3 ECdo 126/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnej J. B., bývajúcej v O., o vymoženie 1 574,86 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Dunajská Streda pod sp. zn. 10 Er 1290/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Trnave z 31. januára 2013 sp. zn. 5 CoE 106/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“)
na základe rozhodcovského rozsudku z 27. mája 2011 sp. zn. I. Stáleho rozhodcovského súdu,
ktorý zriadila R. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Dunajská Streda uznesením zo 14. februára 2012 č.k. 10 Er 1290/2011-42
uvedenú žiadosť súdneho exekútora zamietol. V odôvodnení poukázal na to, že právna
predchodkyňa oprávnenej (P. banka, a.s.) a povinná uzavreli úverovú zmluvu, ktorú treba
považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, že na daný prípad treba preto
aplikovať Exekučný poriadok, zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a tiež
ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“). Súčasťou úverovej zmluvy bola rozhodcovská doložka, ktorá je ale
neplatná, lebo nebola so spotrebiteľom osobitne dojednaná, splývala vo formulárovej zmluve
s ostatnými štandardnými zmluvnými podmienkami, spotrebiteľ mohol úverovú zmluvu ako
celok buď odmietnuť alebo podrobiť sa zmluvným podmienkam vopred naformulovaným
dodávateľom bez toho, aby mal možnosť náležitým spôsobom posúdiť obsah rozhodcovskej
doložky a jej právne dôsledky. Táto doložka vytvorila v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu
práv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy aj z toho dôvodu, že spotrebiteľovi
sa v jej dôsledku odoprela ochrana poskytovaná ustanoveniami Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách. Poznamenal, že doložka s takýmito dôsledkami je považovaná
za neprípustnú (nekalú) aj v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“). I keď dodávateľom
vopred naformulovaná rozhodcovská doložka vyznievala tak, že pre prípad sporu dodávateľa
a spotrebiteľa umožňuje spotrebiteľovi voľbu medzi všeobecným a rozhodcovským súdom,
reálne mu tento výber neumožňuje. Z podstaty úverovej zmluvy a právneho vzťahu ňou
založeného totiž vyplýva, že subjektom, na podnet ktorého začne konanie o zaplatenie dlžnej
sumy, bude dodávateľ, ktorý bude spor riešiť pred rozhodcovským súdom. I keď ustanovenie
§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka bolo do tohto zákonníka zaradené
(až) s účinnosťou od 1. januára 2008, nič to nemení na závere o neplatnosti rozhodcovskej
doložky, lebo už ustanovenia Občianskeho zákonníka účinné pred týmto dňom umožňovali
posudzovať ako priečiace sa dobrým mravom tie zmluvné dojednania, ktoré v neprospech
spotrebiteľa vytvárajú nerovnováhu práv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý z tohto dôvodu nie je vykonateľný exekučný titul.
Súd prvého stupňa vzhľadom na to žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trnave uznesením z 31. januára 2013 sp. zn.
5 CoE 106/2012 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Konštatoval, že súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ zisťoval, či úverová zmluva
neobsahuje neprijateľnú podmienku. Túto otázku bol oprávnený riešiť bez ohľadu na to,
či spotrebiteľ ako účastník rozhodcovského konania využil všetky možnosti vyplývajúce
mu zo zákona č. 244/2002 Z.z. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd prvého
stupňa nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, len realizoval svoje
oprávnenie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Aj podľa názoru odvolacieho súdu má v danom prípade rozhodcovská doložka charakter neprijateľnej podmienky, ktorá
v právach a povinnostiach zmluvných strán spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech
spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a súd prvého stupňa ju opodstatnene
považoval za neplatnú. Správny je nielen záver súdu prvého stupňa, že označený
rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku), ale aj záver, že právna predchodkyňa oprávnenej nepostupovala dôsledne podľa
§ 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a že žiadosť súdneho exekútora o poverenie
na vykonanie exekúcie bolo potrebné zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala
napadnuté uznesenie buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho exekútora vykonaním
exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade: a) rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p), lebo exekučný súd nemá oprávnenie „určovať
existenciu či neexistenciu práva, skúmať podmienky predchádzajúce vzniku exekučného
titulu, konštatovať neprijateľnosť zmluvných podmienok“, b) rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.); túto procesnú vadu
vyvodzovala dovolateľka z toho, že rozhodcovský súd rozhodoval v súlade so zákonom na
základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a v zásade nie sú
oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke, nesmú zamietnuť žiadosť
o poverenie na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, ktorý nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť, ani opätovne posudzovať to, čo preskúmal a záväzne právne
vyhodnotil rozhodcovský súd, c) rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), d) odňali oprávnenej
možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že odmietli vykonať exekučný titul,
ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, e) konanie zaťažili tzv. inou vadou konania
majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a f) svoje
rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné
dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie
oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jej dovolania
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia zo 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 224/2012, 14. mája 2013 sp. zn.
3 Cdo 295/2012, 14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 182/2012, 14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 6/2013,
12. júna 2013 sp. zn. 3 ECdo 9/2013, 12. júna 2013 sp. zn. 3 ECdo 37/2013, 12. júna 2013
sp. zn. 3 ECdo 8/2013, 27. júna 2013 sp. zn. 3 Cdo 237/2012, 27. mája 2013 sp. zn.
3 Cdo 227/2012, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 106/2013 a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
S prihliadnutím na požiadavku procesnej ekonomiky preto najvyšší súd na odôvodnenia
týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje
aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. prekážku rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.) pre exekučné konanie netvorí
rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovské konanie
nemá charakter exekučného konania,
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný žiadny návrh na začatie konania vo veci,
ktorá nemôže začať bez návrhu (oprávnená ale podala návrh na vykonanie exekúcie),
4. pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom
oboznamovanie s obsahom listín zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania
sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného,
5. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie sa oprávnenej neodopiera právo na výkon
rozhodnutia,
6. pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
7. postup banky nezodpovedal v danom prípade § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách, lebo rozhodcovská doložka nebola naformulovaná tak, aby založila
právomoc rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením
(viď § 67 ods. 1 a 2 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene
niektorých zákonov),
8. nedôvodná a irelevantná je aj námietka oprávnenej, že slovenský preklad Smernice nie
je správny.
K týmto záverom (viď 1. až 8.) dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací
súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. augusta 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková