3 ECdo 153/2013

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   3 CoE 34/2013

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,  

IČO: X., proti povinnému M. G., bývajúcemu vo F., o vymoženie 474,18 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 5 Er 457/2009, o odvolaní

a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. januára 2013

sp. zn. 14 CoE 393/2012, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. januára

2013 sp. zn. 14 CoE 393/2012 z a s t a v u j e.

II. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

III. Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. januára 2013  

sp. zn. 14 CoE 393/2012 o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona  

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe

rozhodcovského rozsudku z 31. októbra 2008 sp. zn. SR 10562/08, vydaného Stálym

rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S. a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Lučenec uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním

exekúcie.

3 CoE 34/2013

Okresný súd Lučenec uznesením z 30. apríla 2012 č.k. 5 Er 457/2009-16 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Súd prvého stupňa po preskúmaní rozhodcovského

rozsudku, úverovej zmluvy a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel k záveru, že

dojednanie rozhodcovskej doložky tak, ako je tomu v predmetnej zmluve o úvere, ktorú súd

posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, je v rozpore s vnútroštátnymi právnymi normami

upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv a s ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS  

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len

„Smernica“). Uviedol, že rozhodcovskú doložku si povinný osobitne nevyjednal a nemal  

na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len

zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam

poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolala oprávnená ako prvá. I keď oprávnenou vopred naformulovaná rozhodcovská doložka vyznievala tak, že pre prípad

sporu umožňuje povinnému možnosť voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom,

reálne mu tento výber neumožňuje. Vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere  

je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi

rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv

voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka, zabezpečuje takmer

úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby  

zo strany dlžníka. Naviac v čase uzatvárania zmluvy nebolo v platnosti ani ustanovenie § 87

písm. f/ O.s.p. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou napriek jej formálnemu zneniu

reálne dochádza k narušeniu Smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami

v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku v danej veci súd posúdil ako neprijateľnú

podmienku spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorá je podľa § 53

ods. 4 Občianskeho zákonníka (účinného v čase uzatvárania zmluvy) neplatná. Neplatná

rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený

rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul. Z týchto

dôvodov exekučný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju (§ 57 ods. 1 písm. g/  

a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku).

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo 14. januára 2013 sp. zn. 14 CoE 393/2012: a/ návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol,  

b/ napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Zamietajúci výrok odôvodnil tým, že

nepovažoval za nutné postupovať v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., keďže žiadnu právne 3 CoE 34/2013

relevantnú skutočnosť nevyhnutnú pre rozhodnutie v danej exekučnej veci nepovažoval  

za spornú. V ďalšom sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia

a konštatoval správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd

rozhodol, aj keď tento exekúciu zastavil s použitím nepresného zákonného ustanovenia (§ 57

ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku), pričom podľa názoru odvolacieho súdu danému

dôvodu zastavenia exekúcie zodpovedá ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného

poriadku. Uviedol, že na splnenie podmienok exekúcie je treba prihliadať kedykoľvek

v priebehu exekučného konania. Aj podľa zhodného názoru odvolacieho súdu zakladá

rozhodcovská doložka obsiahnutá v predmetnej úverovej (svojou povahou spotrebiteľskej)

zmluve značnú nerovnováhu práv a povinností účastníkov v neprospech spotrebiteľa, ktorý

bol okolnosťami donútený pristúpiť k zmluvnému dojednaniu bez toho, aby mohol ovplyvniť jeho obsah. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu  

17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, súd prvého stupňa správne právne posúdil

ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka tým absolútne

neplatnú zmluvnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského

súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že

rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani

sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenej voči povinnému

vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie domáhať. Preto odvolací súd

rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. januára 2013 sp. zn.

14 CoE 393/2012 o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie.

Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici  

zo 14. januára 2013 sp. zn. 14 CoE 393/2012 podala oprávnená dovolanie, v ktorom uviedla,

že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), 2. konali  

vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), 3. rozhodovali napriek

tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/

O.s.p.), 4. oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.),  

5. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie,

6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2   3 CoE 34/2013

písm. c/ O.s.p.). Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo

prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,  

či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. januára 2013 sp. zn. 14 CoE 393/2012.

Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola

už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred

najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil (viď

napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 28/2013 a sp. zn.   3 Cdo 24/2013, ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že odvolaním možno

napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní

smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p.

a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje

s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.

II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. januára 2013 sp. zn. 14 CoE 393/2012

podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr,  

či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých  

tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013,  

3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, 6. augusta 2013   sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, na ktoré v podrobnostiach

poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej

veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie 3 CoE 34/2013

o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov

inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup

súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,  

má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína  

aj Smernica, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného

poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). Dovolací súd vzhľadom  

na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.

III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,  

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,   3 CoE 34/2013

3 Co 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013,  

6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, a konštatuje,

že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené  

aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3

a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď

aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),

3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez

návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,

4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,  

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu  

a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú

v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní  

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný

súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti

exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,

6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon 3 CoE 34/2013

rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská  

doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka

spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.

Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať

označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

K tvrdeniu oprávnenej, že súd prvého stupňa bol v danom prípade so zreteľom na § 57

ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012 povinný nariadiť

pojednávanie, dovolací súd uvádza, že súd prvého stupňa rozhodol 30. apríla 2012, kedy

uvedenú povinnosť nemal.

K námietke dovolateľky, že preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín (dokazovanie)

v exekučnom konaní bolo vykonané bez jej účasti, napriek tomu, že v konaní malo byť

nariadené pojednávanie a že jej bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom,

najvyšší súd uvádza, že exekučný súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový

stav na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom

nedochádza k porušeniu práv dodávateľa na verejné prejednanie veci a vyjadrenie  

sa k vykonaným dôkazom (viď bližšie II. ÚS 160/2013).

Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť

právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania

v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne 3 CoE 34/2013

neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnému

povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní

nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší

súd Slovenskej republiky nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo nepodal

návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. júla 2014

  JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková