Najvyšší súd
3 ECdo 309/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnému R. B., bývajúcemu v K., o vymoženie 3 145,32 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Prešov pod sp. zn. 70 Er 108/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského
súdu v Prešove z 27. marca 2013 sp. zn. 7 CoE 35/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“)
na základe rozhodcovského rozsudku z 11. novembra 2011 sp. zn. WHB/0111/0001 Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Prešov uznesením z 21. novembra 2012 č.k. 70 Er 108/2012-19 uvedenú
žiadosť súdneho exekútora zamietol. V odôvodnení poukázal na to, že na základe úverovej
zmluvy z 24. januára 2007 P., a.s. (právna predchodkyňa oprávnenej) poskytla povinnému
úver vo výške 3 319,39 €, ktorý sa povinný zaviazal splácať v pravidelných mesačných
splátkach so splatnosťou uvedenou v Zmluve o úvere (ďalej len „úverová zmluva“). Po
preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok
dospel súd prvého stupňa k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
treba zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Konštatoval, že pokiaľ oprávnená v návrhu na
vykonanie exekúcie označila rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul, potom je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak k jej uzavretiu nedošlo, nemohol daný spor prejednať
rozhodcovský súd a následne ani vydať rozhodcovský rozsudok. V konaní nebola zo strany
účastníkov doložená rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej zmluvy, ako to ustanovuje § 4
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“).
Z obsahu úverovej zmluvy a z pripojených Všeobecných obchodných podmienok nie je
zrejmé, že by spĺňali náležitosti, požadované zákonom č. 244/2002 Z.z.; nevyplýva z nich, že
by došlo k podpisu Všeobecných obchodných podmienok obidvoma sporovými stranami, čím
by založili rozhodcovskú doložku. To odôvodňuje záver o neprijateľnosti tejto doložky,
nakoľko neboli dodržané ustanovenia § 4 zákona č. 244/2002 Z.z., a teda nebola daná ani
právomoc rozhodcovského súdu na konanie o nároku vyplývajúceho z úverovej zmluvy
uzatvorenej dňa 24. januára 2007. Aplikujúc ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
preto súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Uvedené uznesenie napadla odvolaním oprávnená. Krajský súd v Prešove uznesením
z 27. marca 2013 sp. zn. 7 CoE 35/2013 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne
(§ 219 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd považoval odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa
za náležité a presvedčivé, jeho závery si osvojil a v plnom rozsahu naň odkázal.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že zákonnou podmienkou
platnosti rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej či už vo forme osobitnej zmluvy alebo vo forme
rozhodcovskej doložky k zmluve, je jej písomná forma, ktorá však v danom prípade dodržaná
nebola. Nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy rozhodcovskej zmluvy spôsobuje
jej absolútnu neplatnosť pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musí súd
prihliadať z úradnej povinnosti. Ak teda rozhodcovská zmluva nebola platne dojednaná, pre
vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný
titul. Bez platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej
doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.) akýkoľvek rozhodcovský rozsudok
nemôže byť podkladom pre exekučné konanie. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala
napadnuté uznesenie buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho exekútora vykonaním
exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade: a) rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p), b) rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), c) rozhodovali napriek tomu, že
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
d) odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že odmietli
vykonať exekučný titul, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, e) konanie zaťažili
tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.) a f) svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné
dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie
oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jej dovolania
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 11. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 70/2012, zo 14. mája 2013 sp. zn.
3 ECdo 63/2013 a tiež sp. zn. 3 Cdo 30/2013, z 12. júna 2013 sp. zn. 3 Cdo 44/2013 a tiež sp. zn. 3 ECdo 4/2013, z 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 94/2013 a z 25. júla 2013 sp. zn.
3 ECdo 92/2013, resp. 3 ECdo 135/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel
v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. S prihliadnutím
na požiadavku procesnej ekonomiky preto najvyšší súd na odôvodnenia týchto rozhodnutí
v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi stotožňuje aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. prekážku rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.) pre exekučné konanie netvorí
rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovské konanie
nemá charakter exekučného konania,
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný žiadny návrh na začatie konania vo veci,
ktorá nemôže začať bez návrhu (oprávnená ale podala návrh na vykonanie exekúcie),
4. pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom oboznamovanie s obsahom listín zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania
sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného;
takýto postup súdu nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,
5. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie sa oprávnenej neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neodníma možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.),
6. pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
7. postup banky nezodpovedal v danom prípade § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách, lebo rozhodcovská doložka nebola naformulovaná tak, aby založila
právomoc rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením
(viď § 67 ods. 1 a 2 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene
niektorých zákonov),
8. nedôvodná a irelevantná je aj námietka oprávnenej, že slovenský preklad Smernice nie
je správny,
9. oprávnená nesprávne vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 238
ods. 3 O.s.p., ktoré sa týka prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
(v danom prípade je ale dovolaním napadnuté uznesenie).
K týmto záverom dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd
sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. marca 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková