3 ECdo 163/2013

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   3 CoE 99/2014

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,  

IČO: X., proti povinnému J. B., bývajúcemu v B., o vymoženie 434,50 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 6 Er 497/2009, o odvolaní a dovolaní

oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2013 sp. zn. 1 CoE

156/2012, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2013  

sp. zn. 1 CoE 156/2012 z a s t a v u j e.

II. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

III. Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2013 sp. zn.  

1 CoE 156/2012 o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona  

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe

rozhodcovského rozsudku z 25. júna 2009 sp. zn. SR 05900/09, vydaného Stálym

rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S. a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Bardejov uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním

exekúcie.

3 CoE 99/2014

Okresný súd Bardejov uznesením z 20. augusta 2012 č.k. 6 Er 497/2009-20 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil, vstup Z. do konania ako vedľajšieho účastníka na strane

povinného nepripustil; vyslovil tiež, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti tohto

rozhodnutia. Súd prvého stupňa po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy

a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej

doložky tak, ako je tomu v predmetnej zmluve o úvere, ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú

zmluvu, je v rozpore s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcimi režim

spotrebiteľských zmlúv a s ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“). Uviedol, že

rozhodcovskú doložku si povinný osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej

splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť

alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam poskytnutia úveru, a teda aj

rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolala oprávnená ako prvá. Na základe týchto skutočností

dospel súd k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej

zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán. Takto dojednaná rozhodcovská doložka je zároveň

v rozpore s dobrými mravmi. Z týchto dôvodov exekučný súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/

v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 31. januára 2013 sp. zn.

1 CoE 156/2012: a/ návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol, b/ napadnuté uznesenie

súdu prvého stupňa, okrem výroku o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania

a výroku o trovách exekúcie, potvrdil, c/ uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku

o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. V súvislosti s potvrdzujúcim výrokom sa odvolací súd  

so závermi súdu prvého stupňa stotožnil. Uviedol, že rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú

správne prvostupňový súd aj bez návrhu riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky.

V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktorý už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať

existenciu rozhodcovskej zmluvy (3 Cdo 146/2011, 6 Cdo 143/2011, 2 Cdo 245/2010).

Konštatoval, že dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej je na konanie zo zmluvy o úvere oprávnený len konkrétne určený rozhodcovský súd, je v rozpore s právom na súdnu

ochranu, zaručeným Ústavou Slovenskej republiky. Preto odvolací súd postupom 3 CoE 99/2014

vyplývajúcim z § 219 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie  

za neprípustnú a o jej zastavení. Zamietajúci výrok odôvodnil odvolací súd s poukazom  

na judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá nepodporuje právny názor oprávnenej, pričom

uviedol, že je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade

ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve.

Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2013 sp. zn.  

1 CoE 156/2012 o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie.

Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2013

sp. zn. 1 CoE 156/2012 podala oprávnená dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli

„nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), 2. konali vo veci, v ktorej  

sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),  

4. oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), 5. sa v konaní

dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie, 6. napadnuté

rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo

prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,  

či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2013 sp. zn. 1 CoE 156/2012.

Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola

už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred

najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil (viď

napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 28/2013 a sp. zn.   3 Cdo 24/2013, ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že odvolaním možno 3 CoE 99/2014

napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní

smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p.

a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje

s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.

II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2013 sp. zn. 1 CoE 156/2012 podala včas

oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný

jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých  

tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013,  

3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, 6. augusta 2013  

sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, na ktoré v podrobnostiach

poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej

veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie

o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov

inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup

súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,  

má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína  

aj Smernica, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného

poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). Dovolací súd vzhľadom  

na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.

III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,  

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

3 CoE 99/2014

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,  

3 Co 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013,  

6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, a konštatuje,

že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené  

aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3

a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď

aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),

3 CoE 99/2014

3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez

návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,

4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,  

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu  

a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú

v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní  

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný

súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti

exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,

6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská  

doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka

spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.

Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať

označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Osobitne k námietke oprávnenej, že súd prvého stupňa rozhodol o zastavení exekúcie

bez nariadenia pojednávania, pričom § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom 3 CoE 99/2014

v čase rozhodovania súdu prvého stupňa ukladal exekučnému súdu, aby pri postupe podľa  

§ 57 ods. 1 písm. g/ a k/ nariadil pojednávanie, treba uviesť, že uvedené ustanovenie bolo

účinné od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012 a zrušením dovolaním napadnutého

uznesenia dovolacím súdom pre uvedené pochybenie súdu prvého stupňa, by sa nedosiahol

všeobecný účel dovolania – zrušením napadnutého rozhodnutia dosiahnuť nápravu

nesprávnosti, lebo exekučný súd by už v ďalšom konaní nemusel nariadiť pojednávanie

(súčasné znenie Exekučného poriadku mu to neukladá). Odvolací súd v danom prípade

postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez

nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie

v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov  

v zmysle písm. b/ a c/ uvedeného ustanovenia; nariadenie pojednávania bolo na úvahe

odvolacieho súdu.

K námietke dovolateľky, že preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín (dokazovanie)

v exekučnom konaní bolo vykonané bez jej účasti, napriek tomu, že v konaní malo byť

nariadené pojednávanie a že jej bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom,

najvyšší súd uvádza, že exekučný súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový

stav na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom

nedochádza k porušeniu práv dodávateľa na verejné prejednanie veci a vyjadrenie  

sa k vykonaným dôkazom (viď bližšie II. ÚS 160/2013).

Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť

právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania

v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p.

3 CoE 99/2014

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnému

povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní

nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší

súd Slovenskej republiky nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo nepodal

návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. augusta 2014

  JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková