3 ECdo 160/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o. so sídlom v B.,  

IČO: X., proti povinnej E. M., bývajúcej v M., o vymoženie 434,56 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 4 Er 856/2012, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. marca 2013 sp. zn. 13 CoE 8/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 434,56 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú

sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 2. marca 2012 sp. zn. W. Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Revúca o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie.

Okresný súd Revúca uznesením zo 16. novembra 2012 sp. zn. 4 Er 856/2012-8

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V odôvodnení poukázal na to, že k vydaniu označeného rozhodcovského rozsudku došlo

z dôvodu porušenia povinností z právneho vzťahu založeného 14. novembra 2005 zmluvou   o úvere č. 3008475805 (ďalej len „úverová zmluva“) medzi právnou predchodkyňou

oprávnenej a povinnou. Súd prvého stupňa po oboznámení sa s označeným rozhodcovským

rozsudkom, úverovou zmluvou a úverovými zmluvnými podmienkami dospel k záveru, že

dojednanie rozhodcovskej doložky je v rozpore s ustanoveniami vnútroštátnych právnych

predpisov upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv a tiež s ustanoveniami Smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len

„Smernica“). Úverová zmluva je spotrebiteľská zmluva, preto pri jej posudzovaní aplikoval

ustanovenia obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Účastníci úverovej zmluvy sa dohodli, že

všetky ich spory z daného právneho vzťahu budú rozhodované pred vyššie označeným

rozhodcovským súdom, rozhodnutia ktorého budú pre obe strany konečné a záväzné. V tejto

ich dohode treba vidieť rozhodcovskú doložku, ktorá je obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve,

nebola ale dojednaná individuálne a spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť spor medzi

účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní. To odôvodňuje záver o jej nekalej povahe  

(čl. 3 ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice) a tiež neprijateľnosti

a neplatnosti (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neplatná rozhodcovská doložka nemohla

založiť oprávnenie rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok. Z týchto

dôvodov, aplikujúc ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uvedenému uzneseniu podala oprávnená odvolanie. Krajský súd v Banskej

Bystrici uznesením z 26. marca 2013 sp. zn. 13 CoE 8/2013 napadnuté uznesenie potvrdil ako

vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Podľa právneho názoru odvolacieho súdu bol postup

prvostupňového súdu v súlade so zákonom, správne vychádzal z hľadísk vyplývajúcich  

z ustanovení Smernice a tiež § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

V danom prípade má rozhodcovská doložka charakter neprijateľnej podmienky, ktorá

spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech

spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Rozhodcovskú doložku preto súd prvého

stupňa správne považoval za nekalú a z tohto dôvodu za absolútne neplatnú. Aj odvolací súd

konštatoval, že nekalé zmluvné dojednania sú sankcionované absolútnou neplatnosťou.

V takom prípade musí exekučný súd dospieť k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie  

je vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že

exekučný súd je povinný kedykoľvek posúdiť rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho

vykonateľnosti. V danom prípade obsah zmluvného dojednania znemožňuje povinnému

brániť svoje práva pred všeobecným súdom a núti ho podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred subjektom, ktorý vopred určila oprávnená. Súd prvého stupňa v danej veci správne

posúdil označený rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcovským súdom, ktorý

vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej

doložky. Správny je preto nielen jeho záver, že ide o nespôsobilý exekučný titul (§ 41 ods. 2

písm. d/ Exekučného poriadku), ale aj záver, že žiadosť súdneho exekútora o poverenie  

na vykonanie exekúcie bolo potrebné zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho

exekútora vykonaním exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:

1. rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.),

2. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237

písm. d/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala dovolateľka z toho, že

rozhodcovský súd rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej

rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a   nie sú oprávnené preskúmavať

rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke; takúto právomoc im neumožňuje ani § 45

zákona č. 244/2002 Z.z.,

3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa

zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),

4. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Rozsudok

rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade pripojený k návrhu na vykonanie

exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako aj materiálnej stránke. Tým,  

že ho súdy odmietli vykonať, jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia,

5. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

6. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.).

Dovolateľka v dovolaní ďalej uviedla, že podľa jej názoru je tento jej opravný

prostriedok prípustný v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Dovolateľka zastáva nesprávny názor, že jej dovolanie je prípustné podľa § 238  

ods. 3 O.s.p. Prehliada, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len v prípade, že

dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu uvedenému v tomto

ustanovení. Keďže dovolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, neprichádza do úvahy

použitie § 238 O.s.p.  

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až c/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Oprávnená namieta vadu v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p.

Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú

spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,

obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú  

a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom

konaní súdy (okrem iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje

zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá  

má za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť   a vec postúpiť inému orgánu (§ 104 ods. 1 O.s.p.). Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.

Vytýka im, že v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke,

na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú  

na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú

dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch

stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch založili svoje rozhodnutia  

(viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012 sp. zn.  

4 Cdo 11/2012).

V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí  

do ich právomoci a preto uvedený dovolací dôvod nie je daný.

2. Dovolateľka namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237  

písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159

ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje

splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie  

na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej žiadosti toho istého súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie identickej exekúcie

týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté.

Z obsahu spisu vyplýva, že predmetnému exekučnému konaniu nepredchádzalo žiadne

iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré by sa týkalo tých istých

účastníkov, a ktoré by s konečnou platnosťou bolo skončené inak, ako vymožením vymáhanej

pohľadávky. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd

skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne

vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených

prípadoch alternatívnou možnosťou súdneho sporového konania, totiž vyplýva, že jeho

výsledkom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním

nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.

3. Dovolateľka tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237  

písm. e/ O.s.p. (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd

prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok

konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez

návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh ako

procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad,

že by exekučný súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania.

Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).

Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie  

(č.l. 2 spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania uvedenej

v § 237 písm. e/ O.s.p., preto nemá žiadne opodstatnenie.

4. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať.  

Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv.

Oprávnená v dovolaní naznačuje, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.

došlo nesprávnym procesným postupom súdov pri posudzovaní podkladov pre rozhodnutie

o žiadosti súdneho exekútora, aby ho súd poveril vykonaním exekúcie. Dovolací súd k tomu

uvádza, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie  

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach  

§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov

pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí

vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Zo spisu nevyplýva, že

by procesný postup súdov v danej veci v zmysle vyššie uvedených ustanovení bol nesprávny

a že by viedol k oprávnenou namietanej procesnej vade.

O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli

splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom

konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,  

či nejde o tento prípad.

Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty

na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (§ 44 ods. 2

zákona č. 244/2002 Z.z.). Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom

vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje

majetok; prípady ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora   na vykonanie exekúcie sa exekučný súd

okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul.

Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie

uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho

vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych

predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. V rámci tohto skúmania

nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani

rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť

rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného

titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať na zreteli, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd – tak

v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu –

povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný; v rámci toho exekučný súd skúma,  

či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo

k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd

a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012).

Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná

právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,

kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“

nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania,

ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal

v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou

podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.

V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie ďalej skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou

predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal

rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný

súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že  

aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať

rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde

o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011,

ktoré bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté   na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky).

K záveru súdov o neplatnosti rozhodcovskej doložky treba uviesť, že exekučný súd

mal v danom prípade k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých bol schopný

získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave. Ustanovenie obchodných

podmienok, na ktoré poukázal označený rozhodcovský rozsudok s tým, že zakladajú jeho

právomoc na rozhodcovské konanie, treba považovať za rozhodcovskú doložku (§ 4 ods. 1

zákona č. 244/2002 Z.z.) a súdy správne pristúpili k posúdeniu, či toto ustanovenie nie  

je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve.

Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci Asturcom

Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav medzi

spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším

vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu

posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica sa má vykladať v tom zmysle, že

vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi

a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu

rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom

v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať

v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takom prípade prináleží

vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho

práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere

uzatvorenej úverovej zmluvy, pretože právna predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnej

úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijala povinná ako

spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní úverovej zmluvy jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej

strany a nemal možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola súdmi nižších

stupňov (správne) posúdená ako nekalá.

Rozhodcovská doložka, ktorá v danom prípade núti spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, vykazuje znaky neprijateľnej

zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neplatného zmluvného

dojednania; takou doložkou nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu vydať

označený rozhodcovský rozsudok. Na tomto základe dovolací súd konštatuje, že súdy nižších

stupňov predmetný rozhodcovský rozsudok správne nepovažovali za vykonateľný exekučný

titul.

K námietke dovolateľky, že právna predchodkyňa oprávnenej v danom prípade len

plnila zákonnú povinnosť, dovolací súd uvádza, že podľa ustanovenia § 93b ods. 1 zákona  

č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len

„zákon č. 483/2001 Z.z.“) banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť  

svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že  

ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym

rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (osobitným zákonom  

sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/2002 Z.z. (ako celok) a tiež  

§ 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých

zákonov – ďalej len „zákon č. 510/2002 Z.z.“). Poznámka pod čiarou nemá síce normatívny

charakter, slúži ale na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011). Dovolací súd preto pri výklade ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. vzal na zreteľ právne predpisy,  

na ktoré sa pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil, že zákon č. 244/2002 Z.z.  

je právny predpis, ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy charakterizujúce každé

rozhodcovské konanie, zloženie a činnosť všetkých rozhodcovských súdov, štandardný

priebeh rozhodcovského konania, náležitosti rozhodcovského rozhodnutia, ako aj všeobecné

predpoklady jeho zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tiež na to, že ustanovenie § 67 ods. 1

zákona č. 510/2002 Z.z. má podstatne konkrétnejšiu povahu, zohľadňujúcu individuálne

postavenie banky a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom je banka a v jej spotrebiteľskom

spore s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto ustanovenia sú banky

a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového

združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona so sídlom v Bratislave;

štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa § 67

ods. 2 zákona č. 510/2002 Z.z. stály rozhodcovský súd podľa odseku 1 je príslušný

rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku, ktoré vznikli medzi a) vykonávacími

inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní prevodov, b) vydavateľmi elektronických

platobných prostriedkov a oprávnenými držiteľmi elektronických platobných prostriedkov  

pri vydávaní a používaní elektronických platobných prostriedkov. Citované zákonné

ustanovenia mali viesť právnu predchodkyňu oprávnenej (P. banku, a.s.) k tomu, aby

klientovi (povinnej) ponúkla neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom,

že ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované: a/ v rozhodcovskom konaní,  

b/ pred stálym rozhodcovským súdom, c/ zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom

ich záujmového združenia. V preskúmavanej veci spis nenasvedčuje tomu, že právna

predchodkyňa oprávnenej takto postupovala – nevyplýva z neho, že by sa rozhodcovská

doložka, ktorá bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým

rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ až c/). Predmetné

zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol

ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávnenej, že jej právna predchodkyňa len plnila

svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej podmienke

v spotrebiteľskej zmluve, preto dovolací súd považoval v danom prípade za nenáležitú.

K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie

je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti

nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia

v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3

zákona č. 416/2004 Z. z. o úradnom vestníku Európskej únie).

Z obsahu dovolania možno vyvodiť aj námietku oprávnenej, že odôvodnenia

rozhodnutí súdov nižších stupňov sú nepreskúmateľné. Judikatúrou Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky je nepreskúmateľnosť považovaná za zv. inú vadu konania (porovnaj  

R 111/1998). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn.  

III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej

judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia

rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania

podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Sama skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie

je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemôže založiť

prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej by pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.

Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie

potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237

písm. f/ O.s.p.).

4. K námietke oprávnenej, že v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd opakuje, že

procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť

vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo).

Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci

viď § 239 O.s.p. a § 237 O.s.p.).

5. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva   na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní  

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné

procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 6. augusta 2013

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková