3 ECdo 214/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., a.s. so sídlom v K., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D. B., s.r.o. so sídlom v K.,
IČO: X., proti povinnej E. F., bývajúcej v B., o vymoženie 29,87 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 10 Er 1020/2011, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. januára 2013 sp. zn. 2 CoE 416/2012,
takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 29,87 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú sumu
preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 8. marca 2010 sp. zn. 3C/940/2009 Arbitrážneho
súdu Košice (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“). Súdny exekútor v zmysle § 44
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Lučenec uznesením z 30. marca 2012 č.k. 10 Er 1020/2011-38 žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Poukázal na to, že
označený rozhodcovský rozsudok sa týka poistného v zmysle poistnej zmluvy uzavretej
7. augusta 2008, súčasťou ktorej boli aj Všeobecné poistné podmienky vyhotovené vopred
dodávateľom ako predtlačený formulár pre všetkých spotrebiteľov uzatvárajúcich rovnaký typ
poistnej zmluvy (ďalej len „poistná zmluva“). Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že poistná zmluva je spotrebiteľská zmluva, preto na daný právny vzťah treba aplikovať ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vo Všeobecných poistných podmienkach je obsiahnutá
rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej sa jej účastníci dohodli, že všetky prípadné spory
medzi nimi vzniknuté z tohto právneho vzťahu, budú prejednané v rozhodcovskom konaní.
To odôvodňuje záver o neprijateľnosti uvedenej rozhodcovskej doložky a jej neplatnosti
v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách [zároveň ide
o nekalú podmienku v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“)]. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý z tohto dôvodu nie je vykonateľný exekučný titul. Vzhľadom na to, aplikujúc
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podala oprávnená odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici
uznesením z 30. januára 2013 sp. zn. 2 CoE 416/2012 napadnuté uznesenie potvrdil.
V odôvodnení uviedol, že vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne správnemu
uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré treba potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.), lebo postup
prvostupňového súdu bol v súlade so zákonom. Pri posudzovaní vykonateľnosti exekučného
titulu bol aj podľa názoru odvolacieho súdu opodstatnený záver, že účastníci konania uzavreli
spotrebiteľskú zmluvu, ktorá obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku; táto podmienka
je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Exekučný súd bol aj v prípade
označeného rozhodcovského rozsudku oprávnený skúmať, či ide o vykonateľný exekučný
titul. Dospel pri tom k správnemu záveru, že na podklade označeného rozhodcovského
rozsudku nemožno exekúciu vykonať. Správny je preto nielen záver súdu prvého stupňa, že
ide o nespôsobilý exekučný titul, ale aj záver, že žiadosť súdneho exekútora o poverenie
na vykonanie exekúcie bolo potrebné zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala
zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, lebo súdy v danom prípade odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.) tým, že: a/ rozhodli bez nariadenia pojednávania, i keď v konaní vykonali
dokazovanie listinnými dôkazmi, pričom zvoleným postupom odňali oprávnenej možnosť
vyjadriť sa jednak k vykonaným dôkazom, jednak k otázke individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky a upreli jej právo preukázať, že rozhodcovská doložka bola dojednaná
individuálne (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka), a je teda platná, b/ oprávnenú neprizvali
ku konaniu, najmä k dokazovaniu, a rozhodli bez nariadenia pojednávania, c/ oprávnenej
v rámci dokazovania neumožnili vyjadriť sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných
dôkazov, d/ neprípustne vykonali kontrolu postupu rozhodcovského súdu, e/ vychádzajúc
z nesprávneho názoru, že označený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný
titul, upreli oprávnenej právo na spravodlivé súdne konanie, integrálnou súčasťou ktorého
je právo na nútený výkon rozhodnutia (v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutia
najvyššieho súdu zo 16. jún 2009 sp. zn. 4 Cdo 159/2009 a z 29. júna 2009 sp. zn.
3 Cdo 147/2009). V ďalšom oprávnená uviedla dôvody, so zreteľom na ktoré má za to, že
v konaní na súdoch nižších stupňov došlo aj k procesnej vade majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); v súvislosti s tým namietala predovšetkým
to, že súdy rozhodli na základe neúplných skutkových zistení a ich rozhodnutia nie
sú dostatočne preskúmateľné. Vyslovila tiež názor, že dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.), predovšetkým v otázke posúdenia rozhodcovskej zmluvy ako neplatnej podmienky obsiahnutej v poistnej zmluve.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená, zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či dovolanie oprávnenej smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že
k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Dovolateľka namieta, že postupom súdov jej bola odňatá možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné
oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv.
Podľa názoru oprávnenej došlo v danom exekučnom konaní k procesnej vade
uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. v dôsledku toho, že súdy v štádiu posudzovania splnenia
zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním
exekúcie, uskutočnili dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania, bez jej
účasti a bez vytvorenia procesnej možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Dovolací súd sa k takýmto námietkam tej istej oprávnenej vyjadril už vo viacerých
skorších konaniach, v ktorých sa v procesnom postavení dovolateľky domáhala preskúmania
rozhodnutí súdov nižších stupňov vydaných v iných skutkovo a právne obdobných veciach, v ktorých išlo tiež o exekúciu na podklade rozhodnutia rozhodcovského súdu (porovnaj
napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 148/2012, 2 Cdo 24/2013, 3 Cdo 74/2012, 4 Cdo 191/2012, 5 Cdo 217/2012, 6 Cdo 285/2012 a 7 Cdo 7/2012).
Najvyšší súd v týchto rozhodnutiach konštatoval, že po podaní žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie
poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom.
Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti,
či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti,
či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými
v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p.
V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť
súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž,
ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti
súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného. Vo vyššie označených rozhodnutiach najvyšší súd
na podklade týchto právnych úvah uzavrel, že pokiaľ dovolateľka vyvodzuje existenciu
procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali
„dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti, ide o námietku
neopodstatnenú.
2. Oprávnená už v minulosti napadla ústavnou sťažnosťou niektoré rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktoré v skutkovo a právne obdobných veciach spočívali na obsahovo
identickej argumentácii (ktorú na vyjadrenie dôvodov svojho rozhodnutia zvolil dovolací súd
v preskúmavanej veci). Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“):
a) v uznesení z 22. augusta 2012 sp. zn. I. ÚS 359/2012, ktorým odmietol sťažnosť
oprávnenej smerujúcu proti uzneseniu najvyššieho súdu z 27. februára 2012 sp. zn.
4 Cdo 190/2012, konštatoval, že oprávnená porušenie svojich práv vidí v tom, že
všeobecné súdy v exekučnom konaní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na výkon exekúcie rozhodli bez nariadenia pojednávania, že vykonávali dokazovanie
nimi zabezpečenými listinnými dôkazmi bez jej účasti a možnosti vyjadriť sa k takto
vykonaným dôkazom a tiež nedostatočným odôvodnením svojich právnych záverov.
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu,
nezistil ale žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu
nemajúci oporu v zákone. V záverečnej časti tohto uznesenia ústavný súd uviedol, že
„právne názory a závery ústavného súdu vyplývajúce z jeho rozhodnutí vo veciach
individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa týkajú v podstate len týchto
sťažností a nie sú v zásade (globálne) záväzné (neplnia funkciu všeobecne záväzného
aplikačného pravidla) pre rozhodovaciu prax všeobecných súdov (pre možnosť
odlišností skutkového a právneho stavu nimi posudzovanej konkrétnej veci). Je vecou
(a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen
so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy)“.
b) v uznesení z 28. februára sp. zn. II. ÚS 160/2013, ktorým odmietol sťažnosť
oprávnenej smerujúcu proti uzneseniam najvyššieho súdu z 5. júna 2012
sp. zn. 5 Cdo 100/2012, z 12. júla 2012 sp. zn. 3 Cdo 100/2012, z 28. mája 2012
sp. zn. 7 Cdo 29/2012 a z 22. februára 2012 sp. zn. 7 Cdo 7/2012 konštatoval, že
podstata argumentácie oprávnenej spočívala v tvrdení, že všeobecné súdy v exekučnom konaní o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodli bez jej účasti, vykonali dokazovanie, ku ktorému sa nemala možnosť
vyjadriť, a rozhodli bez nariadenia pojednávania. Uviedol, že odôvodnenia týchto
rozhodnutí najvyššieho súdu nie sú arbitrárne a argumentácia oprávnenej nie
je spôsobilá spochybniť opodstatnenosť záverov najvyššieho súdu, ktoré boli
odôvodnené vyčerpávajúco a presvedčivo. Ústavný súd sa osobitne zaoberal
opodstatnenosťou námietok oprávnenej, ktorá vzhľadom na judikatúru ústavného súdu
(III. ÚS 60/04) tvrdila, že jej vec mala byť prerokovaná verejne, v jej prítomnosti,
takže v konaní malo byť nariadené pojednávanie. Rovnako tvrdila, že sa nemohla
vyjadriť k vykonávaným dôkazom. Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutí
najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší súd jej dal primeranú odpoveď aj na tieto
námietky. V predmetnom uznesení poukázal ústavný súd na rozhodnutie Súdneho
dvora z 9. novembra 2010 vo veci C-137/08, v zmysle ktorého „vnútroštátny súd musí
ex offo nariadiť vykonanie dôkazov s cieľom zistiť či ustanovenie o voľbe výlučnej
miestnej príslušnosti súdu nachádzajúce sa v zmluve ktorá je predmetom sporu ktorý
prejednáva a ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom
patrí do pôsobnosti smernice a v prípade, že je to tak posúdiť ex offo prípadnú nekalú
povahu tohto ustanovenia“. Na účely overenia znenia slovenského prekladu tohto
rozsudku ústavný súd preskúmal aj jeho ďalšie jazykové verzie, na základe čoho bol
nútený konštatovať obsahovú nesprávnosť slovenského znenia. Ako totiž vyplýva
z ďalších jazykových verzií, tieto namiesto „ex offo nariadenia dokazovania“ uvádzajú
povinnosť súdu ex offo „nariadiť vyšetrovanie“. Vychádzajúc z porovnania viacerých
jazykových verzií rozsudku, ktoré zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť
vyšetrovanie (a nie dokazovanie) na zistenie, či súdna doložka tvorí súčasť
spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej Smernici, si ústavný súd osvojil výklad
označeného rozsudku v zmysle zodpovedajúcom jeho viacerým jazykovým verziám
a použil ho pre potreby ďalšieho konania. V zmysle označeného rozsudku je podstatou
záväzku vnútroštátneho súdu povinnosť ex offo zisťovania skutkového stavu (bez
ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu členského štátu) na účely efektívnej ochrany
spotrebiteľa podľa úniového práva. V tomto smere postup súdov označených
oprávnenou zodpovedá plne Smernici. Na základe uvedeného preto ústavný súd
konštatoval, že postup najvyššieho súdu pri posudzovaní splnenia podmienky § 237
písm. f/ O.s.p. ako prípustnosti dovolania nebol na ujmu označeným právam
oprávnene na verejné pojednávanie jej veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom.
c) v uznesení z 10. septembra 2013 sp. zn. III. ÚS 433/2013, ktorým odmietol sťažnosť
oprávnenej proti uzneseniu najvyššieho súdu z 31. januára 2013 sp. zn.
2 Cdo 311/2012, uviedol, že aj v tomto prípade oprávnená tvrdila, že všeobecné súdy
rozhodli bez jej účasti, vykonali dokazovanie, ku ktorému sa nemala možnosť
vyjadriť, a rozhodli bez nariadenia pojednávania; takýto postup označovala
za priečiaci sa zákonu. Ústavný súd ale po preskúmaní napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, dospel k názoru, že nie je daná žiadna skutočnosť signalizujúca
svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru ústavného súdu
koncipované uznesenie najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie je určité a zrozumiteľné,
bez vnútorných rozporov. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu zrozumiteľne
vysporiadal s námietkami oprávnenej.
3. Dovolateľka v preskúmavanej veci – za účelom zdôraznenia opodstatnenosti jej
dovolania – osobitne upozornila na nález ústavného súdu z 10. júla 2013 sp. zn.
II. ÚS 499/2012 (ďalej len „nález“), ktorý bol vydaný v inej, skutkovo a právne obdobnej veci
vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Cdo 5/2012. Ústavný súd v náleze konštatoval, že
najvyšší súd porušil základné práva a právo oprávnenej zaručené v čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V náleze medziiným uviedol, že okrem prípadov výslovne uvedených v § 44
ods. 5 Exekučného poriadku „je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi konaním
jednostranným, nie kontradiktórnym, a účasť povinného sa v ňom predpokladá len
výnimočne, a to v takých prípadoch, kde je potrebné povinnému vytvoriť priestor
na uplatnenie jeho prípadných námietok [napríklad v podobe návrhu na samostatné
(ne)uznanie exekučného titulu]“. V zmysle nálezu „konanie pojednávania si nevyhnutne
nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vec prerokovaná v 'prítomnosti' účastníka. Podľa názoru
ústavného súdu je pojem 'v prítomnosti' účastníka potrebné vykladať nie doslovne, ale
funkčne, teda aby spôsob a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať
postup súdu a podľa toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo
na prerokovanie veci 'v prítomnosti' účastníka rešpektovať aj tým, že súd účastníka
upovedomí a dá účastníkovi možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady
možno zároveň považovať za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje
verejnosť, a to v súlade s poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy. Nenariadením pojednávania
na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia tak k porušeniu základného práva oprávnenej zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nedošlo“. Ústavný súd v ďalšej časti
nálezu konštatoval, že kľúčovou otázkou v celej veci zostáva to, či k porušeniu mohlo dôjsť
tým, že sa oprávnená nemala možnosť vyjadriť k vykonaným dôkazom a že pred rozhodnutím
nebola vec prerokovaná v jej prítomnosti. Dospel k názoru, že ak sa exekučný súd
oboznamuje s návrhom na vykonanie exekúcie, exekučným titulom a žiadosťou o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, ide nepochybne o vykonávanie dôkazu listinou (§ 129
O.s.p.). Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku takisto vyplýva, že ide o dôkaz
viazaný, keďže iným spôsobom než samotným exekučným titulom jeho existenciu a obsah
dokázať nemožno. Záveru, že i v tejto fáze exekučného konania súd vykonáva dokazovanie,
nasvedčuje i znenie § 39 ods. 1 in fine Exekučného poriadku, podľa ktorého musí návrh
na vykonanie exekúcie obsahovať aj „označenie dôkazov, ktorých sa oprávnený dovoláva“.
Charakter vykonávania dôkazu tejto činnosti neberie okolnosť, že sa tak deje mimo
pojednávania, pretože tento postup nie je Občianskemu súdnemu poriadku neznámy.
Na základe uvedeného ústavný súd v náleze uzavrel, že z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy treba
postup súdu, ktorý pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora skúma obsah návrhu
na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a žiadosti súdneho exekútora na účely posúdenia
ich súladu so zákonom, považovať za vykonávanie dôkazov. K dôkazom vykonaným
vo „veci“ má účastník podľa čl. 48 ods. 2 ústavy právo vyjadriť sa a zároveň má právo, aby
sa „vec“ prerokovala v jeho prítomnosti. Rozsah dokazovania vo fáze exekučného konania, v ktorej exekučný súd rozhoduje o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, je určený
ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z rozsahu preskúmavaných listín (dôkazov)
vymedzeného v tomto ustanovení možno vyvodiť, že ide o také dôkazy, ku ktorých obsahu
sa už oprávnený buď mal možnosť vyjadriť, alebo ich sám koncipoval. Pokiaľ je skutkový
stav, z ktorého exekučný súd pri tomto rozhodovaní vychádzal, totožný so skutkovým stavom,
ako bol zistený v základom konaní, možno vychádzať z toho, že oprávnený svoje právo
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom už realizoval v základnom konaní, v dôsledku čoho nie
je nevyhnutné, aby mu exekučný súd dal takúto možnosť opätovne. Oprávnený, ktorý navrhne
vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu vydaného v jeho prospech
v predchádzajúcom konaní, v zásade vychádza z toho, že doteraz vykonané dokazovanie
v podstate preukázalo pravdivosť jeho skutkových tvrdení, a ak ich aj nepreukázalo, tak aspoň
ustálilo iný skutkový stav, z ktorých však jeho uplatnený nárok vyplynul rovnako ako z ním
tvrdeného skutkového stavu. Ak exekučný súd pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vykonáva iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v citovanom ustanovení,
ako aj v prípadoch, keď na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a takto
novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť. V ďalšom ústavný súd konštatoval, že Občiansky
zákonník v znení aplikovateľnom v prerokúvanej veci (na rozdiel od úpravy účinnej
od 1. januára 2008) žiadny z predpokladov neprijateľnosti zmluvnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve neprezumoval. Preto musela byť neprijateľnosť podmienky
pred súdom pozitívne dokázaná a na tom nič nemení ani prípad, keď súd takýto dôkaz
vykonáva z úradnej moci (ex offo). Ani ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka
účinné od 1. januára 2008, podľa ktorého sa prezumuje, že podmienka nebola dohodnutá
individuálne, však nič nemení na aktuálnosti už uvedených záverov, keďže v takomto prípade
je práve možnosť oprávneného vyjadriť sa k doteraz vykonaným dôkazom, ktoré podľa
exekučného súdu ukazujú na neprijateľnosť zmluvnej podmienky, nevyhnutným
predpokladom na označenie dôkazných prostriedkov na prípadný dôkaz opaku domnienky
individuálneho nedojednania zmluvnej podmienky. Ústavný súd uzavrel, že exekučný súd
pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili
svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti
o vydanie poverenia, ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými
všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto
vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom
založili svoj právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej
podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili
oprávnenej uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom. Za týchto okolností bolo
povinnosťou exekučného súd dať oprávnenej priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré boli
vykonané, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich boli vyvodené, a vyjadrila sa k nim.
Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné
alebo ústne vypočutie oprávnenej k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde
ku skutočnému naplneniu práva oprávnenej na prerokovanie „v jej prítomnosti“
a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“. Nesprávnym postupom súdu, ktorý znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, zakladá procesnú vadu konania
v zmysle 237 písm. f/ O.s.p.
4. Ústavný súd v uznesení z 26. septembra 2013 sp. z III. ÚS 455/2013, odmietajúc
sťažnosť oprávnenej proti uzneseniu najvyššieho súdu z 26. februára 2013 sp. zn.
4 Cdo 246/2012 poukázal na to, že nálezom síce rozhodol v prospech oprávnenej a tiež prijal
aj iné jej sťažnosti na ďalšie konanie, ale táto skutočnosť nemôže mať na „preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného pravidla“, ak navyše v konaní vedenom pod sp. zn.
III. ÚS 595/2012 a pod sp. zn. III. ÚS 264/2012 boli sťažnosti oprávnenej ešte predtým
odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s týmito dôvodmi sa III. senát ústavného súdu plne
stotožňuje.
Obdobne sa ústavný súd, odmietajúc sťažnosť oprávnenej proti uzneseniu najvyššieho
súdu 31. januára 2013 sp. zn. 2 Cdo 311/2012, vyjadril v uznesení z 10. septembra 2013
sp. zn. III. ÚS 433/2013, resp. 2. októbra 2013 sp. zn. III. ÚS 480/2013 v súvislosti
s odmietnutím sťažnosti oprávnenej podanej proti uzneseniu najvyššieho súdu z 12. júna 2013
sp. zn. 2 Cdo 360/2012.
5. V uznesení z 13. novembra 2013 sp. zn. I. ÚS 675/2013, ktorým bola ako zjavne
neopodstatnená odmietnutá ústavná sťažnosť tej istej oprávnenej v skutkovo a právne
obdobnej veci smerujúca proti uzneseniu najvyššieho súdu z 12. augusta 2013 sp. zn.
1 Cdo 148/2012, ústavný súd konštatoval, že odvolaciemu súdu (ktorý potvrdil uznesenie
prvostupňového súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu) boli
vytýkané nesprávne skutkové a právne závery učinené v rozpore so zákonnými podmienkami,
v rozpore s právom oprávnenej byť oboznámená s vykonanými dôkazmi a vyjadriť sa k nim a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia a nevysporiadanie sa s jej
odvolacími dôvodmi, ako aj to, že sa nestotožnil s názorom o prípustnosti dovolania
oprávnenej podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Ústavný súd v nadväznosti na to zdôraznil, že závery
najvyššieho súdu, ku ktorým dospel pri posudzovaní prípustnosti dovolania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. v plnom rozsahu obstoja aj vo vzťahu k posúdeniu možnosti porušenia
označených základných a iných práv oprávnenej. Osvojenie si záverov najvyššieho súdu
ústavným súdom vylučuje možnosť porušenia označených základných a iných práv
oprávnenej uznesením najvyššieho súdu, ktorý sa podľa ústavného súdu dostatočne a ústavne
konformne vysporiadal s danosťou dôvodov prípustnosti dovolania proti uzneseniu
odvolacieho súdu a svoje uznesenie dostatočne a ústavne konformne odôvodnil. Pokiaľ
oprávnená „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k dokazovaniu
vykonanému súdom prvého stupňa v súvislosti s rozhodovaním o vydaní poverenia súdnemu
exekútorovi, ústavný súd uviedol, že z pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť oprávnená
mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania)
a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberali aj vyššie súdy. Z hľadiska princípu materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy
v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými oprávnenou,
aj keď nie podľa jej predstáv. Ústavný súd označil postup odvolacieho súdu pri preskúmavaní
prvostupňového rozhodnutia za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie
na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva oprávnenej
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci
v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
V predmetnom uznesení ústavný súd (obdobne ako v inej veci senát III. ústavného
súdu) konštatoval, že i keď nálezom sp. zn. II. ÚS 499/2013 z 10. júla 2013 rozhodol
v prospech oprávnenej a tiež prijal i ďalšie jej sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 547/2012,
IV. ÚS 344/2012), táto skutočnosť nemôže mať na preskúmavanú vec účinky záväzného
aplikačného pravidla, ak navyše v konaniach vedených pod sp. zn. III. ÚS 595/2012,
sp. zn. III. ÚS 264/2012, sp. zn. II. ÚS 160/2013 a sp. zn. I. ÚS 332/2012 boli sťažnosti
oprávnenej ešte predtým odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s ktorých odôvodnením
sa I. senát plne stotožňuje. Ústavný súd uzavrel, že z týchto dôvodov sťažnosť oprávnenej
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
6. Najvyšší súd už vo viacerých skutkovo a právne obdobných veciach (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu uvedené v závere bodu 1.) vyslovil právny názor, že Exekučný
poriadok umožňuje súdu skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Súdna
prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného
zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul, lebo
rozhodnutie, ktoré nie je vykonateľný exekučný titul, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Exekučný súd je preto už v štádiu tohto
posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul)
je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke
formálnej, ako aj materiálnej. V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený
posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani
rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Ak ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí
za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako
aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok
vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma,
či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo
k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd
a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012).
Je preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý
po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúma,
či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nie
je posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeruje k „zrušeniu“
tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojuje postavenie odvolacieho súdu. Exekučný
súd iba skúmal, či oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný
titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení
tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012).
Aj v rámci exekučného konania je teda všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať
rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde
o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011).
V preskúmavanej veci oprávnená k návrhu na vykonanie exekúcie doručenému
súdnemu exekútorovi pripojila označený rozhodcovský rozsudok odkazujúci na rozhodcovskú
doložku obsiahnutú v poistnej zmluve. Vzhľadom na uzavretú rozhodcovskú doložku
postupovali súdy nižších stupňov správne, pokiaľ pristúpili k skúmaniu, či nejde
o neprijateľnú podmienku obsiahnutou spotrebiteľskej zmluve. Obsah spisu opodstatňuje
ich záver, že v danom prípade uzavretú rozhodcovskú doložku – z dôvodov uvedených
už súdmi nižších stupňov – je potrebné považovať za neplatnú.
Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade rozhodcovská doložka) nevyvoláva
zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho, že oprávnená a povinná sa platne nedohodli na tom, že ich vzájomné spory budú riešené
v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou, ktorá má znaky neprijateľnej zmluvnej
podmienky, nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu vydať označený
rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to súdy nižších stupňov správne považovali
za nevykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46 Exekučného poriadku).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie
potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
7. Z dôvodov vyššie uvedených zotrváva dovolací súd aj v preskúmavanej veci
na právnych záveroch zodpovedajúcich jeho doterajšiemu jednotnému postupu v skutkovo a právne obdobných veciach.
8. Pokiaľ sa v dovolaní namieta existencia tzv. inej procesnej vady (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že namietaná vada nezakladá prípustnosť dovolania.
Oprávnená zastáva názor, že súdy nižších stupňov nemali pre svoje rozhodnutia
dostatok úplných a správnych skutkových podkladov. Najvyšší súd k tejto námietke uvádza,
že v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde
o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
9. K námietke oprávnenej, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné,
dovolací súd uvádza, že judikatúrou najvyššieho súdu je nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu
nižšieho stupňa považovaná za tzv. inú procesnú vadu konania (viď R 111/1998), ktorá ale
sama o sebe prípustnosť dovolania nezakladá, lebo nie je vadou uvedenou v § 237 O.s.p.
Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti (iba) ako dôvodu zakladajúceho tzv. inú vadu konania vyplýva z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu (viď napríklad rozhodnutia sp. zn.
1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 3 Cdo 249/2008,
3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011
a 7 Cdo 109/2011).
Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že (aj) ústavný súd v náleze z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 (posudzujúc ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu zo 7. augusta
2012 sp. zn. 3 Cdo 135/2012) uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil
k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
10. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
napríklad vo veciach sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).
11. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady
konania tvrdenej dovolateľkou (§ 237 písm. f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady
konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. februára 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková