3 ECdo 147/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 CoE 26/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnému R. B., bývajúcemu v T., o vymoženie 1 202,95 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 61 Er 344/2007, o odvolaní
a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 7. februára 2013 sp. zn.
2 CoE 16/2013, takto
r o z h o d o l :
I. Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 7. februára 2013 sp. zn.
2 CoE 16/2013 z a s t a v u j e.
II. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
III. Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 7. februára 2013 sp. zn.
2 CoE 16/2013 o d m i e t a.
Povinnému nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku zo 14. decembra 2006 sp. zn. SR 6603/06, vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S. a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Trenčín uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním
exekúcie.
3 CoE 26/2013
Okresný súd Trenčín uznesením z 24. júla 2012 č.k. 61 Er 344/2007-33 exekúciu
zastavil. Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru dospel k záveru, že dojednaná rozhodcovská doložka súčasť
zmluvy o úvere, ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, je v rozpore s vnútroštátnymi
právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv. Rozhodcovskú doložku
si povinný osobitne nevyjednal, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť
sa všetkým všeobecným podmienkam poskytnutia úveru. Rozhodcovská doložka
je neprijateľná a neplatná zmluvná podmienka, lebo spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Neplatná
rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený
rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nemožno považovať za vykonateľný exekučný
titul. Z týchto dôvodov exekučný súd v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení
s § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní exekúciu
zastavil.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením zo 7. februára 2013
sp. zn. 2 CoE 16/2013: a/ návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol, b/ napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Zamietajúci výrok odôvodnil tým, že predbežné
otázky položené oprávnenou sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky
(rozhodcovskej doložky), z ktorej posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych
súdov. V ďalšom odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa správne exekúciu zastavil,
pričom sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v odvolaním napadnutom rozhodnutí. Aj podľa
zhodného názoru odvolacieho súdu zakladá rozhodcovská doložka obsiahnutá v predmetnej
úverovej (svojou povahou spotrebiteľskej) zmluve značnú nerovnováhu práv a povinností
účastníkov v neprospech spotrebiteľa, ktorý bol okolnosťami donútený pristúpiť k zmluvnému dojednaniu bez toho, aby mohol ovplyvniť jeho obsah. Podľa názoru
odvolacieho súdu ide o nekalú zmluvnú podmienku aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej
možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto
doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (oprávnenej), spotrebiteľ by bol
nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Súd prvého stupňa správne právne posúdil
rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc
na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky (teda nejde o spôsobilý
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku) a správne exekúciu zastavil. 3 CoE 26/2013
Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1,
2 O.s.p.).
Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo 7. februára 2013 sp. zn.
2 CoE 16/2013 o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo 7. februára
2013 sp. zn. 2 CoE 16/2013 podala oprávnená dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy:
1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), 2. konali vo veci, v ktorej
sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
4. oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), 5. sa v konaní
dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie, 6. napadnuté
rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie bolo
prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 7. februára 2013 sp. zn. 2 CoE 16/2013.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 28/2013 a sp. zn.
3 Cdo 24/2013, ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013) s tým, že odvolaním možno
napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2
O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach 3 CoE 26/2013
poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich
vyjadrenými. Vzhľadom na to konanie o odvolaní oprávnenej zastavil.
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 7. februára 2013 sp. zn. 2 CoE 16/2013 podala včas
oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný
jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013,
3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, 6. augusta 2013
sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, na ktoré v podrobnostiach
poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej
veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade z určujúceho hľadiska išlo zo strany súdov nižších stupňov
o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka,
Exekučného poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). Dovolací súd
vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale 3 CoE 26/2013
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013,
3 Co 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013,
6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013, a konštatuje,
že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené
aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď
aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza 3 CoE 26/2013
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
K tvrdeniu oprávnenej, že súd prvého stupňa bol v danom prípade so zreteľom na § 57
ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012 povinný nariadiť
pojednávanie, dovolací súd uvádza, že súd prvého stupňa rozhodol 24. júla 2012, kedy
uvedenú povinnosť nemal.
K námietke dovolateľky, že preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín (dokazovanie)
v exekučnom konaní bolo vykonané bez jej účasti, napriek tomu, že v konaní malo byť
nariadené pojednávanie a že jej bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom,
najvyšší súd uvádza, že exekučný súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový 3 CoE 26/2013
stav na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom
nedochádza k porušeniu práv dodávateľa na verejné prejednanie veci a vyjadrenie
sa k vykonaným dôkazom (viď bližšie II. ÚS 160/2013).
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnému
povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom
konaní nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo nepodal návrh
na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 1. augusta 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková