3 ECdo 135/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o. so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnej M. P., bývajúcej v H., o vymoženie 115,71 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 7 Er 892/2012, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. februára 2013 sp. zn. 43 CoE 17/2013,
takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy 115,71 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú
sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 22. júna 2012 sp. zn. B. Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len “Exekučný poriadok”) požiadal Okresný súd Revúca
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Revúca uznesením z 9. októbra 2012 č.k. 7 Er 892/2012-9 zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Poukázal na to, že
právny predchodca oprávnenej (P. B.) poskytol povinnej úver na základe úverovej zmluvy,
súčasťou ktorej boli Obchodné podmienky pre úver. Súd prvého stupňa po oboznámení
sa s označeným rozhodcovským rozsudkom, úverovou zmluvou a úverovými zmluvnými
podmienkami dospel k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je spotrebiteľská zmluva v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, preto na vec aplikoval
tak úpravu obsiahnutú v tomto zákone, ako aj úpravu danú ustanoveniami Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Dospel k záveru, že súčasťou úverovej zmluvy bola
rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej všetky spory účastníkov daného právneho vzťahu
budú rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským súdom, ktorý vopred určila
oprávnená. Predmetná doložka zakladá nerovnoprávne postavenie účastníkov, znemožňuje
spotrebiteľovi vyriešiť spor inak, ako v rozhodcovskom konaní, nebola dojednaná
individuálne. Tieto skutočnosti odôvodňujú záver, že ide o nekalú podmienku v zmysle čl. 3
ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“). Uvedená
rozhodcovská doložka je neprijateľná, a teda neplatná zmluvná podmienka. Neplatná
rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na vydanie
rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na to, aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 13. februára
2013 sp. zn. 43 CoE 17/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V celom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi exekučného súdu. Za správny, zákonu
zodpovedajúci považoval jeho právny názor, podľa ktorého zmluva o úvere uzavretá medzi
právnym predchodcom oprávnenej a povinnou, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Mal
za to, že exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je predovšetkým
povinný podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na návrh alebo aj bez návrhu skúmať,
či exekučný titul spĺňa materiálne a formálne podmienky vykonateľnosti a v prípade, ak zistí
rozpor exekučného titulu so zákonom, musí aj adekvátne procesne zareagovať. Ďalej uviedol,
že i podľa jeho názoru je rozhodcovská doložka neprijateľná, lebo spôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa
(povinnej). Keďže neprijateľná rozhodcovská doložka je neplatná, rozhodcovský rozsudok
je materiálne nevykonateľný, čo je neodstrániteľná prekážka brániaca exekúcii. Považoval
preto rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, za vecne správne.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu buď zmeniť tak, že dovolací súd “poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie”, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:
1. rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.),
2. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.) Túto procesnú vadu vyvodzovala z toho, že rozhodcovský súd
rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie
odvolacích súdov a v zásade nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky
po vecnej stránke. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“) umožňuje v tam vymenovaných prípadoch
zastaviť exekučné konanie, nie však zamietnuť žiadosť o poverenie na vykonanie
exekúcie. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť a je vykonateľný. Súdy
preto pri posudzovaní splnenia procesných predpokladov, za ktorých môže byť
exekútor poverený vykonaním exekúcie, nemali zákonný podklad pre opätovné
posudzovanie toho, čo už bolo predmetom skúmania rozhodcovského súdu
v rozhodcovskom konaní,
3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
4. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade pripojený k návrhu na vykonanie
exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako aj materiálnej stránke. Tým,
že ho súdy odmietli vykonať, jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia,
5. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
6. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Dovolateľka v dovolaní ďalej uviedla, že podľa jej názoru je tento jej opravný
prostriedok prípustný v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Oprávnená zastáva nesprávny názor, že jej dovolanie je prípustné podľa § 238
ods. 3 O.s.p. Oprávnená prehliada, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len
v prípade, že dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu uvedenému
v tomto ustanovení. Keďže dovolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, neprichádza do
úvahy použitie § 238 O.s.p.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Oprávnená namieta procesnú vadu v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p.
Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 7 ods. 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy
(okrem iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. Iné veci
prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7
ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu (§ 104 ods. 1 O.s.p.). Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.
Vytýka im, že v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke.
Dovolateľka namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii
ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku
zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch stupňov (ich právneho posúdenia veci),
na ktorých založili svoje rozhodnutia (k tomu viď aj ďalej).
V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci.
2. Dovolateľka namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje
splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie
na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej
žiadosti toho istého exekútora na udelenie poverenia na vykonanie identickej exekúcie
týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté. To vedie k záveru, že uvedená
námietka dovolateľky je neopodstatnená. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie
netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy,
ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku
je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou súdneho sporového konania, totiž
vyplýva, že jeho výsledkom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním
exekúcie. Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto
ním nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie.
Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že v konaní na súdoch nižších stupňov
došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
3. Oprávnená v dovolaní tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p. (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd
prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok
konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh
ako procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde
o prípad, že by exekučný súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie
konania.
Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 Exekučného poriadku).
Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2
spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.
4. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať. Pod
odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv.
Oprávnená v dovolaní naznačuje, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.
došlo nesprávnym procesným postupom súdov pri posudzovaní podkladov pre rozhodnutie
o žiadosti súdneho exekútora, aby ho súd poveril vykonaním exekúcie. Dovolací súd k tomu
uvádza, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania
a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie
exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Záverom tejto časti dovolací súd konštatuje, že zo spisu nevyplýva, že by procesný postup
súdov v danej veci v zmysle vyššie uvedených ustanovení bol nesprávny a že by viedol
k oprávnenou namietanej procesnej vade.
O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli
splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom
konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,
či nejde o tento prípad.
Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty
na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (§ 44 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z.z.). Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom
vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje
majetok; prípady ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. V rámci tohto skúmania
nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani
rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného
titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať na zreteli, že ak oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd – tak
v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu –
povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný; v rámci toho exekučný súd skúma,
či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo
k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd
a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012).
Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“
nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania,
ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský
rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.
V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ďalej skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou
predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať
rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde
o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011,
ktoré bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté
na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky).
K záveru súdov o neplatnosti rozhodcovskej doložky treba uviesť, že exekučný súd
mal v danom prípade k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých bol schopný
získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave. Ustanovenie obchodných
podmienok, na ktoré poukázal označený rozhodcovský rozsudok s tým, že zakladajú jeho
právomoc na rozhodcovské konanie, treba považovať za rozhodcovskú doložku (§ 4 ods. 1
zákona č. 244/2002 Z.z.) a súdy správne pristúpili k posúdeniu, či toto ustanovenie nie
je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve.
Dovolací súd poukazuje na to, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že
nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym
zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny
súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica
sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí
hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel,
preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. V takom prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré
z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol uvedenou doložkou viazaný.
V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere
uzatvorenej úverovej zmluvy, pretože právna predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnému
úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijal povinný ako
spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní úverovej zmluvy jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej
strany a nemal možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola súdmi nižších
stupňov (správne) posúdená ako nekalá. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení
a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (tento zákon nadobudol účinnosť
1. apríla 2004, teda pred uzatvorením úverovej zmluvy) zmluvy uzatvorené podľa iných
zákonov ako Občiansky zákonník za spotrebiteľské priamo neoznačuje, treba mať na zreteli,
že uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení
všetkých ostatných kritérií exekučným súdom aplikovaná správne.
Rozhodcovská doložka, ktorá v danom prípade núti spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, vykazuje znaky neprijateľnej
zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neplatného zmluvného
dojednania; takou doložkou nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok. Na tomto základe dovolací súd konštatuje, že súdy nižších
stupňov predmetný rozhodcovský rozsudok správne nepovažovali za vykonateľný exekučný
titul.
K námietke dovolateľky, že právna predchodkyňa oprávnenej v danom prípade len
plnila zákonnú povinnosť, dovolací súd uvádza, že zákon č. 483/2001 Z.z. o B. v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.“) v ustanovení
§ 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú
rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona
o rozhodcovskom konaní. Oprávnená zastáva názor, že predmetnou rozhodcovskou doložkou
jej právna predchodkyňa (banka) len plnila svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu
z uvedeného ustanovenia, a preto nemôže ísť o neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej
zmluvy. Dovolací súd preto poukazuje na doslovné znenie § 93b ods. 1 ustanovenia zákona
č. 483/2001 Z.z., v zmysle ktorého „banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že
ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (osobitným zákonom sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/2002 Z.z. (ako celok) a tiež § 67
ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov –
ďalej len „zákon č. 510/2002 Z.z.“). Poznámka pod čiarou nemá síce normatívny charakter,
slúži ale na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011). Dovolací súd preto pri výklade
ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. vzal na zreteľ právne predpisy, na ktoré sa
pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil, že zákon č. 244/2002 Z.z. je právny
predpis, ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy charakterizujúce každé rozhodcovské
konanie, zloženie a činnosť všetkých rozhodcovských súdov, štandardný priebeh
rozhodcovského konania, náležitosti rozhodcovského rozhodnutia, ako aj všeobecné
predpoklady jeho zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tiež na to, že ustanovenie § 67 ods. 1
zákona č. 510/2002 Z.z. má podstatne konkrétnejšiu povahu, zohľadňujúcu individuálne
postavenie banky a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom je banka a v jej spotrebiteľskom
spore s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto ustanovenia sú bnaky
a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového
združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona so sídlom v Bratislave;
štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa § 67
ods. 2 zákona č. 510/2002 Z.z. stály rozhodcovský súd podľa odseku 1 je príslušný
rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku, ktoré vznikli medzi a) vykonávacími
inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní prevodov, b) vydavateľmi elektronických
platobných prostriedkov a oprávnenými držiteľmi elektronických platobných prostriedkov pri
vydávaní a používaní elektronických platobných prostriedkov. Citované zákonné ustanovenia
mali viesť právnu predchodkyňu oprávnenej (P. B., a.s.) k tomu, aby klientovi (povinnej)
ponúkla neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované: a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym
rozhodcovským súdom, c/ zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich
záujmového združenia. V preskúmavanej veci spis nenasvedčuje tomu, že právna
predchodkyňa oprávnenej takto postupovala. Zo spisu nevyplýva, že by sa rozhodcovská
doložka, ktorá bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým
rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ až c/). Predmetné
zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol
ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávnenej, že jej právna predchodkyňa len plnila
svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej podmienke
v spotrebiteľskej zmluve, preto dovolací súd považoval v danom prípade za nenáležitú.
K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie
je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti
nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného
vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia
v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3
zákona č. 416/2004 Z. z. o úradnom vestníku Európskej únie).
Z obsahu dovolania možno vyvodiť aj námietku oprávnenej, že odôvodnenia
rozhodnutí súdov nižších stupňov sú nepreskúmateľné. Judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky je nepreskúmateľnosť považovaná za zv. inú vadu konania (porovnaj
R 111/1998). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn.
III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej
judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Sama skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie
je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemôže založiť
prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej by pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie
potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
5. K námietke oprávnenej, že v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd opakuje,
že procesná vada tejto povahy je dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť iba vtedy,
keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama
takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239 O.s.p.
a § 237 O.s.p.).
6. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/12).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
ustanovení § 243b O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. júla 2013
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková