci. Právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom a nestrannom súde oddelene od iných štátnych orgánov. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom. Podľa § 30 citovaného zákona v záujme záruky nezávislosti a nestrannosti výkonu sudcovskej funkcie je sudca povinný dbať svojím správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. V občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov.
Nestranný je sudca, u ktorého nie sú pochybnosti o jeho nezaujatosti so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom a súčasne sa nepodieľal na rozhodovaní vo veci v niektorom inštančnom stupni. Základom na záver o nevyhnutnosti vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je pochybnosť o jeho nezaujatosti.
Väčšina z namietajúcich sa sudcov uviedla ako dôvod svojej zaujatosti pomer k žalovanému, resp. predsedovi Krajského súdu v Žiline a považujú ho za svojho zamestnávateľa resp. nadriadeného. Samotná skutočnosť, že ide o sudcov Krajského súdu v Žiline nezodpovedá zákonnej požiadavke uvedenej v § 14 ods. 1 O.s.p., a to najmä s prihliadnutím na ustanovenie § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom; za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis.
Práve osobitný vzťah sudcu k štátu musí sudcovi umožniť konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda aj vo veciach, ktoré sa týkajú nielen štátu, s ktorým tento vzťah po dobu výkonu svojej sudcovskej funkcie udržiava, veci týkajúcich sa orgánov správy súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu, nevynímajúc. K tomuto postoju čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky výslovne sudcovi priznáva nezávislosť pri výkone jeho funkcie. Taktiež v zmysle § 35 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon č. 757/2004 Z.z.“) pôsobnosť predsedu súdu v oblasti riadenia a správy súdu je potrebné vnímať ako súhrn určitých oprávnení a zároveň aj ako zákonom dané povinnosti; predseda je zároveň štatutárnym orgánom súdu, pokiaľ tento zákon nezveruje toto postavenie v oblasti správy súdu inému subjektu – riaditeľovi správy súdu. V zmysle § 32 a § 33 citovaného zákona orgány riadenia a správy súdu (t.j. predseda súdu a podpredseda súdu) vykonávajú riadenie a správu súdov v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom; úlohou riadenia a správy súdov je vytvárať súdom Slovenskej republiky podmienky na riadny výkon súdnictva najmä v oblasti personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadať na riadny výkon súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených zákonom, pričom riadenie a správa súdov nesmú zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov.
Z uvedeného je zrejmé, že predseda súdu nie je nadriadeným sudcu ani sudca nie je podriadeným predsedovi súdu.
Ani samotná okolnosť, že sudcovia sa navzájom (ako kolegovia) poznajú a pravidelne sa stretávajú na pracovisku, nemôže byť (bez ďalšieho) dôvodom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy sudcov navzájom sú vo všeobecnosti neutrálne, budované na princípoch profesionálnej spolupráce, riešenia obdobných pracovných úloh a problémov. Takéto kolegiálne vzťahy sudcov nemožno bez ďalšieho považovať za okolnosť vzbudzujúcu pochybnosti o ich nezaujatosti. Jedine v prípade, kedy vzájomný vzťah presiahne takto chápaný profesionálny rámec a nadobúda charakter bližšieho osobného vzťahu (rodinného, priateľského a pod.), možno o tejto okolnosti uvažovať ako o dôvode pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Je však nutné, aby táto okolnosť bola nielen konštatovaná, ale aj skutkovo vymedzená, preto aj napríklad tvrdenie o priateľskom pomere by malo byť konkretizované. Až v takomto prípade môže vykazovať právne významné znaky z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p.
Na druhej strane k záveru o tom, že sudca je vylúčený, nie je potrebné, aby bolo preukázané, že je zaujatý. Na vylúčenie sudcu postačuje, ak možno mať so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, t.j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t.j. v danom prípade treba zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersach v. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 01. októbra 1982).
Existencia nestrannosti musí teda byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania sudcu v danej veci a tiež podľa objektívneho hľadiska, t.j. zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (pozri rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. III. ÚS 16/00).
Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Nestrannosť sudcu je zvyčajne definovaná ako „absencia predsudku alebo zaujatosti v konkrétnej veci“.
Za objektívne pritom nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.
I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti [viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva najmä vo veci Delcourt v. Belgicko, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („justice must not only be done, it must also be seen to be done“)], nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Z vyššie uvedeného vychádza aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu, zahrňujúce osobné presvedčenie a správanie sudcu vo veci a hľadisko objektívne, založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností o zaujatosti sudcu (napr. Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší proti Francúzsku, 1998). Preto k vylúčeniu sudcov z prejednania a rozhodovania veci môže dôjsť len vtedy, keď ich vzťah k veci, k účastníkom alebo ich k zástupcom dosiahne takú intenzitu, že nebudú schopní nezávisle a nestranne rozhodovať (II ÚS 105/01, Sbírka nálezů a usnesení ÚS ČR, sv. 23, nález č. 98, str. 11).
Opačný výklad situácie sudcu, ktorý by sa mal dostať (a v posudzovanej veci je dôvodný záver o narastajúcom výskyte týchto vecí pri aplikácii zákona č. 211/2000 Z.z. jednotlivcami nespokojnými s výsledkami prvostupňového informačného konania) do konfliktu so štátnou správou svojho súdu, by ohrozoval v prípade nedostupnosti vhodnej rozhodovacej alternatívy dostupnosť spravodlivosti, a v konečnom dôsledku by maril riadne uplatnenie ústavou zaručeného práva jednotlivca na spravodlivú súdnu ochranu v zmysle čl. 46 a nasl. ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a taktiež poukazuje na to, že danú situáciu je potrebné dôsledne odlíšiť od uznávaného princípu „nemo iudex in causa sua“, lebo tu nejde o osobnú vec sudcu, ale o stále zdôrazňovaný vzťah medzi sudcom na strane jednej a štátom, tzn. výkonnou mocou.
Vylúčení z prejednávania a rozhodovania danej veci sú len JUDr. Róbert Urban – predseda Krajského súdu v Žiline, JUDr. Jana Urbanová – jeho manželka a JUDr. Eva Kyselová - podpredsedníčka Krajského súdu v Žiline, keďže JUDr. Róbert Urban ako predseda Krajského súdu v Žiline a jeho štatutárny zástupca vydal rozhodnutie, ktoré je predmetom preskúmania v tomto konaní a JUDr. Eva Kyselová ako podpredsedníčka Krajského súdu v Žiline, a teda jeho zástupkyňa sa môže tiež podieľať na vybavovaní vecí podľa zákona č. 211/2000 Z.z. Pokiaľ ide o JUDr. Janu Urbanovú, ako sudkyňa oznámila, že sa cíti vo veci zaujatá a žalovaný predseda Krajského súdu v Žiline je jej manželom.
Senát najvyššieho súdu poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. sp. zn. 5 Ndz 5,6/2011 zo dňa 08.11.2011, sp. zn. 3 Ndz 1,2,3,4,5,6,7/2011 zo dňa 10.11.2011, sp. zn. 2 Ndz 3,4,5,6,7/2011 zo dňa 16.11.2011, v ktorých išlo o obdobnú vec podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám. Správne senáty najvyššieho súdu zhodne vylúčili z prejednávania a rozhodovania vecí predsedníčku súdu a podpredsedu súdu. Navyše oproti tejto právnej veci senát konštatuje, že manželský vzťah k účastníkovi konania, resp. jeho zástupcovi alebo osobe konajúcej v jeho mene je relevantným dôvodom, zakladajúcim vylúčenie sudcu.
Marginálny procesný problém v danej veci sa týka označenia žalovaného, keď žalovaný podal žalobu proti predsedovi Krajského súdu v Žiline.
Podľa § 250 ods.4 O.s.p. pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je žalovaným správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni.
Procesné postavenie žalovaného v správnom súdnictve je určené ex lege rozhodnutím, ktoré je predmetom súdneho prieskumu zákonnosti na základe žaloby. Napadnuté rozhodnutie Spr I/8/2012 zo dňa 20.02.2012 vydal Krajský súd v Žiline. Preto najvyšší súd konal so žalovaným Krajským súdom v Žiline, aj keď žalobca ako žalovaného označil predsedu Krajského súdu v Žiline (osobu konajúcu v mene Krajského súdu v Žiline). V danom prípade sa neaplikuje všeobecná definícia účastníka konania, t.j. ten koho za žalovaného označí žalobca v zmysle § 90 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky u ostatných sudcov Krajského súdu v Žiline nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by bola z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. a ustálenej rozhodovacej činnosti správnych senátov najvyššieho súdu relevantná.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustné odvolanie.
V Bratislave 5. júna 2012
JUDr. Ivan R U M A N A, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková