3 Nc 1/2013

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu S., s.r.o., so sídlom v B., proti žalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky,

so sídlom v Bratislave, Mierová 19, zastúpenej B., s.r.o., so sídlom v B., o zaplatenie

4.979.087,83 €, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 6 C 178/2006  

a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3 Co 298/2011, v konaní o mimoriadnom

dovolaní, vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 M Cdo 2/2013,

o vylúčení sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto  

r o z h o d o l:

Sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Ľ. Š., JUDr. E. S. a JUDr. E.

B.   nie sú vylúčení z   prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod  

sp. zn. 4 M Cdo 2/2013.

O d ô vo d n e n i e

V konaní o mimoriadnom dovolaní, vedenom na Najvyššom súde Slovenskej

republiky pod sp. zn. 4 M Cdo 2/2013, uplatnila žalovaná písomným podaním, doručeným

súdu 22. februára 2013, námietku zaujatosti voči členom senátu 4 C JUDr. Ľ. Š., JUDr. E. S.   a JUDr. E. B., a žiadala, aby uvedení sudcovia boli vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci z dôvodu ich pomeru k veci.

Námietku zaujatosti žalovaná odôvodnila tým, že Okresný súd Bratislava II

rozsudkom z 23. októbra 2007, č.k. 6 C 178/2006-909 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť

žalobcovi 150 000 000 Sk (4 979 087,83 €). Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave

rozsudkom z 30. apríla 2009 sp. zn. 3 Co 81/2008 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že

žalobu zamietol. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, o ktorom rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte 4 C, zloženom z JUDr. Ľ. Š., JUDr. E.

S. a JUDr. E. B.. Uznesením z 29. júna 2011, sp. zn. 4 Cdo 77/2010 Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. V uznesení zároveň formuloval svoj právny názor, vedúci k zrušeniu dovolaním

napadnutého rozhodnutia, a vyslovil jeho záväznosť pre odvolací súd. Odvolací súd

rozsudkom z 9. februára 2012, sp. zn. 3 Co 298/2011, odvolaním napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení   rozsudku pritom vychádzal výhradne z právneho

názoru dovolacieho súdu, na ktorý viackrát výslovne odkázal. Vo veci nevykonal žiadne

ďalšie vlastné posúdenie, ale len skopíroval právny názor dovolacieho súdu, ktorý bez

ďalšieho aplikoval. Na základe podnetu žalovanej podal generálny prokurátor Slovenskej

republiky proti tomuto rozsudku v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa mimoriadne

dovolanie. Mimoriadne dovolanie bolo podľa rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pridelené na prejednanie a rozhodnutie senátu 4 C, zloženého z JUDr. Ľ. Š.,  

JUDr. E. S. a JUDr. E. B..

Vzhľadom na uvedené je podľa názoru žalovanej „objektívne existujúca dôvodná

obava, že namietaní sudcovia nebudú nestranní pri posudzovaní argumentácie generálneho

prokurátora, ktorá sa týka spochybňovania relevantnosti a zákonnosti právneho názoru,

ktorého sú sami autormi, t.j. pre ich pomer k prejednávanej veci“.   Preto je daný dôvod  

na ich vylúčenie nielen z dôvodu podľa § 14 ods. 1 O.s.p., ale – nakoľko rozhodovali  

na viacerých stupňoch súdnej sústavy – aj podľa § 14 ods. 2 O.s.p. Keďže v prejednávanej

veci už nie je možné podať akýkoľvek opravný prostriedok, podmienka nezaujatosti sudcov

musí byť posudzovaná o to dôslednejšie.

Sudcovia senátu 4 C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Ľ. Š.,  

JUDr. E. S. a JUDr. E. B. vo svojich vyjadreniach k námietke zaujatosti zhodne uviedli, že

nemajú žiadny pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, a vo veci sa

necítia byť zaujatými.

Opodstatnenosť námietky žalovanej o zaujatosti sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky posudzoval príslušný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 16 ods. 1

posledná veta O.s.p.) z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého

sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer   k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účelom tohto ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu

súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho

rozhodovania. Právne významný je tu vzťah sudcu buď k veci (kedy má sudca svoj konkrétny

záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom

konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania určitý osobný vzťah,  

so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti) alebo k zástupcom

účastníkov konania.

Sudcu možno vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva   na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania

veci pre zaujatosť. Obsahom tohto práva je len povinnosť súdu prerokovať návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu a rozhodnúť o ňom.

I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania

vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti [viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („justice must not only be done, it must also be seen to be done“)],

nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu   z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo.

Nestrannosť sudcu sa skúma z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho a objektívneho hľadiska; subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa ale musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Pri posudzovaní opodstatnenosti vznesenej námietky

zaujatosti nie je rozhodujúci osobný názor účastníka, jeho domnienka alebo úvaha. Samotné pochybnosti účastníka o vzťahu sudcu k prejednávanej veci, k účastníkom konania alebo   k ich zástupcom nie sú určujúce; vždy treba posúdiť skutočnosti, ktoré viedli k tomu, že účastník pochybuje o objektívnosti sudcu. Rozhodujúcim je, či reálne existujú okolnosti,

ktoré by mohli objektívne zakladať legitímne pochybnosti o nezaujatosti sudcu.

V danom prípade žalovaná odôvodňuje vylúčenie sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z prejednávania a rozhodovania veci tým, že pri posudzovaní dôvodov

mimoriadneho dovolania nebudú nestranní, nakoľko v tej istej veci už rozhodovali v dovolacom konaní, pričom ich právny názor bol zapracovaný do rozhodnutia odvolacieho

súdu, ktoré je mimoriadnym dovolaním napadnuté. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že sudca ako predstaviteľ súdnej moci je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a zákonom (viď § 2 ods. 1 až 3 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, resp. čl. 141 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky). Len samotná skutočnosť, že   má rozhodovať o veci, v ktorej už vyslovil svoj právny názor, preto nemôže nezakladať pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Podľa názoru žalovanej je pre vylúčenie sudcov daný i dôvod uvedený v § 14 ods. 2

O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je osobitným prípadom pomeru sudcu k veci skutočnosť, že

rozhodoval o veci na súde nižšieho stupňa. Platí, že sudca súdu vyššieho stupňa je vylúčený

z rozhodovania veci, pokiaľ o nej rozhodoval na súde nižšieho stupňa, a naopak. Uvedené  

sa síce vzťahuje i na dovolacie konanie, avšak len v tom zmysle, že sudca je vylúčený z rozhodovania veci v dovolacom konaní, ak o nej už rozhodoval na súde nižšieho stupňa  

(a naopak). K takej situácii v danom prípade nedošlo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na všetky vyššie uvedené okolnosti

dospel k záveru, že dôvody pre vylúčenie sudcov JUDr. Ľ. Š., JUDr. E. S. a JUDr. E. B. nie

sú dané zo subjektívneho ani z objektívneho hľadiska. Keďže zo spisu nevyplýva žiadna

okolnosť svedčiaca o tom, že by u nich neboli dané dostatočné záruky objektívneho,

nezaujatého a nestranného rozhodovania, rozhodol tak, že ich nevylúčil z prejednávania  

a rozhodovania veci.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. marca 2013

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková