3 ECdo 84/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnej   M. P., bývajúcej vo F., o vymoženie 1 034,06 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Lučenec pod sp. zn. 10 Er 707/2013, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 18. decembra 2013 sp. zn. 3 CoE 128/2013, takto  

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“)

na základe rozhodcovského rozsudku zo 4. novembra 2011 sp. zn. I. Stáleho rozhodcovského

súdu, ktorý zriadila R., a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Lučenec uznesením zo 16. augusta 2013 č.k. 10 Er 707/2013-12 uvedenú

žiadosť súdneho exekútora zamietol. V odôvodnení poukázal na to, že právna predchodkyňa

oprávnenej (Poštová banka, a.s.) a povinný uzavreli úverovú zmluvu, ktorú treba považovať

za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, že na daný prípad treba aplikovať ustanovenia  

§ 44 Exekučného poriadku a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských

zmluvách. Rozhodcovská doložka (súčasť úverovej zmluvy) nebola so spotrebiteľom osobitne

dojednaná, v úverovej zmluve splývala s ostatnými štandardnými podmienkami a spotrebiteľ

mohol úverovú (formulárovú) zmluvu ako celok buď odmietnuť alebo sa podrobiť

podmienkam dodávateľa bez toho, aby mal reálnu možnosť posúdiť obsah rozhodcovskej doložky a jej právne dôsledky. Doložka vytvorila v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu

práv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy aj preto, lebo spotrebiteľovi sa ňou

odoprela ochrana poskytovaná ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských

zmluvách, a tiež preto, lebo spotrebiteľ sa ňou vzdal svojho práva domáhať sa ochrany

v konaní pred všeobecným súdom. Dodávateľom vopred naformulovaná doložka vyznievala

totiž tak, že každý prípadný spor dodávateľa a spotrebiteľa musí byť prejednaný výlučne len

pred rozhodcovským súdom. Takáto doložka je v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka

o spotrebiteľských zmluvách neplatná. V nadväznosti na to súd prvého stupňa konštatoval, že

doložka s takýmito dôsledkami je považovaná za neprípustnú (nekalú) aj v zmysle Smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať

označený rozhodcovský rozsudok, ktorý z tohto dôvodu nie je vykonateľný exekučný titul.

Vzhľadom na to žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Toto uznesenie napadla oprávnená odvolaním.

Uznesením z 18. decembra 2013 sp. zn. 3 CoE 128/2013 Krajský súd v Banskej

Bystrici napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Konštatoval,

že súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje

neprijateľnú podmienku. Túto otázku bol oprávnený riešiť bez ohľadu na to, či spotrebiteľ

ako účastník rozhodcovského konania využil všetky možnosti ochrany, ktoré mu zákon

priznáva v rozhodcovskom konaní. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd prvého

stupňa nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, len realizoval svoje

oprávnenie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Aj podľa názoru odvolacieho súdu  

má v danom prípade rozhodcovská doložka charakter neprijateľnej podmienky, ktorá

v právach a povinnostiach zmluvných strán spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech

spotrebiteľa   (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a súd prvého stupňa ju opodstatnene

považoval za neplatnú. Správny je nielen záver súdu prvého stupňa, že označený

rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného

poriadku), ale aj záver, že právna predchodkyňa oprávnenej nepostupovala dôsledne podľa  

§ 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a že žiadosť súdneho exekútora o poverenie  

na vykonanie exekúcie bolo potrebné zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala

napadnuté uznesenie buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho exekútora vykonaním

exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade: a) rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p), b) rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), c) rozhodovali napriek tomu, že  

sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),  

d) odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), e) konanie zaťažili

tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.) a f) svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Poznamenala, že jej dovolanie je prípustné aj v zmysle § 383  

ods. 3 O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241  

ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)

skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné

dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie

oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Dovolateľka zastáva nesprávny názor, že jej dovolanie je prípustné podľa § 238  

ods. 3 O.s.p. Prehliada, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len v prípade, že

dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu uvedenému v tomto

ustanovení. Keďže dovolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, neprichádza do úvahy

použitie § 238 O.s.p.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jej dovolania

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší  

súd rozhodnutia zo 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 224/2012 a zo 14. mája 2013  

sp. zn. 3 Cdo 295/2012, z 27. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 227/2012, z 12. júna 2013  

sp. zn. 3 ECdo 9/2013, z 27. júna 2013 sp. zn. 3 Cdo 237/2012, z 3. júla 2013  

sp. zn. 3 ECdo 106/201, zo 17. septembra 2013 sp. zn. 3 ECdo 194/2013, z 28. októbra 2013

sp. zn. 3 ECdo 225/2013 a z 24. apríla 2014 sp. zn. 3 ECdo 96/2014. Dovolací súd konštatuje,

že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené  

aj v preskúmavanej veci. S prihliadnutím na požiadavku procesnej ekonomiky preto  

na odôvodnenia týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi v plnom

rozsahu stotožňuje aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3

a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),

2. prekážku rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.) pre exekučné konanie netvorí

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovské konanie

nemá charakter exekučného konania,

3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný žiadny návrh na začatie konania vo veci,

ktorá nemôže začať bez návrhu (oprávnená ale podala návrh na vykonanie exekúcie),

4. pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom

oboznamovanie s obsahom listín zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania

sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného;

takým postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať (§ 237  

písm. f/ O.s.p.). ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý nemal právomoc vydať ho, zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa oprávnenej neodopiera

právo na výkon rozhodnutia, ani nedochádza k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p.,

5. pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol

spor so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),

6. postup banky nezodpovedal v danom prípade § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.

o bankách, lebo rozhodcovská doložka nebola naformulovaná tak, aby založila

právomoc rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením

(viď § 67 ods. 1 a 2 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene

niektorých zákonov),

7. nedôvodná a irelevantná je aj námietka oprávnenej, že slovenský preklad Smernice nie

je správny.  

K týmto záverom (viď 1. až 8.) dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dodáva,

že Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo 7. mája 2014 sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 o zjednotení právnych názorov uviedol, že „pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd

pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza  

aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie

poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný

dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí,

zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto

možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní“. Najvyšší súd pre účely preskúmavanej veci

konštatuje, že oprávnenej bola táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.

Najvyšší súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská

doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka

spotrebiteľskej zmluvy   (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať

označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012, resp. I. ÚS 64/2014)

a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie

sú vady konania v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho

konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. júna 2014

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková