3 ECdo 149/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnému J. H., bývajúcemu v L., zastúpenému opatrovníčkou E. P.,
zamestnankyňou Okresného súdu Zvolen, o vymoženie 1 200,29 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 12 Er 944/2007, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. októbra 2012 sp. zn. 16 CoE 254/2012,
takto
r o z h o d o l :
I. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
II. Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku z 23. júla 2007 sp. zn. SR 4406/07, vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S. a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Lučenec uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním
exekúcie.
Okresný súd Lučenec uznesením z 9. februára 2012 č.k. 12 Er 944/2007-16 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy
a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel k záveru, že rozhodcovská doložka
súčasť zmluvy o úvere, ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, je v rozpore s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv.
Rozhodcovskú doložku si povinný osobitne nevyjednal a mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam poskytnutia úveru. I keď
oprávnenou vopred naformulovaná rozhodcovská doložka vyznievala tak, že pre prípad sporu
umožňuje povinnému možnosť voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, reálne
mu tento výber neumožňuje. Vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že
subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo
všeobecným súdom, bude veriteľ. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou, napriek jej
formálnemu zneniu, reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami
v neprospech spotrebiteľa. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc
rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie
je vykonateľný exekučný titul. Z týchto dôvodov exekučný súd exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zastavil ju (§ 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku).
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 29. októbra
2012 sp. zn. 16 CoE 254/2012: a/ návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol,
b/ napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Zamietajúci výrok odôvodnil tým, že v danom prípade prichádza do úvahy aplikácia vnútroštátnych právnych predpisov bez
potreby aplikácie práva Európskej únie. V ďalšom odvolací súd konštatoval správnosť
dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Uviedol, že
na splnenie podmienok exekúcie treba prihliadať kedykoľvek v priebehu exekučného konania
(R 58/1997). Aj podľa zhodného názoru odvolacieho súdu zakladá rozhodcovská doložka
obsiahnutá v predmetnej úverovej (svojou povahou spotrebiteľskej) zmluve značnú
nerovnováhu práv a povinností účastníkov v neprospech spotrebiteľa, ktorý bol okolnosťami
donútený pristúpiť k zmluvnému dojednaniu bez toho, aby mohol ovplyvniť jeho obsah.
Rozhodcovskú doložku súd prvého stupňa správne právne posúdil ako neprijateľnú,
a s poukazom na ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka ako absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa,
že označený rozhodcovský rozsudok nemôže byť považovaný za vykonateľný exekučný titul.
Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1
O.s.p.).
Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. októbra 2012 sp. zn.
16 CoE 254/2012 o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením zo 14. marca 2013
sp. zn. 3 Co 14/2013 odvolacie konanie zastavil s odôvodnením, že na prejednanie podaného
odvolania oprávnenej nie je daná funkčná príslušnosť najvyššieho súdu.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 29. októbra 2012 sp. zn. 16 CoE 254/2012 podala oprávnená dovolanie, v ktorom uviedla,
že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), 2. konali
vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), 3. rozhodovali napriek
tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/
O.s.p.), 4. oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.),
5. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie,
6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo
prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
I. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr,
či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013,
3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, 6. augusta 2013
sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, na ktoré v podrobnostiach
poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej
veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného poriadku a zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh
na prerušenie konania zamietol.
II. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,
3 Co 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013,
6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013 a konštatuje, že
právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené
aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď
aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
K tvrdeniu oprávnenej, že súd prvého stupňa bol v danom prípade so zreteľom na § 57
ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012 povinný nariadiť
pojednávanie, dovolací súd uvádza, že súd prvého stupňa rozhodol 9. februára 2012, kedy
uvedenú povinnosť nemal.
K námietke dovolateľky, že preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín (dokazovanie)
v exekučnom konaní bolo vykonané bez jej účasti, napriek tomu, že v konaní malo byť
nariadené pojednávanie a že jej bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom,
najvyšší súd uvádza, že exekučný súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový
stav na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom
nedochádza k porušeniu práv dodávateľa na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom (viď bližšie II. ÚS 160/2013).
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní vzniklo úspešnému povinnému právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal
povinnému náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 1. augusta 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková