Najvyšší súd   3 ECdo 139/2014 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., a.s., so sídlom v B., IČO: X, proti povinnému F. Z., bývajúcemu v N., o vymoženie 66,72 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp.zn. 5 Er 943/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 3. októbra 2013 sp.zn. 23 CoE 279/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdnemu exekútorovi bol 18. októbra 2011 doručený návrh oprávnenej na vykonanie exekúcie na základe nasledujúcich exekučných titulov: 1/ “Blok na pokutu nezaplatenú na mieste“ č. AA 141783, vydaný Obvodným oddelením PZ v Púchove 14. októbra 2008, ktorým povinnému bola uložená bloková pokuta vo výške 16,59 €,   2/ “Blok na pokutu nezaplatenú na mieste“ č. AA 3070721 vydaný Obvodným oddelením PZ v Trenčíne 20. októbra 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. októbra 2008 a vykonateľnosť 4. novembra 2008, ktorým bola povinnému uložená bloková pokuta vo výške 33,19 €, 3/ “Rozhodnutie o priestupku č. ORP-595/DI-NM-2008“ vydané Okresným dopravným inšpektorátom v Novom Meste nad Váhom 11. decembra 2008, ktorým povinnému bola uložená bloková pokuta vo výške 232,36 € a povinnosť nahradiť trovy konania vo výške 16,59 €. Na nového oprávneného bola postúpená len časť pohľadávky vo výške 2,35 € z uloženej pokuty a trovy konania vo výške 16,39 €.

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením z 8. novembra 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti o vymoženie 49,78 € [§ 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti 3 ECdo 139/2014

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)] s odôvodnením, že exekučný titul   pod bodom 1/   nadobudol vykonateľnosť 30. októbra 2008, trojročná prekluzívna lehota stanovená v § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch uplynula 30. októbra   2011, 2/ exekučný titul pod bodom 2/ nadobudol vykonateľnosť 4. novembra 2008, trojročná prekluzívna lehota stanovená v § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch uplynula 4. novembra 2011, preto treba postupovať podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok – ďalej len „zákon č. 71/1967 Zb.“), v zmysle § 71 ods. 3, ktorého výkon rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do 3 rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti. Nariadením exekúcie treba rozumieť vydanie poverenia na vykonanie exekúcie; v danom prípade bolo možné súdneho exekútora poveriť vykonaním exekúcie len do v 1/ prípade do 30. októbra 2011, v 2/ prípade do 4. novembra 2011. V danom prípade musel súd prihliadnuť na to, že v čase rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia už bolo vymáhané právo v oboch prípadoch prekludované; v dôsledku toho musel predmetnú žiadosť zamietnuť (v časti o vymoženie sumy 16,59 €+ 33,19 €, spolu 49,78 €).

Proti uvedenému uzneseniu podala oprávnená odvolanie. Uviedla, že podaním návrhu na vykonanie exekúcie začalo exekučné konanie. Plynutie trojročnej prekluzívnej lehoty (§ 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.) bolo potrebné posudzovať s prihliadnutím na deň, v ktorom bolo začaté exekučné konanie. V predmetnej veci prekluzívna lehota neuplynula   pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho   neexistuje žiadna prekážka, ktorá by bránila výkonu exekučného titulu. Upozornila, že zamietnutím návrhu na poverenie na vykonanie exekúcie v rozpore so zákonom by mohlo dôjsť k odopretiu jej práva na výkon vykonateľného rozhodnutia.  

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 3. októbra 2012 sp.zn. 23 CoE 279/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že exekučné konanie sa síce začína doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, samotný výkon exekúcie ale začína až vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa správne zohľadnil, že v čase rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia už vymáhané právo zaniklo, a so zreteľom na to žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti o vymoženie 49,78 € zamietol. Dodal, že vo zvyšnej časti (týkajúcej sa vymoženia 18,94 € na podklade rozhodnutia o priestupku č. ORP-595/DI-NM-2008 vydaného 3 ECdo 139/2014

Okresným dopravným inšpektorátom Nové Mesto nad Váhom 11. decembra 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 11. decembra   2008 a vykonateľnosť 27. decembra   2008) bude exekúcia pokračovať.

Toto uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním. Uviedla, že neboli dané dôvody na zastavenie exekúcie a pokiaľ ju súdy napriek tomu zastavili, odňali oprávnenej možnosť domôcť sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu a tiež možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Podľa názoru oprávnenej súdy nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty za rozhodujúci moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie exekúcie. Exekučný poriadok pritom ani nepozná pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“ a právny záver, na ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. ale neplynie. Opačný názor by viedol k značnej právnej neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to, že výsledok exekučného konania by celkom závisel iba od včasnosti vykonania jednotlivých úkonov súdnym exekútorom a exekučným súdom. V závere dovolania oprávnená dodala, že odôvodnenie napadnutého uznesenia je nepreskúmateľné, čo podľa jej názoru zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Z týchto dôvodov žiadala rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Občiansky 3 ECdo 139/2014

súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti rozhodnutiam výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných procesných vád (viď § 237 O.s.p.).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., oprávnenou napadnuté uznesenie ale nemá znaky žiadneho z uznesení, ktoré sú uvedené v týchto ustanoveniach. Prípustnosť oprávnenou podaného dovolania preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.

So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné, len   ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237   písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý   má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia zo 7. augusta 2012 sp.zn. 3 Cdo 155/2012 a sp.zn. 3 Cdo 146/2012, ako   aj rozhodnutia z 11. októbra 2012 sp.zn. 3 Cdo 284/2012 a sp.zn. 3 Cdo 283/2012 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Najvyšší súd na odôvodnenia týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje   aj v preskúmavanej veci.

3 ECdo 139/2014

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

1. dovolateľka svoju argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237   písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili procesné ustanovenia upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní; ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. ale dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, nie s jeho právnym hodnotením veci vyjadreným v napadnutom rozhodnutí,

2. námietkou, že súdy vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona   č. 71/1967 Zb. a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, v zmysle ktorého z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie, dovolateľka spochybnila správnosť tej činnosti súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu (táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci); dovolateľka teda touto námietkou spochybnila správnosť právneho posúdenia, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie; nesprávne právne posúdenie veci ale nie je vadou konania v zmysle   § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011),

3. pokiaľ najvyšší súd už v iných exekučných veciach vyslovil názor, že „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   sa oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia“ (viď uznesenie zo 17. decembra 2009 sp.zn. 1 Cdo 177/2009, resp. uznesenie z 5. februára 2009 sp.zn. 5 Cdo 318/2008), je potrebné si uvedomiť, že základom dovolacej argumentácie v preskúmavanej veci je oprávnenou tvrdené nesprávne právne posúdenie veci v hmotnoprávnej otázke (preklúzie práva), v označených konaniach išlo ale o vady procesnoprávnej povahy,

4. i keby teda tvrdenia oprávnenej o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v danej veci opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť by nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle   § 237 O.s.p.,

5. dovolateľkou namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov je (len) tzv. inou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (viď R 111/1998 a III. ÚS 551/2012), 3 ECdo 139/2014

ktorá nezakladá prípustnosť dovolania, lebo je vadou odlišnou od vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zastavením exekúcie nebola v preskúmavanej veci oprávnenej odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolací súd ako poznámku uvádza, že na podobnej argumentácii spočívajú aj rozhodnutia ďalších senátov najvyššieho súdu v skutkovo a právne obdobných veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky (viď napríklad rozhodnutia   z 10. januára 2013 sp.zn. 5 Cdo 178/2012 a sp.zn. 5 Cdo 190/2012, resp. z 12. februára 2013 sp.zn. 7 Cdo 261/2012 a z 26. februára 2013 sp.zn. 7 Cdo 25/2013).  

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1   písm. c/ O.s.p.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. apríla 2015

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová