3 ECdo 310/2013

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   3 CoE 120/2013

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,  

IČO: X., proti povinnému J. D., bývajúcemu v G., o vymoženie 41,01 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 20 Er 1023/2009, o odvolaní a dovolaní

oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 30. mája 2013 sp. zn.  

10 CoE 260/2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky:

I. konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 30. mája 2013 sp. zn.  

10 CoE 260/2013 z a s t a v u j e,

II. návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a,

III. dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 30. mája 2013 sp. zn.  

10 CoE 260/2013 o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona  

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe

rozhodcovského rozsudku z 25. septembra 2009 sp. zn. SR 01307/09, vydaného Stálym

rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S. a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Galanta uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním

exekúcie.

3 CoE 120/2013

Uznesením z 27. novembra 2012 č.k. 20 Er 1023/2009-21 Okresný súd Galanta

exekúciu zastavil [§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“)] a rozhodol o náhrade trov exekúcie. Vychádzal z toho, že oprávnená a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel

k záveru, že v danom prípade treba preto aplikovať právnu úpravu obsiahnutú  

vo všeobecných ustanoveniach Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách   a ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“). Rozhodcovská doložka, ktorá bola

súčasťou zmluvného dojednania dodávateľa a spotrebiteľa, je neplatná, lebo nebola  

so spotrebiteľom osobitne dojednaná a vytvorila v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu práv

a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy. I keď dodávateľom vopred naformulovaná

rozhodcovská doložka vyznievala tak, že pre prípad sporu dodávateľa a spotrebiteľa

umožňuje spotrebiteľovi možnosť voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, reálne

mu tento výber neumožňuje. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc

rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie  

je vykonateľný exekučný titul. Z týchto dôvodov exekučný súd exekúciu zastavil.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trnave uznesením z 30. mája 2013 sp. zn.  

10 CoE 260/2013: a/ návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol, b/ napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a c/ povinnému nepriznal náhradu trov odvolacieho

konania. V odôvodnení uviedol, že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne správnemu

uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré treba potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Aj podľa názoru

odvolacieho súdu bola rozhodcovská doložka v zmluve o úvere v čase jej uzatvárania

neprijateľnou podmienkou a v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka bola od počiatku

neplatná. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal. Aj podľa názoru

odvolacieho súdu má predmetná rozhodcovská doložka charakter neprijateľnej podmienky,

ktorá spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu

v neprospech povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Túto rozhodcovskú doložku

preto súd prvého stupňa správne považoval za neprijateľnú a z uvedeného dôvodu  

za absolútne neplatnú. Súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať

z úradnej povinnosti, či nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré by musel exekúcie zastaviť

a samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou pre rozhodnutie 3 CoE 120/2013

o zastavení exekúcie, keď sú pre to splnené podmienky. Neplatná rozhodcovská doložka

nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý

oprávnená pripojila k návrhu na vykonanie exekúcie. Správny je preto aj záver súdu prvého

stupňa, že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul, keďže bol vydaný  

na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 30. mája 2013 sp. zn. 10 CoE 260/2013,

ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie konania, podala oprávnená odvolanie.

Proti tomu istému uzneseniu Krajského súdu   v Trnave z 30. mája 2013 sp. zn.  

10 CoE 260/2013 podala oprávnená aj dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad

rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), 2. konali vo veci, v ktorej  

sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),  

4. oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), 5. sa v konaní

dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), 6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci  

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo

prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“) predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom

dovolaní.

I.   Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,  

či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 30. mája 2013 sp. zn. 10 CoE 260/2013.

Oprávnená v procesnom postavená, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola

už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred

najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil (viď

napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 28/2013 a sp. zn.   3 CoE 120/2013

3 Cdo 24/2013, ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že odvolaním možno

napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní

smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p.

a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje

s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.

II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti

uzneseniu Krajského súdu   v Trnave z 30. mája 2013 sp. zn. 10 CoE 260/2013 podala včas

oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný

jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých  

tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013,  

3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, 6. augusta 2013   sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, na ktoré v podrobnostiach

poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej

veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov

inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup

súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,  

má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína  

aj Smernica, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného

poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh  

na prerušenie konania zamietol.

III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,  

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

3 CoE 120/2013

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,  

3 Co 44/2013, z 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013,  

zo 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a zo 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013,

a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne

opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3

a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.

(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),

3 CoE 120/2013

3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez

návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,  

4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,  

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu  

a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú

v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní  

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný

súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,

6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.

K námietke oprávnenej, že súd prvého stupňa rozhodol o zastavení exekúcie bez nariadenia

pojednávania, pričom § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania

súdu prvého stupňa ukladal exekučnému súdu, aby pri postupe podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/

nariadil pojednávanie, treba uviesť, že uvedené ustanovenie bolo účinné od 9. augusta 2012

do 31. decembra 2012 a zrušením dovolaním napadnutého uznesenia dovolacím súdom pre

uvedené pochybenie súdu prvého stupňa, by sa nedosiahol všeobecný účel dovolania –

zrušením napadnutého rozhodnutia dosiahnuť nápravu nesprávnosti, lebo exekučný súd  

by už v ďalšom konaní nemusel nariadiť pojednávanie (súčasné znenie Exekučného poriadku 3 CoE 120/2013

mu to neukladá). Odvolací súd nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie z dôvodu, že

mu to umožňoval § 214 ods. 1 a 2 O.s.p.

Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť

právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania

v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnému

povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní

nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší

súd Slovenskej republiky nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo nepodal

návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. septembra 2014

  JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková