3 ECdo 196/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnej K. D., bývajúcej v T., o vymoženie 281,02 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Košice – okolie pod sp. zn. 12 Er 2752/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach z 28. februára 2013 sp. zn. 15 CoE 103/2013, takto  

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“)

na základe rozhodcovského rozsudku zo 17. mája 2011 sp. zn. I. Stáleho rozhodcovského

súdu, ktorý zriadila R., a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Košice – okolie uznesením z 12. novembra 2012 č.k. 12 Er 2752/2011-36

uvedenú žiadosť súdneho exekútora zamietol. V odôvodnení poukázal na to, že právna

predchodkyňa oprávnenej (P. B., a.s.) a povinný uzavreli úverovú zmluvu, ktorú treba

považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, že na daný prípad treba preto

aplikovať Exekučný poriadok, zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,

ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a tiež § 45  

ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“). Súčasťou úverovej zmluvy bola rozhodcovská doložka, ktorá je ale neplatná, lebo

nebola so spotrebiteľom osobitne dojednaná, splývala vo formulárovej zmluve s ostatnými

štandardnými zmluvnými podmienkami, spotrebiteľ mohol úverovú zmluvu ako celok buď

odmietnuť alebo podrobiť sa zmluvným podmienkam vopred naformulovaným dodávateľom

bez toho, aby mal možnosť náležitým spôsobom posúdiť obsah rozhodcovskej doložky a jej

právne dôsledky. Táto doložka vytvorila v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu práv

a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy aj z toho dôvodu, že spotrebiteľovi sa v jej

dôsledku odoprela ochrana poskytovaná ustanoveniami Občianskeho zákonníka

o spotrebiteľských zmluvách. Dodávateľom vopred naformulovaná rozhodcovská doložka

pre prípad sporu dodávateľa a spotrebiteľa stanovovala, že spor bude riešený

v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, ktorý zvolil a do úverovej zmluvy

uviedol sám dodávateľ. Rozhodcovská doložka s takýmito dôsledkami je považovaná  

za neprípustnú (nekalú) aj v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) a za neplatnú ju považujú

aj ustanovenia § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Neplatná

rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený

rozhodcovský rozsudok, ktorý z tohto dôvodu nie je vykonateľný exekučný titul. Súd prvého

stupňa vzhľadom na to žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z 28. februára 2013  

sp. zn. 15 CoE 103/2013 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1

O.s.p.). Konštatoval, že súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ zisťoval, či úverová

zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku. Túto otázku bol oprávnený riešiť bez ohľadu  

na to, či spotrebiteľ ako účastník rozhodcovského konania využil všetky možnosti

vyplývajúce mu zo zákona č. 244/2002 Z.z. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd

prvého stupňa nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, len realizoval

svoje oprávnenie   (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Aj podľa názoru odvolacieho súdu  

má v danom prípade rozhodcovská doložka charakter neprijateľnej podmienky, ktorá

v právach a povinnostiach zmluvných strán spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech

spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a súd prvého stupňa ju opodstatnene

považoval za neplatnú. Správny je nielen záver súdu prvého stupňa, že označený

rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného

poriadku), ale aj záver, že právna predchodkyňa oprávnenej nepostupovala dôsledne podľa   § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a že žiadosť súdneho exekútora o poverenie  

na vykonanie exekúcie bolo potrebné zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala

napadnuté uznesenie buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho exekútora vykonaním

exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade: a) rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p), b) rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), c) rozhodovali napriek tomu,  

že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/

O.s.p.), d) odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že

odmietli vykonať exekučný titul, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, e) konanie

zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a f) svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241  

ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)

skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné

dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie

oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jej dovolania

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v dovolacom konaní v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad

uvádza najvyšší súd rozhodnutia zo 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 224/2012, 14. mája 2013  

sp. zn. 3 Cdo 295/2012, 14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 182/2012, 14. mája 2013 sp. zn.  

3 Cdo 6/2013, 12. júna 2013 sp. zn. 3 ECdo 9/2013, 12. júna 2013 sp. zn. 3 ECdo 37/2013,

12. júna 2013 sp. zn. 3 ECdo 8/2013, 27. júna 2013 sp. zn. 3 Cdo 237/2012, 27. mája 2013

sp. zn. 3 Cdo 227/2012, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 106/2013 a konštatuje, že právne závery,

ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

S prihliadnutím na požiadavku procesnej ekonomiky preto najvyšší súd na odôvodnenia

týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje

aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3

a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),

2. prekážku rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.) pre exekučné konanie netvorí

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovské konanie

nemá charakter exekučného konania,

3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný žiadny návrh na začatie konania vo veci,

ktorá nemôže začať bez návrhu (oprávnená ale podala návrh na vykonanie exekúcie),

4. pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom

oboznamovanie s obsahom listín zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania

sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného,

5. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie sa oprávnenej neodopiera právo na výkon

rozhodnutia,

6. pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol

spor so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),

7. postup banky nezodpovedal v danom prípade § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.

o bankách, lebo rozhodcovská doložka nebola naformulovaná tak, aby založila

právomoc rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením

(viď § 67 ods. 1 a 2 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene

niektorých zákonov),

8. nedôvodná a irelevantná je aj námietka oprávnenej, že slovenský preklad Smernice nie

je správny.  

K týmto záverom (viď 1. až 8.) dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací

súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov

vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy

(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť

právneho posúdenia, na ktorom tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania

v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho

konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. septembra 2013

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková