3 ECdo 59/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky 3 Co 72/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnému M. M., bývajúcemu v D., o vymoženie 290,87 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 4 Er 305/2009,
o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 30. januára 2013
sp. zn. 2 CoE 154/2012, takto
r o z h o d o l :
I. Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 30. januára 2013
sp. zn. 2 CoE 154/2012 z a s t a v u j e.
II. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
III. Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 30. januára 2013 sp. zn.
2 CoE 154/2012 o d m i e t a.
Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dolný Kubín poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu
na základe rozhodcovského rozsudku z 3. júna 2009 sp. zn. SR 03290/09 vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S., a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Uznesením zo 7. augusta 2012 č.k. 4 Er 305/2009-12 Okresný súd Dolný Kubín
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Povinnému náhradu trov nepriznal a o trovách
exekúcie rozhodol, že bude súdom rozhodnuté až po právoplatnosti výroku o neprípustnosti 3 Co 72/2013
a zastavení exekúcie. Exekúciu vyhlásil a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s odôvodnením, že oprávnená
a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu (§ 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka) a v nej obsiahnutú rozhodcovskú doložku, za neprijateľnú zmluvnú podmienku
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Spotrebiteľ nemal pri tomto právnom úkone náležitú možnosť
oboznámiť sa s obsahom úverovej zmluvy a jej dôsledkami, rozhodcovská doložka v nej včlenená
nebola individuálne dojednaná, vopred bola dodávateľom zaradená do ním pripravenej formulárovej
zmluvy a v neprospech spotrebiteľa vytvorila nerovnováhu práv a povinností účastníkov. I keď
rozhodcovská doložka formálne vyznieva tak, že spotrebiteľovi v prípade sporu s dodávateľom dáva
na výber, či sa obráti na všeobecný alebo rozhodcovský súd, reálne mu tento výber neumožňuje,
ak oprávnený podá žalobu na ním určený rozhodcovský súd. Rozhodcovskú doložku preto súd posúdil
ako absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve podľa § 53 ods. 4
písm. r/ Občianskeho zákonníka. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc
rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý preto nie je vykonateľný
exekučný titul. Z týchto dôvodov exekučný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil.
Vyššie uvedené uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín napadla oprávnená odvolaním v časti
výrokov o neprípustnosti a zastavení exekúcie a zároveň žiadala prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací uznesením z 30. januára 2013 sp. zn. 2 CoE 154/2012
návrh na prerušenie konania zamietol a uznesenie v napadnutých výrokoch o potvrdil. Zamietajúci
výrok odôvodnil tým, že v danom prípade nie je na podklade otázok nastolených oprávnenou daná
potreba výkladu normy Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). V ďalšom odvolací
súd uviedol, že súd prvého stupňa správne skúmal, či označený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný
exekučný titul a dospel k správnemu záveru, že exekúcia je neprípustná. Aj podľa zhodného názoru
odvolacieho súdu prestavuje rozhodcovská doložka neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku, ktorá
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a nebola
individuálne dojednaná. V dôsledku neplatnosti rozhodcovskej doložky, nebola daná právomoc
rozhodcovského súdu a označený rozhodcovský rozsudok ním vydaný nie je vykonateľný
exekučný titul. Odvolací súd preto rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutých
výrokoch potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
3 Co 72/2013
Proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 30. januára 2013 sp. zn. 2 CoE 154/2012
podala oprávnená odvolanie, ktorým žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť tomuto
súdu na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 30. januára 2013 sp. zn. 2 CoE 154/2012
podala oprávnená aj dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej
právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, 2. konali
vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo vykonateľnosť
exekučného titulu už bola právoplatne posúdená pri poverení súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu, 3. sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
4. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že nezohľadnili jej námietky,
konali bez pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec
bola rozhodovaná na základe správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad
práva Európskej únie, 5. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový
stav a nevykonali dokazovanie, 6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 O.s.p.). Z týchto dôvodov žiadala zrušiť obe rozhodnutia súdov
nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa; zároveň žiadala prerušiť dovolacie konanie
(§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej
proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 30. januára 2013 sp. zn. 2 CoE 154/2012.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
najvyšším súdom, v ktorých - tak, ako aj v tomto prípade - podala odvolanie proti rozhodnutiu
krajského súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca 2013 sp. zn. 3 Co 28/2013
a sp. zn. 3 Co 24/2013, ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že a/ odvolaním
možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa, b/ rozhodnutie krajského súdu, ktorým
bol v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené
odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa 3 Co 72/2013
(ale je rozhodnutím odvolacieho súdu) a c/ najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p.
a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje
s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávnenej nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1 O.s.p.).
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie
proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 30. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 154/2012 podala
včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal, či je dôvodný jej
návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013, z 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013 a sp. zn. 3 Cdo 34/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje
s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre
účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych
otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov
alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci,
v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad
v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade z určujúceho hľadiska išlo zo strany súdov nižších stupňov
o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka
a Exekučného poriadku). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie
konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
3 Co 72/2013
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,
3 Co 44/2013, z 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, sp. zn. 3 Cdo 34/2013 a konštatuje, že
právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené
aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.) je daná
iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov v exekučných
veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1
Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p. (viď
aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011, a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal a meritórne
rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania - nebol podaný 3 Co 72/2013
(žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní, či je exekučný
titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie (ako
procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo
je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie s obsahom
listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie exekúcie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne - teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného - môže exekučný súd dospieť
k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu)
v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy,
nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať
rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka
- z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov - je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
K tvrdeniu oprávnenej, že súdy boli v danom prípade so zreteľom na § 57 ods. 5
Exekučného poriadku (v znení účinnom od 9. augusta 2012) povinné nariadiť pojednávanie,
dovolací súd uvádza, že súd prvého stupňa rozhodol 7. augusta 2012, kedy uvedenú
povinnosť nemal. Odvolací súd je v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. oprávnený rozhodovať vo veci 3 Co 72/2013
aj bez nariadenia pojednávania, okrem prípadov predpokladaných ustanovením § 214 ods. 1
O.s.p.
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998, a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorom tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p.
Oprávnená zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo zastaviť a vznikla jej
povinnosť nahradiť trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 146 ods. 2 O.s.p.).V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu
trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému
náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. júna 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Klaudia Vrauková