UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: SEGFIELD INVESTMENTS LIMITED so sídlom: Athinon 5, JÚLIA HOUSE, Fiat/Office 103 Pallouriotissa, P. C. 1056, NICOSIA, Cyprus, reg. číslo: HE 96041, zast.: Kovár a partneri, s. r. o., so sídlom Vajnorská 8/A, Bratislava, proti žalovanému: Crédit Agricole Corporate and Investment Bank, so sídlom: Quai du Président Paul Doumer, Paris La Défense Cedex 9, Paríž 929 20, vo veci organizačnej zložky: Crédit Agricole Corporate and Investment Bank S. A., pobočka zahraničnej banky, Námestie 1. mája 18, Bratislava, IČO: 36 361 968, zast.: White & Čase, s. r. o., so sídlom Hlavné námestie 5, Bratislava, o vydanie predbežného opatrenia, o návrhu žalobcu na vylúčenie sudcov senátu Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cob/271/2013, takto
rozhodol:
Sudcovia Krajského súdu v Bratislave JUDr. Elena Ondrišová, JUDr. Helena Škrinárová a JUDr. Miroslava Janečková nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3 Cob/271/2013.
Odôvodnenie
Žalobca v podaní, doručeným Krajskému súdu v Bratislave dňa 09. 08. 2013 vzniesli námietku zaujatosti proti sudcom Krajského súdu v Bratislave JUDr. Elene Ondrišovej, JUDr. Helene Škrinárovej a JUDr. Miroslave Janečkovej. Podanú námietku odôvodnil pomerom sudcov k právnemu zástupcovi žalovaného
- White & Case, s. r. o., so sídlom Hlavné námestie 5, 811 01 Bratislava, ( ďalej len „právny zástupca žalovaného“ ) Poukázal na to, že člen štatutárneho orgánu žalobcu sa dozvedel, že členky namietaného senátu, opakovane v niekoľkých právnych veciach predmetného senátu vyhoveli či už procesným alebo meritórnym návrhom účastníka zastúpeného právnym zástupcom žalovaného. Poukázal na skutočnosť, že súd musí byť nielen fakticky nezávislý, ale musí sa aj taký javiť v očiach účastníkov konania. Nesmú tu byť skutočnosti, ktoré môžu oprávnene vzbudzovať pochybnosti o nezávislosti súdu, čo znamená, že na vylúčenie sudcu stačí objektívne odôvodnená pochybnosť účastníka konania.
JUDr. Elena Ondrišová, JUDr. Helena Škrinárová a JUDr. Miroslava Janečková vo svojom vyjadrení uviedli, že zaujaté nie sú. Účastníkov ani ich právnych zástupcov nepoznajú a nemajú k nim, ani k prejednávanej veci žiadny vzťah. Je možné že v senáte rozhodovali vo veci, v ktorej účastníkazastupoval právny zástupca žalovaného, a že skutočne návrhom tohto účastníka bolo vyhovené, ale sú presvedčené, že táto skutočnosť sama o sebe nezakladá v zmysle § 14 O. s. p. dôvod pre vylúčenie senátu, alebo jej členiek z prejednávania a rozhodovania veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený podľa § 16 O. s. p. po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie sú dôvody pre vylúčenie sudcov.
Žalobca vzniesol námietku zaujatosti proti sudcom obchodnoprávneho úseku vo veci vedenej na súde prvého stupňa pod sp, zn. 3 Cob/271/2013, ktorá je podľa rozvrhu práce pridelená na prejednanie a rozhodnutie senátu v zložení predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a členiek senátu JUDr. Heleny Škrinárovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej.
Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom, možno mať pochybnosti o ich zaujatosti.
Podľa § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Citované zákonné ustanovenia predpokladajú taký vzťah vlastného záujmu sudcu na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces ( čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ďalej len „dohovor“ ) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. Súvislosť medzi súdom, ktorý je založený na zákone, jeho nezávislosťou, ako to vyjadruje čl. 6 ods. 1 dohovoru ( „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“ ), garantuje tento dohovor v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu. Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne vyjadrené právo na spravodlivý proces ( čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ďalej len „listina“, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej len „ústava", ktoré články dávajú každému možnosť - právo - domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v zákone určených prípadoch na inom orgáne Slovenskej republiky ), do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka konania nebola odňatá zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví zákon. Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu správnym režimom podľa dohovoru ( v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by na to nebol daný zákonný dôvod -meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje, aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prejednať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok ( II. ÚS 71/97 ).
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania ( § 15a O. s. p. ), alebo na základe návrhu ( oznámenia ) samotného sudcu ( § 15 O. s. p. ). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť ( nadriadeného ) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom ( I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03 ). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 Ústavy ), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov ( ich analýze ) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu treba brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní ( pozri napr. Piersack proti Belgicku ). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu ak účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti ( pozri napr. Hauschildt proti Dánsku ). Rozhodujúce nie je však ( subjektívne ) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania zaujatosti ( porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná - „Justice must not only be done, it must also be seen to be done“ ). Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť ( pozri Delcourt proti Belgicku ). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti alebo necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o (ne)zaujatosti sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti sudcu ( pozri Pullar proti Spojenému kráľovstvu ), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívnych kritérií sa musí rozhodnúť, či existujú preukázateľné skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu ( pozri Fey proti Rakúsku ). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce, určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú. Teda za objektívne nemožno považovať to, ako sa nestrannosť len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne (ne)existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.
Z predloženého spisu však nemožno vyvodiť záver, že u namietaných sudcov krajského súdu, ktorým bola vec pridelená na rozhodnutie, by bol osobný záujem k veci, k účastníkom alebo zástupcom, ktorý by napriek snahe o objektívnosť rozhodovania mohol ovplyvniť ich objektivitu. Dôvody uvádzanéžalobcom neboli osvedčené ako relevantný dôvod prípadného vylúčenia sudcov odvolacieho súdu vo vznesenej námietke zaujatosti, Na preukázanie dôvodne vznesenej námietky zaujatosti je potrebné, aby ten kto námietku vzniesol pomer konajúceho sudcu k veci, účastníkom konania, alebo ich právnym zástupcom, ktorý by vyplýval z právneho záujmu konajúceho sudcu k prejednávanej veci jednoznačne preukázal.
Žalobca síce správne uvádza, že ním podaná námietka zaujatosti sa netýka samotného vedenia konania zákonnými sudkyňami, je však zrejmé, že sa týka ich rozhodovania v iných veciach. Nadriadený súd preto uvádza, že tieto dôvody nemôžu byť už s poukazom na § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom na vylúčenie sudcu.
Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky návrhu na vylúčenie sudcov Krajského súdu v Bratislave JUDr. Eleny Ondrišovej, JUDr. Heleny Škrinárovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3 Cob/271/2013, nevyhovel. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.