3 ECdo 147/2013

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   3 CoE 26/2013

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,  

IČO: X., proti povinnému R. B., bývajúcemu v T., o vymoženie 1 202,95 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 61 Er 344/2007, o odvolaní

a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 7. februára 2013 sp. zn.

2 CoE 16/2013, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 7. februára 2013 sp. zn.

2 CoE 16/2013 z a s t a v u j e.

II. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

III. Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 7. februára 2013 sp. zn.  

2 CoE 16/2013 o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona  

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe

rozhodcovského rozsudku zo 14. decembra 2006 sp. zn. SR 6603/06, vydaného Stálym

rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S. a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Trenčín uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním

exekúcie.

3 CoE 26/2013

Okresný súd Trenčín uznesením z 24. júla 2012 č.k. 61 Er 344/2007-33 exekúciu

zastavil. Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru dospel k záveru, že dojednaná rozhodcovská doložka súčasť

zmluvy o úvere, ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, je v rozpore s vnútroštátnymi

právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv. Rozhodcovskú doložku  

si povinný osobitne nevyjednal, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť  

sa všetkým všeobecným podmienkam poskytnutia úveru. Rozhodcovská doložka  

je neprijateľná a neplatná zmluvná podmienka, lebo spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Neplatná

rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený

rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nemožno považovať za vykonateľný exekučný

titul. Z týchto dôvodov exekučný súd v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení  

s § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní exekúciu

zastavil.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením zo 7. februára 2013  

sp. zn. 2 CoE 16/2013: a/ návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol, b/ napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Zamietajúci výrok odôvodnil tým, že predbežné

otázky položené oprávnenou sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky

(rozhodcovskej doložky), z ktorej posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych

súdov. V ďalšom odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa správne exekúciu zastavil,

pričom sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v odvolaním napadnutom rozhodnutí. Aj podľa

zhodného názoru odvolacieho súdu zakladá rozhodcovská doložka obsiahnutá v predmetnej

úverovej (svojou povahou spotrebiteľskej) zmluve značnú nerovnováhu práv a povinností

účastníkov v neprospech spotrebiteľa, ktorý bol okolnosťami donútený pristúpiť k zmluvnému dojednaniu bez toho, aby mohol ovplyvniť jeho obsah. Podľa názoru

odvolacieho súdu ide o nekalú zmluvnú podmienku aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej

možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto

doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (oprávnenej), spotrebiteľ by bol

nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Súd prvého stupňa správne právne posúdil

rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc  

na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky (teda nejde o spôsobilý

exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku) a správne exekúciu zastavil. 3 CoE 26/2013

Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1,

2 O.s.p.).

Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo 7. februára 2013 sp. zn.  

2 CoE 16/2013 o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie.

Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo 7. februára

2013 sp. zn. 2 CoE 16/2013 podala oprávnená dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy:  

1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), 2. konali vo veci, v ktorej

sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),  

4. oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), 5. sa v konaní

dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie, 6. napadnuté

rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo

prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,  

či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 7. februára 2013 sp. zn. 2 CoE 16/2013.

Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola

už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred

najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 28/2013 a sp. zn.  

3 Cdo 24/2013, ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že odvolaním možno

napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní

smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2

O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach 3 CoE 26/2013

poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich

vyjadrenými. Vzhľadom na to konanie o odvolaní oprávnenej zastavil.

II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 7. februára 2013 sp. zn. 2 CoE 16/2013 podala včas

oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný

jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých  

tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013,  

3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, 6. augusta 2013  

sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, na ktoré v podrobnostiach

poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej

veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie

o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov

inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup

súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,  

má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

V danom prípade z určujúceho hľadiska išlo zo strany súdov nižších stupňov

o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka,

Exekučného poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). Dovolací súd

vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.

III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,   proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale 3 CoE 26/2013

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,  

3 Co 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013,  

6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, a konštatuje,

že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené  

aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3

a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď

aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),

3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez

návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,

4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,  

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza 3 CoE 26/2013

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu  

a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú

v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní  

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný

súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti

exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,

6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská  

doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka

spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.

Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať

označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

K tvrdeniu oprávnenej, že súd prvého stupňa bol v danom prípade so zreteľom na § 57

ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012 povinný nariadiť

pojednávanie, dovolací súd uvádza, že súd prvého stupňa rozhodol 24. júla 2012, kedy

uvedenú povinnosť nemal.

K námietke dovolateľky, že preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín (dokazovanie)

v exekučnom konaní bolo vykonané bez jej účasti, napriek tomu, že v konaní malo byť

nariadené pojednávanie a že jej bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom,

najvyšší súd uvádza, že exekučný súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový 3 CoE 26/2013

stav na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom

nedochádza k porušeniu práv dodávateľa na verejné prejednanie veci a vyjadrenie  

sa k vykonaným dôkazom (viď bližšie II. ÚS 160/2013).

Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť

právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania

v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnému

povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom

konaní nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).

Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo nepodal návrh  

na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 1. augusta 2014

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková