3 ECdo 291/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P. C., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnej W. P., bývajúcej v L., o vymoženie 331,94 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 7 Er 2017/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Žiline z 25. júna 2013 sp. zn. 20 CoE 12/2013, takto  

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdna exekútorka požiadala exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný

poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku z 22. júla 2011 sp. zn. IDC0610086 Stáleho

rozhodcovského súdu, ktorý zriadila R., a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením z 19. januára 2012 č.k. 7 Er 2017/2011-45

uvedenú žiadosť súdnej exekútorky zamietol. V odôvodnení poukázal na to, že právna

predchodkyňa oprávnenej (P. B., a.s.) a povinná uzavreli úverovú zmluvu, ktorú treba

považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, že na daný prípad treba preto

aplikovať Exekučný poriadok, zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,

ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a tiež zákon  

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“). Uviedol, že

exekučný súd po začatí exekučného konania v každom štádiu skúma, či sú splnené

podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti rozhodnutia. Poukázal tiež na skutočnosť, že zákonnou podmienkou platnosti rozhodcovskej zmluvy je písomná forma a podpis

zmluvných strán. Exekučnému súdu neprislúcha rozhodovať o neplatnosti rozhodcovskej

doložky, môže však posúdiť vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré vydal rozhodcovský súd bez

právomoci konať vo veci samej. V danej veci založil rozhodcovský súd svoju právomoc  

na základe doložky, ktorá je v spotrebiteľských právnych vzťahoch neprijateľnou

podmienkou. Súčasťou úverovej zmluvy bola rozhodcovská doložka, ktorá vyžaduje  

od povinnej, aby sa podrobila rozhodcovskému konaniu, výsledkom ktorého má byť

rozhodnutie arbitra, ktorého si vopred vybrala oprávnená. Rozhodcovská doložka spôsobí, že

o právach a právom chránených záujmoch rozhodne súkromná osoba, ktorá koná prakticky

v režime podnikania za účelom dosiahnutia zisku. Spory zo spotrebiteľských zmlúv zákon

o rozhodcovskom konaní zo sporov, ktoré môže rozhodnúť rozhodca, nevylučuje. Občiansky

zákonník však jasne definuje neprijateľnú podmienku, podľa ktorej nemá spotrebiteľ inú

možnosť, ako prípadný spor riešiť výlučne pred rozhodcom. V spotrebiteľských právnych

vzťahoch je vylúčené, aby sa všetky spory zo spotrebiteľskej zmluvy riešili výlučne

v rozhodcovskom konaní. Táto doložka vytvorila v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu

práv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy aj z toho dôvodu, že spotrebiteľovi   sa v jej dôsledku odoprela ochrana poskytovaná ustanoveniami Občianskeho zákonníka

o spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovská doložka s takýmito dôsledkami je považovaná

za neprípustnú (nekalú) aj v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) a za neplatnú ju považujú

aj ustanovenia § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách,  

do ktorých bola predmetná Smernica postupne implementovaná. Exekučný súd nemôže

poskytnúť právnu ochranu nároku oprávnenej (formou udelenia poverenia na vykonanie

exekúcie) na základe exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý na rozhodovanie nemal

žiadnu právomoc. Súd prvého stupňa vzhľadom na to žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Žiline uznesením z 25. júna 2013  

sp. zn. 20 CoE 12/2013 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Aj podľa názoru odvolacieho súdu je exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku povinný skúmať exekučný titul, čo sa týka jeho formálnej a materiálnej

vykonateľnosti. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa

nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, len realizoval svoje oprávnenie

(§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Stotožnil sa s tvrdením prvostupňového súdu, že rozhodcovská doložka je absolútne neplatná, pretože je v rozpore s § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka. V predmetnej veci na základe vopred stanoveného rozsahu rozhodcovskej doložky

rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávnenou. Boli teda splnené kumulatívne

podmienky stanovené v hypotéze § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka na to, aby bolo potrebné

konštatovať, že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ak je teda rozhodcovská

doložka absolútne neplatná, nezakladá právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský

rozsudok a takto vydaný rozsudok nie je materiálne vykonateľný. Správne preto rozhodol súd

prvého stupňa, keď žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Odvolací

súd nesúhlasil s oprávnenou, že jej právna predchodkyňa postupovala v danom prípade

v súlade s § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. Ďalej odvolací súd poukázal na rozdielnosť medzi

formálnou a materiálnou právoplatnosťou rozhodnutia, pričom uviedol, že materiálna

právoplatnosť rozhodnutia nie je bezvýnimočná a existujú výnimky, kedy sa na materiálnu

právoplatnosť nemá prihliadať. Zák. č. 244/2002 Z.z. (jeho § 45) dáva exekučnému súdu

oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol

a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. ním nie je viazaný. Keďže súd prvého stupňa rozhodol

vecne správne, odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala

napadnuté uznesenie buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho exekútora vykonaním

exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade: a) rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p), b) rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie (§ 237 písm. d/

O.s.p.), c) rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa

zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), d) odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať  

(§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že odmietli vykonať exekučný titul, ktorý nadobudol

právoplatnosť a vykonateľnosť, e) konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a f) svoje

rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241  

ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné

dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie

oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jej dovolania

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v dovolacom konaní v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad

uvádza najvyšší súd rozhodnutia zo 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 224/2012, 14. mája 2013  

sp. zn. 3 Cdo 295/2012, 14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 182/2012, 14. mája 2013 sp. zn.  

3 Cdo 6/2013, 12. júna 2013 sp. zn. 3 ECdo 9/2013, 12. júna 2013 sp. zn. 3 ECdo 37/2013,

12. júna 2013 sp. zn. 3 ECdo 8/2013, 27. júna 2013 sp. zn. 3 Cdo 237/2012, 27. mája 2013

sp. zn. 3 Cdo 227/2012, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 106/2013 a konštatuje, že právne závery,

ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

S prihliadnutím na požiadavku procesnej ekonomiky preto najvyšší súd na odôvodnenia

týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje

aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3

a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),

2. prekážku rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.) pre exekučné konanie netvorí

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovské konanie

nemá charakter exekučného konania,

3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný žiadny návrh na začatie konania vo veci,

ktorá nemôže začať bez návrhu (oprávnená ale podala návrh na vykonanie exekúcie),

4. pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom

oboznamovanie s obsahom listín zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania

sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného,

5. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie sa oprávnenej neodopiera právo na výkon

rozhodnutia,

6. pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol

spor so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),

7. postup banky nezodpovedal v danom prípade § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.

o bankách, lebo rozhodcovská doložka nebola naformulovaná tak, aby založila

právomoc rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením

(viď § 67 ods. 1 a 2 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene

niektorých zákonov),

8. nedôvodná a irelevantná je aj námietka oprávnenej, že slovenský preklad Smernice nie

je správny,

9. oprávnená nesprávne vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 238  

ods. 3 O.s.p., ktoré sa týka prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku  

(v danom prípade je ale dovolaním napadnuté uznesenie).

K týmto záverom (viď 1. až 9.) dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací

súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov

vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy

(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť

právneho posúdenia, na ktorom tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania

v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. februára 2014

  JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková