Najvyšší súd Slovenskej republiky

3 MObdo 4/2010

 

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

  Najvyšší súd Slovenskej republiky jednomyseľne v senáte zloženom z predsedníčky

senátu JUDr. Jany Zemaníkovej a   členov senátu JUDr. P. Dukesa a Mgr. Ľubomíry

Kúdelovej v právnej veci navrhovateľa: MUDr. P. S., nar. 28. 12. 1946,

P., D., zast. advokátkou JUDr. M. P., C.,

N. B. proti odporcovi: N., s. r. o., V., IČO: X., o zaplatenie 17 868 Sk istiny a príslušenstvo,

na dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 192/2008-151 zo dňa 16.

06. 2009, takto

r o z h o d o l :

  Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie navrhovateľa proti rozsudku

Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 16. 06. 2009, č. k. 2 Cob 192/2008-151 z a m i e t a.

  Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e:

  Okresný súd Bratislava III. rozsudkom č. k. 23 Cb 133/2007-103 zo dňa 30. 06. 2008

rozhodol tak, že odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 17 868 Sk s úrokom

z omeškania vo výške 13% ročne zo súm 8 934 Sk od 26. 12. 2002 až do zaplatenia, zo sumy

8 934 Sk od 30. 03. 2003 až do zaplatenia a na náhradu trov konania vo výške 9 854 Sk. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že návrhom na začatie konania zo dňa 27. 04. 2007

si navrhovateľ uplatnil právo na zaplatenie sumy 17 868 Sk spolu s úrokom z omeškania

ako nájom nebytových priestorov nachádzajúcich sa v Poliklinike v Bratislave. Vo veci

rozhodoval rozsudkom podľa ustanovenia § 115a O. s. p., pretože boli splnené

všetky podmienky. Nárok posúdil podľa Občianskeho zákonníka a označil ho za dôvodný.

O odvolaní proti tomuto rozhodnutiu ako odvolací súd rozhodol Krajský súd

v Bratislave rozsudkom č. k. 2 Cob 192/2008-151 zo dňa 16. 06. 2009 tak, že rozsudok

Okresného súdu Bratislava III. zmenil tak, že návrh zamietol. Navrhovateľa zaviazal zaplatiť

trovy prvostupňového aj odvolacieho konania.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že vec prejednal podľa ustanovenia § 212 ods. 1,

§ 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania. Konštatoval, že vyúčtovaním nákladov

za služby PPD za roky 2001 a 2002, ani oznámenie, že preplatok bude zaslaný na účet

navrhovateľa nepovažoval za uznávací prejav, či už podľa Obchodného zákonníka alebo

podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Uviedol, že vyúčtovania majú všeobecný

oznamovací charakter, pričom následne po týchto oznámeniach nedošlo zo strany právneho predchodcu a ani zo strany odporcu k prejavu uznania záväzku. Z uvedeného dôvodu

podľa odvolacieho súdu nemožno aplikovať predĺženie premlčacej lehoty 10 rokov,

tak ako to posúdil prvostupňový súd. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý

rozsudok zmenil a návrh ako premlčaný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa

ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p.

Na základe podnetu navrhovateľa Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal

v zákonnej lehote mimoriadne dovolanie podaním doručeným súdu 07. 05. 2010 a navrhol

rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 06. 2009, č. k. 2 Cob 192/2008-151 zrušiť

a vec vrátiť na ďalšie konanie. Rozhodnutie krajského súdu označil za také, ktorým

bol porušený zákon. K otázke premlčania citoval ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, § 558 Občianskeho zákonníka a ustanovenie § 559 Občianskeho zákonníka.

S názorom vysloveným Krajským súdom v Bratislave, že vyúčtovanie nákladov za služby

PPD za roky 2001 a 2002 a ani oznámenie, že preplatok bude zaslaný na účet navrhovateľa

nepovažoval za uznávací prejav, sa nestotožnil. Citoval rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky 3 Cdo 79/2005, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

33 Odo 507/2001 a s   poukazom na ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka

a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka konštatoval, že žiaden právny predpis konkrétne nestanovuje akým spôsobom a akou formou má dôjsť k uznaniu dlhu. Za nepochybné označil,

že vyúčtovanie nákladov za služby PPD za rok 2001 a 2002 tieto náležitosti spĺňajú.

Právny predchodca odporcu ako aj odporca vyúčtovaním nákladov prejavili svoju vôľu určite

a zrozumiteľne nevzbudzujúcim pochybnosti, a teda uznať záväzok dobromyseľne. Poukázal

na vyjadrenie právneho predchodcu k vyúčtovaniu, z ktorých je zrejmé, že vyúčtovania

boli vyhotovené po odpočítaní nákladov a že obe predmetné vyúčtovania podľa obsahu

sú uznaním dlhu. S poukazom na ustanovenie § 768c OBZ uviedol, že v danom prípade patrí

režim Občianskeho zákonníka a nárok je potrebné posudzovať podľa § 110 ods. 1 druhá

veta Občianskeho zákonníka. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní namietal,

že konajúci súd neuviedol v odôvodnení rozhodnutia na základe čoho dospel k záverom,

na základe ktorých nárok žalobcu zamietol. S odkazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p.,

§ 132 O. s. p. v spojení s ustanovením § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p. z dôvodu

porušenia zákona podal dovolanie podľa § 243e ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1

písm. b/ a c/ O. s. p. s odkazom na ustanovenie § 243e O. s. p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky / § 10a ods. 3 O. s. p. / prejednal mimoriadne dovolanie podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. ako podané v lehote podľa ustanovenia

§ 243g O. s. p. v spojení s ustanovením § 243i ods. 2 O. s. p., ako podané na základe podnetu

navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho, ktorým bol podľa dovolateľa porušený zákon, nakoľko odvolací súd nesprávne právne vec posúdil.

Z predložených dokladov je zrejmé, že Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa

30. 06. 2008, č. k. 23 Cb 133/2007-103 návrhu vyhovel a dospel k záveru, že nakoľko došlo

k uznávaciemu prejavu, námietka premlčania nie je právne dôvodná.

Z rozsudku Krajského súdu   v Bratislave č. k. 2 Cob 192/2008-151 zo dňa

16. 06. 2009, ktorým odvolací súd prvostupňový rozsudok zmenil a žalobu zamietol,

je zrejmé, že predĺženie premlčacej lehoty na desať rokov tak, ako to aplikoval prvostupňový

súd možné nie je, keďže vyúčtovania majú všeobecný oznamovací charakter, pričom následne

nedošlo zo strany právneho predchodcu a ani odporcu k prejavu uznania záväzku.

Podľa názoru odvolacieho súdu vyúčtovanie nákladov za služby PPD za roky 2001 a 2002

a ani oznámenie, že preplatok bude zaslaný na účet navrhovateľa nie je možné považovať

za uznávací prejav.

Základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti mimoriadneho dovolania je, či odvolací

súd dospel k správnemu právnemu záveru, keď nárok navrhovateľa ako premlčaný zamietol.

Z návrhu na začatie konania je zrejmé, že navrhovateľ si uplatnil právo na zaplatenie

sumy 17 868 Sk návrhom na začatie konania doručeným dňa 17. 04. 2007. Sporné nie je,

že suma 17 868 Sk pozostáva z položky 8 934 Sk deklarovanej ako preplatok, na základe

vyúčtovania nákladov za služby PPD za rok 2001 zo dňa 26. 11. 2002 a sumy 8 934 Sk

deklarovanej taktiež ako preplatok, na základe vyúčtovania nákladov za rok   2002 zo dňa

28. 02. 2003. Z predložených dokladov je taktiež zrejmé, že odporca požadované sumy

odmietol zaplatiť, čo oznámil navrhovateľovi listom zo dňa 27. 05. 2004 a dňa 19. 08. 2004,

v ktorých vyúčtovanie neuznal ako správne a odmietol zaplatiť. Z návrhu na začatie konania

je zrejmé, že navrhovateľ si uplatňuje aj úrok z omeškania za neuhradené vyúčtovania.

Podstatou pre posúdenie dôvodnosti nároku navrhovateľa je, či vyúčtovanie nákladov

za služby PPD rok 2001 zo dňa 26. 11. 2002 / založené na č. l. 13 / a vyúčtovanie nákladov

za služby PPD zo dňa 28. 02. 2003 / založené na č. l. 14 /, v ktorých je uvedené, že „preplatok

vám zašleme na váš bankový účet do 30 kalendárnych dní od doručenia vyúčtovania“

je uznaním dlhu. Vyúčtovanie nákladov za služby PPD za rok 2001 podľa dokladu

založeného v spise bolo vyhotovené právnym predchodcom odporcu a vyúčtovanie

nákladov za služby za rok 2002 bolo podľa predloženého dôkazu vyhotovené už odporcom

a obidve vyúčtovania boli opatrené podpisom MUDr. J. Č.. Tvrdenie odporcu,

že v odpore proti platobnému rozkazu ako aj vo vyjadrení k dovolaniu, že podľa zmluvy

o predaji podniku a jej príloh neprešli na odporcu žiadne záväzky voči navrhovateľovi,

neboli evidované ani v účtovníctve právneho predchodcu, Najvyšší súd Slovenskej republiky

/ § 10a ods. 3 O. s. p. / považuje za neodôvodnené a zároveň nedôvodné. Zo zmluvy o predaji

podniku č. 2181/2002 uzavretej podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu

majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov a ďalších všeobecne záväzných

právnych predpisov medzi účastníkmi Fond národného majetku Slovenskej republiky

ako predávajúcim a spoločnosťou N., s. r. o. ako kupujúcim z čl. II. bod 5 jednoznačne

vyplýva, že vlastníckym právom k majetku zdravotníckeho zariadenia, ktorý je predmetom

prevodu podľa tejto zmluvy prechádzajú na kupujúceho práva a záväzky súvisiace s týmto

majetkom, vrátane neznámych. Na základe uvedeného nie je zrejmé, na základe akého

právneho prevodu odporca tvrdí, že na neho neprešli žiadne záväzky voči navrhovateľovi,

keďže evidované neboli, a preto obranu odporcu v tejto časti dovolací súd kvalifikoval

ako právne nedôvodnú.

Ďalšou otázkou pre posúdenie dôvodnosti mimoriadneho dovolania je, či právne

obstojí názor uvedený v mimoriadnom dovolaní, či v zmysle ustanovenia § 110 ods. 1

Občianskeho zákonníka odporca uznal jeho dlh, a teda k premlčaniu nedošlo. Pre posúdenie

tejto otázky je potrebné sa vysporiadať s   námietkou odporcu, že vzhľadom na to,

že navrhovateľ je podnikateľom v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 písm. a/ Obchodného

zákonníka a odporca právnickou osobou zapísanou v Obchodnom registri Okresného

súdu Bratislava I., I. oddiel Sro, vl. č. X., teda je podnikateľom v zmysle ustanovenia

§ 2 ods. 2 písm. a/ Obchodného zákonníka, je podnikateľom, tak u obidvoch sú splnené

podmienky, ďalšie zákonné taxatívne vymenované znaky v ustanovení § 2 ods. 2

Obchodného zákonníka, a preto sa v zmysle ustanovenia § 261 ods. 1 a 6 použitie

Občianskeho zákonníka obmedzuje len na osobitné ustanovenia Občianskeho zákonníka

o príslušnom zmluvnom type a všetko ostatné sa spravuje všeobecnými ustanoveniami

Obchodného zákonníka. Zo znenia prvostupňového súdu je zrejmé, že nárok navrhovateľa

posudzoval výlučne podľa Občianskeho zákona v zmysle ustanovenia § 110 ods. 1 veta

druhá, dospel k záveru, že keďže dlžník uznal jeho dlh, právo sa premlčuje na desať rokov

odo dňa keď k uznaniu došlo.

Uznanie dlhu / záväzku / je upravené v Občianskom zákonníku / § 588 / aj v Obchodnom zákonníku / § 323 / ako zabezpečovací inštitút. Právna úprava v Obchodnom

zákonníku je voči Občianskemu zákonníku ucelená, a preto sa dovolací súd stotožnil

s   názorom odporcu, že právna úprava uznania dlhu v   Občianskom zákonníku

sa v obchodných vzťahoch, a teda aj v konkrétnom prípade nepoužije ani doplnkovo.

Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky / § 10a ods. 3 O. s. p. / poukaz

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cz 60/1991 z roku 29. 11. 1991

označil za irelevantný. Z obsahu rozhodnutia 3 Cdo 79/2005, na ktoré poukázal

odporca v jeho vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu je zrejmé, že uznanie dlhu podľa

§ 588 Občianskeho zákonníka   je jednostranným právnym úkonom dlžníka voči veriteľovi,

pre ktorý je pod sankciou neplatnosti ustanovená písomná forma. Prejav vôle uznať dlh

čo do dôvodu a   výšky je určitý a   zrozumiteľný, ak je výkladom podľa § 35 ods. 2

Občianskeho zákonníka objektívne pochopiteľný, t. j. ak nevzbudzuje pochybnosti o jeho

obsahu.

Uznanie záväzku obsiahnuté v § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka vyžaduje uznanie

určitého záväzku, na rozdiel od Občianskeho zákonníka, ktorý vyžaduje určenie dlhu

čo do dôvodu aj výšky, čo teda znamená, že Obchodný zákonník vyžaduje v citovanom ustanovení jednoznačné určenie uznaného záväzku, teda spôsobu vymedzenia záväzku

a nie spôsob vymedzenia. V uznaní dlhu musí byť obsiahnutý jasný prejav vôle uznávajúceho

dlžníka smerujúci k uznaniu dlhu. V konkrétnom prípade vyúčtovania, na základe ktorých

navrhovateľ jeho právo na zaplatenie uplatňuje podľa dovolacieho súdu nie je možné

považovať za uznávací prejav, z ktorého by bolo jednoznačne zrejmé, že týmto prejavom

odporca mal v úmysle uznať všetok záväzok vo vyúčtovaní uvedený preplatok. Vyúčtovanie

má oznamovací charakter, ale nie charakter uznania záväzku v zmysle ustanovenia

§ 323 Obchodného zákonníka, prípadne Občianskeho zákonníka. Uvedenými vyúčtovaniami

odporca oznámil navrhovateľovi, že má preplatok, ktorý neskôr spochybnila znížil.

Z textu vyúčtovaní jednoznačne nevyplýva vôľa odporcu uznať záväzok, preplatok zaplatiť.

Vyplýva z neho iba podľa prílohy tabuľky, ktorú neskôr odporca spochybnil, že odporca

ako prenajímateľ nájomcovi oznamuje, že má preplatok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky / § 10a ods. 3 O. s. p. /   na základe uvedeného

dospel k záveru, že odvolací súd nepochybil, keď vyúčtovanie zo dňa 26. 11. 2002,

vyúčtovanie zo dňa 28. 02. 2001 nepovažoval za uznanie dlhu. V znení obsahu vyúčtovaní

zo dňa 26. 11. 2002 a 28. 02. 2003 je uvedené, že „preplatok vám zašleme na váš bankový

účet do 30 dní od doručenia vyúčtovania“. Ide o jednostranný právny úkon, ktorým odporca

jasne jeho záväzok neuznal, ale iba uviedol, že preplatok zašle na účet prijímateľa preplatku.

Prvostupňový súd v tomto smere v jeho rozhodnutí nedospel k správnemu záveru,

keď záväzok odporcu zaplatiť sumu uplatnenú návrhom na začatie konania považoval

za uznanie. Pochybil, aj keď nárok posudzoval podľa Občianskeho zákonníka. Odvolací súd

sa s touto otázkou vôbec nevysporiadal, v ktorej časti je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.

Vzhľadom na to, že odvolací súd dospel k záveru, že vyúčtovania nie sú uznaním záväzku,

nie je potrebné sa ani zaoberať v súvislosti so skúmaním námietky premlčania, podľa akého

právneho režimu sa má daný prípad posudzovať. Vzhľadom na to, že vyúčtovania

nie sú uznaním dlhu, ide o   námietku premlčania vznesenú dôvodne, a   preto odvolací

súd   rozhodol v súlade so zákonom, keď   nárok   navrhovateľa   ako premlčaný zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky / § 10a ods. 3 O. s. p. / na základe uvedeného

dospel k záveru, že odvolací súd rozhodol v súlade so zákonom, keď prvostupňový rozsudok

zmenil a z dôvodu premlčania návrh na začatie konania zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky / § 10a ods. 3 O. s. p. / s poukazom na ustanovenie

§ 243i a § 243b ods. 1 O. s. p. mimoriadne dovolanie zamietol.

O trovách dovolacieho konania rozhodol tak, že úspešnému odporcovi trovy

v dovolacom konaní nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.  

V Bratislave 7. júna 2011  

JUDr. Jana Zemaníková, v. r.   predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blažíčková