3MObdo/1/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: L., s miestom podnikania S., Vysoká nad Kysucou, IČO: X., zastúpený: J., advokátom, so sídlom P., Čadca,  

proti žalovanému: T., so sídlom Š., Žilina, IČO: X., zastúpený: M., advokátom, so sídlom  

V., Žilina, o zaplatenie 19 908,38 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žilina

pod sp. zn. 11Cb/340/2007, o mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora Slovenskej

republiky zo dňa 02. januára 2014 proti rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa  

16. novembra 2012 č. k. 11Cb/340/2007-271, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline

zo dňa 12. júna 2013 č. k. 13Cob/30/2013-326, takto

r o z h o d o l:

I. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky  

o d m i e t a.

II. Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom zo dňa 16. novembra 2012 č. k. 11Cb/340/2007-271

zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 18 130,85 eur spolu s úrokom z omeškania  

vo výške 14 % ročne z tejto sumy od 16. marca 2007 do zaplatenia, do troch dní  

od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobcu zamietol. O trovách konania

rozhodol tak, že žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 1 958,47 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 3 574,63 eur do troch

dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline  

zo dňa 14. apríla 2010 č. k. 13Cob/279/2009, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok

súdu prvého stupňa vydaný v predmetnej veci. Krajský súd v Žiline v odôvodnení uvedeného

rozhodnutia dospel k odlišnému záveru ako súd prvého stupňa a uviedol, že medzi účastníkmi

bola uzavretá zmluva o dielo, predmetom ktorej bolo zhotovenie betónovej podlahy o výmere

1 800 m² a konštatoval dohodu, podľa ktorej základom ceny diela bola suma 255 Sk  

za m² bez DPH. Ďalej uviedol, že došlo k dispozícii s dielom žalovaným, bolo umožnené

nakladať s predmetom diela, čo potvrdzuje správanie žalovaného, ktorý požadoval  

od investora zaplatenie ceny diela vykonaného žalobcom. Súd prvého stupňa tak v rámci

nového konania bude vychádzať zo záveru, že dielo bolo dané do dispozície žalovanému,

bolo žalovanému prostredníctvom investora umožnené s ním nakladať. Súd prvého stupňa

opätovne vykonal dokazovanie za akceptovania záväzných záverov vyslovených  

Krajským súdom v Žiline a po aplikovaní ust. § 536 ods. 1, 3, § 548 ods. 1, § 554   ods. 1,  

§ 555 ods. 1, 2, 3, 4, § 560 ods. 1, 2, § 562 ods. 1, 2, 3, § 564, v spojení s ust. § 428 ods. 2, 3,

§ 437 ods. 1 Obchodného zákonníka dospel k záveru, že žaloba žalobcu je v časti o zaplatenie 18 130,85 eur spolu s príslušenstvom dôvodná. Ako prvou otázkou v konaní sa okresný súd

zaoberal, či medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o dielo podľa Obchodného zákonníka.

Podstatnými časťami zmluvy o dielo bola dohoda zmluvných strán o predmete zmluvy  

a dohoda o cene diela. Z vykonaných dôkazov súd prvého stupňa zistil a medzi účastníkmi

bolo nesporné, že predmetom záväzku žalobcu bolo zhotovenie betónovej podlahy o rozlohe

1 800 m² na stavbe haly v Poľskej republike. Predmet diela bol medzi účastníkmi dohodnutý.

Čo sa týkalo otázky ceny diela, žalovaný aj po rozhodnutí krajského súdu naďalej namietal

skutočnosť, že medzi účastníkmi nedošlo k dohode o cene diela, a teda medzi nimi nebola

uzatvorená platná zmluva o dielo. K otázke ceny diela sa však záväzným spôsobom vyjadril

krajský súd vo svojom rozhodnutí. V konaní, ktoré nasledovalo po rozhodnutí krajského súdu,

neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by tento záver krajského súdu spochybňovali.

Ohľadom dohody o cene diela preto už žiadne ďalšie dôkazy vykonávané neboli. Okresný súd

bol teda viazaný názorom krajského súdu, v ktorom sa konštatovalo, že medzi účastníkmi

došlo k dohode o cene diela v rozsahu 255 Sk za m² betónovej plochy bez DPH.

Ohľadom otázky, či žalobca splnil svoju povinnosť a dielo riadne ukončil  

a žalovanému odovzdal, súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca žalovanému dielo

odovzdal tým, že mu umožnil s týmto dielom ako riadne vykonaným nakladať. Tieto

okolnosti vyplývali jednak z výsluchu účastníkov, kde žalobca a jeho právny zástupca uviedli,

že poľský investor vstúpil do úžitku diela. Skutočnosť, že poľský investor túto halu, a aj

podlahovú plochu užíva, potvrdil aj samotný zástupca investora svedok P.. Tento svedok síce

tvrdil, že hala ako taká prevzatá nebola a prevzatá nebola ani podlaha, zároveň však uviedol,

že v hale vykonávajú práce. Poľský investor potvrdil, že halu užíva. Nevedel sa pritom

vyjadriť k tomu, či vôbec prebehlo nejaké reklamačné konanie. Z jeho ďalších vyjadrení bolo

zrejmé, že medzi ním a žalovaným neprebieha žiaden spor, a teda zrejme neprebieha ani

žiaden spor, ktorý by sa týkal prípadných nárokov z vád podlahy. Skutočnosť, že žalovaný

vstúpil do užívania predmetu diela, potvrdila aj ním predložená faktúra, ktorou poľskému

investorovi fakturoval práce vykonané na stavbe haly.

Súd prvého stupňa sa ďalej zaoberal námietkou vád plnenia poskytnutého žalobcom.

Skutočnosť, že podlaha mala určité vady v podobe nerovností, vyplynulo z viacerých

vykonaných dôkazov, a to napr. z výpovedí svedkov K. a P.. Svedkovia potvrdili, že podlaha

bola nerovná, že bola nekvalitne prevedená, čo sťažuje užívanie haly postavenej žalovaným,

avšak v konaní nebolo preukázané, že za tieto vady by mal byť zodpovedný žalobca ako

zhotoviteľ diela a nebolo tiež preukázané, že vady boli žalobcovi riadnym spôsobom

notifikované, a že titulom vád žalovaný voči žalobcovi uplatnil akýkoľvek nárok. Jednotlivé

vady, ktoré mala mať podlaha, ani neboli presne označené a jednoznačne špecifikované.  

Zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, aké presné vady mala mať podlaha. Nebolo možné

špecifikovať a kvantifikovať ani rozsah týchto vád. Tvrdenia o vadách boli len všeobecného

charakteru, že podlaha bola nerovná, prípadne, že sa odlupovala, alebo tam boli nerovnosti až

do 4 cm. V súvislosti s vadami okresný súd poukázal na vyjadrenie žalobcu, ktoré v konaní

nebolo nijakým dôkazom vyvrátené, podľa ktorého žalobca nezabezpečoval ani dodávku

betónu a nezabezpečoval ani hutnenie podkladu. Z vykonaných dôkazov nevyplynulo, že by

žalobca porušil povinnosť zhotoviteľa podľa § 551 ods. 1 Obchodného zákonníka, teda

povinnosť upozorniť objednávateľa na nevhodnú povahu veci, alebo pokynov daných  

na vykonanie diela. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že vady týkajúce sa nerovností, pokiaľ

malo ísť o odlupovanie podlahy, sú vady zjavné. Tieto mali byť objednávateľom zistené ešte

v čase, kedy došlo k odovzdaniu predmetu diela. Objednávateľ je povinný podľa § 562

Obchodného zákonníka predmet diela prezrieť alebo zariadiť jeho prehliadku   a s vynaložením odbornej starostlivosti zistiť prípadné vady. Bez zbytočného odkladu  

po zistení týchto vád, pri odbornej starostlivosti, ktorú mal pri prehliadke žalovaný ako

objednávateľ vynaložiť, bol povinný vady oznámiť žalobcovi ako zhotoviteľovi diela.  

Z vykonaných dôkazov súd prvého stupňa zistil, že žalovaný si túto svoju povinnosť nesplnil.

Zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, že žalobca bol zo strany žalovaného informovaný o tom, že

dielo má vady, akého charakteru sú tieto vady a aký je ich presný rozsah. Podľa názoru súdu

prvého stupňa zo strany objednávateľa nepostačuje oznámenie vád v podobe neurčitého

tvrdenia o tom, že podlaha je nerovná, prípadne, že sa odlupuje. Ani takáto notifikácia vád  

zo strany žalovaného v konaní nebola zistená. Žalovaný skutočnosť, že vady notifikoval,

preukazoval výlučne s odkazom na list žalobcu zo dňa 07. marca 2007, v ktorom uvádza, že

neverí, že dielo má vady v podobe 4 cm nerovností. Vady pritom žalobcovi mali byť

notifikované zrejme telefonicky. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že takáto všeobecná,

bližšie nešpecifikovaná notifikácia vád bola nepostačujúca. Súd prvého stupňa mal za to, že

na notifikáciu vád bolo potrebné, aby každá vada bola presne opísaná a prípadne

zdokumentovaná, a to nielen jej popisom, akým spôsobom sa vada prejavuje, ale tiež

popísaním rozsahu tejto vady, napr. uvedením veľkosti plochy, na ktorej sa vyskytuje, príp.

presným určením miesta, kde sa vyskytuje. Táto skutočnosť bola nevyhnutná vo vzťahu  

k zhotoviteľovi diela, aby tento mohol adekvátnym spôsobom na takúto notifikáciu reagovať

a prípadne zabezpečiť plnenie uplatnených nárokov z takýchto vád diela. Bez presného popisu

vád diela a ich presnej kvantifikácie vo vzťahu k celkovému rozsahu diela, zhotoviteľ potom

nemá možnosť adekvátnym spôsobom na takúto notifikáciu zareagovať. Notifikácia

telefonicky len so všeobecným, bližšie nevymedzeným popisom vád nepostačovala  

na splnenie povinnosti žalovaným ako objednávateľom notifikovať zistené vady diela

žalobcovi ako zhotoviteľovi. Súd prvého stupňa preto uzavrel, že žalovaný ako objednávateľ

nesplnil svoju povinnosť a neoznámil vady diela žalobcovi ako zhotoviteľovi bez zbytočného

odkladu po tom, čo bol tieto vady povinný zistiť pri odbornej prehliadke po prevzatí diela

vstupom do jeho úžitku.

Ohľadom námietky žalovaného, nedodržania povinnosti realizovať dohodnuté skúšky,

súd prvého stupňa mal za to, že v zmysle vyjadrenia žalobcu bez súčinnosti žalovaného takéto

skúšky žalobca sám realizovať nemohol. Podľa vyjadrení žalobcu, ktoré žalovaný

nespochybnil, počas realizácie diela, a ani v čase jeho ukončenia, nebol na stavbe prítomný

nikto zo spoločnosti žalovaného. Žalobca uvádzal, že rovinnosť bola meraná už počas

nanášania betónu a počas jeho hladenia laserovým meračom, pri čom bol osobne prítomný. Súd prvého stupňa sa stotožnil s vyjadrením žalobcu, že vzhľadom na jeho postavenie

subdodávateľa, nebol oprávnený bez súčinnosti žalovaného ako zhotoviteľa celej haly vôbec

vstupovať do tohto priestoru a samotný žalobca tak nemohol zhotovenú podlahu v predmetnej

hale kontrolovať. Žalovaný teda namietal nesplnenie povinnosti zo strany žalobcu, ktorú

žalobca sám bez súčinnosti žalovaného ani nemohol splniť. Súd prvého stupňa vyslovil, že

žalovaný sa nemôže domáhať plnenia povinnosti žalobcom, resp. namietať jej nesplnenie  

v prípade, ak sa jednalo o vzájomné povinnosti účastníkov a nevyhnutnú vzájomnú súčinnosť

pri plnení tejto povinnosti vykonať skúšky. Žalovaný v konaní namietal nesplnenie povinnosti

vykonať skúšky, a prípadne tiež nesplnenie povinnosti dielo riadne odovzdať, a to napriek

tomu, že sám svoju povinnosť poskytnúť nevyhnutnú súčinnosť na vykonanie týchto skúšok

a na prípadné odovzdanie diela na mieste samom nesplnil.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nedošlo k zmene

takých podstatných skutkových okolností, ktoré odôvodňovali iný záver, než ten, že zo strany

žalobcu došlo k odovzdaniu diela žalovanému tým, že žalovanému žalobca umožnil užívanie

tohto diela. Žalovaný poskytol rozpornosť tvrdení, keď na jednej strane uvádza, že mu dielo

odovzdané nebolo a na druhej strane, že voči žalobcovi vady diela reklamoval a uplatnil

nároky z týchto vád. Ak by nedošlo k odovzdaniu diela, nemohol by žalovaný relevantným

spôsobom uplatňovať nároky z vád a tieto vady reklamovať, pretože v takom prípade by

nebolo možné posúdiť zodpovednosť za prípadné vady v čase odovzdania diela.

Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že dospel k záveru, že žalobca splnil svoju

povinnosť, dielo ukončil a odovzdal žalovanému. Tým žalobcovi vzniklo právo požadovať

zaplatenie dohodnutej ceny diela. Žalovaný sa pritom v konaní bránil len tvrdením, že

žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie ceny diela, keďže nebola uzatvorená zmluva o dielo,

resp. nedošlo k splneniu povinnosti žalobcu z tejto zmluvy. Nebolo preukázané, že by  

na základe tvrdených vád žalovaný od žalobcu požadoval, či už ich odstránenie alebo

prípadnú zľavu z ceny diela. Splnenie notifikačnej povinnosti a prípadné uplatnenie

reklamačných nárokov nevyplynulo ani zo záznamu zo dňa 05. júna 2007. Notifikáciu vád

neobsahuje ani list právneho zástupcu žalovaného zo dňa 15. júna 2007 adresovaný právnemu

zástupcovi žalobcu. Podľa ust. § 428 Obchodného zákonníka by vzhľadom na nepreukázané

oznámenie vád nebolo možné žalovanému v súdnom konaní priznať prípadné nároky z týchto

vád, pretože žalobca túto skutočnosť v súdnom konaní opakovane namietol.

Súd prvého stupňa nárok žalobcu vyhodnotil ako čiastočne dôvodný. V konaní bolo

preukázané, že medzi účastníkmi došlo k dohode, na základe ktorej žalobca pre žalovaného

realizoval 1 800 m² betónovej plochy s cenou 255 Sk za m². Žalovaný v konaní nepreukázal

svoje tvrdenia o vadách diela realizovaného žalobcom, nepreukázal, že tieto vady oznámil  

a nepreukázal ani, že by z titulu vád uplatnil voči žalobcovi akýkoľvek nárok. Z vykonaných

dôkazov tiež vyplynulo, že žalobca splnil svoju povinnosť a dielo po jeho ukončení odovzdal

žalovanému tým, že žalovaný vstúpil do jeho užívania. Pri cene 255 Sk za m² zodpovedá

celková cena diela vrátane vtedy platnej DPH vo výške 19 % sume 546 210 Sk. Táto čiastka

po prepočte konverzným kurzom zodpovedala sume 18 130,85 eur. Okresný súd potom

priznal žalobcovi právo na zaplatenie sumy 18 130,85 eur a vo zvyšnej časti istiny bola žaloba

zamietnutá. Súd prvého stupňa okrem istiny žalobcovi priznal aj úrok z omeškania, a to  

14 % ročne v zmysle ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. V konaní nebol jednoznačne

ustálený dátum, ku ktorému došlo k ukončeniu prác žalobcom na diele a k odovzdaniu tohto

diela žalobcom žalovanému vstupom žalovaného do jeho úžitku. Z vykonaných dôkazov bolo

však nepochybné, že žalobca práce ukončil ešte koncom leta 2006, pričom odvtedy na danej

stavbe nebol prítomný. V tomto období muselo dôjsť aj k odovzdaniu predmetu diela

žalovanému. Žalobca potom následne vystavil faktúru, kde za dátum dodania označil deň   28. november 2006. Okresný súd skonštatoval, že k odovzdaniu diela zrejme došlo najneskôr

v tento deň, keďže práce boli ukončené niekoľko mesiacov predtým. Túto faktúru tak bolo

možné považovať za výzvu žalobcu na zaplatenie, pričom žalobca určil dátum splatnosti  

na deň 05. december 2006. V súdnom konaní úrok z omeškania požadoval až  

od 16. marca 2007, kedy tak bol žalovaný nepochybne v omeškaní s plnením svojho

peňažného záväzku voči žalobcovi. Došlo tak k priznaniu aj 14 % úroku z omeškania ročne

zo sumy 18 130,85 eur od 16. marca 2007 do zaplatenia a vo zvyšnej časti úroku z omeškania,

teda v tej časti, ktorá bola požadovaná z nepriznaného rozsahu istiny, bola žaloba rovnako

čiastočne zamietnutá. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 3

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a z titulu len nepatrného neúspechu

žalobcu bola mu priznaná plná náhrada trov súdneho konania pozostávajúca z trov konania  

1 958,47 eur a z trov právneho zastúpenia 3 574,63 eur.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 12. júna 2013 č. k.

13Cob/30/2013-326 rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 16. novembra 2012 č. k.  

11Cb/340/2007-271 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu

18 130,85 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne z tejto sumy   od 16. marca 2007 do zaplatenia a vo výroku o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi  

na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 1 958,47 eur a trovy právneho

zastúpenia vo výške 3 574,63 eur potvrdil a žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy

odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia v sume 413,70 eur, do troch dní  

od právoplatnosti rozsudku, na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. M..

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa za aplikácie § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu

stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, a preto v podrobnostiach

poukázal na jeho skutkové a právne závery. Na zvýraznenie vecnej správnosti rozsudku súdu

prvého stupňa a k odvolacím dôvodom žalovaného uviedol, že po doplnenom dokazovaní

súdom prvého stupňa nenastala kvalitatívne taká zmena skutkového a právneho stavu, ktorá

by nezakladala viazanosť už s vysloveným záväzným právnym názorom Krajského súdu

v Žiline v zrušujúcom uznesení zo dňa 14. apríla 2010 č. k. 13Cob/279/2009-138.  

V predmetnom rozhodnutí Krajského súdu v Žiline, ktorým bol pôvodný rozsudok Okresného

súdu v Žiline zo dňa 22. mája 2009 č. k. 11Cb/340/2007-99 zrušený a vec vrátená na ďalšie

konanie, bol prijatý záver, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva o dielo,

predmetom ktorej bolo zhotovenie betónovej podlahy o výmere 1 800 m2 za cenu 255 Sk/m2

betónovej plochy bez DPH. Ďalej krajský súd vo svojom pôvodnom rozhodnutí uviedol, že  

z tohto záveru bude vychádzať okresný súd v rámci nového konania, pokiaľ nenastanú  

v predmetnom spore podstatné nové okolnosti, kvalitatívne odlišné, z ktorých by nebolo

možné vychádzať práve z vysloveného záveru krajského súdu o uzavretí zmluvy o dielo  

za odvolacím súdom ustálenú dohodnutú cenu diela 255 Sk/m2 betónovej plochy bez DPH.

Krajský súd sa oboznámil s priebehom konania pred okresným súdom, zo zisteného

skutkového stavu nevyplývala kvalitatívne odlišná podstatná zmena skutkových okolností,

preto bolo potrebné vychádzať už z vysloveného právneho názoru Krajského súdu v Žiline

v uznesení zo dňa 14. apríla 2010 sp. zn. 13Cob/279/2009. Pokiaľ takto konal aj súd prvého

stupňa a vychádzal zo záväzného právneho názoru uzavretej zmluvy o dielo medzi žalobcom

a žalovaným v zmysle § 536 a nasl. ustanovenia Obchodného zákonníka, predmetom ktorej

bolo zhotovenie betónovej podlahy o výmere 1 800 m² za cenu 255 Sk/m2 betónovej plochy

bez DPH, tak bolo postupované z jeho strany vecne správne.

K úplnosti odvolací súd zvýraznil, že dohoda o cene diela 255 Sk/m² betónovej plochy

bez DPH vyplývala z výsledkov vykonaného dokazovania, keď žalobca na pojednávaní

konanom dňa 14. januára 2009 uviedol (č. l. 75 súdneho spisu), že základom ceny bola suma 255 Sk/m² betónovej plochy bez DPH, ku ktorej cene, ak dodal, že malo dôjsť k navýšeniu,

tak toto nepreukázal, a tým sa vychádzalo zo žalobcom tvrdenej ceny diela 255 Sk/m²

betónovej plochy bez DPH, čo bolo v zhode aj s vyjadrením konateľa žalovaného  

p. M., ktorý s ohľadom na ďalšie zákazky, ktoré boli realizované za cenu 255 Sk/m²

betónovej plochy bez DPH, mal za to, že aj v danom prípade zákazky bude cena rovnaká.

Nemohol byť preto relevantný odvolací dôvod žalovaného, ktorý uviedol, že mu nie je

zrejmé, kedy, kde a akým spôsobom bola medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá cena  

255 Sk/m² betónovej plochy bez DPH, keď z takejto ceny ako základnej vychádzal žalobca  

a s takouto cenou počítal aj žalovaný. K tvrdeniu navýšenia uvedenej ceny diela nebol

označený žiaden dôkaz, ktorý by preukázal navýšenie ceny prác a predmetné dielo  

na 280 Sk/m² betónovej plochy bez DPH. Krajský súd dospel k záveru, že výsledky

dokazovania potvrdili cenu diela 255 Sk/m² betónovej plochy bez DPH, z ktorej vychádzal

žalovaný, obdobne ako v predchádzajúcich zákazkách, a z ktorej ceny vychádzal aj žalobca,

ktorému, pokiaľ sa k tejto cene nepodarilo preukázať jej navýšenie, tak platila cena 255 Sk/m²

betónovej plochy bez DPH. K uzavretiu zmluvy medzi žalobcom a žalovaným došlo, keďže

sa dohodli jej podstatné náležitosti, a to predmet diela - zhotovenie betónovej podlahy  

o rozlohe 1 800 m² na stavbe haly v Poľskej republike za cenu 255 Sk/m² betónovej plochy

bez DPH.

Krajský súd v Žiline vo svojom zrušujúcom uznesení vyslovil aj ďalší záväzný právny

názor, keď za aplikácie § 555 ods. 1 Obchodného zákonníka a zisteného skutkového stavu

uviedol, že žalobca dielo žalovanému odovzdal, umožnil žalovanému s dielom nakladať  

a do úžitku tohto diela vstúpil aj konečný objednávateľ - investor, ktorý bol v zmluvnom

vzťahu so žalovaným, keďže žalobca vystupoval ako subdodávateľ. Investor vstúpil  

do užívania haly, kde bolo vykonávané dielo žalobcom v subdodávateľskom režime  

pre žalovaného a je nevyhnutné len logicky vyvodiť, že pokiaľ by žalovaný nemal odovzdané

dielo žalobcom, tak následne by nemal možnosť s ním disponovať a toto dielo odovzdávať

hlavnému investorovi, s ktorým bol žalovaný v zmluvnom vzťahu. Vo vzťahu k odvolacím

dôvodom žalovaného opätovne odvolací súd uviedol, že k ukončeniu a odovzdaniu diela

žalovanému došlo a na tento záver nemá vplyv absencia protokolárneho odovzdania diela.

Odvolací súd v súvislosti s odvolacím dôvodom žalovaného, že dielo nemohlo byť vykonané,

keďže neboli zrealizované skúšky v zmysle § 555 ods. 2, 4 Obchodného zákonníka, uviedol,

že sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje.

Nevykonanie, resp. vykonanie dohodnutých skúšok nemôže byť na ujmu konštatovania odovzdania diela, pokiaľ túto obranu použil žalovaný, ktorý súčasne neposkytol súčinnosť  

k vykonaniu týchto skúšok žalobcom, pretože žalobca ako subdodávateľ žalovaného, ktorý

bol vo vzťahu s hlavným investorom, nemal možnosť bez spolupráce so žalovaným

vykonávať takéto úkony. Kontrolu vykonaných prác môže zrealizovať žalobca za účasti

žalovaného, ktorú žalovaný neposkytol, pretože podľa zistení vykonaných pred súdom prvého

stupňa rovinnosť betónovej podlahy bola žalobcom zabezpečovaná už počas nanášania

betónu, pričom žalovaný nespochybnil, že počas realizácie diela, ani v čase jeho ukončenia,

nebol na stavbe nikto prítomný za žalovaného. Neposkytnutie vzájomnej súčinnosti  

pri zrealizovaní skúšky diela, odvolací súd ako obranu žalovaného nepovažoval za relevantnú

preto, že žalovaný nepreukázal, že v tomto smere poskytol súčinnosť žalobcovi.  

Pri požiadavke vykonávania skúšok by malo byť medzi stranami preukázané, ako boli

upravené podmienky vykonávania skúšok, kto ich zabezpečí, na koho náklady sa uskutočnia,

aké výsledky sa majú skúškami zistiť a overiť, aké dôsledky vyplynú z toho pre zhotoviteľa,

ak sa predpokladané výsledky nedosiahnu, či a koľkokrát sa budú skúšky opakovať, či ich

budú zmluvné strany robiť samé alebo za prítomnosti odbornej organizácie a podobne.

Zmluvné strany by si mali dohodnúť aj časový harmonogram skúšok, zodpovedné osoby,

ktoré sa majú na skúškach zúčastniť, ako aj otázky pozývania na skúšky. Už z uvedeného

vyplýva, že povinnosť vykonania skúšok od žalobcu by mohla byť požadovaná len v prípade,

ak by žalovaný preukázal, že bol pripravený splniť si svoju povinnosť, a to poskytnúť

súčinnosť na vykonanie takýchto skúšok žalobcom, k čomu však zo strany žalovaného

nedošlo, resp. takéto splnenie povinností z jeho strany nebolo preukázané. V tomto smere

preto odvolací dôvod žalovaného nebol opodstatnený a nemal vplyv na záver vykonania diela

žalobcom a jeho odovzdania žalovanému, poskytnutia do dispozície, v konečnom dôsledku

hlavnému investorovi ako zmluvnému partnerovi žalovaného, ktorý dielo vykonané žalobcom

užíva.

Ohľadom obrany žalovaného tvrdenej vadnosti diela odvolací súd poukázal na to, že

ak sa žalovaný bránil tvrdenou vadnosťou diela, tak zákonite toto dielo ním muselo byť

prevzaté, aby mohlo dôjsť k jeho posúdeniu, či dielo má alebo nemá vady. Na skutočnosť, či

vady diela žalovaný notifikoval zákonným spôsobom, vykonal okresný súd v dostatočnom

rozsahu dokazovanie, z ktorého vyvodil vecne správne nielen skutkové alebo aj právne

závery. Z ust. § 564 Obchodného zákonníka vyplýva, že pri vadách diela platia primerane

ust. § 436 až 441 Obchodného zákonníka. Práve z ust. § 436 a § 437 Obchodného zákonníka

je zrejmé, že vytknutie vád, resp. splnenie notifíkačnej povinnosti ohľadom vád je jednostranný hmotno-právny úkon, ktorý pokiaľ má vyvolať účinky, tak musí spĺňať

náležitosti určitosti tohto úkonu. Zákonná požiadavka určitosti jednostranného  

hmotno-právneho úkonu sa vyžaduje v identifikácii vád, ich popisu, vyjadrenia, akým

spôsobom sa vady prejavujú, v akom rozsahu, ich konkretizácia musí byť vykonaná

spôsobom, ktorým sa zabezpečí nezameniteľnosť vád s inými vadami, a v konečnom

dôsledku aj voľba zodpovednostného nároku, t. j. akým spôsobom oprávnený subjekt žiada  

s týmito vadami naložiť, musí byť uskutočnená rovnako určitým, zreteľným a nepochybným

spôsobom. Žalovanému sa nepodarilo preukázať, že takýto úkon uskutočnil, že ho zrealizoval

včas, vzhľadom k obrane žalobcu v zmysle § 428 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, a preto

súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ k obrane žalovaného o vadnosti diela

neprihliadol, resp. túto obranu vyhodnotil ako nepreukázanú, nedôvodnú. K úplnosti odvolací

súd dodal, že žalovaný nepreukázal notifikáciu vád konkrétnym, jasným a určitým spôsobom,

preto odvolací dôvod vadnosti diela nebol opodstatnený. Súd prvého stupňa správne

skonštatoval, pokiaľ z vykonaných dôkazov uzavrel, že námietka vadnosti zo strany

žalovaného bola len vo všeobecnej rovine bez špecifikácie a konkrétnosti popisu vádu  

s následne uplatneným právom. Ďalej odvolací súd uviedol, že sa oboznámil s listinou zo dňa 07. marca 2007 (č. l. 8 súdneho spisu), ktorá obsahovo nemohla byť vyhodnotená ako

reklamácia - notifikovanie vád, resp. uplatnenie zodpovednostného nároku, keďže ani táto

listina nespĺňala požiadavku konkrétnosti a určitosti popisu vád žalovaným. V súvislosti  

s nepreukázaním včasnej notifikácie vád žalovaným odvolací súd poukázal na samotnú

výpoveď žalobcu pred súdom prvého stupňa na pojednávaní konanom dňa  

24. novembra 2010, ktorý uviedol, že ohľadne námietok nerovnosti betónovej podlahy nebola

zo strany žalovaného žiadna komunikácia a vedomosti o týchto námietkach mal žalobca len  

z nekonkrétnych oznámení, pretože žiadna konkrétna výzva na to, aby prišiel žalobca

odstraňovať nejaké vady s určením termínu, nebola. Z výsledkov dokazovania nepochybne

vyplynulo, že žalovaný nepreukázal, že by uplatnil právne relevantným spôsobom

zodpovednostný nárok voči žalobcovi (§ 564, v spojení s § 436 a nasl. Obchodného

zákonníka), čo bol základný predpoklad k tomu, aby sa mohlo viesť dokazovanie o tvrdenej

vadnosti účtovaného plnenia. Ak takýto základný predpoklad tu absentoval, tak nebolo možné

pristúpiť ani k dokazovaniu, ktoré navrhoval žalovaný. V súvislosti s odvolacím dôvodom

žalovaného o nevykonaní znaleckého dokazovania odvolací súd uviedol, že znalecké

dokazovanie má vstúpiť do súdneho konania až vtedy, keď sa zhromaždia potrebné skutkové

okolnosti, sú zrejmé skutkové závery, a len pokiaľ nemožno odborne zodpovedať na všetky

otázky, tak je namieste nariadiť znalecké dokazovanie. V tomto smere nebol relevantný odvolací dôvod žalovaného, pretože najskôr museli byť v rámci dôkaznej povinnosti

žalovaného preukázané základy obrany žalovaného, t. j. vyššie uvedený základný predpoklad,

ktorým by bolo zodpovednostného nároku žalovaným, k čomu nedošlo, a preto ani nemohlo

nastúpiť znalecké dokazovanie. Žalovaný nepreukázal, že bol uplatnený zodpovednostný

nárok voči žalobcovi a zvolené právo žalovaného. Preto nebol priestor na znalecké

dokazovanie. Ak teda súd prvého stupňa návrhu žalovaného na nariadenie znaleckého

dokazovania nevyhovel, ako aj návrhu na vykonanie obhliadky na mieste samom, tak týmto

postupom nedošlo k nedostatočne zistenému skutkovému stavu. Rozhodnutie súdu prvého

stupňa netrpí žiadnou vadou, čo namietal žalovaný v odvolaní, nedošlo ani k nesprávnym

skutkovým zisteniam, ani k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Dôkazný stav zistený

súdom prvého stupňa dal spoľahlivý a nepochybný záver pre podstatné a rozhodné

skutočnosti v danej sporovej právnej veci. Na úplne a správne zistený skutkový stav veci súd

prvého stupňa aplikoval správnu právnu normu, a to hmotné právo - Obchodný zákonník.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p.,  

v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p., § 151 ods. 1 O. s. p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu

trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia v sume 413,70 eur.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výrokoch, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť

žalobcovi sumu 18 130,85 eur s úrokmi a trovy konania, v spojení s rozsudkom odvolacieho

súdu na podnet žalovaného podal Generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne

dovolanie v zmysle § 243e ods. 1 O. s. p. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie. Zároveň

navrhol v zmysle § 243ha ods. 1 O. s. p. odložiť vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí.

Dovolateľ zaujal názor, že k riadnemu odovzdaniu diela nikdy nedošlo, a preto

nemohla byť ani naplnená podmienka vykonania diela tak, ako ju predpokladá ust. § 554  

ods. 1 Obchodného zákonníka. Listom zo dňa 18. decembra 2006, ktorý je označený ako

„vrátenie faktúry" žalovaný oznámil žalobcovi, že ho ako zhotoviteľ diela nevyzval  

k odovzdaniu diela a jeho prevzatiu, pričom zároveň žiadal o spísanie odovzdávacieho

protokolu, ktorý mal byť podkladom pre neskoršie vystavenie faktúry za vykonanie diela.

Žalobca v odpovedi zo dňa 07. marca 2007 navrhol termín preberacieho konania na dni  

14.-15. marca 2007, pričom nevyjadril námietku o spôsobe preberania, resp. nejakých iných

skutočnostiach, podstatných pre určenie, že bolo preberanie diela medzi zmluvnými stranami dohodnuté inak. V priebehu dokazovania na súde prvého stupňa nebolo preukázané, že došlo

k odovzdaniu diela spísaním preberacieho protokolu, resp. iným spôsobom. Z uznesenia

Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. apríla 2010 sp. zn. 13Cob/279/2009 vyplýva záver, podľa

ktorého bolo odovzdanie diela preukázané tým, že žalovaný vstúpil do užívania diela,  

resp. tým, že konečný objednávateľ dielo prevádzkuje. Keďže uvedeným právnym záverom,

že k odovzdaniu diela došlo tým, že žalobca umožnil žalovanému nakladať s predmetom diela

(pričom toto tvrdenie vyplýva výlučne z tvrdení žalobcu na pojednávaní konanom dňa  

03. októbra 2008) bol súd prvého stupňa viazaný, argumentuje ním v napadnutom rozhodnutí.

Zo znenia ust. § 554 Obchodného zákonníka jasne vyplýva, že ak si účastníci zmluvy o dielo

dohodnú preberacie konanie, dôjde k odovzdaniu a prevzatiu diela len v prípade dodržania

dohodnutého procesu odovzdania a prebratia. V prípade, že jedna zo zmluvných strán požiada

o zaznamenanie procesu preberania a odovzdania v písomnej forme, je práve protokol tým

dokladom, ktorý následne môže objektívne preukázať, či k riadnemu odovzdaniu diela došlo

alebo nie. Pokiaľ nedôjde k splneniu dohodnutých podmienok pri odovzdaní diela, nie je

možné, aby došlo k faktickému odovzdaniu diela tým, že zmluvná strana, resp. konečný

objednávateľ vstúpi do užívania diela. Ďalej uviedol, že žalovaný v podnete správne

argumentuje judikatúrou Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá vychádza ešte z identickej

právnej úpravy zmluvy o dielo v Obchodnom zákonníku. Rozhodnutia Najvyššieho súdu

Českej republiky zo dňa 22. septembra 2009 sp. zn. 32Cdo/2592/2008 a zo dňa  

25. februára 2009 sp. zn. 32Cdo/5187/2007 sa zaoberali otázkou, či mohlo dôjsť k riadnemu

vykonaniu diela v prípade, že nebolo dielo odovzdané dohodnutým spôsobom. Z uvedeného

má dovolateľ za to, že nedošlo k riadnemu odovzdaniu predmetu diela v zmysle § 554 ods. 1

Obchodného zákonníka ako jednej z podmienok na riadne vykonanie diela, ktoré je  

s poukazom na § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka jednou z podmienok na vznik nároku  

na zaplatenie ceny za dielo, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodli inak.

Obchodný zákonník taktiež umožňuje v ust. § 555 ods. 2 Obchodného zákonníka

zmluvným stranám dohodnúť si, za účelom preukázania vlastností diela, vykonanie skúšok,

pričom v tomto prípade sa považuje vykonanie diela za dokončené až keď sa skúšky úspešne

vykonali. Zhotoviteľ diela pritom môže skúšky uskutočniť aj bez účasti objednávateľa (§ 555

ods. 3 Obchodného zákonníka). V tomto prípade podpíše zápisnicu namiesto objednávateľa

hodnoverná a nestranná osoba, ktorá sa na týchto skúškach zúčastnila (§ 555 ods. 4

Obchodného zákonníka). Z vykonaného dokazovania v predmetnej veci vyplynulo, že žalobca

uzavrel so žalovaným ústnu zmluvu o dielo, ktorej predmetom bolo zhotovenie betónovej podlahy o rozlohe 1 800 m2 v Poľskej republike, za cenu 255 Sk/m2 betónovej plochy bez

DPH. Vykonaným dokazovaním nebolo zistené, že by si zmluvné strany dohodli osobitne

vznik nároku zhotoviteľa a povinnosti objednávateľa na úhradu ceny diela, preto nárok  

na cenu diela vznikol zhotoviteľovi v zmysle § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka vykonaním

diela. Ďalej z vykonaného dokazovania, predovšetkým z výsluchu žalovaného, ako aj z listu

žalovaného (vrátenie faktúry) zo dňa 18. decembra 2006, vyplynulo, že po realizácii diela sa

mali vykonať skúšky vlastností diela spočívajúce v meraní rovinnosti betónu a kontroly

hrúbky betónovej vrstvy, a zároveň sa mala kontrolovať aj dilatačná špára medzi dvomi

celkami. Skutočnosť, že zmluvné strany si dohodli vykonanie skúšok, potvrdil aj svedok

K.K.. Podľa vyjadrenia žalobcu je takáto dohoda medzi zhotoviteľom a objednávateľom  

pri podobných zákazkách úplne bežná, pričom vždy sa meria rovinnosť a prepojenie

viacerých betónových častí. Listom zo dňa 07. marca 2007 žalobca navrhol termín ohliadky  

a prevzatia diela na deň 14.-15. marca 2007, na čo však žalovaný nereagoval. Žalobca

následne k vykonaniu skúšok diela v neprítomnosti žalovaného nepristúpil, pričom v konaní

poukazoval na to, že počas realizácie diela na stavbe zo strany žalovaného nebol nikto, preto

ani nebolo s kým realizovať takéto meranie rovinnosti a sám z vlastnej iniciatívy nemohol  

po ukončení prác ísť kontrolovať zhotovenú podlahu do cudzej fabriky.

Rozhodnutia súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu tak v otázke vykonania diela

a s tým súvisiacej otázke vzniku nároku na cenu diela podľa názoru dovolateľa spočívajú  

v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Uviedol, že žalobcovi nič nebránilo, aby v prípade, že žalovaný sa neustanovil  

za účelom vykonania dohodnutých skúšok, hoci bol na ne pozvaný, pristúpiť k ich vykonaniu

bez jeho prítomnosti. Neobstojí pritom tvrdenie žalobcu, že nemohol ísť kontrolovať

zhotovenú podlahu do cudzej fabriky. Z vykonaného dokazovania žiadnym spôsobom

nevyplýva, že by žalobca v tomto smere prejavil akúkoľvek iniciatívu a že by mu bolo  

zo strany konečného objednávateľa v Poľskej republike bránené skúšky vykonať. Naopak,  

z výpovede svedka K. vyplýva, že mal vedomosť o dohode (medzi p. P. a B.), že sa budú

vykonávať skúšobné vrty, aby sa zistila skutočná hrúbka podlahy. Nie je preto

pravdepodobné, že by konečný objednávateľ vykonaniu dohodnutých skúšok bránil a túto

skutočnosť ani žalobca netvrdil. Z uvedeného dôvodu samotné neposkytnutie súčinnosti  

zo strany žalovaného nezbavovalo žalobcu jeho povinnosti vykonať dohodnuté skúšky diela

za prítomnosti inej osoby, prípadne samotného investora. Na uvedenom závere pritom nič nemení skutočnosť, že počas realizácie diela bola zo strany žalobcu priebežne kontrolovaná

rovinnosť betónovej plochy. Vznik povinnosti objednávateľa zaplatiť cenu diela, resp. vznik

nároku zhotoviteľa na jeho zaplatenie bolo podmienené riadnym vykonaním diela, čo sa malo

preukázať vykonaním dohodnutých skúšok. Až úspešným vykonaním skúšok bolo možné

považovať vykonanie diela za dokončené. Nakoľko v predmetnej veci k vykonaniu skúšok

vlastností diela nedošlo, vychádzajúc z ust. § 555 ods. 2 Obchodného zákonníka vykonanie

diela nie je možné považovať za dokončené. Z uvedeného dôvodu žalobcovi nikdy nevznikol

nárok na dohodnutú cenu diela podľa § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Žalovaný vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že sa stotožňuje

s názorom Generálneho prokurátora Slovenskej republiky, podľa ktorého medzi žalobcom

a žalovaným nikdy nedošlo k riadnemu odovzdaniu diela, a preto nemohla byť naplnená

podmienka vykonania diela tak, ako ju predpokladá ust. § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Ak si účastníci zmluvy o dielo dohodnú preberacie konanie, dôjde k odovzdaniu a k prevzatiu

diela len v prípade dodržania dohodnutého procesu odovzdania a prebratia. Pokiaľ nedôjde

k splneniu dohodnutých podmienok pri odovzdaní diela, nie je možné aby došlo k faktickému

odovzdaniu diela tým, že konečný objednávateľ vstúpi do užívania diela. Uviedol, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný listom zo dňa 18. decembra 2006

(označeným ako „Vrátenie faktúry“) žalobcovi oznámil, že ho ako zhotoviteľ nevyzval k odovzdaniu a prevzatiu diela, pričom nedošlo k prevzatiu diela žalovaným, ktorý zároveň

žiadal spísanie odovzdávacieho protokolu, ako podkladu pre vystavenie faktúry za vykonanie

diela. Žalobca v reakcii listom zo dňa 07. marca 2007 nenamietal, že medzi účastníkmi bolo

dohodnuté preberacie konanie a spísanie odovzdávacieho protokolu ako podkladu  

pre vystavenie faktúry. Krajský súd v Žiline (uznesenie zo dňa 14. apríla 2010 sp. zn.

13Cob/279/2009) dospel k záveru, podľa ktorého žalobca preukázal odovzdanie a prevzatie

diela a to tak, že žalovaný vstúpil do užívania diela, resp. konečný objednávateľ diela s tým,

že na diele prevádzkuje výrobné haly, resp. skladové priestory a k tomuto záveru dospel

odvolací súd jedine na základe tvrdenia žalobcu na pojednávaní dňa 03. októbra 2008.

Okresný súd Žilina v rámci nového konania a rozhodnutia musel len konštatovať, že je

viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, že žalobca žalovanému dielo odovzdal tým, že

mu umožnil nakladať s predmetom diela. Žalovaný má za to, že odvolací súd a súd prvého

stupňa dospeli na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým a právnym

záverom, podľa ktorých žalobca splnil svoju povinnosť odovzdať dielo žalovanému tým, že

žalovaný vstúpil do užívania diela, resp. hlavný poľský investor vstúpil do úžitku diela tým, že na diele prevádzkuje výrobu, aj keď tento záver je v rozpore s tvrdeniami samotného

žalobcu, žalovaného, v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania a v rozpore s právnou

úpravou Obchodného zákonníka. Žalovaný sa tiež stotožnil s názorom Generálneho

prokurátora Slovenskej republiky, že súdy dospeli k nesprávnemu záveru, podľa ktorého

nevykonanie, resp. vykonanie dohodnutých skúšok nemôže byť v danom prípade na ujmu

konštatovania odovzdania diela. Žalobcovi nič nebránilo, aby v prípade, že žalovaný sa

neustanovil za účelom vykonania dohodnutých skúšok, hoci bol na ne pozvaný, pristúpiť

k ich vykonaniu bez jeho prítomnosti. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by žalobca

v tomto smere prejavil akúkoľvek iniciatívu a že by mu zo strany konečného objednávateľa

v Poľskej republiky bolo bránené skúšky vykonať. Samotné neposkytnutie súčinnosti  

zo strany žalovaného nezbavovalo žalobcu jeho povinnosti vykonať dohodnuté skúšky diela  

za prítomnosti inej osoby, prípadne samotného investora. Až úspešným vykonaním

dohodnutých skúšok bolo možné považovať vykonanie diela za dokončené. Nakoľko

v predmetnej veci k vykonaniu skúšok vlastností diela nedošlo, v zmysle § 555 ods. 2

Obchodného zákonníka dielo nie je možné považovať za dokončené a z toho dôvodu

žalobcovi nevznikol nárok na dohodnutú cenu. Žalovaný uviedol, že z vykonaného

dokazovania bolo preukázané, že žalovaný listom zo dňa 18. decembra 2006 žiadal žalobcu o vykonanie dohodnutých skúšok diela spočívajúcich v kontrole hrúbky betónovej vrstvy,

rovinnosti, celistvosti, vzhľadu hladenej vrstvy, styku dilatačných celkov a iné. Žalobca

v reakcii listom zo dňa 07. marca 2007 nenamietal, že medzi účastníkmi bolo dohodnuté

vykonanie skúšok diela, dokonca na pojednávaní dňa 24. novembra 2010 potvrdil, že v rámci

realizácie objednávok pre spoločnosť S. boli vždy realizované skúšky diela spočívajúce

v meraní rovinnosti a prepojenia viacerých betónových častí a na stavbe v Poľsku tieto skúšky

nerealizoval len z dôvodu neprítomnosti zástupcu žalovaného. Ďalej uviedol, že závery

odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa sú v rozpore s vykonaným dokazovaním. Z ich

odôvodnení vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným bolo dohodnuté vykonanie skúšok

diela, avšak záver súdov o nemožnosti vykonania týchto skúšok z dôvodu neposkytnutia

súčinnosti žalovaným je v rozpore s výsledkami dokazovania a v rozpore s právnou úpravou

zakotvenou v Obchodnom zákonníku. Súdy sa priklonili k ničím nepreukázanému tvrdeniu

žalobcu, že bez súčinnosti žalovaného nemal možnosť realizovať dohodnuté skúšky diela, aj

keď celú betónovú podlahu realizoval žalobca v podstate bez prítomnosti zástupcu

žalovaného na stavbe, pričom toto tvrdenie žalobcu bolo v rozpore s jeho predchádzajúcimi

tvrdeniami. Záver súdu o nemožnosti vykonania skúšok je zároveň v rozpore s ust. § 555 ods.

2, 3 a 5 Obchodného zákonníka. Žalovaný má za to, že neúčasť zástupcu žalovaného nebránila žalobcovi v realizácii dohodnutých skúšok, žalobca ani netvrdil, že by mu niekto

(napr. poľský investor) bránil vo vykonaní skúšok a účasť žalovaného ani nevyžaduje právna

úprava v Obchodnom zákonníku. Vykonať dohodnuté skúšky diela bolo možné aj  

bez prítomnosti objednávateľa. Dielo teda nebolo dokončené a žalovanému tak nevznikla

povinnosť zaplatiť cenu za dielo, ktoré nebolo zhotovené.

Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok súdu prvého stupňa  

a rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvému stupňa na ďalšie konanie.  

Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že žalovaný po celý čas

konania tvrdil, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k uzavretiu zmluvy o dielo z dôvodu

absencie dohody o cene diela, pričom tvrdil, že cena diela nebola medzi zmluvnými stranami

určená, bol určený iba predmet diela, preto podľa jeho názoru nemohla byť platne uzavretá

zmluva o dielo. Aj napriek uvedeným skutočnostiam, ktoré žalovaný tvrdil počas celého

konania v mimoriadnom dovolaní sa uvádza, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo

k odovzdaniu a prevzatiu diela, pretože žalobca dielo neodovzdal tak, ako bolo dohodnuté

v zmluve o dielo. Tieto skutočnosti si zásadne odporujú, preto nie je možné akceptovať

tvrdenie, že žalovaný navrhol preberacie konanie v zmysle zmluvy o dielo, keď samotný

žalobca počas celého súdneho konania a vo svojom odvolaní tvrdil, že nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o dielo a medzi účastníkmi zmluva o dielo nebola nikdy uzavretá. V takom

prípade neobstojí argumentácia, že súdom prvého stupňa nebolo dokázané, že došlo

k odovzdaniu a prevzatiu diela a k spísaniu preberacieho protokolu. Podľa žalobcu neobstojí

argumentácia, že ho žalovaný vyzýval na prevzatie diela. Žalovaný mal právo s predmetným

dielom disponovať, toto dielo mu bolo dané do faktickej dispozície. Odvolávanie sa  

na judikáty Najvyššieho súdu Českej republiky neobstoja, pretože medzi účastníkmi nebola

uzavretá písomná zmluva o dielo, ktorá by vyžadovala protokolárne odovzdanie diela.

Žalobca nemal povinnosť dielo protokolárne odovzdať. Žalovaný sa na predmetnej stavbe

nezúčastňoval, teda nebolo komu ani stavbu odovzdať. Práve naopak žalobca umožnil

žalovanému so stavbou nakladať fakticky, predmetné dielo vstúpilo do užívania a slúžilo

svojmu účelu, pričom sa v predmetnej stavbe riadne vyrábalo a fungovala prevádzka, na ktorú

malo byť určené. Ďalej namietal, že v prípade, že by nedošlo k prevzatiu a odovzdaniu diela

medzi žalovaným a žalobcom, nemohol by žalovaný toto dielo ani ďalej odovzdať poľskému

investorovi, pričom je nesporné, že žalovaný toto dielo poľskému investorovi odovzdal

a riadne vystavil faktúry na žalobcom vykonané dielo poľskému investorovi. Aj z toho je nesporné, že predmetom diela žalovaný disponoval. Tiež je zásadnou skutočnosťou, že ako

mohol žalovaný fakturovať zhotovenie haly faktúrou FN 06048, ktorá sa nachádza v súdnom

spise na sumu 994 834 Sk, keď nemal prebratú betónovú plochu, ktorá je neodmysliteľnou

súčasťou takejto haly. V mimoriadnom dovolaní sa uvádza len výpoveď svedka pána K.,

ktorý bol sprostredkovateľom prác pre žalovaného v Poľsku, pričom nevzal do úvahy výsluch

pána J.P., spolumajiteľa P., z ktorého výpovede vyplýva, že predmetné dielo je v úžitku,

pričom spoločnosť ho využíva na riadne fungovanie. Tiež je nesporné, že majiteľ spoločnosti

prvýkrát počul o spoločnosti B., teda je nesporné, že žalobca nemohol ani sám ísť vykonávať

nejaké skúšky do objektu poľského investora, keďže tento s ním nebol v žiadnom zmluvnom

vzťahu a poľský investor výslovne uvádzal, že si objednal práce od žalovaného. Tiež je

nesporné, že spoločnosť P. so žalovaným nie sú v žiadnom súdnom spore, čo je v rozpore

s tvrdeniami žalovaného, ktorý nepreukázal existenciu takéhoto súdneho sporu. Tiež si

odporujú tvrdenia žalovaného, keď na jednej strane tvrdí, že betónová podlaha bola

predmetom samostatnej ústnej dohody medzi poľským investorom a žalovaným a na druhej

strane žalovaný tvrdí, že k preberaniu a odovzdávaniu medzi poľským investorom

a žalovaným nedošlo, pričom zástupca poľského investora tvrdí, že došlo k preberaciemu

konaniu, pri ktorom vyjadrili svoje výhrady, pričom doteraz nemajú protokol o prevzatí predmetnej stavby a nemajú ani vyjadrenie žalovaného. Tvrdenia žalovaného sú rozporné,

pretože žalovaný nemôže na jednej strane tvrdiť neexistenciu zmluvy o dielo a na druhej

strane tvrdiť, že žiadal prevzatie a odovzdanie diela a ešte dokonca aj notifikoval vady a riadiť

sa ustanoveniami zmluvy o dielo. Notifikácia vád počas konania nebola nijakým relevantným

spôsobom preukázaná. Uviedol, že na základe uvedeného Generálny prokurátor Slovenskej

republiky dospel k nesprávnemu záveru, že dielo nebolo odovzdané. V takom prípade by

žalovaný ani nemohol vystaviť faktúru a požadovať plnenie, ktoré mu bolo uhradené. Žalobca

umožnil žalovanému s predmetným dielom nakladať, ktorý na podlahe staval halu. Čiže je

nesporné, že po prácach žalobcu s dielom nakladal žalovaný, ktorý ho ďalej využíval  

pre svoje stavebné potreby, a následne ako celok spoločne s výrobnou halou, ktorá bola

postavená na tejto betónovej podlahe odovzdal poľskému investorovi. Tiež nebolo

preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným malo dôjsť k vykonaniu akýchkoľvek skúšok.

Takáto dohoda v danom prípade absentuje a tiež skúšky neboli potrebné, pretože s týmto

dielom disponoval žalovaný, ktorý na tomto mieste staval výrobnú halu, čiže kvalita betónu

musela byť zrejmá a musela byť zjavná a musel teda vedieť, že betón je urobený kvalitne.

Tiež poukázal na výpoveď svedka pán P., ktorý tvrdil, že spoločnosť B. mu nič nehovorí

a počuje o nej prvýkrát, preto žalobcovi nie je zrejmé, prečo by mal tento púšťať do svojich výrobných priestorov, kde už dávno prebiehala výroba plastových okien spoločnosť žalobcu,

na uskutočnenie skúšok kvality betónu. Je nesporné, že bola uzavretá zmluva o dielo  

medzi žalovaným a poľským investorom aj o betónovej podlahe. Nie je nikde preukázané, že

poľský investor požadoval vykonanie skúšok kvality a tvrdosti betónu. Zo strany žalovaného

nikdy nebola vykonávaná priebežná kontrola, vytýkanie vád, že by počas zhotovovania diela

boli zistené nejaké vady. Ďalej poukázal na skutočnosť, že po zhotovení podlahy na tejto

podlahe vykonávala práce spoločnosť žalovaného, ktorá montovala oblúkovú halu, teda  

zo strany žalobcu došlo k odovzdaniu diela tým, že žalovaný mohol na tejto podlahe

vykonávať stavbu a práce. Samotný žalovaný má cenu diela uhradenú v plnej výške poľským

investorom. V prípade, že by nedošlo k odovzdaniu diela, nemohol by predsa žalovaný

fakturovať poľskému investorovi, pričom zo spisu je nesporné, že žalovaný poľskému

investorovi fakturoval a tento faktúru aj uhradil. Preto došlo k dvojitému odovzdaniu diela,

a to medzi žalobcom a žalovaným faktickým umožnením disponovaním s dielom a zo strany

žalovaného poľskému investorovi odovzdaním a prevzatím diela a výrobnej haly, ktorá slúži

svojmu účelu a používa sa v Poľsku na výrobu plastových okien. V tomto smere poukázal aj

na judikatúru Českej republiky (rozsudok Vrchného súdu v Prahe zo   dňa 11. januára 2000 sp. zn. 2Cmo/242/99), z ktorého vyplýva, že v prípade ak si žalovaný uplatňoval zaplatenie

sumy od poľského investora a toto dielo mu aj odovzdal a reálne dostal plnenie, nemôže voči

žalobcovi namietať, že mu dielo neodovzdal. Žalobca považoval dovolanie generálneho

prokurátora za nedôvodné.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O. s. p.) prejednal

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podané s poukazom  

na ust. § 243e ods. 1, v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. bez nariadenia pojednávania

(§ 243a ods. 1 O. s. p.). Po zistení, že tento opravný prostriedok podal v lehote jedného roka

(§ 243g O. s. p.) najprv skúmal, či boli splnené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní

v zmysle § 243e ods. 1 až 4 O. s. p.

Mimoriadne dovolanie bolo generálnym prokurátorom podané podľa § 243f ods. 1

písm. c/ O. s. p. z dôvodu, že rozhodnutia spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci

podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. Podľa názoru generálneho prokurátora rozhodnutia

prvostupňového aj odvolacieho súdu, tak v otázke vykonania diela a s tým súvisiacej otázke

vzniku nároku na cenu diela, spočívajú v nesprávnom posúdení veci. Vznik povinnosti

objednávateľa zaplatiť cenu diela, resp. vznik nároku zhotoviteľa na jeho zaplatenie, bolo podmienené riadnym vykonaním diela, čo sa malo preukázať vykonaním dohodnutých

skúšok. Až úspešným vykonaním skúšok bolo možné považovať vykonanie diela  

za dokončené. Nakoľko v predmetnej veci by ku konaniu skúšok vlastnosti diela nedošlo,

vychádzajúc z ust. § 155 ods. 2 Obchodného zákonníka, vykonanie diela nie je podľa názoru

generálneho prokurátora možné považovať za dokončené. Z uvedeného dôvodu žalobcovi

nikdy nevznikol nárok na dohodnutú cenu diela podľa § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoveným

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch. Podstata základného práva na súdnu a inú ochranu podľa článku 46

ods. 1 Ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

k právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok Ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (článok 46 ods. 4 Ústavy, v spojení s článkom 51 Ústavy).

Podľa článku 51 ods. 1 Ústavy domáhať sa práv uvedených v článku 35, 36, 37 ods. 4,

článku 38 až 42 a článku 44 až 46 Ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto

ustanovenia vykonávajú. V danom prípade je týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len O. s. p.).

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (článok 46 ods. 1

Ústavy, článok 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôlu pri rozhodovaní, je aj povinnosť

súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť  

[(§ 132 a § 157 ods. 1 O. s. p.), m. m. I. ÚS 243/07)], pritom starostlivo prihliadať na všetko,

čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho

rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej  

(m. m. III. ÚS 36/2010).

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,  

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť

prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd

musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v Občianskom súdnom

konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O. s. p., napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,  

III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Tieto zásady týkajúce sa ochrany ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej

konštantnej judikatúry Ústavného i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli relevantné aj

v danej veci. Preto aj z týchto hľadísk posudzoval Najvyšší súd Slovenskej republiky

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora a napádané rozsudky okresného i krajského

súdu.

Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej

rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným

rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom

chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu

mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O. s. p.).

Citované ustanovenie vymedzuje tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon

vyžaduje práve v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej

republiky. Prvou z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným

rozhodnutím súdu, druhou je požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov

fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a treťou nemožnosť dosiahnutia ochrany inými

právnymi prostriedkami. Všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia

byť splnené súčasne, nedostatok ktorejkoľvek z nich bráni vecnému prejednaniu

mimoriadneho dovolania.

Podľa názoru dovolacieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov

fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym

dovolaním generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon,

napriek ich uplatneniu nebol úspešný.

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. len

vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania využil všetky zákonom dovolené

a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, najmä

podaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov.

Splnenie uvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu a to

s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút

právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti (viď napr.

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. septembra 1996 sp. zn.  

PL. ÚS 43/95 a zo dňa 19. júla 2000 sp. zn. PL. ÚS 57/99).

Z uznesenia sp. zn. III. ÚS 331/06 zo dňa 19. októbra 2006 vyplýva, že podľa názoru

ústavného súdu ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne,

t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila

všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom

chránených záujmov alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, prípadne boli tu

objektívne prekážky, ktoré jej znemožnili ich využitie. Z tohto zákonného predpokladu

vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania.

Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,

zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako

i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom

konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,

ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré

mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (viď zjednocujúce

stanovisko v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. marca 2015 č. k.  

PLz. ÚS 3/2015-22).  

V danom prípade účastník konania – žalovaný nevyčerpal všetky zákonom dovolené

opravné prostriedky, ktoré mal k dispozícii a ktoré sám mohol účinne využiť na ochranu

svojich práv a oprávnených záujmov. Žalovaný dovolanie proti rozsudku krajského súdu

nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že z početnej judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je možno vyvodiť kritický postoj ESĽP

k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej

moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie a následne

k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle

judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným

rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému

excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pri čom však

podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že  

na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa

požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je

oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby

dosiahol znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania (pozri Ryabykh proti Rusku zo dňa  

03. decembra 2003, sťažnosť číslo 52854/99, § 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval,

že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom, nie je sám osebe mimoriadnou

okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku  

zo dňa 18. januára 2007, sťažnosť číslo 20887/03, § 29).

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil

súd v konaní podľa občianskeho súdneho poriadku, pričom zároveň toto odstránenie

nezákonnosti vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom

Občianskeho súdneho konania vyjadrený v § 1 O. s. p. Súčasne tento účel sleduje ochranu

účastníka pred dôsledkami nespravodlivého procesu (konania, ktoré trpí základnými

procesnými pochybeniami a postupmi súdov, znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu

ochranu). Tento záver potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania ustanovené § 243f O. s. p.  

(viď PL. ÚS 57/99, III. ÚS 357/2013, III. ÚS 35/2014, I. ÚS 590/2014).

Podľa § 243e ods. 1 O. s. p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,

že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O. s. p.), a ak to vyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu

a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e ak:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

V danom prípade generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1

O. s. p. výlučne z toho dôvodu, že rozhodnutia všeobecných súdov (t. j. rozsudky okresného

súdu a krajského súdu) spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1  

písm. c/ O. s. p.), ktoré videl v tom, že vznik povinnosti objednávateľa zaplatiť cenu diela a vznik nároku zhotoviteľa na jeho zaplatenie bolo podmienené riadnym vykonaním diela, čo

sa malo preukázať vykonaním dohodnutých skúšok. Nakoľko v predmetnej veci k vykonaniu

skúšok vlastnosti diela nedošlo, vychádzajúc z ust. § 555 ods. 2 obchodného zákonníka,

vykonanie diela nie je možné považovať za dokončené, preto žalobcovi nevznikol nárok  

na dohodnutú cenu diela podľa § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Ústavný súd už v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a ich ústavne komfortným výkladom majúc na pamäti judikatúru ESĽP

dospel vo svojom náleze zo dňa 02. júla 2014 č. III. ÚS 357/2013-33 k záveru, že pokiaľ

zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom  

na ust. § 243f O. s. p., kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj

nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania

práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona rozumieť

také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená zároveň aj

nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho alebo prípadne procesného charakteru).

K takémuto interpretačnému záveru dospel Ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym predpodkladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to

vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb

alebo štátu. V opačnom prípade, ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne

s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto,  

v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto

mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok

dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,  

do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania

s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení

Občianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne

základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov

konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,

odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva

otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako

takej. Ústavný súd v tomto svojom rozhodnutí poukázal tiež na judikatúru ESĽP, z ktorej

vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov na vec

nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje tiež na Stanovisko Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že „snaha

presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného

v Občianskom súdnom konaní, bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho

rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také

pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese,

pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného

prostriedku; majú charakter princípov narušenia spravodlivého procesu a v konečnom

dôsledku by znamenali odopretie práva na súdnu ochranu v duchu v článku 46 ods. 1 Ústavy,

v súvislosti aj s podstatným (závažným) porušením práv účastníkov konania, ktorých ťažisko

je v článku 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky. Z toho vyplýva výnimočnosť použitia

mimoriadneho opravného prostriedku a jeho aplikácia len vo veciach, v ktorých sa súdne

rozhodnutie dostalo do rozporu s oprávnenými záujmami alebo právami účastníkov konania,

ďalších osôb, ktoré sú priamo dotknuté obsahom výroku súdneho rozhodnutia, prípadne

takými osobami, ktoré mali byť účastníkmi konania, ale z dôvodu pochybenia súdu sa nimi

nestali („stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu číslo 36/2008“).

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že ust. § 243e O. s. p. je

potrebné vykladať reštriktívne a pod porušením zákona, v prípade dôvodu vydaného v § 243f

ods. 1 písm. c/ O. s. p. (nesprávne právne posúdenie) rešpektujúc judikatúru Ústavného súdu,

je potrebné predovšetkým rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pretože

v opačnom prípade by nebola splnená ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho

dovolania, a to požiadavka ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu. Požiadavka presadenia vecnej správnosti a spravodlivosti

meritórneho právoplatného rozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania podľa

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je legitímna v prípade ak generálny

prokurátor, napriek záveru o rešpektovaní všetkých relevantných procesných pravidiel

všeobecným súdom konajúcim o veci samej, presadzuje využitím mimoriadneho opravného

prostriedku výlučne svoj odlišný právny názor na hmotnoprávne posúdenie právoplatne

ukončenej kauzy. Totiž aj v prípade, ak by právny názor generálneho prokurátora rešpektoval

kritérium vecnej správnosti pri rozhodovaní v merite veci, „porušenie“ zákona pričitateľné

všeobecnému súdu, by nemalo charakter narušenia princípov spravodlivého procesu

a v konečnom dôsledku by neznamenalo odopretie práva na súdnu ochranu v duchu článku 46

ods. 1 Ústavy, pretože absentuje podstatné (závažné) porušenie práv účastníkov konania,

ktorých ťažisko je v článku 46 až 50 Ústavy).

Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia

vyneseného v občianskom súdnom konaní s ohľadom na nezmeniteľnosť a záväznosť

súdneho rozhodnutia (pri zachovaní alebo prelomení princípu právnej istoty) je legitímna

v okamihu, keď sa v konaní alebo rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom

rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú

riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že v posudzovanej veci absentovali

akékoľvek mimoriadne okolnosti, závažné porušenie procesných pravidiel alebo závažný

exces, ktorým by generálny prokurátor odôvodnil použitie tohto mimoriadneho opravného

prostriedku. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danom prípade neboli

naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu týmto

mimoriadnym opravným prostriedkom. Dovolací súd po preskúmaní, či v danom prípade

došlo k závažnému porušeniu procesného postupu súdov, v dôsledku ktorého by súdy

vyslovili prípadný nespravný záver zistil, že k takým procesným vadám nedošlo. V danom prípade absentovala závažná okolnosť odôvodňujúca podanie mimoriadneho dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že dovolanie generálneho

prokurátora nie je prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nad rámec hore uvedených dôvodov považoval  

za podstatné uviesť, že dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. smeruje  

k pochybeniu aplikacií práva na zistený skutkový stav a nie na pochybenia pri zisťovaní

skutkového stavu veci. Z obsahu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora v časti

nároku žalobcu na zaplatenie ceny diela vyplýva, že dovolateľ pod nesprávnym právnym

posúdením veci v skutočnosti namieta správnosť vykonaného dokazovania a jeho

vyhodnotenia súdmi. Za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle ust. § 243f ods. 1 O. s. p.

nemožno považovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi

(napríklad R 42/1993). Mimoriadnym dovolaním sa nemožno úspešne domáhať revízie

skutkových zistení urobených súdmi, tak ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkový záver je

oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať, len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže

vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že

nie je oprávnený bez ďalšieho, prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti

v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu

dokazovania v dovolacom konaní.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd podľa § 243e ods. 1 O. s. p., v spojení s § 243i

ods. 2 O. s. p., § 243b ods. 5 O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. mimoriadne dovolanie

odmietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanému, ktorý podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania a ktorý

úspech nemal. (§ 148a ods. 2 O. s. p.) Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však náhradu

trov dovolacieho konania nepriznal, pretože si ich neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p., v spojení

s § 243i ods. 2 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 30. apríla 2015

JUDr. Katarína Pramuková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: K.