Najvyšší súd  

3 ECdo 88/2013

 

Slovenskej republiky   3 CoE 4/2013

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnému I. Č., bývajúcemu v S., o vymoženie 661,22 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Revúca pod sp. zn. 4 Er 3968/2008, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. decembra 2012 sp. zn. 41 CoE 309/2012, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolacie konanie z a s t a v u j e.

II. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

III. Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Revúca poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie [§ 44 zákona  

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)] na základe

rozhodcovského rozsudku zo 6. júna 2008 sp. zn. S. vydaného Stálym rozhodcovským

súdom, ktorý zriadila S. a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Uznesením z 2. mája 2012 č.k. 4 Er 3968/2008-10 Okresný súd Revúca exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju; súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie.

V odôvodnení uviedol, že účastníci uzavreli zmluvu o úvere, ktorú treba považovať  

za spotrebiteľskú zmluvu. Vzhľadom na to, že exekučným titulom má byť rozsudok

rozhodcovského súdu, treba aplikovať jednak právnu úpravu obsiahnutú v zákone  

č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ale tiež ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. 3 CoE 4/2013

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“). Súčasťou zmluvného

dojednania účastníkov konania bola rozhodcovská doložka, ktorá nebola so spotrebiteľom

osobitne dojednaná, vo formulárovej zmluve splývala s ostatnými štandardnými zmluvnými

podmienkami, spotrebiteľ mohol úverovú zmluvu ako celok buď odmietnuť alebo podrobiť

sa zmluvným podmienkam vopred naformulovaným dodávateľom bez toho, aby mal možnosť

náležitým spôsobom posúdiť obsah rozhodcovskej doložky a jej právne dôsledky. Táto

doložka vytvorila v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu práv a povinností účastníkov

spotrebiteľskej zmluvy aj z toho dôvodu, že spotrebiteľovi sa v jej dôsledku odoprela ochrana

poskytovaná ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

Poznamenal, že doložka s takýmito dôsledkami je považovaná za neprípustnú (nekalú)  

aj v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“). I keď dodávateľom vopred

naformulovaná rozhodcovská doložka vyznievala tak, že pre prípad sporu dodávateľa

a spotrebiteľa umožňuje spotrebiteľovi možnosť voľby medzi všeobecným a rozhodcovským

súdom, reálne mu tento výber neumožňuje. Z podstaty úverovej zmluvy a právneho vzťahu

ňou založeného totiž vyplýva, že subjektom, na podnet ktorého začne konanie o zaplatenie dlžnej sumy, bude dodávateľ, ktorý zvolí rozhodcovský súd. Neplatná rozhodcovská  

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul. Z týchto dôvodov

exekučný súd exekúciu zastavil (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2  

zákona č. 244/2002 Z.z.).

Proti uvedenému uzneseniu podala oprávnená odvolanie. Po podaní odvolania navrhla

prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Uznesením z 12. decembra 2012 sp. zn. 41 CoE 309/2012 Krajský súd v Banskej

Bystrici zamietol návrhy oprávnenej na prerušenie konania a napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa potvrdil. Návrh na prerušenie odvolacieho konania zamietol s odôvodnením, že

oprávnenou nastolené otázky, ktoré navrhovala predložiť na prejudiciálne posúdenie

Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), sú zjavne neopodstatnené

a irelevantné, nemajúce základ v prejednávanom spore a týkajúce sa právnej problematiky,

ktorá už je riešená judikatúrou Súdneho dvora. Na tomto základe odvolací súd uzavrel, že

v danom prípade nie je daný žiadny dôvod na prerušenie konania. V odôvodnení ďalej 3 CoE 4/2013

uviedol, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a svoje zistenia

správne právne posúdil. Zdôraznil, že exekučný súd je povinný kedykoľvek v priebehu

exekučného konania skúmať, či je exekúcia vedená na základe vykonateľného exekučného

titulu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola v danom prípade uzavretá spotrebiteľská

zmluva, ktorá obsahovala neprijateľnú (neplatnú) podmienku. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať spor oprávnenej

s povinným, preto označený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená odvolaním (vo výroku

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania) a tiež dovolaním. Na odôvodnenie dovolania

uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.),  

2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), 3. rozhodovali

napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237

písm. e/ O.s.p.), 4. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že nevzali

na zreteľ jej námietky a nekomunikovali s ňou o jej právnych a skutkových tvrdeniach,   5. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie,

6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.). Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo

prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,  

či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní  

oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. decembra 2012  

sp. zn. 41 CoE 309/2012.

Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola

už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach  

pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podala odvolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach 3 CoE 4/2013

zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca sp. zn. 3 Cdo 28/2013  

a 3 Cdo 24/2013, ďalej z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013 a zo 6. augusta 2013  

sp. zn. 3 ECdo 78/2013, 3 Co 73/2013) s tým, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie

súdu prvého stupňa a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.).

Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým, že  

aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými. Uzatvára, že

rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie

konania a ktorým bolo potvrdené odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím

krajského súdu ako súdu prvého stupňa.

Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania

oprávnenej nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1 O.s.p.).

II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že  

dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. decembra 2012  

sp. zn. 41 CoE 309/2012 podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta  

druhá O.s.p., skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ O.s.p.

K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých  

tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza  

najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013, ďalej  

z 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013 a 3 Cdo 34/2013 a napokon zo 6. augusta 2013  

sp. zn. 3 ECdo 78/2013, 3 Co 73/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že

s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely

ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,

ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo

úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej  

sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii

vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

3 CoE 4/2013

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutom rozhodnutí spomína aj Smernica,

z určujúceho hľadiska išlo zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu

vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku).

Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.

III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,  

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie  

proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší  

súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013, z 3. júla 2013   sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3 Cdo 34/2013, 3 Cdo 58/2013 a napokon zo 6. augusta 2013  

sp. zn. 3 ECdo 78/2013, 3 Co 73/2013, a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel

v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov 3 CoE 4/2013

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3

a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.

(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),

3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez

návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,  

4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,  

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu  

a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú

v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní   a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný

súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti

exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,

6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská  

doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka 3 CoE 4/2013

spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.

Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať

označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť

právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania

v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú – viď tiež IV. ÚS 196/2014.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o dovolaní oprávnenej bol povinný procesne úspešný

a vzniklo mu právo na náhradu trov tohto konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala  

(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd

nepriznal povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho dovolacieho konania, lebo

nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 3. júla 2014

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Klaudia Vrauková