Najvyšší súd  

3 ECdo 34/2013

 

Slovenskej republiky   3 Co 37/2013

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnému V. S., bývajúcemu v J., o vymoženie 1 669,05 € s príslušenstvom, ktorá je vedená na

Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 4 Er 4010/2008, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. septembra 2012 sp. zn. 43 CoE 230/2012,

takto

r o z h o d o l :

I. Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici  

z 19. septembra 2012 sp. zn. 43 CoE 230/2012 z a s t a v u j e.

II. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

III. Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. septembra 2012

sp. zn. 43 CoE 230/2012 o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Revúca poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe

rozhodcovského rozsudku z 25. júla 2008 sp. zn. SR 06502/08 vydaného Stálym

rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S., a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Uznesením z 3. mája 2012 č.k. 4 Er 4010/2008-12 Okresný súd Revúca exekúciu

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 zákona  

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene 3 Co 37/2013

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a rozhodol o trovách exekúcie.

Zastavenie exekúcie odôvodnil tým, že oprávnená a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorú

treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a v nej

obsiahnutú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku (§ 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka). Spotrebiteľ nemal pri tomto právnom úkone náležitú možnosť

oboznámiť sa s obsahom úverovej zmluvy a jej dôsledkami, rozhodcovská doložka nebola

individuálne dojednaná, vopred bola dodávateľom zaradená do ním pripravenej formulárovej

zmluvy a v neprospech spotrebiteľa vytvorila nerovnováhu práv a povinností účastníkov.

Doložka s takýmito dôsledkami je považovaná za neprípustnú (nekalú) aj v zmysle Smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

(ďalej len „Smernica“). I keď doložka formálne vyznieva tak, že spotrebiteľovi v prípade

sporu s dodávateľom dáva na výber, či sa obráti na všeobecný alebo rozhodcovský súd, reálne

mu tento výber neumožňuje. Z podstaty úverovej zmluvy a právneho vzťahu ňou založeného

totiž vyplýva, že subjektom, na podnet ktorého začína konanie o zaplatenie dlžnej sumy,  

je dodávateľ, ktorý prípadný spor bude riešiť pred rozhodcovským súdom. Neplatná

rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený

rozhodcovský rozsudok, ktorý preto nie je vykonateľný exekučný titul. Z týchto dôvodov

exekučný súd exekúciu zastavil.  

Uznesenie Okresného súdu Revúca z 3. mája 2012 č.k. 4 Er 4010/2008-12 napadla

oprávnená odvolaním, po podaní ktorého navrhla prerušenie konanie podľa § 109 ods. 1

písm. c/ O.s.p.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 19. septembra 2012

sp.zn. 43 CoE 230/2012 návrhy na prerušenie konania zamietol a napadnuté uznesenie

potvrdil. Zamietajúci výrok odôvodnil tým, že exekučné konanie nemožno prerušiť (§ 36  

ods. 5 Exekučného poriadku) a v danom prípade prichádza do úvahy aplikácia vnútroštátnych

právnych predpisov (Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka) bez potreby aplikácie

práva Európskej únie. V ďalšom odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa správne skúmal,

či označený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul a dospel k správnemu

záveru, že exekúcia je neprípustná. Aj podľa zhodného názoru odvolacieho súdu zakladá

rozhodcovská doložka obsiahnutá v predmetnej úverovej (svojou povahou spotrebiteľskej)

zmluve značnú nerovnováhu práv a povinností účastníkov v neprospech spotrebiteľa, ktorý

bol okolnosťami donútený pristúpiť k zmluvnému dojednaniu bez toho, aby mohol ovplyvniť 3 Co 37/2013

jeho obsah. Dôsledky uzavretia rozhodcovskej doložky pritom podstatným spôsobom zužujú

možnosti spotrebiteľa pri ochrane jeho práv v prípade sporu s dodávateľom. Uvedená

rozhodcovská doložka je neplatná, preto nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu  

na vydanie označeného rozhodcovského rozsudku, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný

exekučný titul. Odvolací súd preto rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil (§ 219  

ods. 1 O.s.p.).

Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. septembra 2012 sp. zn.  

43 CoE 230/2012 podala oprávnená odvolanie, ktorým žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť

a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. septembra 2012 sp. zn.  

43 CoE 230/2012 podala oprávnená aj dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli  

„nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58

ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom

konaní, 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo

vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená pri poverení súdneho

exekútora, aby vykonal exekúciu, 3. sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol potrebný

(§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že

nezohľadnili jej námietky, konali bez pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo

na to, aby jej právna vec bola rozhodovaná na základe správneho právneho základu, súčasťou

ktorého je aj výklad práva Európskej únie, 5. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo   nesprávne

zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie, 6. napadnuté rozhodnutie založili  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 O.s.p.). Z týchto dôvodov žiadala zrušiť

obe rozhodnutia súdov nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa; zároveň žiadala

prerušiť dovolacie konanie (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).  

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,  

či sú dané procesné predpoklady, za splnia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. septembra 2012 sp. zn. 43 Co 230/2012.

Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola

už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach   3 Co 37/2013

pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podala odvolanie proti

rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca sp. zn. 3 Cdo 28/2013 a sp. zn.  

3 Cdo 24/2013, ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že a/ odvolaním možno

napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa, b/ rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol

v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené

odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa

(ale je rozhodnutím odvolacieho súdu) a c/ najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní

smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2

O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach

poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich

vyjadrenými.

Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania

oprávnenej nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a 104 ods. 1 O.s.p.).

II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. septembra 2012 sp. zn. 43 Co 230/2012

podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal,  

či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých  

tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013, 3. júla

2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013 a 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, na ktoré v podrobnostiach

poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej

veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie

o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov

inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup

súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,  

má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania. 3 Co 37/2013

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína  

aj Smernica, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného

poriadku). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.

III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,  

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,  

3 Co 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013 a 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013,

a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne

opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov 3 Co 37/2013

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3

a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.

(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),

3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez

návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,  

4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,  

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu  

a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú

v ustanoveniach § 122   až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní   a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný

súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti

exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,

6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská  

doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka

spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. 3 Co 37/2013

Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať

označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť

právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania

v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p.

Oprávnená zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo zastaviť a vznikla jej

povinnosť nahradiť trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 2 O.s.p.).V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu

trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení   s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému

náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie  

(§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 6. augusta 2013

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková