Najvyšší súd

3 Nc 10/2015

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ľ. M., bývajúcej S., zastúpenej JUDr. JCLic. T. M., PhD., advokátom so sídlom v K., proti žalovaným   1/ JUDr. J. J. a 2/ JUDr. I. J., obom bývajúcim v P., o zaplatenie 4 430 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 7 C 239/2014, na Krajskom súde v Prešove pod

sp. zn. 11 NcC 9/2015, v konaní o vylúčenie sudcu, takto

r o z h o d o l :

Sudca Krajského súdu v Prešove JUDr. M. K. j e   v y l ú č e n ý   z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 11 NcC 9/2015.

O d ô v o d n e n i e

Sudca Krajského súdu v Prešove, JUDr. M. K., predložil predsedníčke Krajského súdu

v Prešove postupom podľa § 15 ods. 1 O.s.p. návrh na svoje vylúčenie z prejednávania

a rozhodovania veci z dôvodu, že v predmetnej veci ešte v čase jeho pôsobenia na Okresnom

súde Poprad vyslovil svoju zaujatosť pre priateľský vzťah so žalovanými. V oznámení

adresovanom predsedníčke krajského súdu JUDr. K. zdôraznil, že už počas pôsobenia na

Okresnom súde Poprad už bol viackrát vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, v ktorých boli účastníci konania žalovaní alebo niektorý z nich.

Predsedníčka Krajského súdu v Prešove predložila v súlade s ustanovením § 15  

ods. 1 veta štvrtá O.s.p. vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o tom,   či je uvedený sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, keď mala  

za to, že nie je dôvod pochybovať o jeho nezaujatosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Prešove  

(§ 16 ods. 1 O.s.p.) pristúpil k posúdeniu, či okolnosti oznámené JUDr. M. K., sú spôsobilé

vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť (§ 14  

až § 16 O.s.p.) sa v občianskom súdnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie

a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nestrannosť sa definuje

spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej

strane).

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak,  

aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd

poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré

im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15

O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci

nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby  

na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť

o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti

sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie

aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri

svojom rozhodovaní (por. Piersack c. Belgicko).

Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu  

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné  

z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti  

sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Nestrannosť

z hľadiska správania sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej nestrannosti, o ktorom svedčí

správanie sudcu (Boekmans c. Belgicko). Na preukázanie nedostatku subjektívnej

nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti.

Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych

skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna

nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych

symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [por. tézu, že spravodlivosť

nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („justice must not

only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,

ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt c. Belgicko). Objektívny aspekt

nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných

prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Nestrannosť

sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť

zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava

účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade,

či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar  

c. Spojené kráľovstvo).

Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá  

na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť

nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť

sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu. Podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (por. tiež Fey c. Rakúsko). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Pri posudzovaní dôvodnosti oznámenia sudcu JUDr. M. K. o skutočnostiach

vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej

republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcu a z toho, že výnimky z tejto prezumpcie

stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti  

(por. ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).

Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému

prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho

rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:

1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo

vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,

ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným

spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť  

jeho nestrannosť),

2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru

rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu

alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],

3. k zástupcom účastníkov konania (por. vyššie 2.).

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý

a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej

republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola

odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov

(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal

rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom

práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal

meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom

predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho

rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného

sudcu, spočíva v možnosti zmariť hroziace riziko, že by vo veci mohol rozhodovať zaujatý

a nie nestranný sudca.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah  

k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek

zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle

a nestranne.

Z obsahu spisu vyplýva, že sudca JUDr. M. K. v predmetnej veci počas svojho

pôsobenia na Okresnom súde Poprad vzniesol námietku zaujatosti v zmysle § 15 ods. 1 O.s.p. z dôvodu priateľského vzťahu so žalovanými a jeho opakovaného vylúčenia vo veciach,

v ktorých bol účastníkom konania niektorý zo žalovaných. V oznámení z 21. júla 2015

adresovanom predsedníčke Krajského súdu v Prešove, JUDr. M. K. zopakoval skutočnosti

uvedené v pôvodnej námietke zaujatosti a zároveň poukázal na rozhodnutia o jeho vylúčení

z prejednávania a rozhodovania vecí, v ktorých bol účastníkom JUDr. J. J. (napr. uznesenie

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14 NcC 7/2010).

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzal na zreteľ, že u sudcu Krajského súdu

v Prešove JUDr. M. K. nedošlo k zmene pôvodne deklarovaného stavu, naďalej pretrváva

objektívna pochybnosť o jeho nezaujatosti, pre ktorú dospel Najvyšší súd Slovenskej

republiky k záveru, že zakladá skutočnosť relevantnú z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p., a je

dôvodom pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v danej veci.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júla 2015

  JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková