3 Nc 1/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu S., s.r.o., so sídlom v B., proti žalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Mierová 19, zastúpenej B., s.r.o., so sídlom v B., o zaplatenie
4.979.087,83 €, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 6 C 178/2006
a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3 Co 298/2011, v konaní o mimoriadnom
dovolaní, vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 M Cdo 2/2013,
o vylúčení sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto
r o z h o d o l:
Sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Ľ. Š., JUDr. E. S. a JUDr. E.
B. nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod
sp. zn. 4 M Cdo 2/2013.
O d ô vo d n e n i e
V konaní o mimoriadnom dovolaní, vedenom na Najvyššom súde Slovenskej
republiky pod sp. zn. 4 M Cdo 2/2013, uplatnila žalovaná písomným podaním, doručeným
súdu 22. februára 2013, námietku zaujatosti voči členom senátu 4 C JUDr. Ľ. Š., JUDr. E. S. a JUDr. E. B., a žiadala, aby uvedení sudcovia boli vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci z dôvodu ich pomeru k veci.
Námietku zaujatosti žalovaná odôvodnila tým, že Okresný súd Bratislava II
rozsudkom z 23. októbra 2007, č.k. 6 C 178/2006-909 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi 150 000 000 Sk (4 979 087,83 €). Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave
rozsudkom z 30. apríla 2009 sp. zn. 3 Co 81/2008 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že
žalobu zamietol. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, o ktorom rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte 4 C, zloženom z JUDr. Ľ. Š., JUDr. E.
S. a JUDr. E. B.. Uznesením z 29. júna 2011, sp. zn. 4 Cdo 77/2010 Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. V uznesení zároveň formuloval svoj právny názor, vedúci k zrušeniu dovolaním
napadnutého rozhodnutia, a vyslovil jeho záväznosť pre odvolací súd. Odvolací súd
rozsudkom z 9. februára 2012, sp. zn. 3 Co 298/2011, odvolaním napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozsudku pritom vychádzal výhradne z právneho
názoru dovolacieho súdu, na ktorý viackrát výslovne odkázal. Vo veci nevykonal žiadne
ďalšie vlastné posúdenie, ale len skopíroval právny názor dovolacieho súdu, ktorý bez
ďalšieho aplikoval. Na základe podnetu žalovanej podal generálny prokurátor Slovenskej
republiky proti tomuto rozsudku v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa mimoriadne
dovolanie. Mimoriadne dovolanie bolo podľa rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pridelené na prejednanie a rozhodnutie senátu 4 C, zloženého z JUDr. Ľ. Š.,
JUDr. E. S. a JUDr. E. B..
Vzhľadom na uvedené je podľa názoru žalovanej „objektívne existujúca dôvodná
obava, že namietaní sudcovia nebudú nestranní pri posudzovaní argumentácie generálneho
prokurátora, ktorá sa týka spochybňovania relevantnosti a zákonnosti právneho názoru,
ktorého sú sami autormi, t.j. pre ich pomer k prejednávanej veci“. Preto je daný dôvod
na ich vylúčenie nielen z dôvodu podľa § 14 ods. 1 O.s.p., ale – nakoľko rozhodovali
na viacerých stupňoch súdnej sústavy – aj podľa § 14 ods. 2 O.s.p. Keďže v prejednávanej
veci už nie je možné podať akýkoľvek opravný prostriedok, podmienka nezaujatosti sudcov
musí byť posudzovaná o to dôslednejšie.
Sudcovia senátu 4 C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Ľ. Š.,
JUDr. E. S. a JUDr. E. B. vo svojich vyjadreniach k námietke zaujatosti zhodne uviedli, že
nemajú žiadny pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, a vo veci sa
necítia byť zaujatými.
Opodstatnenosť námietky žalovanej o zaujatosti sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky posudzoval príslušný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 16 ods. 1
posledná veta O.s.p.) z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého
sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Účelom tohto ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu
súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho
rozhodovania. Právne významný je tu vzťah sudcu buď k veci (kedy má sudca svoj konkrétny
záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom
konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania určitý osobný vzťah,
so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti) alebo k zástupcom
účastníkov konania.
Sudcu možno vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania
veci pre zaujatosť. Obsahom tohto práva je len povinnosť súdu prerokovať návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu a rozhodnúť o ňom.
I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania
vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti [viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („justice must not only be done, it must also be seen to be done“)],
nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo.
Nestrannosť sudcu sa skúma z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho a objektívneho hľadiska; subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa ale musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Pri posudzovaní opodstatnenosti vznesenej námietky
zaujatosti nie je rozhodujúci osobný názor účastníka, jeho domnienka alebo úvaha. Samotné pochybnosti účastníka o vzťahu sudcu k prejednávanej veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom nie sú určujúce; vždy treba posúdiť skutočnosti, ktoré viedli k tomu, že účastník pochybuje o objektívnosti sudcu. Rozhodujúcim je, či reálne existujú okolnosti,
ktoré by mohli objektívne zakladať legitímne pochybnosti o nezaujatosti sudcu.
V danom prípade žalovaná odôvodňuje vylúčenie sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z prejednávania a rozhodovania veci tým, že pri posudzovaní dôvodov
mimoriadneho dovolania nebudú nestranní, nakoľko v tej istej veci už rozhodovali v dovolacom konaní, pričom ich právny názor bol zapracovaný do rozhodnutia odvolacieho
súdu, ktoré je mimoriadnym dovolaním napadnuté. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že sudca ako predstaviteľ súdnej moci je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a zákonom (viď § 2 ods. 1 až 3 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, resp. čl. 141 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky). Len samotná skutočnosť, že má rozhodovať o veci, v ktorej už vyslovil svoj právny názor, preto nemôže nezakladať pochybnosť o jeho nezaujatosti.
Podľa názoru žalovanej je pre vylúčenie sudcov daný i dôvod uvedený v § 14 ods. 2
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je osobitným prípadom pomeru sudcu k veci skutočnosť, že
rozhodoval o veci na súde nižšieho stupňa. Platí, že sudca súdu vyššieho stupňa je vylúčený
z rozhodovania veci, pokiaľ o nej rozhodoval na súde nižšieho stupňa, a naopak. Uvedené
sa síce vzťahuje i na dovolacie konanie, avšak len v tom zmysle, že sudca je vylúčený z rozhodovania veci v dovolacom konaní, ak o nej už rozhodoval na súde nižšieho stupňa
(a naopak). K takej situácii v danom prípade nedošlo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na všetky vyššie uvedené okolnosti
dospel k záveru, že dôvody pre vylúčenie sudcov JUDr. Ľ. Š., JUDr. E. S. a JUDr. E. B. nie
sú dané zo subjektívneho ani z objektívneho hľadiska. Keďže zo spisu nevyplýva žiadna
okolnosť svedčiaca o tom, že by u nich neboli dané dostatočné záruky objektívneho,
nezaujatého a nestranného rozhodovania, rozhodol tak, že ich nevylúčil z prejednávania
a rozhodovania veci.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. marca 2013
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková