3MObdo/1/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: L., s miestom podnikania S., Vysoká nad Kysucou, IČO: X., zastúpený: J., advokátom, so sídlom P., Čadca,
proti žalovanému: T., so sídlom Š., Žilina, IČO: X., zastúpený: M., advokátom, so sídlom
V., Žilina, o zaplatenie 19 908,38 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žilina
pod sp. zn. 11Cb/340/2007, o mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora Slovenskej
republiky zo dňa 02. januára 2014 proti rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa
16. novembra 2012 č. k. 11Cb/340/2007-271, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline
zo dňa 12. júna 2013 č. k. 13Cob/30/2013-326, takto
r o z h o d o l:
I. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky
o d m i e t a.
II. Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Žilina rozsudkom zo dňa 16. novembra 2012 č. k. 11Cb/340/2007-271
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 18 130,85 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 14 % ročne z tejto sumy od 16. marca 2007 do zaplatenia, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobcu zamietol. O trovách konania
rozhodol tak, že žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 1 958,47 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 3 574,63 eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline
zo dňa 14. apríla 2010 č. k. 13Cob/279/2009, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok
súdu prvého stupňa vydaný v predmetnej veci. Krajský súd v Žiline v odôvodnení uvedeného
rozhodnutia dospel k odlišnému záveru ako súd prvého stupňa a uviedol, že medzi účastníkmi
bola uzavretá zmluva o dielo, predmetom ktorej bolo zhotovenie betónovej podlahy o výmere
1 800 m² a konštatoval dohodu, podľa ktorej základom ceny diela bola suma 255 Sk
za m² bez DPH. Ďalej uviedol, že došlo k dispozícii s dielom žalovaným, bolo umožnené
nakladať s predmetom diela, čo potvrdzuje správanie žalovaného, ktorý požadoval
od investora zaplatenie ceny diela vykonaného žalobcom. Súd prvého stupňa tak v rámci
nového konania bude vychádzať zo záveru, že dielo bolo dané do dispozície žalovanému,
bolo žalovanému prostredníctvom investora umožnené s ním nakladať. Súd prvého stupňa
opätovne vykonal dokazovanie za akceptovania záväzných záverov vyslovených
Krajským súdom v Žiline a po aplikovaní ust. § 536 ods. 1, 3, § 548 ods. 1, § 554 ods. 1,
§ 555 ods. 1, 2, 3, 4, § 560 ods. 1, 2, § 562 ods. 1, 2, 3, § 564, v spojení s ust. § 428 ods. 2, 3,
§ 437 ods. 1 Obchodného zákonníka dospel k záveru, že žaloba žalobcu je v časti o zaplatenie 18 130,85 eur spolu s príslušenstvom dôvodná. Ako prvou otázkou v konaní sa okresný súd
zaoberal, či medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o dielo podľa Obchodného zákonníka.
Podstatnými časťami zmluvy o dielo bola dohoda zmluvných strán o predmete zmluvy
a dohoda o cene diela. Z vykonaných dôkazov súd prvého stupňa zistil a medzi účastníkmi
bolo nesporné, že predmetom záväzku žalobcu bolo zhotovenie betónovej podlahy o rozlohe
1 800 m² na stavbe haly v Poľskej republike. Predmet diela bol medzi účastníkmi dohodnutý.
Čo sa týkalo otázky ceny diela, žalovaný aj po rozhodnutí krajského súdu naďalej namietal
skutočnosť, že medzi účastníkmi nedošlo k dohode o cene diela, a teda medzi nimi nebola
uzatvorená platná zmluva o dielo. K otázke ceny diela sa však záväzným spôsobom vyjadril
krajský súd vo svojom rozhodnutí. V konaní, ktoré nasledovalo po rozhodnutí krajského súdu,
neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by tento záver krajského súdu spochybňovali.
Ohľadom dohody o cene diela preto už žiadne ďalšie dôkazy vykonávané neboli. Okresný súd
bol teda viazaný názorom krajského súdu, v ktorom sa konštatovalo, že medzi účastníkmi
došlo k dohode o cene diela v rozsahu 255 Sk za m² betónovej plochy bez DPH.
Ohľadom otázky, či žalobca splnil svoju povinnosť a dielo riadne ukončil
a žalovanému odovzdal, súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca žalovanému dielo
odovzdal tým, že mu umožnil s týmto dielom ako riadne vykonaným nakladať. Tieto
okolnosti vyplývali jednak z výsluchu účastníkov, kde žalobca a jeho právny zástupca uviedli,
že poľský investor vstúpil do úžitku diela. Skutočnosť, že poľský investor túto halu, a aj
podlahovú plochu užíva, potvrdil aj samotný zástupca investora svedok P.. Tento svedok síce
tvrdil, že hala ako taká prevzatá nebola a prevzatá nebola ani podlaha, zároveň však uviedol,
že v hale vykonávajú práce. Poľský investor potvrdil, že halu užíva. Nevedel sa pritom
vyjadriť k tomu, či vôbec prebehlo nejaké reklamačné konanie. Z jeho ďalších vyjadrení bolo
zrejmé, že medzi ním a žalovaným neprebieha žiaden spor, a teda zrejme neprebieha ani
žiaden spor, ktorý by sa týkal prípadných nárokov z vád podlahy. Skutočnosť, že žalovaný
vstúpil do užívania predmetu diela, potvrdila aj ním predložená faktúra, ktorou poľskému
investorovi fakturoval práce vykonané na stavbe haly.
Súd prvého stupňa sa ďalej zaoberal námietkou vád plnenia poskytnutého žalobcom.
Skutočnosť, že podlaha mala určité vady v podobe nerovností, vyplynulo z viacerých
vykonaných dôkazov, a to napr. z výpovedí svedkov K. a P.. Svedkovia potvrdili, že podlaha
bola nerovná, že bola nekvalitne prevedená, čo sťažuje užívanie haly postavenej žalovaným,
avšak v konaní nebolo preukázané, že za tieto vady by mal byť zodpovedný žalobca ako
zhotoviteľ diela a nebolo tiež preukázané, že vady boli žalobcovi riadnym spôsobom
notifikované, a že titulom vád žalovaný voči žalobcovi uplatnil akýkoľvek nárok. Jednotlivé
vady, ktoré mala mať podlaha, ani neboli presne označené a jednoznačne špecifikované.
Zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, aké presné vady mala mať podlaha. Nebolo možné
špecifikovať a kvantifikovať ani rozsah týchto vád. Tvrdenia o vadách boli len všeobecného
charakteru, že podlaha bola nerovná, prípadne, že sa odlupovala, alebo tam boli nerovnosti až
do 4 cm. V súvislosti s vadami okresný súd poukázal na vyjadrenie žalobcu, ktoré v konaní
nebolo nijakým dôkazom vyvrátené, podľa ktorého žalobca nezabezpečoval ani dodávku
betónu a nezabezpečoval ani hutnenie podkladu. Z vykonaných dôkazov nevyplynulo, že by
žalobca porušil povinnosť zhotoviteľa podľa § 551 ods. 1 Obchodného zákonníka, teda
povinnosť upozorniť objednávateľa na nevhodnú povahu veci, alebo pokynov daných
na vykonanie diela. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že vady týkajúce sa nerovností, pokiaľ
malo ísť o odlupovanie podlahy, sú vady zjavné. Tieto mali byť objednávateľom zistené ešte
v čase, kedy došlo k odovzdaniu predmetu diela. Objednávateľ je povinný podľa § 562
Obchodného zákonníka predmet diela prezrieť alebo zariadiť jeho prehliadku a s vynaložením odbornej starostlivosti zistiť prípadné vady. Bez zbytočného odkladu
po zistení týchto vád, pri odbornej starostlivosti, ktorú mal pri prehliadke žalovaný ako
objednávateľ vynaložiť, bol povinný vady oznámiť žalobcovi ako zhotoviteľovi diela.
Z vykonaných dôkazov súd prvého stupňa zistil, že žalovaný si túto svoju povinnosť nesplnil.
Zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, že žalobca bol zo strany žalovaného informovaný o tom, že
dielo má vady, akého charakteru sú tieto vady a aký je ich presný rozsah. Podľa názoru súdu
prvého stupňa zo strany objednávateľa nepostačuje oznámenie vád v podobe neurčitého
tvrdenia o tom, že podlaha je nerovná, prípadne, že sa odlupuje. Ani takáto notifikácia vád
zo strany žalovaného v konaní nebola zistená. Žalovaný skutočnosť, že vady notifikoval,
preukazoval výlučne s odkazom na list žalobcu zo dňa 07. marca 2007, v ktorom uvádza, že
neverí, že dielo má vady v podobe 4 cm nerovností. Vady pritom žalobcovi mali byť
notifikované zrejme telefonicky. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že takáto všeobecná,
bližšie nešpecifikovaná notifikácia vád bola nepostačujúca. Súd prvého stupňa mal za to, že
na notifikáciu vád bolo potrebné, aby každá vada bola presne opísaná a prípadne
zdokumentovaná, a to nielen jej popisom, akým spôsobom sa vada prejavuje, ale tiež
popísaním rozsahu tejto vady, napr. uvedením veľkosti plochy, na ktorej sa vyskytuje, príp.
presným určením miesta, kde sa vyskytuje. Táto skutočnosť bola nevyhnutná vo vzťahu
k zhotoviteľovi diela, aby tento mohol adekvátnym spôsobom na takúto notifikáciu reagovať
a prípadne zabezpečiť plnenie uplatnených nárokov z takýchto vád diela. Bez presného popisu
vád diela a ich presnej kvantifikácie vo vzťahu k celkovému rozsahu diela, zhotoviteľ potom
nemá možnosť adekvátnym spôsobom na takúto notifikáciu zareagovať. Notifikácia
telefonicky len so všeobecným, bližšie nevymedzeným popisom vád nepostačovala
na splnenie povinnosti žalovaným ako objednávateľom notifikovať zistené vady diela
žalobcovi ako zhotoviteľovi. Súd prvého stupňa preto uzavrel, že žalovaný ako objednávateľ
nesplnil svoju povinnosť a neoznámil vady diela žalobcovi ako zhotoviteľovi bez zbytočného
odkladu po tom, čo bol tieto vady povinný zistiť pri odbornej prehliadke po prevzatí diela
vstupom do jeho úžitku.
Ohľadom námietky žalovaného, nedodržania povinnosti realizovať dohodnuté skúšky,
súd prvého stupňa mal za to, že v zmysle vyjadrenia žalobcu bez súčinnosti žalovaného takéto
skúšky žalobca sám realizovať nemohol. Podľa vyjadrení žalobcu, ktoré žalovaný
nespochybnil, počas realizácie diela, a ani v čase jeho ukončenia, nebol na stavbe prítomný
nikto zo spoločnosti žalovaného. Žalobca uvádzal, že rovinnosť bola meraná už počas
nanášania betónu a počas jeho hladenia laserovým meračom, pri čom bol osobne prítomný. Súd prvého stupňa sa stotožnil s vyjadrením žalobcu, že vzhľadom na jeho postavenie
subdodávateľa, nebol oprávnený bez súčinnosti žalovaného ako zhotoviteľa celej haly vôbec
vstupovať do tohto priestoru a samotný žalobca tak nemohol zhotovenú podlahu v predmetnej
hale kontrolovať. Žalovaný teda namietal nesplnenie povinnosti zo strany žalobcu, ktorú
žalobca sám bez súčinnosti žalovaného ani nemohol splniť. Súd prvého stupňa vyslovil, že
žalovaný sa nemôže domáhať plnenia povinnosti žalobcom, resp. namietať jej nesplnenie
v prípade, ak sa jednalo o vzájomné povinnosti účastníkov a nevyhnutnú vzájomnú súčinnosť
pri plnení tejto povinnosti vykonať skúšky. Žalovaný v konaní namietal nesplnenie povinnosti
vykonať skúšky, a prípadne tiež nesplnenie povinnosti dielo riadne odovzdať, a to napriek
tomu, že sám svoju povinnosť poskytnúť nevyhnutnú súčinnosť na vykonanie týchto skúšok
a na prípadné odovzdanie diela na mieste samom nesplnil.
Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nedošlo k zmene
takých podstatných skutkových okolností, ktoré odôvodňovali iný záver, než ten, že zo strany
žalobcu došlo k odovzdaniu diela žalovanému tým, že žalovanému žalobca umožnil užívanie
tohto diela. Žalovaný poskytol rozpornosť tvrdení, keď na jednej strane uvádza, že mu dielo
odovzdané nebolo a na druhej strane, že voči žalobcovi vady diela reklamoval a uplatnil
nároky z týchto vád. Ak by nedošlo k odovzdaniu diela, nemohol by žalovaný relevantným
spôsobom uplatňovať nároky z vád a tieto vady reklamovať, pretože v takom prípade by
nebolo možné posúdiť zodpovednosť za prípadné vady v čase odovzdania diela.
Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že dospel k záveru, že žalobca splnil svoju
povinnosť, dielo ukončil a odovzdal žalovanému. Tým žalobcovi vzniklo právo požadovať
zaplatenie dohodnutej ceny diela. Žalovaný sa pritom v konaní bránil len tvrdením, že
žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie ceny diela, keďže nebola uzatvorená zmluva o dielo,
resp. nedošlo k splneniu povinnosti žalobcu z tejto zmluvy. Nebolo preukázané, že by
na základe tvrdených vád žalovaný od žalobcu požadoval, či už ich odstránenie alebo
prípadnú zľavu z ceny diela. Splnenie notifikačnej povinnosti a prípadné uplatnenie
reklamačných nárokov nevyplynulo ani zo záznamu zo dňa 05. júna 2007. Notifikáciu vád
neobsahuje ani list právneho zástupcu žalovaného zo dňa 15. júna 2007 adresovaný právnemu
zástupcovi žalobcu. Podľa ust. § 428 Obchodného zákonníka by vzhľadom na nepreukázané
oznámenie vád nebolo možné žalovanému v súdnom konaní priznať prípadné nároky z týchto
vád, pretože žalobca túto skutočnosť v súdnom konaní opakovane namietol.
Súd prvého stupňa nárok žalobcu vyhodnotil ako čiastočne dôvodný. V konaní bolo
preukázané, že medzi účastníkmi došlo k dohode, na základe ktorej žalobca pre žalovaného
realizoval 1 800 m² betónovej plochy s cenou 255 Sk za m². Žalovaný v konaní nepreukázal
svoje tvrdenia o vadách diela realizovaného žalobcom, nepreukázal, že tieto vady oznámil
a nepreukázal ani, že by z titulu vád uplatnil voči žalobcovi akýkoľvek nárok. Z vykonaných
dôkazov tiež vyplynulo, že žalobca splnil svoju povinnosť a dielo po jeho ukončení odovzdal
žalovanému tým, že žalovaný vstúpil do jeho užívania. Pri cene 255 Sk za m² zodpovedá
celková cena diela vrátane vtedy platnej DPH vo výške 19 % sume 546 210 Sk. Táto čiastka
po prepočte konverzným kurzom zodpovedala sume 18 130,85 eur. Okresný súd potom
priznal žalobcovi právo na zaplatenie sumy 18 130,85 eur a vo zvyšnej časti istiny bola žaloba
zamietnutá. Súd prvého stupňa okrem istiny žalobcovi priznal aj úrok z omeškania, a to
14 % ročne v zmysle ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. V konaní nebol jednoznačne
ustálený dátum, ku ktorému došlo k ukončeniu prác žalobcom na diele a k odovzdaniu tohto
diela žalobcom žalovanému vstupom žalovaného do jeho úžitku. Z vykonaných dôkazov bolo
však nepochybné, že žalobca práce ukončil ešte koncom leta 2006, pričom odvtedy na danej
stavbe nebol prítomný. V tomto období muselo dôjsť aj k odovzdaniu predmetu diela
žalovanému. Žalobca potom následne vystavil faktúru, kde za dátum dodania označil deň 28. november 2006. Okresný súd skonštatoval, že k odovzdaniu diela zrejme došlo najneskôr
v tento deň, keďže práce boli ukončené niekoľko mesiacov predtým. Túto faktúru tak bolo
možné považovať za výzvu žalobcu na zaplatenie, pričom žalobca určil dátum splatnosti
na deň 05. december 2006. V súdnom konaní úrok z omeškania požadoval až
od 16. marca 2007, kedy tak bol žalovaný nepochybne v omeškaní s plnením svojho
peňažného záväzku voči žalobcovi. Došlo tak k priznaniu aj 14 % úroku z omeškania ročne
zo sumy 18 130,85 eur od 16. marca 2007 do zaplatenia a vo zvyšnej časti úroku z omeškania,
teda v tej časti, ktorá bola požadovaná z nepriznaného rozsahu istiny, bola žaloba rovnako
čiastočne zamietnutá. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a z titulu len nepatrného neúspechu
žalobcu bola mu priznaná plná náhrada trov súdneho konania pozostávajúca z trov konania
1 958,47 eur a z trov právneho zastúpenia 3 574,63 eur.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 12. júna 2013 č. k.
13Cob/30/2013-326 rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 16. novembra 2012 č. k.
11Cb/340/2007-271 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
18 130,85 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne z tejto sumy od 16. marca 2007 do zaplatenia a vo výroku o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi
na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 1 958,47 eur a trovy právneho
zastúpenia vo výške 3 574,63 eur potvrdil a žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy
odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia v sume 413,70 eur, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku, na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. M..
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa za aplikácie § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, a preto v podrobnostiach
poukázal na jeho skutkové a právne závery. Na zvýraznenie vecnej správnosti rozsudku súdu
prvého stupňa a k odvolacím dôvodom žalovaného uviedol, že po doplnenom dokazovaní
súdom prvého stupňa nenastala kvalitatívne taká zmena skutkového a právneho stavu, ktorá
by nezakladala viazanosť už s vysloveným záväzným právnym názorom Krajského súdu
v Žiline v zrušujúcom uznesení zo dňa 14. apríla 2010 č. k. 13Cob/279/2009-138.
V predmetnom rozhodnutí Krajského súdu v Žiline, ktorým bol pôvodný rozsudok Okresného
súdu v Žiline zo dňa 22. mája 2009 č. k. 11Cb/340/2007-99 zrušený a vec vrátená na ďalšie
konanie, bol prijatý záver, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva o dielo,
predmetom ktorej bolo zhotovenie betónovej podlahy o výmere 1 800 m2 za cenu 255 Sk/m2
betónovej plochy bez DPH. Ďalej krajský súd vo svojom pôvodnom rozhodnutí uviedol, že
z tohto záveru bude vychádzať okresný súd v rámci nového konania, pokiaľ nenastanú
v predmetnom spore podstatné nové okolnosti, kvalitatívne odlišné, z ktorých by nebolo
možné vychádzať práve z vysloveného záveru krajského súdu o uzavretí zmluvy o dielo
za odvolacím súdom ustálenú dohodnutú cenu diela 255 Sk/m2 betónovej plochy bez DPH.
Krajský súd sa oboznámil s priebehom konania pred okresným súdom, zo zisteného
skutkového stavu nevyplývala kvalitatívne odlišná podstatná zmena skutkových okolností,
preto bolo potrebné vychádzať už z vysloveného právneho názoru Krajského súdu v Žiline
v uznesení zo dňa 14. apríla 2010 sp. zn. 13Cob/279/2009. Pokiaľ takto konal aj súd prvého
stupňa a vychádzal zo záväzného právneho názoru uzavretej zmluvy o dielo medzi žalobcom
a žalovaným v zmysle § 536 a nasl. ustanovenia Obchodného zákonníka, predmetom ktorej
bolo zhotovenie betónovej podlahy o výmere 1 800 m² za cenu 255 Sk/m2 betónovej plochy
bez DPH, tak bolo postupované z jeho strany vecne správne.
K úplnosti odvolací súd zvýraznil, že dohoda o cene diela 255 Sk/m² betónovej plochy
bez DPH vyplývala z výsledkov vykonaného dokazovania, keď žalobca na pojednávaní
konanom dňa 14. januára 2009 uviedol (č. l. 75 súdneho spisu), že základom ceny bola suma 255 Sk/m² betónovej plochy bez DPH, ku ktorej cene, ak dodal, že malo dôjsť k navýšeniu,
tak toto nepreukázal, a tým sa vychádzalo zo žalobcom tvrdenej ceny diela 255 Sk/m²
betónovej plochy bez DPH, čo bolo v zhode aj s vyjadrením konateľa žalovaného
p. M., ktorý s ohľadom na ďalšie zákazky, ktoré boli realizované za cenu 255 Sk/m²
betónovej plochy bez DPH, mal za to, že aj v danom prípade zákazky bude cena rovnaká.
Nemohol byť preto relevantný odvolací dôvod žalovaného, ktorý uviedol, že mu nie je
zrejmé, kedy, kde a akým spôsobom bola medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá cena
255 Sk/m² betónovej plochy bez DPH, keď z takejto ceny ako základnej vychádzal žalobca
a s takouto cenou počítal aj žalovaný. K tvrdeniu navýšenia uvedenej ceny diela nebol
označený žiaden dôkaz, ktorý by preukázal navýšenie ceny prác a predmetné dielo
na 280 Sk/m² betónovej plochy bez DPH. Krajský súd dospel k záveru, že výsledky
dokazovania potvrdili cenu diela 255 Sk/m² betónovej plochy bez DPH, z ktorej vychádzal
žalovaný, obdobne ako v predchádzajúcich zákazkách, a z ktorej ceny vychádzal aj žalobca,
ktorému, pokiaľ sa k tejto cene nepodarilo preukázať jej navýšenie, tak platila cena 255 Sk/m²
betónovej plochy bez DPH. K uzavretiu zmluvy medzi žalobcom a žalovaným došlo, keďže
sa dohodli jej podstatné náležitosti, a to predmet diela - zhotovenie betónovej podlahy
o rozlohe 1 800 m² na stavbe haly v Poľskej republike za cenu 255 Sk/m² betónovej plochy
bez DPH.
Krajský súd v Žiline vo svojom zrušujúcom uznesení vyslovil aj ďalší záväzný právny
názor, keď za aplikácie § 555 ods. 1 Obchodného zákonníka a zisteného skutkového stavu
uviedol, že žalobca dielo žalovanému odovzdal, umožnil žalovanému s dielom nakladať
a do úžitku tohto diela vstúpil aj konečný objednávateľ - investor, ktorý bol v zmluvnom
vzťahu so žalovaným, keďže žalobca vystupoval ako subdodávateľ. Investor vstúpil
do užívania haly, kde bolo vykonávané dielo žalobcom v subdodávateľskom režime
pre žalovaného a je nevyhnutné len logicky vyvodiť, že pokiaľ by žalovaný nemal odovzdané
dielo žalobcom, tak následne by nemal možnosť s ním disponovať a toto dielo odovzdávať
hlavnému investorovi, s ktorým bol žalovaný v zmluvnom vzťahu. Vo vzťahu k odvolacím
dôvodom žalovaného opätovne odvolací súd uviedol, že k ukončeniu a odovzdaniu diela
žalovanému došlo a na tento záver nemá vplyv absencia protokolárneho odovzdania diela.
Odvolací súd v súvislosti s odvolacím dôvodom žalovaného, že dielo nemohlo byť vykonané,
keďže neboli zrealizované skúšky v zmysle § 555 ods. 2, 4 Obchodného zákonníka, uviedol,
že sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje.
Nevykonanie, resp. vykonanie dohodnutých skúšok nemôže byť na ujmu konštatovania odovzdania diela, pokiaľ túto obranu použil žalovaný, ktorý súčasne neposkytol súčinnosť
k vykonaniu týchto skúšok žalobcom, pretože žalobca ako subdodávateľ žalovaného, ktorý
bol vo vzťahu s hlavným investorom, nemal možnosť bez spolupráce so žalovaným
vykonávať takéto úkony. Kontrolu vykonaných prác môže zrealizovať žalobca za účasti
žalovaného, ktorú žalovaný neposkytol, pretože podľa zistení vykonaných pred súdom prvého
stupňa rovinnosť betónovej podlahy bola žalobcom zabezpečovaná už počas nanášania
betónu, pričom žalovaný nespochybnil, že počas realizácie diela, ani v čase jeho ukončenia,
nebol na stavbe nikto prítomný za žalovaného. Neposkytnutie vzájomnej súčinnosti
pri zrealizovaní skúšky diela, odvolací súd ako obranu žalovaného nepovažoval za relevantnú
preto, že žalovaný nepreukázal, že v tomto smere poskytol súčinnosť žalobcovi.
Pri požiadavke vykonávania skúšok by malo byť medzi stranami preukázané, ako boli
upravené podmienky vykonávania skúšok, kto ich zabezpečí, na koho náklady sa uskutočnia,
aké výsledky sa majú skúškami zistiť a overiť, aké dôsledky vyplynú z toho pre zhotoviteľa,
ak sa predpokladané výsledky nedosiahnu, či a koľkokrát sa budú skúšky opakovať, či ich
budú zmluvné strany robiť samé alebo za prítomnosti odbornej organizácie a podobne.
Zmluvné strany by si mali dohodnúť aj časový harmonogram skúšok, zodpovedné osoby,
ktoré sa majú na skúškach zúčastniť, ako aj otázky pozývania na skúšky. Už z uvedeného
vyplýva, že povinnosť vykonania skúšok od žalobcu by mohla byť požadovaná len v prípade,
ak by žalovaný preukázal, že bol pripravený splniť si svoju povinnosť, a to poskytnúť
súčinnosť na vykonanie takýchto skúšok žalobcom, k čomu však zo strany žalovaného
nedošlo, resp. takéto splnenie povinností z jeho strany nebolo preukázané. V tomto smere
preto odvolací dôvod žalovaného nebol opodstatnený a nemal vplyv na záver vykonania diela
žalobcom a jeho odovzdania žalovanému, poskytnutia do dispozície, v konečnom dôsledku
hlavnému investorovi ako zmluvnému partnerovi žalovaného, ktorý dielo vykonané žalobcom
užíva.
Ohľadom obrany žalovaného tvrdenej vadnosti diela odvolací súd poukázal na to, že
ak sa žalovaný bránil tvrdenou vadnosťou diela, tak zákonite toto dielo ním muselo byť
prevzaté, aby mohlo dôjsť k jeho posúdeniu, či dielo má alebo nemá vady. Na skutočnosť, či
vady diela žalovaný notifikoval zákonným spôsobom, vykonal okresný súd v dostatočnom
rozsahu dokazovanie, z ktorého vyvodil vecne správne nielen skutkové alebo aj právne
závery. Z ust. § 564 Obchodného zákonníka vyplýva, že pri vadách diela platia primerane
ust. § 436 až 441 Obchodného zákonníka. Práve z ust. § 436 a § 437 Obchodného zákonníka
je zrejmé, že vytknutie vád, resp. splnenie notifíkačnej povinnosti ohľadom vád je jednostranný hmotno-právny úkon, ktorý pokiaľ má vyvolať účinky, tak musí spĺňať
náležitosti určitosti tohto úkonu. Zákonná požiadavka určitosti jednostranného
hmotno-právneho úkonu sa vyžaduje v identifikácii vád, ich popisu, vyjadrenia, akým
spôsobom sa vady prejavujú, v akom rozsahu, ich konkretizácia musí byť vykonaná
spôsobom, ktorým sa zabezpečí nezameniteľnosť vád s inými vadami, a v konečnom
dôsledku aj voľba zodpovednostného nároku, t. j. akým spôsobom oprávnený subjekt žiada
s týmito vadami naložiť, musí byť uskutočnená rovnako určitým, zreteľným a nepochybným
spôsobom. Žalovanému sa nepodarilo preukázať, že takýto úkon uskutočnil, že ho zrealizoval
včas, vzhľadom k obrane žalobcu v zmysle § 428 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, a preto
súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ k obrane žalovaného o vadnosti diela
neprihliadol, resp. túto obranu vyhodnotil ako nepreukázanú, nedôvodnú. K úplnosti odvolací
súd dodal, že žalovaný nepreukázal notifikáciu vád konkrétnym, jasným a určitým spôsobom,
preto odvolací dôvod vadnosti diela nebol opodstatnený. Súd prvého stupňa správne
skonštatoval, pokiaľ z vykonaných dôkazov uzavrel, že námietka vadnosti zo strany
žalovaného bola len vo všeobecnej rovine bez špecifikácie a konkrétnosti popisu vádu
s následne uplatneným právom. Ďalej odvolací súd uviedol, že sa oboznámil s listinou zo dňa 07. marca 2007 (č. l. 8 súdneho spisu), ktorá obsahovo nemohla byť vyhodnotená ako
reklamácia - notifikovanie vád, resp. uplatnenie zodpovednostného nároku, keďže ani táto
listina nespĺňala požiadavku konkrétnosti a určitosti popisu vád žalovaným. V súvislosti
s nepreukázaním včasnej notifikácie vád žalovaným odvolací súd poukázal na samotnú
výpoveď žalobcu pred súdom prvého stupňa na pojednávaní konanom dňa
24. novembra 2010, ktorý uviedol, že ohľadne námietok nerovnosti betónovej podlahy nebola
zo strany žalovaného žiadna komunikácia a vedomosti o týchto námietkach mal žalobca len
z nekonkrétnych oznámení, pretože žiadna konkrétna výzva na to, aby prišiel žalobca
odstraňovať nejaké vady s určením termínu, nebola. Z výsledkov dokazovania nepochybne
vyplynulo, že žalovaný nepreukázal, že by uplatnil právne relevantným spôsobom
zodpovednostný nárok voči žalobcovi (§ 564, v spojení s § 436 a nasl. Obchodného
zákonníka), čo bol základný predpoklad k tomu, aby sa mohlo viesť dokazovanie o tvrdenej
vadnosti účtovaného plnenia. Ak takýto základný predpoklad tu absentoval, tak nebolo možné
pristúpiť ani k dokazovaniu, ktoré navrhoval žalovaný. V súvislosti s odvolacím dôvodom
žalovaného o nevykonaní znaleckého dokazovania odvolací súd uviedol, že znalecké
dokazovanie má vstúpiť do súdneho konania až vtedy, keď sa zhromaždia potrebné skutkové
okolnosti, sú zrejmé skutkové závery, a len pokiaľ nemožno odborne zodpovedať na všetky
otázky, tak je namieste nariadiť znalecké dokazovanie. V tomto smere nebol relevantný odvolací dôvod žalovaného, pretože najskôr museli byť v rámci dôkaznej povinnosti
žalovaného preukázané základy obrany žalovaného, t. j. vyššie uvedený základný predpoklad,
ktorým by bolo zodpovednostného nároku žalovaným, k čomu nedošlo, a preto ani nemohlo
nastúpiť znalecké dokazovanie. Žalovaný nepreukázal, že bol uplatnený zodpovednostný
nárok voči žalobcovi a zvolené právo žalovaného. Preto nebol priestor na znalecké
dokazovanie. Ak teda súd prvého stupňa návrhu žalovaného na nariadenie znaleckého
dokazovania nevyhovel, ako aj návrhu na vykonanie obhliadky na mieste samom, tak týmto
postupom nedošlo k nedostatočne zistenému skutkovému stavu. Rozhodnutie súdu prvého
stupňa netrpí žiadnou vadou, čo namietal žalovaný v odvolaní, nedošlo ani k nesprávnym
skutkovým zisteniam, ani k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Dôkazný stav zistený
súdom prvého stupňa dal spoľahlivý a nepochybný záver pre podstatné a rozhodné
skutočnosti v danej sporovej právnej veci. Na úplne a správne zistený skutkový stav veci súd
prvého stupňa aplikoval správnu právnu normu, a to hmotné právo - Obchodný zákonník.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p.,
v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p., § 151 ods. 1 O. s. p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu
trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia v sume 413,70 eur.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výrokoch, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi sumu 18 130,85 eur s úrokmi a trovy konania, v spojení s rozsudkom odvolacieho
súdu na podnet žalovaného podal Generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne
dovolanie v zmysle § 243e ods. 1 O. s. p. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie. Zároveň
navrhol v zmysle § 243ha ods. 1 O. s. p. odložiť vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí.
Dovolateľ zaujal názor, že k riadnemu odovzdaniu diela nikdy nedošlo, a preto
nemohla byť ani naplnená podmienka vykonania diela tak, ako ju predpokladá ust. § 554
ods. 1 Obchodného zákonníka. Listom zo dňa 18. decembra 2006, ktorý je označený ako
„vrátenie faktúry" žalovaný oznámil žalobcovi, že ho ako zhotoviteľ diela nevyzval
k odovzdaniu diela a jeho prevzatiu, pričom zároveň žiadal o spísanie odovzdávacieho
protokolu, ktorý mal byť podkladom pre neskoršie vystavenie faktúry za vykonanie diela.
Žalobca v odpovedi zo dňa 07. marca 2007 navrhol termín preberacieho konania na dni
14.-15. marca 2007, pričom nevyjadril námietku o spôsobe preberania, resp. nejakých iných
skutočnostiach, podstatných pre určenie, že bolo preberanie diela medzi zmluvnými stranami dohodnuté inak. V priebehu dokazovania na súde prvého stupňa nebolo preukázané, že došlo
k odovzdaniu diela spísaním preberacieho protokolu, resp. iným spôsobom. Z uznesenia
Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. apríla 2010 sp. zn. 13Cob/279/2009 vyplýva záver, podľa
ktorého bolo odovzdanie diela preukázané tým, že žalovaný vstúpil do užívania diela,
resp. tým, že konečný objednávateľ dielo prevádzkuje. Keďže uvedeným právnym záverom,
že k odovzdaniu diela došlo tým, že žalobca umožnil žalovanému nakladať s predmetom diela
(pričom toto tvrdenie vyplýva výlučne z tvrdení žalobcu na pojednávaní konanom dňa
03. októbra 2008) bol súd prvého stupňa viazaný, argumentuje ním v napadnutom rozhodnutí.
Zo znenia ust. § 554 Obchodného zákonníka jasne vyplýva, že ak si účastníci zmluvy o dielo
dohodnú preberacie konanie, dôjde k odovzdaniu a prevzatiu diela len v prípade dodržania
dohodnutého procesu odovzdania a prebratia. V prípade, že jedna zo zmluvných strán požiada
o zaznamenanie procesu preberania a odovzdania v písomnej forme, je práve protokol tým
dokladom, ktorý následne môže objektívne preukázať, či k riadnemu odovzdaniu diela došlo
alebo nie. Pokiaľ nedôjde k splneniu dohodnutých podmienok pri odovzdaní diela, nie je
možné, aby došlo k faktickému odovzdaniu diela tým, že zmluvná strana, resp. konečný
objednávateľ vstúpi do užívania diela. Ďalej uviedol, že žalovaný v podnete správne
argumentuje judikatúrou Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá vychádza ešte z identickej
právnej úpravy zmluvy o dielo v Obchodnom zákonníku. Rozhodnutia Najvyššieho súdu
Českej republiky zo dňa 22. septembra 2009 sp. zn. 32Cdo/2592/2008 a zo dňa
25. februára 2009 sp. zn. 32Cdo/5187/2007 sa zaoberali otázkou, či mohlo dôjsť k riadnemu
vykonaniu diela v prípade, že nebolo dielo odovzdané dohodnutým spôsobom. Z uvedeného
má dovolateľ za to, že nedošlo k riadnemu odovzdaniu predmetu diela v zmysle § 554 ods. 1
Obchodného zákonníka ako jednej z podmienok na riadne vykonanie diela, ktoré je
s poukazom na § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka jednou z podmienok na vznik nároku
na zaplatenie ceny za dielo, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodli inak.
Obchodný zákonník taktiež umožňuje v ust. § 555 ods. 2 Obchodného zákonníka
zmluvným stranám dohodnúť si, za účelom preukázania vlastností diela, vykonanie skúšok,
pričom v tomto prípade sa považuje vykonanie diela za dokončené až keď sa skúšky úspešne
vykonali. Zhotoviteľ diela pritom môže skúšky uskutočniť aj bez účasti objednávateľa (§ 555
ods. 3 Obchodného zákonníka). V tomto prípade podpíše zápisnicu namiesto objednávateľa
hodnoverná a nestranná osoba, ktorá sa na týchto skúškach zúčastnila (§ 555 ods. 4
Obchodného zákonníka). Z vykonaného dokazovania v predmetnej veci vyplynulo, že žalobca
uzavrel so žalovaným ústnu zmluvu o dielo, ktorej predmetom bolo zhotovenie betónovej podlahy o rozlohe 1 800 m2 v Poľskej republike, za cenu 255 Sk/m2 betónovej plochy bez
DPH. Vykonaným dokazovaním nebolo zistené, že by si zmluvné strany dohodli osobitne
vznik nároku zhotoviteľa a povinnosti objednávateľa na úhradu ceny diela, preto nárok
na cenu diela vznikol zhotoviteľovi v zmysle § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka vykonaním
diela. Ďalej z vykonaného dokazovania, predovšetkým z výsluchu žalovaného, ako aj z listu
žalovaného (vrátenie faktúry) zo dňa 18. decembra 2006, vyplynulo, že po realizácii diela sa
mali vykonať skúšky vlastností diela spočívajúce v meraní rovinnosti betónu a kontroly
hrúbky betónovej vrstvy, a zároveň sa mala kontrolovať aj dilatačná špára medzi dvomi
celkami. Skutočnosť, že zmluvné strany si dohodli vykonanie skúšok, potvrdil aj svedok
K.K.. Podľa vyjadrenia žalobcu je takáto dohoda medzi zhotoviteľom a objednávateľom
pri podobných zákazkách úplne bežná, pričom vždy sa meria rovinnosť a prepojenie
viacerých betónových častí. Listom zo dňa 07. marca 2007 žalobca navrhol termín ohliadky
a prevzatia diela na deň 14.-15. marca 2007, na čo však žalovaný nereagoval. Žalobca
následne k vykonaniu skúšok diela v neprítomnosti žalovaného nepristúpil, pričom v konaní
poukazoval na to, že počas realizácie diela na stavbe zo strany žalovaného nebol nikto, preto
ani nebolo s kým realizovať takéto meranie rovinnosti a sám z vlastnej iniciatívy nemohol
po ukončení prác ísť kontrolovať zhotovenú podlahu do cudzej fabriky.
Rozhodnutia súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu tak v otázke vykonania diela
a s tým súvisiacej otázke vzniku nároku na cenu diela podľa názoru dovolateľa spočívajú
v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Uviedol, že žalobcovi nič nebránilo, aby v prípade, že žalovaný sa neustanovil
za účelom vykonania dohodnutých skúšok, hoci bol na ne pozvaný, pristúpiť k ich vykonaniu
bez jeho prítomnosti. Neobstojí pritom tvrdenie žalobcu, že nemohol ísť kontrolovať
zhotovenú podlahu do cudzej fabriky. Z vykonaného dokazovania žiadnym spôsobom
nevyplýva, že by žalobca v tomto smere prejavil akúkoľvek iniciatívu a že by mu bolo
zo strany konečného objednávateľa v Poľskej republike bránené skúšky vykonať. Naopak,
z výpovede svedka K. vyplýva, že mal vedomosť o dohode (medzi p. P. a B.), že sa budú
vykonávať skúšobné vrty, aby sa zistila skutočná hrúbka podlahy. Nie je preto
pravdepodobné, že by konečný objednávateľ vykonaniu dohodnutých skúšok bránil a túto
skutočnosť ani žalobca netvrdil. Z uvedeného dôvodu samotné neposkytnutie súčinnosti
zo strany žalovaného nezbavovalo žalobcu jeho povinnosti vykonať dohodnuté skúšky diela
za prítomnosti inej osoby, prípadne samotného investora. Na uvedenom závere pritom nič nemení skutočnosť, že počas realizácie diela bola zo strany žalobcu priebežne kontrolovaná
rovinnosť betónovej plochy. Vznik povinnosti objednávateľa zaplatiť cenu diela, resp. vznik
nároku zhotoviteľa na jeho zaplatenie bolo podmienené riadnym vykonaním diela, čo sa malo
preukázať vykonaním dohodnutých skúšok. Až úspešným vykonaním skúšok bolo možné
považovať vykonanie diela za dokončené. Nakoľko v predmetnej veci k vykonaniu skúšok
vlastností diela nedošlo, vychádzajúc z ust. § 555 ods. 2 Obchodného zákonníka vykonanie
diela nie je možné považovať za dokončené. Z uvedeného dôvodu žalobcovi nikdy nevznikol
nárok na dohodnutú cenu diela podľa § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Žalovaný vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že sa stotožňuje
s názorom Generálneho prokurátora Slovenskej republiky, podľa ktorého medzi žalobcom
a žalovaným nikdy nedošlo k riadnemu odovzdaniu diela, a preto nemohla byť naplnená
podmienka vykonania diela tak, ako ju predpokladá ust. § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Ak si účastníci zmluvy o dielo dohodnú preberacie konanie, dôjde k odovzdaniu a k prevzatiu
diela len v prípade dodržania dohodnutého procesu odovzdania a prebratia. Pokiaľ nedôjde
k splneniu dohodnutých podmienok pri odovzdaní diela, nie je možné aby došlo k faktickému
odovzdaniu diela tým, že konečný objednávateľ vstúpi do užívania diela. Uviedol, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný listom zo dňa 18. decembra 2006
(označeným ako „Vrátenie faktúry“) žalobcovi oznámil, že ho ako zhotoviteľ nevyzval k odovzdaniu a prevzatiu diela, pričom nedošlo k prevzatiu diela žalovaným, ktorý zároveň
žiadal spísanie odovzdávacieho protokolu, ako podkladu pre vystavenie faktúry za vykonanie
diela. Žalobca v reakcii listom zo dňa 07. marca 2007 nenamietal, že medzi účastníkmi bolo
dohodnuté preberacie konanie a spísanie odovzdávacieho protokolu ako podkladu
pre vystavenie faktúry. Krajský súd v Žiline (uznesenie zo dňa 14. apríla 2010 sp. zn.
13Cob/279/2009) dospel k záveru, podľa ktorého žalobca preukázal odovzdanie a prevzatie
diela a to tak, že žalovaný vstúpil do užívania diela, resp. konečný objednávateľ diela s tým,
že na diele prevádzkuje výrobné haly, resp. skladové priestory a k tomuto záveru dospel
odvolací súd jedine na základe tvrdenia žalobcu na pojednávaní dňa 03. októbra 2008.
Okresný súd Žilina v rámci nového konania a rozhodnutia musel len konštatovať, že je
viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, že žalobca žalovanému dielo odovzdal tým, že
mu umožnil nakladať s predmetom diela. Žalovaný má za to, že odvolací súd a súd prvého
stupňa dospeli na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým a právnym
záverom, podľa ktorých žalobca splnil svoju povinnosť odovzdať dielo žalovanému tým, že
žalovaný vstúpil do užívania diela, resp. hlavný poľský investor vstúpil do úžitku diela tým, že na diele prevádzkuje výrobu, aj keď tento záver je v rozpore s tvrdeniami samotného
žalobcu, žalovaného, v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania a v rozpore s právnou
úpravou Obchodného zákonníka. Žalovaný sa tiež stotožnil s názorom Generálneho
prokurátora Slovenskej republiky, že súdy dospeli k nesprávnemu záveru, podľa ktorého
nevykonanie, resp. vykonanie dohodnutých skúšok nemôže byť v danom prípade na ujmu
konštatovania odovzdania diela. Žalobcovi nič nebránilo, aby v prípade, že žalovaný sa
neustanovil za účelom vykonania dohodnutých skúšok, hoci bol na ne pozvaný, pristúpiť
k ich vykonaniu bez jeho prítomnosti. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by žalobca
v tomto smere prejavil akúkoľvek iniciatívu a že by mu zo strany konečného objednávateľa
v Poľskej republiky bolo bránené skúšky vykonať. Samotné neposkytnutie súčinnosti
zo strany žalovaného nezbavovalo žalobcu jeho povinnosti vykonať dohodnuté skúšky diela
za prítomnosti inej osoby, prípadne samotného investora. Až úspešným vykonaním
dohodnutých skúšok bolo možné považovať vykonanie diela za dokončené. Nakoľko
v predmetnej veci k vykonaniu skúšok vlastností diela nedošlo, v zmysle § 555 ods. 2
Obchodného zákonníka dielo nie je možné považovať za dokončené a z toho dôvodu
žalobcovi nevznikol nárok na dohodnutú cenu. Žalovaný uviedol, že z vykonaného
dokazovania bolo preukázané, že žalovaný listom zo dňa 18. decembra 2006 žiadal žalobcu o vykonanie dohodnutých skúšok diela spočívajúcich v kontrole hrúbky betónovej vrstvy,
rovinnosti, celistvosti, vzhľadu hladenej vrstvy, styku dilatačných celkov a iné. Žalobca
v reakcii listom zo dňa 07. marca 2007 nenamietal, že medzi účastníkmi bolo dohodnuté
vykonanie skúšok diela, dokonca na pojednávaní dňa 24. novembra 2010 potvrdil, že v rámci
realizácie objednávok pre spoločnosť S. boli vždy realizované skúšky diela spočívajúce
v meraní rovinnosti a prepojenia viacerých betónových častí a na stavbe v Poľsku tieto skúšky
nerealizoval len z dôvodu neprítomnosti zástupcu žalovaného. Ďalej uviedol, že závery
odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa sú v rozpore s vykonaným dokazovaním. Z ich
odôvodnení vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným bolo dohodnuté vykonanie skúšok
diela, avšak záver súdov o nemožnosti vykonania týchto skúšok z dôvodu neposkytnutia
súčinnosti žalovaným je v rozpore s výsledkami dokazovania a v rozpore s právnou úpravou
zakotvenou v Obchodnom zákonníku. Súdy sa priklonili k ničím nepreukázanému tvrdeniu
žalobcu, že bez súčinnosti žalovaného nemal možnosť realizovať dohodnuté skúšky diela, aj
keď celú betónovú podlahu realizoval žalobca v podstate bez prítomnosti zástupcu
žalovaného na stavbe, pričom toto tvrdenie žalobcu bolo v rozpore s jeho predchádzajúcimi
tvrdeniami. Záver súdu o nemožnosti vykonania skúšok je zároveň v rozpore s ust. § 555 ods.
2, 3 a 5 Obchodného zákonníka. Žalovaný má za to, že neúčasť zástupcu žalovaného nebránila žalobcovi v realizácii dohodnutých skúšok, žalobca ani netvrdil, že by mu niekto
(napr. poľský investor) bránil vo vykonaní skúšok a účasť žalovaného ani nevyžaduje právna
úprava v Obchodnom zákonníku. Vykonať dohodnuté skúšky diela bolo možné aj
bez prítomnosti objednávateľa. Dielo teda nebolo dokončené a žalovanému tak nevznikla
povinnosť zaplatiť cenu za dielo, ktoré nebolo zhotovené.
Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok súdu prvého stupňa
a rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvému stupňa na ďalšie konanie.
Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že žalovaný po celý čas
konania tvrdil, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k uzavretiu zmluvy o dielo z dôvodu
absencie dohody o cene diela, pričom tvrdil, že cena diela nebola medzi zmluvnými stranami
určená, bol určený iba predmet diela, preto podľa jeho názoru nemohla byť platne uzavretá
zmluva o dielo. Aj napriek uvedeným skutočnostiam, ktoré žalovaný tvrdil počas celého
konania v mimoriadnom dovolaní sa uvádza, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo
k odovzdaniu a prevzatiu diela, pretože žalobca dielo neodovzdal tak, ako bolo dohodnuté
v zmluve o dielo. Tieto skutočnosti si zásadne odporujú, preto nie je možné akceptovať
tvrdenie, že žalovaný navrhol preberacie konanie v zmysle zmluvy o dielo, keď samotný
žalobca počas celého súdneho konania a vo svojom odvolaní tvrdil, že nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o dielo a medzi účastníkmi zmluva o dielo nebola nikdy uzavretá. V takom
prípade neobstojí argumentácia, že súdom prvého stupňa nebolo dokázané, že došlo
k odovzdaniu a prevzatiu diela a k spísaniu preberacieho protokolu. Podľa žalobcu neobstojí
argumentácia, že ho žalovaný vyzýval na prevzatie diela. Žalovaný mal právo s predmetným
dielom disponovať, toto dielo mu bolo dané do faktickej dispozície. Odvolávanie sa
na judikáty Najvyššieho súdu Českej republiky neobstoja, pretože medzi účastníkmi nebola
uzavretá písomná zmluva o dielo, ktorá by vyžadovala protokolárne odovzdanie diela.
Žalobca nemal povinnosť dielo protokolárne odovzdať. Žalovaný sa na predmetnej stavbe
nezúčastňoval, teda nebolo komu ani stavbu odovzdať. Práve naopak žalobca umožnil
žalovanému so stavbou nakladať fakticky, predmetné dielo vstúpilo do užívania a slúžilo
svojmu účelu, pričom sa v predmetnej stavbe riadne vyrábalo a fungovala prevádzka, na ktorú
malo byť určené. Ďalej namietal, že v prípade, že by nedošlo k prevzatiu a odovzdaniu diela
medzi žalovaným a žalobcom, nemohol by žalovaný toto dielo ani ďalej odovzdať poľskému
investorovi, pričom je nesporné, že žalovaný toto dielo poľskému investorovi odovzdal
a riadne vystavil faktúry na žalobcom vykonané dielo poľskému investorovi. Aj z toho je nesporné, že predmetom diela žalovaný disponoval. Tiež je zásadnou skutočnosťou, že ako
mohol žalovaný fakturovať zhotovenie haly faktúrou FN 06048, ktorá sa nachádza v súdnom
spise na sumu 994 834 Sk, keď nemal prebratú betónovú plochu, ktorá je neodmysliteľnou
súčasťou takejto haly. V mimoriadnom dovolaní sa uvádza len výpoveď svedka pána K.,
ktorý bol sprostredkovateľom prác pre žalovaného v Poľsku, pričom nevzal do úvahy výsluch
pána J.P., spolumajiteľa P., z ktorého výpovede vyplýva, že predmetné dielo je v úžitku,
pričom spoločnosť ho využíva na riadne fungovanie. Tiež je nesporné, že majiteľ spoločnosti
prvýkrát počul o spoločnosti B., teda je nesporné, že žalobca nemohol ani sám ísť vykonávať
nejaké skúšky do objektu poľského investora, keďže tento s ním nebol v žiadnom zmluvnom
vzťahu a poľský investor výslovne uvádzal, že si objednal práce od žalovaného. Tiež je
nesporné, že spoločnosť P. so žalovaným nie sú v žiadnom súdnom spore, čo je v rozpore
s tvrdeniami žalovaného, ktorý nepreukázal existenciu takéhoto súdneho sporu. Tiež si
odporujú tvrdenia žalovaného, keď na jednej strane tvrdí, že betónová podlaha bola
predmetom samostatnej ústnej dohody medzi poľským investorom a žalovaným a na druhej
strane žalovaný tvrdí, že k preberaniu a odovzdávaniu medzi poľským investorom
a žalovaným nedošlo, pričom zástupca poľského investora tvrdí, že došlo k preberaciemu
konaniu, pri ktorom vyjadrili svoje výhrady, pričom doteraz nemajú protokol o prevzatí predmetnej stavby a nemajú ani vyjadrenie žalovaného. Tvrdenia žalovaného sú rozporné,
pretože žalovaný nemôže na jednej strane tvrdiť neexistenciu zmluvy o dielo a na druhej
strane tvrdiť, že žiadal prevzatie a odovzdanie diela a ešte dokonca aj notifikoval vady a riadiť
sa ustanoveniami zmluvy o dielo. Notifikácia vád počas konania nebola nijakým relevantným
spôsobom preukázaná. Uviedol, že na základe uvedeného Generálny prokurátor Slovenskej
republiky dospel k nesprávnemu záveru, že dielo nebolo odovzdané. V takom prípade by
žalovaný ani nemohol vystaviť faktúru a požadovať plnenie, ktoré mu bolo uhradené. Žalobca
umožnil žalovanému s predmetným dielom nakladať, ktorý na podlahe staval halu. Čiže je
nesporné, že po prácach žalobcu s dielom nakladal žalovaný, ktorý ho ďalej využíval
pre svoje stavebné potreby, a následne ako celok spoločne s výrobnou halou, ktorá bola
postavená na tejto betónovej podlahe odovzdal poľskému investorovi. Tiež nebolo
preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným malo dôjsť k vykonaniu akýchkoľvek skúšok.
Takáto dohoda v danom prípade absentuje a tiež skúšky neboli potrebné, pretože s týmto
dielom disponoval žalovaný, ktorý na tomto mieste staval výrobnú halu, čiže kvalita betónu
musela byť zrejmá a musela byť zjavná a musel teda vedieť, že betón je urobený kvalitne.
Tiež poukázal na výpoveď svedka pán P., ktorý tvrdil, že spoločnosť B. mu nič nehovorí
a počuje o nej prvýkrát, preto žalobcovi nie je zrejmé, prečo by mal tento púšťať do svojich výrobných priestorov, kde už dávno prebiehala výroba plastových okien spoločnosť žalobcu,
na uskutočnenie skúšok kvality betónu. Je nesporné, že bola uzavretá zmluva o dielo
medzi žalovaným a poľským investorom aj o betónovej podlahe. Nie je nikde preukázané, že
poľský investor požadoval vykonanie skúšok kvality a tvrdosti betónu. Zo strany žalovaného
nikdy nebola vykonávaná priebežná kontrola, vytýkanie vád, že by počas zhotovovania diela
boli zistené nejaké vady. Ďalej poukázal na skutočnosť, že po zhotovení podlahy na tejto
podlahe vykonávala práce spoločnosť žalovaného, ktorá montovala oblúkovú halu, teda
zo strany žalobcu došlo k odovzdaniu diela tým, že žalovaný mohol na tejto podlahe
vykonávať stavbu a práce. Samotný žalovaný má cenu diela uhradenú v plnej výške poľským
investorom. V prípade, že by nedošlo k odovzdaniu diela, nemohol by predsa žalovaný
fakturovať poľskému investorovi, pričom zo spisu je nesporné, že žalovaný poľskému
investorovi fakturoval a tento faktúru aj uhradil. Preto došlo k dvojitému odovzdaniu diela,
a to medzi žalobcom a žalovaným faktickým umožnením disponovaním s dielom a zo strany
žalovaného poľskému investorovi odovzdaním a prevzatím diela a výrobnej haly, ktorá slúži
svojmu účelu a používa sa v Poľsku na výrobu plastových okien. V tomto smere poukázal aj
na judikatúru Českej republiky (rozsudok Vrchného súdu v Prahe zo dňa 11. januára 2000 sp. zn. 2Cmo/242/99), z ktorého vyplýva, že v prípade ak si žalovaný uplatňoval zaplatenie
sumy od poľského investora a toto dielo mu aj odovzdal a reálne dostal plnenie, nemôže voči
žalobcovi namietať, že mu dielo neodovzdal. Žalobca považoval dovolanie generálneho
prokurátora za nedôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O. s. p.) prejednal
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podané s poukazom
na ust. § 243e ods. 1, v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. bez nariadenia pojednávania
(§ 243a ods. 1 O. s. p.). Po zistení, že tento opravný prostriedok podal v lehote jedného roka
(§ 243g O. s. p.) najprv skúmal, či boli splnené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní
v zmysle § 243e ods. 1 až 4 O. s. p.
Mimoriadne dovolanie bolo generálnym prokurátorom podané podľa § 243f ods. 1
písm. c/ O. s. p. z dôvodu, že rozhodnutia spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci
podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. Podľa názoru generálneho prokurátora rozhodnutia
prvostupňového aj odvolacieho súdu, tak v otázke vykonania diela a s tým súvisiacej otázke
vzniku nároku na cenu diela, spočívajú v nesprávnom posúdení veci. Vznik povinnosti
objednávateľa zaplatiť cenu diela, resp. vznik nároku zhotoviteľa na jeho zaplatenie, bolo podmienené riadnym vykonaním diela, čo sa malo preukázať vykonaním dohodnutých
skúšok. Až úspešným vykonaním skúšok bolo možné považovať vykonanie diela
za dokončené. Nakoľko v predmetnej veci by ku konaniu skúšok vlastnosti diela nedošlo,
vychádzajúc z ust. § 155 ods. 2 Obchodného zákonníka, vykonanie diela nie je podľa názoru
generálneho prokurátora možné považovať za dokončené. Z uvedeného dôvodu žalobcovi
nikdy nevznikol nárok na dohodnutú cenu diela podľa § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoveným
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch. Podstata základného práva na súdnu a inú ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
k právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok Ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (článok 46 ods. 4 Ústavy, v spojení s článkom 51 Ústavy).
Podľa článku 51 ods. 1 Ústavy domáhať sa práv uvedených v článku 35, 36, 37 ods. 4,
článku 38 až 42 a článku 44 až 46 Ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto
ustanovenia vykonávajú. V danom prípade je týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len O. s. p.).
Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (článok 46 ods. 1
Ústavy, článok 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôlu pri rozhodovaní, je aj povinnosť
súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť
[(§ 132 a § 157 ods. 1 O. s. p.), m. m. I. ÚS 243/07)], pritom starostlivo prihliadať na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej
(m. m. III. ÚS 36/2010).
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,
ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd
musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v Občianskom súdnom
konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O. s. p., napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,
III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Tieto zásady týkajúce sa ochrany ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej
konštantnej judikatúry Ústavného i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli relevantné aj
v danej veci. Preto aj z týchto hľadísk posudzoval Najvyšší súd Slovenskej republiky
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora a napádané rozsudky okresného i krajského
súdu.
Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej
rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je
možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu
mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O. s. p.).
Citované ustanovenie vymedzuje tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon
vyžaduje práve v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky. Prvou z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným
rozhodnutím súdu, druhou je požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov
fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a treťou nemožnosť dosiahnutia ochrany inými
právnymi prostriedkami. Všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia
byť splnené súčasne, nedostatok ktorejkoľvek z nich bráni vecnému prejednaniu
mimoriadneho dovolania.
Podľa názoru dovolacieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov
fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym
dovolaním generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon,
napriek ich uplatneniu nebol úspešný.
Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. len
vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania využil všetky zákonom dovolené
a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, najmä
podaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov.
Splnenie uvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu a to
s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút
právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti (viď napr.
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. septembra 1996 sp. zn.
PL. ÚS 43/95 a zo dňa 19. júla 2000 sp. zn. PL. ÚS 57/99).
Z uznesenia sp. zn. III. ÚS 331/06 zo dňa 19. októbra 2006 vyplýva, že podľa názoru
ústavného súdu ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne,
t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila
všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom
chránených záujmov alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, prípadne boli tu
objektívne prekážky, ktoré jej znemožnili ich využitie. Z tohto zákonného predpokladu
vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania.
Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,
zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako
i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku
podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom
konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,
ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré
mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (viď zjednocujúce
stanovisko v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. marca 2015 č. k.
PLz. ÚS 3/2015-22).
V danom prípade účastník konania – žalovaný nevyčerpal všetky zákonom dovolené
opravné prostriedky, ktoré mal k dispozícii a ktoré sám mohol účinne využiť na ochranu
svojich práv a oprávnených záujmov. Žalovaný dovolanie proti rozsudku krajského súdu
nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že z početnej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je možno vyvodiť kritický postoj ESĽP
k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej
moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie a následne
k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle
judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným
rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému
excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pri čom však
podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že
na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa
požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je
oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby
dosiahol znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania (pozri Ryabykh proti Rusku zo dňa
03. decembra 2003, sťažnosť číslo 52854/99, § 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval,
že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom, nie je sám osebe mimoriadnou
okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku
zo dňa 18. januára 2007, sťažnosť číslo 20887/03, § 29).
Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil
súd v konaní podľa občianskeho súdneho poriadku, pričom zároveň toto odstránenie
nezákonnosti vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom
Občianskeho súdneho konania vyjadrený v § 1 O. s. p. Súčasne tento účel sleduje ochranu
účastníka pred dôsledkami nespravodlivého procesu (konania, ktoré trpí základnými
procesnými pochybeniami a postupmi súdov, znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu
ochranu). Tento záver potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania ustanovené § 243f O. s. p.
(viď PL. ÚS 57/99, III. ÚS 357/2013, III. ÚS 35/2014, I. ÚS 590/2014).
Podľa § 243e ods. 1 O. s. p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka
konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,
že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O. s. p.), a ak to vyžaduje
ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu
a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e ak:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
V danom prípade generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1
O. s. p. výlučne z toho dôvodu, že rozhodnutia všeobecných súdov (t. j. rozsudky okresného
súdu a krajského súdu) spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1
písm. c/ O. s. p.), ktoré videl v tom, že vznik povinnosti objednávateľa zaplatiť cenu diela a vznik nároku zhotoviteľa na jeho zaplatenie bolo podmienené riadnym vykonaním diela, čo
sa malo preukázať vykonaním dohodnutých skúšok. Nakoľko v predmetnej veci k vykonaniu
skúšok vlastnosti diela nedošlo, vychádzajúc z ust. § 555 ods. 2 obchodného zákonníka,
vykonanie diela nie je možné považovať za dokončené, preto žalobcovi nevznikol nárok
na dohodnutú cenu diela podľa § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Ústavný súd už v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a ich ústavne komfortným výkladom majúc na pamäti judikatúru ESĽP
dospel vo svojom náleze zo dňa 02. júla 2014 č. III. ÚS 357/2013-33 k záveru, že pokiaľ
zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom
na ust. § 243f O. s. p., kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj
nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania
práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona rozumieť
také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená zároveň aj
nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho alebo prípadne procesného charakteru).
K takémuto interpretačnému záveru dospel Ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym predpodkladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to
vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb
alebo štátu. V opačnom prípade, ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne
s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto,
v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok
dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,
do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania
s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne
základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov
konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,
odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva
otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako
takej. Ústavný súd v tomto svojom rozhodnutí poukázal tiež na judikatúru ESĽP, z ktorej
vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov na vec
nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje tiež na Stanovisko Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že „snaha
presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného
v Občianskom súdnom konaní, bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho
rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také
pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese,
pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného
prostriedku; majú charakter princípov narušenia spravodlivého procesu a v konečnom
dôsledku by znamenali odopretie práva na súdnu ochranu v duchu v článku 46 ods. 1 Ústavy,
v súvislosti aj s podstatným (závažným) porušením práv účastníkov konania, ktorých ťažisko
je v článku 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky. Z toho vyplýva výnimočnosť použitia
mimoriadneho opravného prostriedku a jeho aplikácia len vo veciach, v ktorých sa súdne
rozhodnutie dostalo do rozporu s oprávnenými záujmami alebo právami účastníkov konania,
ďalších osôb, ktoré sú priamo dotknuté obsahom výroku súdneho rozhodnutia, prípadne
takými osobami, ktoré mali byť účastníkmi konania, ale z dôvodu pochybenia súdu sa nimi
nestali („stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu číslo 36/2008“).
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že ust. § 243e O. s. p. je
potrebné vykladať reštriktívne a pod porušením zákona, v prípade dôvodu vydaného v § 243f
ods. 1 písm. c/ O. s. p. (nesprávne právne posúdenie) rešpektujúc judikatúru Ústavného súdu,
je potrebné predovšetkým rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pretože
v opačnom prípade by nebola splnená ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho
dovolania, a to požiadavka ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu. Požiadavka presadenia vecnej správnosti a spravodlivosti
meritórneho právoplatného rozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania podľa
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je legitímna v prípade ak generálny
prokurátor, napriek záveru o rešpektovaní všetkých relevantných procesných pravidiel
všeobecným súdom konajúcim o veci samej, presadzuje využitím mimoriadneho opravného
prostriedku výlučne svoj odlišný právny názor na hmotnoprávne posúdenie právoplatne
ukončenej kauzy. Totiž aj v prípade, ak by právny názor generálneho prokurátora rešpektoval
kritérium vecnej správnosti pri rozhodovaní v merite veci, „porušenie“ zákona pričitateľné
všeobecnému súdu, by nemalo charakter narušenia princípov spravodlivého procesu
a v konečnom dôsledku by neznamenalo odopretie práva na súdnu ochranu v duchu článku 46
ods. 1 Ústavy, pretože absentuje podstatné (závažné) porušenie práv účastníkov konania,
ktorých ťažisko je v článku 46 až 50 Ústavy).
Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia
vyneseného v občianskom súdnom konaní s ohľadom na nezmeniteľnosť a záväznosť
súdneho rozhodnutia (pri zachovaní alebo prelomení princípu právnej istoty) je legitímna
v okamihu, keď sa v konaní alebo rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom
rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú
riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že v posudzovanej veci absentovali
akékoľvek mimoriadne okolnosti, závažné porušenie procesných pravidiel alebo závažný
exces, ktorým by generálny prokurátor odôvodnil použitie tohto mimoriadneho opravného
prostriedku. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danom prípade neboli
naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom. Dovolací súd po preskúmaní, či v danom prípade
došlo k závažnému porušeniu procesného postupu súdov, v dôsledku ktorého by súdy
vyslovili prípadný nespravný záver zistil, že k takým procesným vadám nedošlo. V danom prípade absentovala závažná okolnosť odôvodňujúca podanie mimoriadneho dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že dovolanie generálneho
prokurátora nie je prípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nad rámec hore uvedených dôvodov považoval
za podstatné uviesť, že dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. smeruje
k pochybeniu aplikacií práva na zistený skutkový stav a nie na pochybenia pri zisťovaní
skutkového stavu veci. Z obsahu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora v časti
nároku žalobcu na zaplatenie ceny diela vyplýva, že dovolateľ pod nesprávnym právnym
posúdením veci v skutočnosti namieta správnosť vykonaného dokazovania a jeho
vyhodnotenia súdmi. Za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle ust. § 243f ods. 1 O. s. p.
nemožno považovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi
(napríklad R 42/1993). Mimoriadnym dovolaním sa nemožno úspešne domáhať revízie
skutkových zistení urobených súdmi, tak ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkový záver je
oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať, len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže
vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že
nie je oprávnený bez ďalšieho, prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu
prvého stupňa a odvolacieho súdu nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti
v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu
dokazovania v dovolacom konaní.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd podľa § 243e ods. 1 O. s. p., v spojení s § 243i
ods. 2 O. s. p., § 243b ods. 5 O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. mimoriadne dovolanie
odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovanému, ktorý podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania a ktorý
úspech nemal. (§ 148a ods. 2 O. s. p.) Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však náhradu
trov dovolacieho konania nepriznal, pretože si ich neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p., v spojení
s § 243i ods. 2 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. apríla 2015
JUDr. Katarína Pramuková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: K.