3Ndt/20/2016
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Serbovej a sudcov JUDr. Aleny Šiškovej a JUDr. Martina Bargela na neverejnom
zasadnutí konanom 9. novembra 2016 v Bratislave v trestnej veci obvineného
P. K., vo veci uznania cudzozemského rozhodnutia, o oznámenej zaujatosti členom senátu
JUDr. Š. H., takto
r o z h o d o l :
Podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku člen senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky JUDr. Š. H. sa n e v y l u č u j e z vykonávania úkonov trestného konania
vo veci obvineného P. K., vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.
2TdoV/3/2016.
O d ô v o d n e n i e
Vo veci obvineného P. K. vykonáva Najvyšší súd Slovenskej republiky
pod sp. zn. 2TdoV/3/2016, konanie o dovolaní podanom menovaným proti uzneseniu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. januára 2015, sp. zn. 6Urto/7/2014, v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 28. októbra 2014, sp. zn. 3Ntc/12/2014,
a to v päťčlennom senáte 2TdoV Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého členom
je aj JUDr. Š. H. (rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2016 v znení
od 1. marca 2016).
Dňa 13. septembra 2016 člen senátu 2TdoV - JUDr. Š. H. oznámil svoju zaujatosť
a uviedol: „Podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku ako náhradný člen senátu
2TdoV oznamujem zaujatosť v intenciách § 31 ods. 1 v trestnej veci obvineného P. K.
vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2TdoV/3/2016. V tejto veci
viaceré procesné rozhodnutia vydal vyšší súdny úradník JUDr. B. H., ktorý je mojím synom
(č. l. 61, č. l. 67, č. l. 75, č. l. 84 atď.)“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal dôvodnosť oznámenej zaujatosti člena
senátu JUDr. Š. H. a zistil, že nie sú dané dôvody na jeho vylúčenie z vykonávania úkonov
trestného konania v označenej veci.
Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky: „Každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“. Článkom
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky priznané právo domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde v sebe zahŕňa aj právo na nestranného sudcu.
Nestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov,
či názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní, ale na púhom predpoklade)
alebo predpojatosti (subjektivizmu, neobjektivizmu, straníckosti). Nestrannosť je potrebné
skúmať z dvoch hľadísk a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čo znamená,
že je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad a z objektívneho
hľadiska nestrannosti, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie
akejkoľvek pochybnosti v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti
sa nestrannosť sudcu prezumuje až do predloženia dôkazu o opaku (Piersack p. Belgicko - rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982, Le Compte a ďalší p. Belgicku – rozsudok
z 23. júna 1981). Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych
skutočností. Platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,
ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán. Objektívne hľadisko je založené
na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti
sudcu. Pri objektívnej nestrannosti stačí, ak sú tu okolnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti
o nestrannosti súdu. Podľa ESĽP je potrebné „ísť ďalej než ako sa vec javí“ (looking behind
appearances). Spravodlivosť nielenže má byť vykonaná, ona sa musí aj javiť, že je vykonaná
(justice must not only be done, it must also be seen to be done) viď rozsudky ESĽP Delcourt
p. Belgicku – zo 17. januára 1970, Saraiva De Carvalho p. Portugalsku – z r. 1994.
Z uvedenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca má určitý (nie nezaujatý) vzťah k veci. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k prejednávanej veci,
osobám, ktorých sa úkon priamo týka, dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek
zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle
a nestranne.
V prípade, ak sa vecnými a relevantnými argumentmi nepreukáže absencia
predsudkov alebo predpojatosti u konajúceho sudcu, potom nie je možné vysloviť, že sú dané
predpoklady na zaujaté konanie a rozhodovanie, a tým existencia dôvodu či dôvodov na jeho
vylúčenie.
Rozhodnutie o vylúčení sudcu z dôvodov uvedených v § 31 Trestného poriadku
predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nesmie byť nikto odňatý svojmu
zákonnému sudcovi s tým, že príslušnosť sudcu aj súdu ustanoví zákon. Sudcu preto možno
vylúčiť z prejednávania a rozhodovania v pridelenej veci iba celkom výnimočne,
a to iba zo závažných zákonných dôvodov uvedených v § 31 Trestného poriadku, ktoré
sudcovi bránia rozhodovať v súlade so zákonom objektívne a nezaujato (ÚS 2/2005).
Konkrétne dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, sú uvedené v ustanoveniach § 31 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Trestného poriadku.
Z oznámenej zaujatosti a ani z predloženého spisu nevyplývajú dôvody na vylúčenie
člena senátu JUDr. Š. H. v zmysle § 31 ods. 2, ods. 3 Trestného poriadku,
a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky upriamil pozornosť na skúmanie dôvodov na jeho
vylúčenie podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu pochybností o nezaujatosti
pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo osobám, ktorých sa úkon priamo týka,
k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencovi alebo pre jeho pomer k inému
orgánu činnému v trestnom konaní.
Pomerom k prejednávanej veci treba rozumieť určitú zainteresovanosť vo veci
procesne činného orgánu trestného konania na skutku, ktorá má konkrétnu podobu a osobný
charakter, aby bola dostatočným dôvodom pre vznik pochybností o schopnosti sudcu
(alebo iného procesne činného orgánu – vyšetrovateľ, prokurátor) pristupovať k veci
a úkonom, ktoré sa jej týkajú objektívne. Táto môže spočívať napríklad v tom, že vo veci procesne činný orgán, resp. jeho príbuzní, rodinný príslušník, osoba jemu blízka a podobne,
boli činom poškodení eventuálne procesne činný orgán trestného konania bol svedkom
skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie a podobne.
Pomerom procesne činného orgánu trestného konania k osobám uvedeným
v § 31 ods. 1 Trestného poriadku sa rozumie jeho vzťah k niektorej z osôb tam uvedených,
ktorý môže vyvolať vo verejnosti pochybnosti o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý
prípadne existuje aj mimo rámec konania. Takýto vzťah môže spočívať najmä
v príbuzenskom a rodinnom pomere procesne činného orgánu k niektorej z osôb uvedených
v § 31 ods. 1 Trestného poriadku, ďalej môže ísť o úzke priateľstvo, či kamarátstvo,
resp. negatívny vzťah.
Člen dovolacieho senátu 2TdoV - JUDr. Š. H. v oznámenej zaujatosti dôvodil tým,
že jeho syn JUDr. B. H. vykonával procesné úkony v konaní na súde nižšieho stupňa
(krajskom súde), proti ktorému podal dovolateľ P. K. dovolanie. Menovaný člen senátu
neoznámil, či z hľadiska subjektívneho nie je schopný vo veci nestranne a nezaujato konať
a rozhodnúť, resp. či jeho účasť na konaní a rozhodovaní v predmetnej veci by mohla
vo verejnosti vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti. Táto okolnosť však nijak
nebráni najvyššiemu súdu rozhodnúť o jeho nevylúčení, pretože neexistujú žiadne okolnosti
spochybňujúce nestrannosť a nezaujatosť člena senátu JUDr. Š. H..
Primárne je potrebné uviesť, že vyšší súdny úradník Krajského súdu v Bratislave JUDr. B. H. – syn člena senátu najvyššieho súdu JUDr. Š. H. nie je osobou patriacou
do okruhu osôb uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku, na ktoré sa môže vzťahovať
tzv. pomer k osobám tam uvedeným, spôsobom ovplyvňujúcim nezaujatosť procesne činného
sudcu, pretože žiadny úkon ani rozhodnutie dovolacieho súdu vo veci, sp. zn. 2TdoV/3/2016,
sa JUDr. B. H. nemôže dotknúť. Z logiky uvedeného i z povahy veci vyplýva, že prípadná
subjektívna zaujatosť JUDr. Š. H. vôbec nepripadá do úvahy a ak predsa, potom
nie je opodstatnená. Nad rámec uvedeného sa žiada dodať, že príbuzenský vzťah medzi
sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vyšším súdnym úradníkom Krajského súdu
v Bratislave (vzťah otec – syn) nie je sám o sebe (bez ohľadu na blízkosť, resp. stupeň
príbuzenstva) zákonným dôvodom vylúčenia sudcu. To, že by význam takejto okolnosti
významne umocňoval tento pomer sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
predpokladaný ustanovením § 31 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu, že jeho syn vykonával procesné úkony v predmetnej trestnej veci, preukázané nebolo, najmä z dôvodu, že obsahová
náplň práce vyššieho súdneho úradníka (§ 3, § 4 zák. č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch)
je odlišná od charakteru práce sudcu (senát, samosudca, sudca pre prípravné konanie), ktorý
podľa § 2 ods. 16 Trestného poriadku rozhoduje v trestnom konaní pred súdom. Z dikcie
zákona preto vyplýva, že obsahovou náplňou vyššieho súdneho úradníka je najmä činnosť
smerujúca k zabezpečeniu podkladov pre samotné rozhodnutie sudcu aj formou procesných
úkonov vyššieho súdneho úradníka /nariadenie výkonu trestu (č. l. 57 spisu), uznesenie
o započítaní doby výkonu trestu odňatia slobody v Rakúskej republike (č. l. 61 spisu),
opatrenie o pribratí tlmočníka a prekladateľa (č. l. 75 spisu), výzva na podanie dovolania
(č. l. 152 spisu)/, na ktoré sudca v podanej námietke zaujatosti poukázal, ktoré ale nemajú
priamy a bezprostredný vzťah k samotnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 28. októbra 2014, sp. zn. 3Ntc/12/2014. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky tu nebolo z hľadiska subjektívneho testu nestrannosti nič, čo by mohlo privodiť
pochybnosti o schopnosti sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky „zhostiť“
sa povinnosti prejednať (v pozícii člena senátu dovolacieho súdu) vec dovolania
proti rozsudku krajského súdu vydanému členmi senátu v zložení JUDr. D. M. a JUDr. Z. M.
a JUDr. D. V., v ktorom senáte je činný ako vyšší súdny úradník syn sudcu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky.
Najvyšší súd nezistil existenciu žiadnej takej okolnosti objektívnej povahy, ktorá by mohla v očiach verejnosti vyvolať pochybnosti o nezaujatosti a nestrannosti JUDr. Š. H.
a viesť k legitímnej pochybnosti o jeho schopnosti konať a rozhodovať v predmetnej veci
podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Len skutočnosť, že jeho syn – JUDr. B. H. vykonal
vyššie uvedené úkony v trestnej veci Krajského súdu v Bratislave (ako vyšší súdny úradník),
bez toho, aby sa priamo podieľal na rozhodnutí vo veci samej (v tom pravom slova zmysle)
nemôže, podľa názoru najvyššieho súdu, spĺňať kritériá objektívneho testu nestrannosti
nevyhnutné na vyslovenie a vyvodenie pochybností o nezaujatosti a nestrannosti JUDr. Š. H..
S ohľadom na uvedené (nezistiac, žiadny dôvod na vylúčenie) Najvyšší súd
Slovenskej republiky nepovažoval dôvod oznámenej zaujatosti JUDr. Š. H. za relevantný
na pozitívne rozhodnutie o oznámenej zaujatosti, a preto rozhodol tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 9. novembra 2016
JUDr. Jana S e r b o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Vypracoval : JUDr. Martin Bargel
Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová