3 ECdo 157/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,  

IČO: X., proti povinnému I. B., bývajúcemu v T., o vymoženie 517,83 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 60 Er 2144/2006, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 19. decembra 2012 sp. zn. 8 CoE 100/2012, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

II. Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona  

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe

rozhodcovského rozsudku z 5. júna 2006 sp. zn. SR 2144/06, vydaného Stálym

rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S. a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Trenčín uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním

exekúcie.

Okresný súd Trenčín uznesením zo 14. mája 2012 č.k. 60 Er 2144/2006-48 exekúciu

zastavil. Súd prvého stupňa po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy

a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel k záveru, že dojednaná rozhodcovská

doložka súčasť zmluvy o úvere, ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, je v rozpore s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv.

Rozhodcovskú doložku si povinný osobitne nevyjednal a mohol len zmluvu ako celok

odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam poskytnutia úveru.  

Na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej doložky nič nemení skutočnosť, že formálne

umožňuje alternatívnu voľbu medzi rozhodcovským a všeobecným súdom; táto voľba je totiž

vždy na strane žalujúceho, ktorým z povahy veci bude vždy dodávateľ. Vzhľadom na to, že

dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, spôsobujúcou

hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávnenou a povinným v neprospech

povinného, je neplatná a nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu vydať označený

rozhodcovský rozsudok, ktorý preto ani nie je vykonateľný exekučný titul. Z týchto dôvodov

exekučný súd v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 písm. c/,

ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní exekúciu zastavil.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 19. decembra 2012  

sp. zn. 8 CoE 100/2012: a/ návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol, b/ napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Zamietajúci výrok odôvodnil tým, že predbežné

otázky položené oprávnenou spadajú výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. V ďalšom sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa, tieto  

si osvojil a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. na ne v celom rozsahu odkázal. Aj podľa zhodného

názoru odvolacieho súdu je potrebné predmetnú úverovú zmluvu posudzovať podľa

ustanovení o spotrebiteľskom práve. Zdôraznil, že nekalá povaha rozhodcovskej doložky

dopadá na celé exekučné konanie. Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého

stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p).

Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Trenčíne z 19. decembra 2012 sp. zn.  

8 CoE 100/2012 o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením zo 14. marca 2013

sp. zn. 3 Co 28/2013 odvolacie konanie zastavil s odôvodnením, že na prejednanie podaného

odvolania oprávnenej nie je daná funkčná príslušnosť najvyššieho súdu.

Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia Krajského súdu v Trenčíne z 19. decembra

2012 sp. zn. 8 CoE 100/2012 podala oprávnená dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy:  

1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), 2. konali vo veci, v ktorej

sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),  

4. oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), 5. sa v konaní

dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie, 6. napadnuté

rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo

prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

I. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala

včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr,  

či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých  

tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013,  

3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, 6. augusta 2013   sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, na ktoré v podrobnostiach

poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej

veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie

o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov

inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup

súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,  

má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

V danom prípade išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu

vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného poriadku a zákona

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh

na prerušenie konania zamietol.

II. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,  

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,  

3 Co 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013,  

6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, a konštatuje,

že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené  

aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3

a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),

3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez

návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,

4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,  

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu  

a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú

v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní  

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný

súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti

exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,

6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská  

doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka

spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.

Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať

označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul. K tvrdeniu oprávnenej, že súd prvého stupňa bol v danom prípade so zreteľom na § 57

ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012 povinný nariadiť

pojednávanie, dovolací súd uvádza, že súd prvého stupňa rozhodol 14. mája 2012, kedy

uvedenú povinnosť nemal.

K námietke dovolateľky, že preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín (dokazovanie)

v exekučnom konaní bolo vykonané bez jej účasti, napriek tomu, že v konaní malo byť

nariadené pojednávanie a že jej bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom,

najvyšší súd uvádza, že exekučný súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový

stav na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom

nedochádza k porušeniu práv dodávateľa na verejné prejednanie veci a vyjadrenie  

sa k vykonaným dôkazom (viď bližšie II. ÚS 160/2013).

Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť

právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p.

V dovolacom konaní vzniklo procesne úspešnému povinnému právo na náhradu trov

konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému

náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 1. augusta 2014

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková