Najvyšší súd Slovenskej republiky
3 MCdo 3/2015
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. M. C., bývajúceho v U., zastúpeného JUDr. J. K., advokátom so sídlom v M., proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Štefanovičova č. 5, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 20 C 121/2009,
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku
Okresného súdu Michalovce z 24. februára 2011 č.k. 20 C 121/2009-213 a rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 20. marca 2014 sp. zn. 4 Co 131/2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Michalovce
z 24. februára 2011 č.k. 20 C 121/2009-213 vo výroku, ktorým žalobe vyhovel, spolu
s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 20. marca 2014 sp. zn. 4 Co 131/2011 a vec vracia
v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Michalovce na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Michalovce rozsudkom z 24. februára 2011 č.k. 20 C 121/2009-213
zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 19 488,15 € s 10,5 % úrokom z omeškania ročne
od 19. januára 2009 do zaplatenia, do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku. V ostatnej
časti žalobu zamietol. Mal za preukázané, že konaním Colného úradu Michalovce 25. januára
2008, keď pri vstupe žalobcovho motorového vozidla na územie Slovenskej republiky
službukonajúci colník po kontrole dokladov od vozidla žalobcu tieto vydal inej osobe, došlo
k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). Týmto
postupom bolo žalobcovi znemožnené používať svoje motorové vozidlo až do 14. mája 2008, kedy mu príslušný orgán na Ukrajine vydal nové doklady k vozidlu. Keďže žalobca vozidlo
používal na hromadnú prepravu osôb a mal v tejto súvislosti uzavretých viacero zmlúv, musel
situáciu riešiť nájmom vozidla s rovnakými vlastnosťami (ďalej len „náhradné vozidlo“),
pričom cena nájmu predstavovala 300 USD denne. Dospel k záveru, že žalobca má nárok
na náhradu škody za obdobie od 1. februára 2008, kedy uzavrel nájomnú zmluvu na náhradné
vozidlo, do 14. mája 2008, kedy mu boli vydané nové doklady k vlastnému vozidlu,
t.j. za 103 dní. Pri výške nájomného za náhradné vozidlo 300 USD denne tak celkové
nájomné dosiahlo 30 900 USD, čo pri žalobcom uplatnenom konverznom kurze
19 SKK/USD (ktorý neprekročil sumu určenú na relevantné mesiace Národnou bankou
Slovenska) predstavuje 19 488,15 €. K tejto sume prislúcha zákonný úrok z omeškania
od 19. januára 2009, kedy žalovaná rozhodla, že uplatnený nárok na náhradu škody žalobcovi
neposkytne, až do zaplatenia. O trovách konania nerozhodol s poukazom na § 151 ods. 3
O.s.p.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovanej rozsudkom z 20. marca 2014 sp. zn.
4 Co 131/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil (§ 219
ods. 1, 2 O.s.p.). Poukázal na správnosť skutkových zistení i právnych záverov súdu prvého
stupňa, s ktorými sa stotožnil. Uviedol, že v konaní boli jednoznačne preukázané všetky
predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
a na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku sa vysporiadal
i s konkrétnymi námietkami žalovanej týkajúcimi sa okolností nájmu náhradného vozidla.
Vyjadril sa tiež k dôvodom nevykonania niektorých dôkazov navrhovaných žalovanou pred
súdom prvého stupňa.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením z 29. januára 2015 sp. zn. 3 Cdo 265/2014 dovolanie žalovanej ako
neprípustné odmietol.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým žalobe vyhovel a proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti potvrdil, podal
na podnet žalovanej mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej
len „generálny prokurátor“), ktorý navrhol tieto rozsudky zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. V mimoriadnom dovolaní uviedol, že napadnutými rozhodnutiami
bol porušený zákon, pretože súdy vec nesprávne právne posúdili (§243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) a odvolací súd zároveň svojím postupom odňal žalovanej možnosť konať pred súdom (§ 243f
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p). Generálny prokurátor vytýka súdu prvého
stupňa nesprávnu interpretáciu pojmu skutočná škoda v zmysle § 17 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. Zastával názor, že pri správnej interpretácii možno pod skutočnú škodu
zahrnúť náklady, ktoré musel poškodený v dôsledku škodnej udalosti vynaložiť, ktoré majú
charakter zmluvného záväzku voči tretej osobe (v danom prípade náklady vo forme
nájomného za prenájom náhradného vozidla) za predpokladu, že tieto náklady
sú z objektívneho hľadiska primerané a zodpovedajú cene dosiahnuteľnej na trhu
za obdobných okolností, t.j. označené náklady je možné charakterizovať ako škodu,
ak sú primerané a ak sú vzhľadom na trhové pomery obvyklé. Súd prvého stupňa pojem
skutočná škoda vyložil nesprávne tak, že kritérium primeranosti, resp. obvyklosti výšky
nákladov vynaložených poškodeným považoval za irelevantné, ak bola výška nákladov
určená dohodou žalobcu a tretej osoby. Vzhľadom na nesprávne právne posúdenie veci, súd
prvého stupňa nepovažoval za potrebné vykonať a vyhodnotiť dôkazy navrhnuté žalovanou,
ktoré smerovali k preukázaniu jeho tvrdenia, že dohodnutý nájom nie je v primeranej výške
a neprijal žiaden skutkový záver o tom, že dohodnuté nájomné vo výške 300 USD na deň,
je alebo nie je primerané, resp. obvyklé, keďže túto skutkovú otázku považoval
za irelevantnú. Ďalej odvolaciemu súdu vytýkal, že bez nariadenia odvolacieho pojednávania
vykonal dôkazy, pričom žalovanej neumožnil vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a tieto
vyhodnotil, čím skutkové závery súdu prvého stupňa doplnil; v dôsledku toho je postup
odvolacieho súdu závažným porušením práva žalovanej na spravodlivý proces a predstavuje
vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
K dovolaniu generálneho prokurátora sa vyjadril žalobca, ktorý žiadal mimoriadne
dovolanie ako neprípustné odmietnuť a priznať náhradu trov dovolacieho konania. Poukázal
na to, že ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť
mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty a súd vyslovil porušenie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v tých prípadoch, kedy k nariadeniu opätovného preskúmania veci
došlo z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru
vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prejednali a meritórne rozhodli (viď
rozsudok ESĽP Roscltrans proti Rusku z 21. júla 2005). Nesúhlasil s názorom generálneho
prokurátora o nesprávnom právnom posúdení veci, pretože už zo žaloby je zrejmé, že žalobca
opiera svoj nárok nielen o zmluvu o nájme z 28. januára 2008, ale aj o cenníky požičiavania
rôznych značiek vozidiel, ktoré sú zrejmé na webovej stránke internetu www.hertz.sk. Výška nájomného 300 USD za 1 deň je cena obvyklá, čo je možné preveriť na uvedenej stránke.
Preto niet žiadnych pochybností o tom, že 300 USD za 1 deň nájmu je cena primeraná
za nájom motorového vozidla uvedenej značky, ktorým možno prepravovať až 18 osôb.
Žalovaná písomné vyjadrenie k dovolaniu generálneho prokurátora nepodala.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) na základe mimoriadneho dovolania podaného včas generálnym prokurátorom
(§ 243g O.s.p.) na podnet účastníka konania, preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p. v spojení § 243i ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že dospel
k záveru, že mimoriadne dovolanie je opodstatnené.
Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka
konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,
že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje
ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu
a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním
možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e,
ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).
So zreteľom na obsah mimoriadneho dovolania a vzhľadom na § 243i ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. najvyšší súd skúmal, či v konaní na súdoch nižších stupňov
nedošlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. O vady tejto povahy ide,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Generálny prokurátor vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
nenamietal a v konaní o mimoriadnom dovolaní takéto procesné vady nevyšli najavo.
V mimoriadnom dovolaní sa namieta, že žalovanej bola v konaní odňatá možnosť pred
súdom konať, lebo v dôsledku postupu odvolacieho súdu, ktorý bez nariadenia pojednávania
vykonal dôkazy, ku ktorým nemala možnosť vyjadriť sa, tieto vyhodnotil, doplnil skutkové
závery súdu prvého stupňa, čím došlo k závažnému porušeniu práva žalovanej na spravodlivý
procesy, čo predstavuje vadu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
O procesnú vadu tejto povahy ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia
priznané mu v konaní za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Zo spisu vyplýva, že odvolací súd na odvolanie žalovanej rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutom výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobe vyhovel, potvrdil ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. a v odvolacom konaní žiadne dokazovanie
nevykonal, nezopakoval dokazovania vykonané súdom prvého stupňa ani nedoplnil
dokazovanie novými dôkazmi a nevyplýva to ani z odôvodnenia jeho rozhodnutia. Odvolací
súd, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil, sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia vyporiadal s relevantnými odvolacími námietkami žalovanej. K tejto časti
argumentácie generálneho prokurátora najvyšší súd uvádza, že v postupom odvolacieho súdu
nedošlo k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že napadnuté rozhodnutia súdov
oboch stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/
O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní ako dovolací dôvod predovšetkým
uvádza, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci,
a to v otázke existencie skutočnej škody, ktorá žalobcovi vznikla (§ 243f ods. 1 písm. c/
O.s.p.).
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho
zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno
zbaviť.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb
a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Z vyššie citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že predpokladom
zodpovednosti štátu za škodu je 1. vznik škody, 2. existencia nezákonného rozhodnutia
(nesprávneho úradného postupu) a 3. príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným
rozhodnutím (nesprávnym úradným postupom). Treba dodať, že tento zákon je vo vzťahu
k Občianskemu zákonníku predpisom špeciálnym a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa
uplatnia vtedy, ak zákon nemá vlastnú úpravu.
V posudzovanej veci žalobca označil za majetkovú ujmu nájomné, ktoré zaplatil
za nájom náhradného vozidla na základe Zmluvy o nájme dodávkového vozidla zn. Mercedes
Benz, Sprinter 312D EČV: A. za dohodnutú cenu nájmu 300 USD na jeden deň za obdobie 6
mesiacov (t.j. od 1. februára 2008 do 31. júla 2008) vo výške 54 600 USD (čo predstavuje
v prepočte 34 325,37 €). Nájomné za vozidlo, ktoré žalobca uhrádzal od 1. februára 2008 do
14. mája 2008 (103 dní x 300 USD na deň, v prepočte 19 488,15 €) súd prvého stupňa
považoval za skutočnú škodu, ktorá žalobcovi vznikla v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom žalovanej. Nájomné uhrádzané žalobcom po 14. máji 2008 (po vydaní nového
osvedčenia) súd nepovažoval za škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom súdu, preto žalobu v tejto časti zamietol.
Za príčinu vzniku tejto ujmy žalobca označil nesprávny úradný postup orgánu
žalovanej – colného úradu, spočívajúci v tom, že dňa 25. januára 2008 na hraničnom prechode
vo Vyšnom Nemeckom odobral od I. L., vodiča dodávkového vozidla zn. VW LT 35 EČV:
A., ktorého majiteľom je žalobca, cestovný pas a technický preukaz, resp. osvedčenie
o vozidle, ktoré vodičovi po kontrole nevrátil z dôvodu, že colník omylom cestovný doklad
a osvedčenie o vozidle odovzdal inému cestujúcemu občanovi Ukrajiny vstupujúcemu na
územie SR. Uvedené colný úrad potvrdil v písomnom potvrdení z 26. januára 2008. V
dôsledku uvedeného postupu colného úradu žalobca ako podnikateľ a držiteľ licencie na
medzinárodnú prepravu nemohol užívať svoje motorové vozidlo na prepravu osôb až do
vydania nového osvedčenia (pozn. dovolacieho súdu - 14. mája 2008). Medzi účastníkmi
nebolo sporné, že uvedeným postupom colného úradu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu.
Dovolací súd preto v rámci svojej prieskumnej činnosti posudzoval jedno
zo zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, a to otázku skutočnej škody
v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a dospel k názoru, že záver súdov, pokiaľ ide
o výšku skutočnej škody, je predčasný.
Zákon č. 514/2003 Z.z. pojem škody nedefinuje. Z toho dôvodu tento pojem treba
vykladať v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.)
a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného,
je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná
škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je v zásade ujma, ktorá
znamená zmenšenie, zničenie, stratu, zníženie či iné znehodnotenie majetkového stavu
poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty,
ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené).
Pokiaľ ide o výšku náhrady škody, otázka skutočnej škody bola riešená
už v rozhodnutí R 7/1992, v zmysle ktorého skutočnou škodou spočívajúcou v nákladoch
na vypožičanie či prenájom vozidla, prevyšujúcich náklady na prevádzku vlastného vozidla,
je zodpovedný subjekt povinný nahradiť iba v rozsahu, v akom náklady boli vynaložené
nutne a účelne na vypožičanie – nájom náhradného vozidla, ktoré zodpovedá vozidlu
zadržiavanému. V danom prípade nevyhnutná potreba žalobcu zadovážiť si náhradné
motorové vozidlo po dobu, keď nemohol užívať svoje motorové vozidlo, nebola účastníkmi
spochybňovaná. Avšak aj u porovnateľného motorového vozidla platí, že rozsah náhrady,
ku ktorej je škodca povinný, je obmedzený hľadiskom účelnosti. V danom prípade najmä
vzhľadom na to, že poškodený žalobca zaplatil za nájom vozidla prenajatého od fyzickej
osoby (ktorá sa profesionálne nezaoberá požičiavaním motorových vozidiel) za dohodnutú
sumu, nie je správny záver súdov o skutočnej výške škody v zmysle § 17 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z.
So zreteľom na uvedené bolo potrebné výšku náhrady škody, za ktorú zodpovedá
žalovaná, stanoviť vzhľadom na obvyklé ceny prenájmu obdobných motorových vozidiel
v danom mieste a čase. Skutočnou škodou, spočívajúcou v nákladoch na vypožičanie
náhradného vozidla, ktoré prevyšujú náklady na prevádzku vlastného vozidla, je zodpovedný
subjekt povinný nahradiť len v rozsahu, v akom náklady boli vynaložené nutne a účelne
na vypožičanie (nájom) náhradnej veci, zodpovedajúcej parametrom pôvodnej veci,
z užívania ktorej bol žalobca vylúčený po určitú dobu (do vydania nového osvedčenia
14. mája 2008). Ale aj u porovnateľného náhradného vozidla platí, že rozsah náhrady,
ku ktorej je zodpovedná osoba povinná, je obmedzený hľadiskom účelnosti. Preto pri určení
skutočnej škody, za ktorú žalovaná zodpovedá, je treba stanoviť vzhľadom na obvyklé ceny
prenájmu obdobných vozidiel v danom mieste a čase. Výška tejto náhrady nie je totiž daná
čiastkou skutočne vyplatenou (v danom prípade dohodnutou) v akejkoľvek výške, ale
vo výške čiastky účelne vynaloženej. Vzhľadom na odlišný právny názor súdov nižších
stupňov v posudzovanej veci, dokazovanie v potrebnom rozsahu nebolo vykonané.
Otázka, či náklady na nájom náhradného vozidla boli nutné a účelné, závisí vždy
na posúdení konkrétnych okolností prípadu. Dôkazné bremeno o výnimočných okolnostiach
odôvodňujúcich v konkrétnom prípade priznanie náhrady v čiastke vyššej, než je obvyklá
potrebná k prenájmu porovnateľného vozidla, zaťažuje žalobcu.
So zreteľom na uvedené dovolací súd podľa § 243b ods. 2 veta prvá v spojení s § 243i
ods. 2 O.s.p. rozsudky oboch súdov v napadnutej časti pre nesprávne právne posúdenie veci
a dôsledku toho aj nedostatočné zistenie skutkového stavu zrušil a vec vrátil v rozsahu
zrušenia okresnému súdu na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd, ktorému
sa vec vracia, aj o trovách pôvodného ako i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júna 2016
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková