3 ECdo 197/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P. C., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnej M. B., bývajúcej v Ž., o vymoženie 1 592,81 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Košice – okolie pod sp. zn. 12 Er 2067/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach z 21. decembra 2012 sp. zn. 12 CoE 266/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“)
na základe rozhodcovského rozsudku z 25. novembra 2011 sp. zn. IIC12100076 Stáleho
rozhodcovského súdu, ktorý zriadila R., a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Košice – okolie uznesením z 9. augusta 2012 č.k. 12 Er 2067/2012-15
uvedenú žiadosť súdneho exekútora zamietol. V odôvodnení poukázal na to, že právna
predchodkyňa oprávnenej (P. B., a.s.) a povinná uzavreli úverovú zmluvu, ktorú treba
považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, že na daný prípad treba preto
aplikovať Exekučný poriadok, zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a tiež § 45
ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002
Z.z.“). Súčasťou úverovej zmluvy bola rozhodcovská doložka, ktorá je ale neplatná, lebo
nebola so spotrebiteľom osobitne dojednaná, splývala vo formulárovej zmluve s ostatnými štandardnými zmluvnými podmienkami, spotrebiteľ mohol úverovú zmluvu ako celok buď
odmietnuť alebo podrobiť sa zmluvným podmienkam vopred naformulovaným dodávateľom
bez toho, aby mal možnosť náležitým spôsobom posúdiť obsah rozhodcovskej doložky a jej
právne dôsledky. Táto doložka vytvorila v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu práv
a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy aj z toho dôvodu, že spotrebiteľovi sa v jej
dôsledku odoprela ochrana poskytovaná ustanoveniami Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách. Dodávateľom vopred naformulovaná rozhodcovská doložka
pre prípad sporu dodávateľa a spotrebiteľa stanovovala, že spor bude riešený
v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, ktorý zvolil a do úverovej zmluvy
uviedol sám dodávateľ. Rozhodcovská doložka s takýmito dôsledkami je považovaná
za neprípustnú (nekalú) aj v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) a za neplatnú ju považujú
aj ustanovenia § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. I keď
dodávateľom vopred naformulovaná rozhodcovská doložka vyznievala tak, že pre prípad
sporu dodávateľa a spotrebiteľa umožňuje spotrebiteľovi možnosť voľby medzi všeobecným
a rozhodcovským súdom, reálne mu tento výber neumožňuje. Z podstaty úverovej zmluvy
a právneho vzťahu ňou založeného totiž vyplýva, že subjektom, na podnet ktorého začne
konanie o zaplatenie dlžnej sumy, bude dodávateľ a teda na ňom bude aj voľba medzi
všeobecným a rozhodcovským súdom. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť
právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý z tohto
dôvodu nie je vykonateľný exekučný titul. Súd prvého stupňa vzhľadom na to žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v spojení s § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. zamietol.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z 21. decembra 2012
sp. zn. 12 CoE 266/2013 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1
O.s.p.). Konštatoval, že súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ zisťoval, či úverová
zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku. Túto otázku bol oprávnený riešiť bez ohľadu
na to, či spotrebiteľ ako účastník rozhodcovského konania využil všetky možnosti
vyplývajúce mu zo zákona č. 244/2002 Z.z. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd
prvého stupňa nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, len realizoval
svoje oprávnenie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). K námietke oprávnenej, že zákon
č. 483/2001 Z.z. o B. jej ukladal povinnosť ponúknuť klientom neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd uviedol, že táto námietka je nedôvodná, nakoľko aj splnenie tejto povinnosti sa musí realizovať v medziach práva na ochranu
spotrebiteľa. Odvolací súd tiež konštatoval, že účastníci úverovej zmluvy rozhodcovskú
zmluvu neuzavreli v písomnej forme tak, ako to vyžaduje zákon (§ 4 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z.z.). Úverová zmluva je obsiahnutá na jedinej strane a končí na jej spodnej časti
podpismi spotrebiteľa a dodávateľa. Obchodné podmienky pre úver, ktorých súčasťou
je rozhodcovská doložka, nie sú podpísané žiadnou zo zmluvných strán. Z tohto dôvodu
rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienku písomnej formy, a preto je neplatná. Neplatná
rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený
rozhodcovský rozsudok, ktorý preto nie je vykonateľný exekučný titul v zmysle § 41
Exekučného poriadku, lebo ide o nulitný právny akt. Keďže súd prvého stupňa rozhodol
vecne správne, odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala
napadnuté uznesenie buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho exekútora vykonaním
exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade: a) rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p), b) rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie (§ 237 písm. d/ O.s.p.), c) rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), d) odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať
(§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že odmietli vykonať exekučný titul, ktorý nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť, e) konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a f) svoje
rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie
oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jej dovolania
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v dovolacom konaní v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad
uvádza najvyšší súd rozhodnutia zo 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 224/2012, 14. mája 2013
sp. zn. 3 Cdo 295/2012, sp. zn. 3 Cdo 182/2012, sp. zn. 3 Cdo 6/2013, z 12. júna 2013 sp. zn.
3 ECdo 9/2013, sp. zn. 3 ECdo 37/2013, sp. zn. 3 ECdo 8/2013, z 27. júna 2013 sp. zn.
3 Cdo 237/2012, z 27. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 227/2012 a z 3. júla 2013 sp. zn.
3 ECdo 106/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach,
sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. S prihliadnutím na požiadavku procesnej
ekonomiky preto najvyšší súd na odôvodnenia týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje
s tým, že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. prekážku rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.) pre exekučné konanie netvorí
rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovské konanie
nemá charakter exekučného konania,
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný žiadny návrh na začatie konania vo veci,
ktorá nemôže začať bez návrhu (oprávnená ale podala návrh na vykonanie exekúcie),
4. pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom
oboznamovanie s obsahom listín zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania
sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného;
namietaný postup nemal za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p.,
5. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie sa oprávnenej neodopiera právo na výkon
rozhodnutia,
6. pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
7. postup banky nezodpovedal v danom prípade § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách, lebo rozhodcovská doložka nebola naformulovaná tak, aby založila
právomoc rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením
(viď § 67 ods. 1 a 2 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene
niektorých zákonov),
8. nedôvodná a irelevantná je aj námietka oprávnenej, že slovenský preklad Smernice nie
je správny,
9. oprávnená nesprávne vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 238
ods. 3 O.s.p., ktoré sa týka prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
(v danom prípade je ale dovolaním napadnuté uznesenie).
K týmto záverom (viď 1. až 9.) dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací
súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorom tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. februára 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková