Najvyšší súd
3 ECdo 78/2013
Slovenskej republiky 3 Co 73/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnej A. B., bývajúcej v H., o vymoženie 463 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Rimavská Sobota pod sp. zn. 1 Er 2468/2010, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. decembra 2012 sp. zn. 1 CoE 511/2012,
takto
r o z h o d o l :
I. Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 19. decembra 2012 sp. zn. 1 CoE 511/2012 z a s t a v u j e.
II. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
III. Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. decembra 2012
sp. zn. 1 CoE 511/2012 o d m i e t a.
Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Rimavská Sobota poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie [§ 44
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)] na základe
rozhodcovského rozsudku z 30. marca 2010 sp. zn. S. vydaného Stálym rozhodcovským
súdom, ktorý zriadila S. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Uznesením zo 17. februára 2012 č.k. 1 Er 2468/2010-11 Okresný súd Rimavská
Sobota exekúciu zastavil s tým, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia 3 Co 73/2013
o zastavení exekúcie. Vychádzal z toho, že účastníci uzavreli zmluvu o úvere, ktorú treba
považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, že v danom prípade treba preto
aplikovať právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
Rozhodcovská doložka, ktorá bola súčasťou zmluvného dojednania dodávateľa a spotrebiteľa,
je neplatná, lebo nebola so spotrebiteľom osobitne dojednaná, splývala vo formulárovej
zmluve s ostatnými štandardnými zmluvnými podmienkami, spotrebiteľ mohol úverovú
zmluvu ako celok buď odmietnuť alebo podrobiť sa zmluvným podmienkam vopred
naformulovaným dodávateľom bez toho, aby mal možnosť náležitým spôsobom posúdiť
obsah rozhodcovskej doložky a jej právne dôsledky. Táto doložka vytvorila v neprospech
spotrebiteľa nerovnováhu práv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy aj z toho
dôvodu, že spotrebiteľovi sa v jej dôsledku odoprela ochrana poskytovaná ustanoveniami
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Poznamenal, že doložka s takýmito
dôsledkami je považovaná za neprípustnú (nekalú) aj v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len
„Smernica“). I keď dodávateľom vopred naformulovaná rozhodcovská doložka vyznievala tak, že pre prípad sporu dodávateľa a spotrebiteľa umožňuje spotrebiteľovi možnosť voľby
medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, reálne mu tento výber neumožňuje. Z podstaty
úverovej zmluvy a právneho vzťahu ňou založeného totiž vyplýva, že subjektom, na podnet
ktorého začne konanie o zaplatenie dlžnej sumy, bude dodávateľ, ktorý zvolí rozhodcovský
súd. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Z týchto dôvodov exekučný súd exekúciu zastavil (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku
a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní – ďalej len „zákon
č. 244/2002 Z.z.“).
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 19. decembra
2012 sp. zn. 1 CoE 511/2012 návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol a napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Návrh na prerušenie odvolacieho konania zamietol
s odôvodnením, že oprávnenou nastolené otázky, ktoré navrhovala predložiť na prejudiciálne
posúdenie Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), sú zjavne
neopodstatnené a irelevantné, nemajúce základ v prejednávanom spore a týkajúce sa právnej
problematiky, ktorá už je riešená judikatúrou Súdneho dvora. Pre úplnosť odvolací súd 3 Co 73/2013
poukázal aj na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Na tomto základe odvolací súd
uzavrel, že v danom prípade nie je daný žiadny dôvod na prerušenie konania. V odôvodnení
ďalej uviedol, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a svoje
zistenia správne právne posúdil. Zdôraznil, že exekučný súd je povinný kedykoľvek
v priebehu exekučného konania skúmať, či je exekúcia vedená na základe vykonateľného
exekučného titulu (R 58/1997). Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola v danom prípade
uzavretá spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahovala neprijateľnú (neplatnú) podmienku.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať
spor oprávnenej s povinnou, preto označený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný
exekučný titul. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil (§ 219
ods. 1 a 2 O.s.p.).
Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. decembra 2012 sp. zn.
1 CoE 511/2012 o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie.
Proti tomu istému uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. decembra 2012 sp. zn. 1 CoE 511/2012 podala oprávnená aj dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli
„nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), 2. konali vo veci, v ktorej
sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
4. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že nevzali na zreteľ jej
námietky a nekomunikovali s ňou o jej právnych a skutkových argumentoch, 5. sa v konaní
dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie,
6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo
prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej 3 Co 73/2013
proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. decembra 2012 sp. zn.
1 CoE 511/2012
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podala odvolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca sp. zn. 3 Cdo 28/2013 a sp. zn.
3 Cdo 24/2013, ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že a/ odvolaním možno
napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa, b/ rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené
odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa
(ale je rozhodnutím odvolacieho súdu), c/ najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10
ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým, že
aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávnenej nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a 104 ods. 1 O.s.p.).
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie
proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. decembra 2012 sp. zn.
1 CoE 511/2012 podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013, 3. júla
2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013 a 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, na ktoré v podrobnostiach
poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej
veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov 3 Co 73/2013
inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica, z určujúceho hľadiska išlo zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného
poriadku). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie
proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,
3 Co 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013 a 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013,
a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
3 Co 73/2013
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
3 Co 73/2013
Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Oprávnená zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo zastaviť a vznikla jej
povinnosť nahradiť trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov
odvolacieho a dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. augusta 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Klaudia Vrauková