Najvyšší súd Slovenskej republiky   3 M Cdo 11/2010

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnému M. P., bývajúcemu v P., zastúpenému JUDr. A. C., advokátkou so

sídlom v B., o vymoženie 344,55 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žiar nad

Hronom pod sp. zn. 6 Er 212/2008, o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky

proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom z 24. augusta 2009 č.k. 6 Er 212/2008-12,

takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Okresného súdu Žiar nad

Hronom z 24. augusta 2009 č.k. 6 Er 212/2008-12 a uznesenie Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo 7. decembra 2009 sp. zn. 13 CoE 140/2009 a vec vracia Okresnému súdu Žiar nad

Hronom na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e  

Okresný súd Žiar nad Hronom na základe návrhu oprávneného poverením   z 27. februára 2008 sp. zn. 6 Er 212/2008 poveril súdneho exekútora JUDr. R. K. vykonaním

exekúcie proti povinnému na vymoženie 10 380   Sk (344,55 €) s príslušenstvom, trov

predchádzajúceho konania 3 886 Sk a trov exekúcie na základe právoplatného

a vykonateľného rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S. a.s., B. z 30. októbra

2007 sp. zn. SR 7928/2007 (ďalej len „exekučný titul“).

Povinný podaním z 1. júla 2009 navrhol zastaviť exekučné konanie z dôvodu, že

označený exekučný titul založil jeho povinnosť na podklade zmluvy o úvere z 25. januára

2007 uzavretej medzi účastníkmi konania, ktorá je typom spotrebiteľskej zmluvy, obsahujúcej

tak nerovnosť podmienok strán zmluvy aj rozpor s dobrými mravmi, jednak v rozsahu úhrady

vypožičanej sumy, ako aj ohľadne výšky úrokovej sadzby.

Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením z 24. augusta 2009 č.k. 6 Er 212/2008-12

návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol. V odôvodnení uviedol, že pri poverení

exekútora na vykonanie exekúcie súd neskúma vecnú správnosť exekučného titulu. Povinný

mal možnosť do 30 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku podať žalobu na príslušnom

súde a domáhať sa jeho zrušenia z dôvodov uvedených v § 40 zákona č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“). Uvedený rozhodcovský

rozsudok nadobudol právoplatnosť, stal sa vykonateľným a je spôsobilým exekučným

titulom. K námietke povinného o neplatnosti zmluvy o úvere pre rozpor s dobrými mravmi  

(§ 39 Občianskeho zákonníka) súd uviedol, že v exekučnom konaní takéto námietky nemôžu

byť predmetom posudzovania; sporné otázky týkajúce sa platnosti takejto zmluvy rieši súd

v sporovom konaní na základe žaloby podanej dotknutou osobou.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo 7 decembra 2009 sp. zn.  

13 CoE 140/2009 odvolanie povinného podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. odmietol z dôvodu,

že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 2 O.s.p.).

Proti uzneseniu okresného súdu na základe podnetu povinného podal mimoriadne

dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) a žiadal napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Namietal, že exekučný súd pri rozhodovaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie

nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1  

písm. c/ a § 33 ods. 2 druhá a tretia veta zákona č. 244/2002 Z.z. Exekučný súd neskúmal, či

rozhodcovský súd aplikoval ustanovenia chrániace spotrebiteľa pred nekalými podmienkami

a či úverová zmluva neporušuje § 4 ods. 2 písm. j/ a § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986

Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon  

č. 258/2001 Z.z.“) a § 33 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. (najmä z hľadiska rešpektovania

zásad vyplývajúcich z článku 3 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Podľa názoru generálneho prokurátora mal

exekučný súd v súlade s § 45 ods. 1 písm. b/, c/ zákona č. 244/2002 Z.z. skúmať, či

rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na

plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, odporujúce dobrým mravom alebo

vyplývajúce z nekalej zmluvnej podmienky, ktorá nebola v úverovej zmluve medzi

kontrahentmi individuálne dohodnutá. Exekučný súd ale takto nepostupoval. Až po

preskúmaní exekučného titulu v naznačenom smere bolo možné posúdiť, či ním povinnému

uložená povinnosť vyplývajúca zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola čo do výšky istiny

a úrokov v súlade s dobrými mravmi. Spôsobilosť exekučného titulu na uspokojovanie

nárokov oprávneného je „permanentnou“ podmienkou pre celú dobu exekúcie. Ak by

exekučný súd zistil, že exekučný titul ukladá povinnému plnenie právom nedovolené alebo

odporujúce dobrým mravom, „nemal udeliť poverenie na vykonanie exekúcie alebo

v neskoršom štádiu konania túto zastaviť“.

Povinný sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnil s dôvodmi mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora. Uviedol, že § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. nielenže výslovne

umožňuje na návrh preskúmať v exekúcii rozhodcovský rozsudok podľa vypočítaných

kritérií, ale priamo exekučnému súdu ukladá, aby ex officio sám tak urobil. Určenie dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí zákonu

a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia, pokiaľ nie

je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými

zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a/

a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Uvedené ustanovenie zakotvuje prieskumnú

právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. Účinky

materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z.z.

je tak potrebné na účely § 45 tohto zákona vo vzťahu k exekučnému súdu vylúčiť; exekučný

súd je teda pri postupe podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. oprávnený hľadieť na

rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v uvedenom ustanovení aj čo do jeho materiálnej správnosti.

Z uvedených dôvodov navrhol vyhovieť dovolaniu generálneho prokurátora, zrušiť napadnuté

uznesenie exekučného súdu a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.

Oprávnený písomné vyjadrenie k dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej

republiky nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní  

(§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.)

generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 3 O.s.p.) preskúmal napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1

O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.

V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania,

ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p.

v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p.

a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako boli v mimoriadnom dovolaní

označené, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá

veta O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa

Najvyšší súd Slovenskej republiky len na posúdenie dovolacieho dôvodu uvedeného

výslovne v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ale sa

zaoberal aj otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných   v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vždy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Žiadna z týchto vád nebola v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

Slovenskej republiky namietaná a v konaní o tomto opravnom prostriedku nevyšla najavo.

Dovolací dôvod v zmysle § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p. preto nie je daný.

V posudzovanej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy (zmluva

o úvere) na základe exekučného titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný rozsudok

rozhodcovského súdu. Okresný súd na návrh oprávneného poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie proti povinnému na vymoženie 10 380 Sk (344,55 €) s príslušenstvom,

trov predchádzajúceho konania 3 886 Sk a trov exekúcie na základe vyššie uvedeného

exekučného titulu. Napadnutým uznesením z 24. augusta 2009 č.k. 6 Er 212/2008-12

exekučný súd zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie, pričom vychádzal z názoru,

že podstatou poverenia pri vykonávaní exekúcie nie je skúmanie oprávnenosti uplatneného

nároku; právoplatným a vykonateľným rozsudkom rozhodcovského súdu, ktorý je exekučným titulom, je súd viazaný a neprislúcha mu meniť konkrétne uloženú povinnosť v tomto

rozhodnutí.

Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý

už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké

účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z.z.). Účastník

rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia

tuzemského rozhodcovského rozsudku v prípadoch uvedených v § 40 ods. 1 písm. a/ až j/

zákona č. 244/2002 Z.z. Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po

uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov

(§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon

rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví  

a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok

uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné

konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/

alebo c/ (§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.).

Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako

rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že

exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného

súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny

procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu

vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe

exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Konkrétne to teda znamená, že

rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný

rozsudkom všeobecného súdu. Vyplýva to z § 159 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého výrok

právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. To isté teda platí aj

v prípade, ak ide o rozsudok rozhodcovského orgánu.

Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd

okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul

opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je

z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke

formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako

aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – určitosti, zrozumiteľnosti  

a presnosti označenia subjektov práv a povinností a vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať

vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku

rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,

ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom

bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky

exekučného titulu. V súlade so zásadou rovnocennosti platí vyššie uvedené bez ohľadu na to,

či exekučným titulom je rozsudok, ktorý vydal všeobecný súd alebo rozhodcovský súd.

Exekučný súd je však v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať

rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. Toto

zákonné ustanovenie umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku. Ak exekučný súd zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených

v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z., je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to,

v akom štádiu (fáze) sa exekučné konanie nachádza; vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie súdnemu exekútorovi, vydanie upovedomenia o začatí exekučného konania, či

vydanie exekučného príkazu a samotné uskutočňovanie exekúcie jednotlivými spôsobmi

uvedenými v § 63 Exekučného poriadku sú z tohto pohľadu právne irelevantné. Ustanovením

§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z. však nie je vylúčená možnosť exekučného súdu zastaviť

exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v § 57 Exekučného poriadku.

Pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy (ako je tomu v danom prípade) treba uviesť,   že

preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v 45 ods. l písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. (rozsudok zaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva,

že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská

zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná

podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len, či

plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; len tento

zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie.  

Dovolací súd v súvislosti s pojmami uvedenými v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z., a to

„zastaví výkon rozhodcovského rozsudku“ a „zastaví exekučné konanie“ považuje za

potrebné na záver poznamenať, že nie je dôvodom ich pre daný prípad rozlišovať, nakoľko

každý rozhodcovský rozsudok sa vykonáva prostredníctvom exekúcie podľa Exekučného

poriadku (viď § 251 ods. 1 O.s.p.).

Keďže súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na právnych záveroch, ktoré

nezodpovedajú právnemu posúdeniu veci považovanému dovolacím súdom za správne a vec

neposudzoval z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z., Najvyšší súd Slovenskej  

republiky uznesenie prvostupňového súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i  

ods. 2 O.s.p.) a vec vrátil Okresnému súdu Žiar nad Hronom na ďalšie konanie. Zároveň ako

súvisiace zrušil tiež uznesenie odvolacieho súdu odmietajúce odvolanie proti mimoriadnym

dovolaním napadnutému uzneseniu súdu prvého stupňa.  

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. septembra 2011

JUDr. Daniela   S u č a n s k á, v.r.   predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková