UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa K.. Y. J., narodeného D., bývajúceho v V., T., zastúpeného R., advokátom so sídlom v V.h, T., proti oprávnenej N., narodenej D., bývajúcej v V.. zastúpenej R. advokátkou so sídlom v V., U., o zníženie výživného, vedenej na Mestskom súde Košice (predtým Okresný súd Košice II) pod sp. zn. K2-37Pc/8/2016, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 23. novembra 2022 sp. zn. 8Co/56/2022, takto
rozhodol:
I. Dovolanie o d m i e t a.
II. Oprávnená má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Košice II (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo „okresný súd") rozsudkom zo 07. marca 2022 č.k. 37Pc/8/2016-280 zmenil rozsudok Okresného súdu Košice II č.k. 23P/168/2013-512 z 29. júla 2015 v časti výroku o tvorbe úspor tak, že zrušil povinnosť navrhovateľa prispievať na tvorbu úspor oprávnenej od 5.10.2016 a v prevyšujúcej časti návrh na zníženie výživného zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že účastníkom konania nepriznal právo na ich náhradu. 1.1. Povinný navrhovateľ sa domáhal zníženia svojej vyživovacej povinnosti voči oprávnenej plnoletej dcére N. od 1.9.2016, zo sumy 500 eur mesačne na sumu 150 eur a zrušenia povinnosti prispievať oprávnenej na tvorbu úspor v sume 165,97 eura, z dôvodu zmeny pomerov na jeho strane spočívajúcich v znížení jeho príjmu od roku 2015, v neschopnosti si nájsť vhodnú, adekvátnu prácu, pri výbere ktorej je limitovaný svojimi zdravotnými problémami, aj z dôvodu starostlivosti o svoje dve deti pochádzajúce zo súčasného manželstva. 1.2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že navrhovateľ preukázal kvalifikovanú zmenu pomerov na jeho strane od posledného rozhodnutia o výživnom, ktorá odôvodňovala zmenu rozhodnutia o výživnom. Tak, ako je potrebné vziať na zreteľ zmenu životných nákladov súvisiacich s rastom detí v rodine navrhovateľa, je tiež potrebné zohľadniť túto skutočnosť aj na strane oprávnenej, u ktorej sa zásadne zmenila osobná situácia, keď v čase predchádzajúcej úpravy výživného bola žiačkou gymnázia, kým v súčasnosti je už študentkou vysokej školy. S pozíciou vysokoškoláka sa spájajú aj iné záujmy a aktivity a nepochybne aj vyššie náklady. Tieto náklady vo väčšej miere znáša matka oprávnenej, keďženavrhovateľ nerešpektuje predchádzajúce rozhodnutie súdu, ktorým mu bolo naposledy určené výživné a oprávnenej prispieva na výživu len 150 eur mesačne. Aj keď na strane matky oprávnenej došlo k zvýšeniu príjmu zo sumy 918 na sumu 1 250 eur, primerane tomu sa zvýšili aj životné výdavky a náklady spojené s bývaním. Dôvody, ktoré navrhovateľ uviedol vo svojom návrhu, nie sú podľa súdu prvej inštancie relevantnými dôvodmi pre zníženie súdom určeného výživného. Pokiaľ ide o navrhovateľom deklarované príjmové a majetkové pomery, od poslednej úpravy výživného nedošlo u navrhovateľa k zásadnej zmene. Tak ako v čase poslednej úpravy, tak i v súčasnosti je zamestnancom spoločnosti J. s.r.o., pričom sa navyše sám vzdal funkcie člena predstavenstva spoločnosti W., a.s. bez udania vážneho dôvodu. Tak ako na strane detí navrhovateľa pochádzajúcich z jeho terajšieho manželstva, došlo k zmene životných nákladov súvisiacich s ich rastom a prechodom na vyšší stupeň vzdelávania, tak aj u oprávnenej došlo k nárastu životných nákladov spojených s prechodom na vysokoškolské štúdium. Navyše navrhovateľovi zanikla vyživovacia povinnosť voči dcére z prvého manželstva L.. V čase, keď navrhovateľ mal vyživovaciu povinnosť nielen voči oprávnenej, ale aj voči jej sestre L., navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že bol ochotný sa dohodnúť s oprávnenou na výške výživného, pričom navrhoval výšku výživného v sume 350 - 400 eur, a to pri tvrdení o svojich nepriaznivých príjmových pomeroch. Uvedené naznačuje, že v konaní neboli preukázané skutočné majetkové a zárobkové pomery otca. Súd preto uzavrel, že je v schopnostiach a možnostiach navrhovateľa prispievať na odôvodnené potreby oprávnenej sumou, aká mu bola naposledy určená. Súd však vyhovel návrhu navrhovateľa v časti, v ktorej sa domáhal zrušenia povinnosti prispievať na tvorbu úspor oprávnenej v sume 165,97 eura, ktorá mu bola uložená v období, keď mal nadštandardný príjem na úrovni cca 10 000 eur. Pri poslednej úprave výživného v konaní sp. zn. 23P/168/2013 súd pri ponechaní tejto povinnosti navrhovateľovi zohľadnil, že pri skončení jeho pracovného pomeru v spoločnostiach Obal - L. a.s. a U. S. L. V., s.r.o. bolo navrhovateľovi vyplatené vysoké odstupné v sume 157 184 eur, ktoré mu vytvorilo finančnú rezervu vo výške ním dosahovaných čistých príjmov z oboch pracovných pomerov, na obdobie aspoň do konca roka 2015. Bežné výživné má spotrebný charakter, čiže by malo byť v takej výške, aké sú odôvodnené potreby dieťaťa prepočítané na jeden mesiac a nadštandardná životná úroveň povinného rodiča, inak povedané nadštandardné majetkové pomery, v ust. § 63 ods. 3 Zákona o rodine právne vyjadrené spojením „Ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú", je zákonným dôvodom pre priznanie výživného na tvorbu úspor, teda ide o plnenie nad rámec odôvodnených potrieb dieťaťa, a tým spotreby, resp. nad rámec spotrebného charakteru (bežného) výživného. Rozhodovanie o výživnom na tvorbu úspor by podľa názoru súdu malo byť využívané v praxi tam, kde majetkové pomery a celkové možnosti a schopnosti povinného rodiča sú nadpriemerné. V konaní však neboli preukázané a ani zo strany oprávnenej tvrdené také nadštandardné pomery a príjmy u navrhovateľa, ktoré viedli súd v prechádzajúcich prípadoch k rozhodnutiu uložiť mu povinnosť prispievať oprávnenej na tvorbu úspor, z ktorého dôvodu súd návrhu navrhovateľa v tejto časti vyhovel.
2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd" alebo „odvolací súd"), na odvolanie navrhovateľa proti výroku o zrušení výživného v časti tvorby úspor a na odvolanie navrhovateľa proti výroku o zamietnutí návrhu na zníženie výživného v prevyšujúcej časti, rozsudkom z 23. novembra 2022 sp. zn. 8Co/56/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí návrhu na zníženie výživného v prevyšujúcej časti a o trovách prvoinštančného konania; zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zrušení povinnosti navrhovateľa prispievať na tvorbu úspor oprávnenej tak, že návrh v tejto časti zamieta; a oprávnenej nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 2. 1. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s námietkami povinného uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu prevažne už aj v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a povinný ani v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o jeho návrhu na zníženie výživného v časti bežného výživného. Odvolací súd dospel k presvedčeniu, že súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine, z ktorého vyplýva povinnosť súdu prihliadať na potencionálne príjmy povinného rodiča, ak sa bez dôležitého dôvodu vzdá výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu, prípadne ak na seba berie neprimerané majetkové riziká. Na zníženie alebo stratu príjmu povinného rodiča je možné preto prihliadnuť len v prípade preukázania dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia rodiča, ktorým môže byť napríklad preukázateľne výrazné zhoršenie zdravotného stavu znemožňujúcejeho doterajší výkon práce, skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov, prípadne zníženie príjmu opäť z dôvodu na strane zamestnávateľa a podobne, teda dôvody, ktoré povinný rodič nemôže ovplyvniť. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery povinného a tzv. potencionalitu príjmov, t. j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Pri rozhodovaní o výživnom nie je preto smerodajné, koľko si rodič prácou, resp. podnikaním alebo inou zárobkovou činnosťou zarobí, alebo či vôbec pracuje. Potencionálny príjem nie je to, čo povinný skutočne zarobí, ale to, čo objektívne je možné aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a tiež situáciu na trhu práce. Pri rozhodovaní o výživnom má výpovednú lehotu zistenie potencionálnej životnej úrovne povinného rodiča, ktorá je limitovaná okrem majetkových pomerov aj finančnými nárokmi povinného rodiča na zabezpečenie uspokojenia vlastných potrieb. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že povinný sa do svojej aktuálnej situácie, v ktorej oficiálne dosahuje nižšie príjmy, ako v čase predchádzajúcej úpravy výživného, dostal výlučne svojím vlastným zavinením, pretože svoj predchádzajúci pracovný pomer ukončil nie z objektívnych, ale zo subjektívnych dôvodov. Dôvody, pre ktoré povinný ukončil svoj pracovný pomer v spoločnosti Obal servis a U.S.L. V. už právoplatne vyhodnotili súdy v predchádzajúcich konaniach ako subjektívne, preto sú odvolacie námietky povinného v tejto časti irelevantné. Konanie o zníženie výživného nemôže slúžiť na revidovanie právoplatných názorov súdov prijatých v predchádzajúcich konaniach o výživnom. Pokiaľ bola v týchto konaniach právoplatne vyriešená nejaká hmotnoprávna otázka (v tomto prípade dôvody skončenia predchádzajúcich pracovných pomerov povinného), je ňou súd v ďalšom konaní s tými istými účastníkmi konania viazaný. Povinný v priebehu celého konania inak ako svojimi tvrdeniami nepreukázal, že už aktuálne nie je schopný zvládnuť vysoké pracovné zaťaženie v manažérskych funkciách vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav a teda, že už nemôže dosahovať príjem, aký mu plynul z týchto spoločností aj naďalej. Povinný na podporu svojich tvrdení v priebehu celého konania nepredložil ani jeden relevantný dôkaz. Práve naopak, z celého správania sa povinného potom, ako mu bolo naposledy zvýšené výživné na oprávnenú na 500 eur mesačne (rozsudkom Okresného súdu Košice II z 29.7.2015) vyplýva, že robil všetko preto, aby to oficiálne vyzeralo, že má nízke príjmy a nemôže si plniť svoju vyživovaciu povinnosť v naposledy určenom rozsahu, avšak je zjavné, že napriek tomu, ostala životná úroveň jeho rodiny zachovaná. Odvolací súd v tomto kontexte poukazuje na bod 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom súd prvej inštancie konkretizuje, akým spôsobom povinný pristupoval ku svojim pracovným záväzkom a majetkovým právam, ako ukončoval svoje zamestnania, aby sa do nich následne znovu vracal s horšími podmienkami (spoločnosť Gremm s.r.o., ktorej bol zároveň aj spoločníkom a konateľom, a ktorú previedol na svoju manželku), respektíve ich už neobnovil bez udania akýchkoľvek dôvodov (W.), a ako sa zbavoval svojho nehnuteľného majetku (bezodplatným prevodom na svoju manželku). Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie postupoval správne, ak vychádzal pri posudzovaní možností a schopností povinného z príjmu, ktorý dosahoval v čase predchádzajúcej úpravy výživného, pričom zároveň konštatuje, že tento príjem by povinný mohol dosahovať oficiálne aj v skutočnosti, ak by sa rôznymi špekulatívnymi úkonmi nesnažil svoje pomery účelovo znižovať. Odvolací súd poukazuje aj na § 62 ods. 2 Zák. o rodine, podľa ktorého potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď si rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v primeranej miere na potreby svojho dieťaťa. Každý rodič má totiž povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich vlastných potrieb. Argumentácia navrhovateľa rozsahom vlastných nevyhnutných výdavkov najmä na svoje dve deti pochádzajúce z aktuálneho manželstva pôsobí vo faktickej a právnej rovine smerom k vyživovacej povinnosti k plnoletej dcére nevyvážene a dovoľuje skôr záver, že pomery navrhovateľa sú lepšie, ako ich prezentoval v priebehu konania na súde prvej inštancie, ako aj v priebehu odvolacieho konania. Tento záver umocňuje aj fakt, že navrhovateľ si svoje životné náklady zabezpečuje bez preukázanej zmeny aj v súčasnosti. Zákon síce neukladá povinnému povinnosť udržiavať si najvyššiu dosiahnutú úroveň, ale na druhej strane ukladá súdom povinnosť prihliadať na to, z akých dôvodov už povinný nedosahuje úroveň, za akej mu bolo naposledy určené výživné. Pretože tieto dôvody boli vyhodnotené v danej veci ako subjektívne a účelové, súdy postupovali podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine, z ktorého vyplýva povinnosť súdu prihliadať na potencionálne príjmy povinného rodiča, ak sa bez dôležitého dôvodu vzdá výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu, prípadne ak na seba berieneprimerané majetkové riziká. V tomto konkrétnom prípade sa stále jednalo o potencionálny príjem povinného, ktorý bol schopný dosahovať v spoločnostiach Obal servis a U.S.L. V. tak, ako to právoplatne ustálili súdy už v predchádzajúcich konaniach, a to preto, že povinný nepreukázal, že by tieto schopnosti a možnosti už z objektívnych dôvodov nemal. Preto v kontexte zisteného skutočného stavu považoval odvolací súd námietky navrhovateľa za účelovú obranu v snahe dosiahnuť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval rozsah odôvodnených potrieb oprávnenej, aj v tomto smere súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že tieto sa od predchádzajúcej úpravy výživného v čase, keď bola študentkou strednej školy neznížili tak, aby opodstatňovali zníženie výživného. Povinný neoznačil žiadne dôkazy, ktorými malo byť podľa jeho tvrdení preukázané, že by oprávnené potreby N. predstavovali len sumu 300 - 400 eur mesačne. Skutočnosť, že oprávnená už od roku 2019 neštuduje na súkromnej strednej škole, za ktorú platila 125 eur mesačne automaticky neznamená, že sa jej o túto čiastku znížili odôvodnené potreby, a že v tomto rozsahu je potrebné znížiť vyživovaciu povinnosť povinného. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že zmenou pomerov, ktorá opodstatňuje zvýšenie výživného je prechod medzi jednotlivými stupňami školského vzdelávania, t.j. aj zo strednej školy na školu vysokú. Okrem toho súdna prax sa zhoduje aj v tom, že potreby oprávneného dieťaťa sa bez ďalšieho zvyšujú po uplynutí 3 rokov od prechádzajúcej úpravy výživného. V danej veci sa oprávnená nedomáhala zvýšenia výživného, hoci v čase, keď nastúpila na vysokú školu v roku 2019, došlo k výrazne pozitívnej zmene pomerov navrhovateľa, keď mu zanikla jeho vyživovacia povinnosť voči sestre oprávnenej L. určenej na 600 eur mesačne na bežné výživné a 165,97 eura na tvorbu úspor. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval odvolacie námietky navrhovateľa smerujúce voči potrebe zníženia výživného od nástupu oprávnenej na vysokú školu v roku 2019 za absolútne irelevantné. Ani skutočnosť, že povinný platil L. aj po roku 2019 sumu 150 eur mesačne na úhradu dlžného výživného, nie je relevantná z hľadiska zníženia výživného, pretože ide o splátky dlhu na výživnom, ktoré si neplnil, hoci mal na to splnené podmienky. Nakoľko predmetom konania bolo zníženie výživného, nebolo potrebné zaoberať sa ani potencionálnymi možnosťami a schopnosťami matky oprávnenej, ani jej majetkovými pomermi po vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, (kde sa rodičia navyše dohodli), ako navrhoval povinný vo svojom odvolaní. Matka oprávnenej si totiž po celý čas dobrovoľne plní svoju vyživovaciu povinnosť k oprávnenej nielen materiálne, ale aj formou starostlivosti o domácnosť, v ktorej oprávnená žije a vyrastá, a okrem toho, musela suplovať aj vyživovaciu povinnosť navrhovateľa, pretože svojvoľne začal prispievať na výživu oprávnenej len 150 eur mesačne. Rozhodujúcim povinným subjektom pri rozhodovaní o znížení výživného nie je preto matka oprávnenej, ale navrhovateľ, ktorý sa o oprávnenú nezaujíma a nepodieľa sa na jej výžive žiadnym iným spôsobom ako formou výživného. Znížením výživného na navrhovateľom navrhovanú sumu by sa presunula zodpovednosť za zdravie a život oprávnenej na matku, čo by bolo za vyššie popísanej situácie v rodine nepochybne v rozpore so Zákonom o rodine, morálkou a spravodlivosťou. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí návrhu na zníženie výživného v prevyšujúcej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením. 2.2. Pokiaľ ide o zrušenie tvorby úspor, odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v konaní neboli preukázané a ani zo strany oprávnenej tvrdené také nadštandardné pomery a príjmy u navrhovateľa, ktoré viedli súd v prechádzajúcich prípadoch k rozhodnutiu uložiť mu povinnosť prispievať oprávnenej na tvorbu úspor za situácie, keď súd prvej inštancie v bode 26. rozsudku dospel k záveru, že od predchádzajúcej úpravy výživného nedošlo k zásadnej zmene pomerov navrhovateľa, a to ani čo sa týka jeho majetkových pomerov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie si tak vnútorne odporovalo a bolo zmätočné. Odvolací súd už vyššie prezentoval svoj názor na pomery navrhovateľa, keď sa stotožnil s úvahou súdu prvej inštancie, že od predchádzajúcej úpravy výživného nedošlo k ich zásadnej zmene, a to ani čo sa týka jeho majetkových pomerov. Nebolo preukázané, že by navrhovateľovi klesla životná úroveň oproti tej, za ktorej bol naposledy zaviazaný tvoriť oprávnenej úspory po 165,97 eura mesačne. V tejto súvislosti musí odvolací súd prisvedčiť oprávnenej, že pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením. Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľ sa domáhal zníženia výživného (bežného aj na tvorbu úspor) aj voči staršej sestre oprávnenej L.. Návrh podal v ten istý deň, ako v predmetnej veci. Rozsudkom Okresného súdu Košice II z 24.10.2018 č.k. 29Pc/8/2016-326 v spojení s rozsudkomKrajského súdu v Košiciach z 28.8.2019 č.k. 8Co/10/2019-384 bol tento návrh navrhovateľa na zníženie výživného voči L. zamietnutý v celku. Z oboch podaných návrhov, ako aj z právoplatných rozhodnutí týkajúcich sa výživného voči L. je zrejmé, že dôvody, pre ktoré sa navrhovateľ domáhal zníženia výživného voči L. sa zhodovali s tými, ktoré uplatnil aj v preskúmavanej veci s tým rozdielom, že v roku 2019 mu ešte zanikla vyživovacia povinnosť k L.. Keďže súdy zhodne dospeli k záveru, že nedošlo k žiadnej kvalifikovanej zmene pomerov navrhovateľa v konaní o zníženie výživného voči L., a nedošlo k nej ani v tomto konaní, neboli splnené podmienky pre zrušenie povinnosti navrhovateľa prispievať na tvorbu úspor N.. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok v tejto časti podľa § 388 CSP tak, že návrh na zníženie výživného zamietol ako celok. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že na prejednávaný prípad nedopadá ustanovenie § 53 CMP (nakoľko nejde o konanie o určenie rodičovstva alebo konanie vo veciach notárskych úschov) ani § 54 CMP, preto sa zaoberal len otázkou, či by mohol v danej veci prichádzať do úvahy dôvod na priznanie náhrady trov, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Oprávnená ako kritérium pre priznanie nároku na náhradu trov konania podľa § 55 uvádzala to, že povinný ju opakovane vťahoval do konaní, kde si musela brániť svoje právo podieľať sa na životnej úrovni povinného, ktorý zjavne nebol stotožnený s rozsahom výživného, hoci to jeho majetkové pomery bez ďalšieho dovoľovali. Tak, ako oprávnená žiadala posudzovať rovnako hmotnoprávne podmienky konania v tejto veci s konaním, ktoré bolo vedené voči svojej sestre L., odvolací súd uplatnil rovnaký princíp aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Rozhodnutiami vo veci zníženia výživného v konaní vedenom voči sestre L. nebola oprávnenej L., právne zastúpenej totožnou právnou zástupkyňou, priznaná náhrada trov konania, pretože neboli zistené podmienky pre aplikáciu § 55 CMP. Okolnosti oboch konaní o zníženie výživného boli rovnaké (na čo v konečnom dôsledku oprávnená aj sama poukazuje vo svojom odvolaní) s výnimkou dĺžky konania, ktoré u oprávnenej trvalo dlhšie o X roky. Keďže však predĺženie konania nebolo spôsobené navrhovateľom, ale prieťahmi spôsobenými súdom (k tomu porovnaj nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 307/2020-32 a III. ÚS 208/2022-20), nebolo možné ustáliť, že v danom prípade existujú, na rozdiel od konania voči L., také okolnosti prípadu, že je priznanie nároku na náhradu trov konania v tomto konaní spravodlivé. Neúmerná dĺžka konania bola oprávnenej navyše zadosťučinená finančne priznaním úhrnnej sumy 3 000 eur. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol v zmysle výrokovej časti tohto rozsudku tak, že výrok o nepriznaní náhrady trov prvoinštančného konania potvrdil a nepriznal oprávnenej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ (ďalej aj „dovolateľ") dovolanie podľa § 420 písm. e), f) a § 421 ods. 1 písm. a), c) CSP. 3.1. Dovolateľ uviedol, že súd vo veci nenariadil pojednávanie a iba na úradnej tabuli súdu oznámil že rozsudok vo veci pod sp. zn. 8Co/56/2022 bude verejne vyhlásený dňa 23.11.2022. Vyššie uvedený procesný postup odvolacieho súdu o verejnom vyhlásení rozsudku, je v priamom rozpore z obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď odvolací súd v bode 14. odôvodenia uvádza, že: „Povinný neoznačil žiadne dôkazy, ktorými malo byť podľa jeho tvrdení preukázané, že oprávnené potreby N. predstavovali len sumu 300-400 eur mesačne." Uvedené vyjadrenie odvolacieho súdu je však v rozpore z obsahom odvolania navrhovateľa. Taktiež sa odvolací súd vôbec nevysporiadal s námietkou navrhovateľa uvedenou v jeho odvolaní, že: „Navrhovateľ v konaní preukázal, že vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav už nie je schopný zvládnuť vysoké pracovné zaťaženie v manažérskych funkciách. Preto odvolací súd, keďže nemal zodpovedané a dôkazmi preukázané všetky skutočnosti na to, aby mohol vo veci spravodlivo rozhodnúť, mal vo veci nariadiť pojednávanie. Navrhovateľ vyplatil matke oprávnenej na vypriadanie BSM po rozvode sumu 132 775,67 eura. Odvolací súd sa taktiež nevysporiadal so skutočnosťou, že navrhovateľ má ďalšie dve vyživovacie povinnosti voči svojim dvom maloletým deťom z druhého manželstva. Ani súd prvej inštancie v čase vyhlásenia rozsudku, ani súd odvolací pri verejnom vyhlásení rozsudku nemali preukázaný a „dostatočne zistený" skutočný stav veci, keď nemali preukázaný príjem navrhovateľa v roku 2022 a v roku 2023. Preto rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku, ktorým mení rozsudok, je v absolútne v rozpore zo zákonom a základnými princípmi CSP. A teda odvolací súd nemal podrobne preukázané majetkové a príjmové pomery navrhovateľa, nemal preukázané otázky zdravotného stavu a veku navrhovateľa, a to vzhľadom na možnosť a schopnosť nájsť si na strane navrhovateľa lepšie platenú pracovnú pozíciu, nemal preukázané odôvodnené potreby oprávnenej, a nemal zo Sociálnej poisťovne ani Úradu práce sociálnych vecí a rodiny preukázané, čioprávnená nie je zamestnaná, či nie je poberateľkou nejakej formy dávky, či dôchodku, nemal preukázané, či oprávnená v jednak čase vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie ako aj v čase vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu bola skutočne študentkou „Filozofickej fakulty v Košiciach". Podľa dovolateľa je možné v danej veci uvažovať aj o skutočnosti, či v danej veci neporušil odvolací súd ustanovenie 420 písm. e) CSP, pretože navrhovateľ nevie uviesť, ktorý sudca/sudkyňa rozhodovali vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II v konaní pod sp. zn. 23P/168/2013 a teda, či sa niektorý člen senátu 8Co/56/2022 nemal vo veci vylúčiť. Dovolateľ preto navrhuje, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a to v celom rozsahu, zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v časti napadnutej odvolaním navrhovateľa a vec vrátil na ďalšie konanie.
4. Oprávnená sa k dovolaniu navrhovateľa nevyjadrila.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť, a to z nasledujúcich dôvodov:
6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
7. Podľa § 420 písm. e) CSP, z ktorého ustanovenia žalovaný vyvodzuje prípustnosť dovolania, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd. Zaujatosť sudkyne konajúcej v spore na súde prvej inštancie vyvodzuje žalobca z toho, že „z vyjadrení žalobcu bolo aj je dôvodné predpokladať, že sudkyňa bola a je zaujatá, napriek rozhodnutiu súdu o jej nevylúčení". Pochybnosti o jej nezaujatosti „utvrdila sudkyňa ďalším procesným postupom a jednostranným vyhodnotením vykonaných dôkazov".
8. Je pravda, že existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. e) CSP posúdiť túto otázku samostatne (viď R 59/1997), a teda že inštitút vylúčenia sudcu je objektívnou procesnou kategóriou, a tým i na samotnom rozhodovaní podľa ustanovenia § 54 ods. 2 CSP zásadne nezávislou a vylúčenie sudcu nastáva priamo zo zákona a nie až výrokom nadriadeného súdu, v danej veci ale podľa názoru dovolacieho súdu nerozhodoval vylúčený sudca.
9. V zmysle § 49 ods. 1 CSP je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.
10. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu sporu, k nezaujatému prístupu k stranám, ich zástupcom a osobám zúčastneným na konaní; zámerom je tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania.
11. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu, a to: a/ k sporu, v rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia sporu alebo konania, b/ k stranám sporu, ktorý by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, c/ k zástupcomstrán sporu, ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod b/, alebo d/ k osobám zúčastneným na konaní (viď obdobne b/ a c/).
12. Relevantný je iba taký vzťah, ktorý by (vzhľadom na jeho charakteristické znaky) pri všetkej možnej snahe sudcu o správnosť konania a rozhodovania ovplyvnil jeho objektívny pohľad na spor a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.
13. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 49 až § 58 CSP predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), možno sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania sporu iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo.
1 4. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanému sporu, stranám, ich zástupcom a osobám zúčastneným na konaní. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o (ne)zaujatosti zákonného sudcu je, či obava strany sporu je objektívne oprávnená. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno ale chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje z prejednávania a rozhodovania veci. Objektívna nestrannosť sa naproti tomu neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút, či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán.
15. Otázka nestrannosti sudcu teda nikdy nemôže byť postavená naisto; nie je možné vychádzať len zo subjektívnych pochybností osôb zúčastnených na spore, ale aj z právneho rozboru skutočností, ktoré k týmto pochybnostiam vedú (porovnaj napr. II. ÚS 105/01, Ústavní soud ČR: Sbírka nálezů a usnesení Ústavního soudu. C. H. Beck, Praha 2002, sv. č. 23, nález 98, str. 11).
16. O kvalifikovaný pomer sudcu k stranám sporu (ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim. Pomer sudcu k veci je daný aj vtedy, ak sudca má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia sporu a rozhodnutia vo veci. Môže ísť o prípady, ak je sudca priamo zainteresovaný na výsledku sporu (napr. je stranou sporu), prípadne má na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako intervenient).
17. Existencia takejto okolnosti nebola v danej veci zistená. Navrhovateľ nevedel uviesť, voči ktorému sudcovi uplatňuje námietku zaujatosti v predmetnom konaní. Dovolací súd preto dospel k záveru, že v jej prípade nie sú dané zákonné dôvody, ktoré by vylučovali niektorého sudcu z prejednávania a rozhodovania daného sporu. Základom pre vylúčenie sudcu môžu totiž byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však púha subjektívna domnienka o možnej neobjektívnosti neurčeného sudcu, ktorú namietajúci účastník konania nevie ničím konkretizovať, a ktorú si vytvoril na základe nepreukázaných, ničím nedoložených a v podstate nekonkrétnych tvrdení účastníka konania. Na tvrdenia takéhoto charakteru nemôže byť v konaní o námietke zaujatosti sudcu prihliadnuté.
18. Majúc na zreteli vyššie uvedené, dovolací súd dospel k záveru, že konanie súdov nemá vadu podľa § 420 písm. e) CSP, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania.
19. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
20. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.
21. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).
22. Navrhovateľ vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Ním tvrdená vada zmätočnosti sa mala prejavovať v tom, že odvolací súd bez toho, aby nariadil pojednávanie, dospel na základe dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie k nedostatočným skutkovým záverom, v dôsledku čoho nemohol vykonávať jemu patriace procesné práva. Taktiež namietal, odvolací že súd pri verejnom vyhlásení rozsudku nemali preukázaný a dostatočne zistený skutočný stav veci.
23. Aby bola daná prípustnosť dovolania, musí súd svojim nesprávnym procesným postup znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho súdu napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom v materinskom jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol rozsudok strane doručený do vlastných rúk. Naopak medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy, aby súd rozhodol v súlade s predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu.
24. Pre prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP, musí intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného súdu dosahovať mieru porušenia práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové", to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (rovnako viď aj sp. zn. 3Obdo/40/2017).
2 5. Dovolací súd k námietke dovolateľa o nesprávnom zistení skutkového stavu odvolacieho súdu uvádza, že dokazovaním je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012, 3Cdo/2012/2012, 4Cdo/125/2012, 5Cdo/251/2012, 6Cdo/36/2011 a 7Cdo/34/2011). Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (viď R 125/1999). V takom prípade môžu byť sícenedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti (čo v konečnom dôsledku môže viesť dokonca až k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), táto nesprávnosť ale v zmysle už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993 a rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/219/2013, 3Cdo/888/2015, 4Cdo/34/2011, 5Cdo/149/2010, 6Cdo/134/2010, 6Cdo/60/2012, 7Cdo/86/2012 a 7Cdo/36/2011).
26. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré dovolateľ naznačuje v dovolaní, nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania. Súdna prax sa ustálila na názore, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania (viď R 42/1993, ale aj rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/85/2010, 1Cdo/18/2011, 3Cdo/268/2012, 4Cdo/314/2012, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/104/2010, 7Cdo/248/2012). 26.1. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani v zmysle novšej právnej úpravy civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. 26.2. Konanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci však takéto vady nevykazuje. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, pričom podľa názoru dovolacieho súdu zistené skutkové závery odvolacieho súdu nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý (riadny) proces.
27. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí relevantným spôsobom vyhodnotil, že „Povinný v priebehu celého konania inak ako svojimi tvrdeniami nepreukázal, že už aktuálne nie je schopný zvládnuť vysoké pracovné zaťaženie v manažérskych funkciách vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav a teda, že už nemôže dosahovať príjem, aký mu plynul z týchto spoločností aj naďalej. Povinný na podporu svojich tvrdení v priebehu celého konania nepredložil ani jeden relevantný dôkaz. Práve naopak, z celého správania sa povinného potom, ako mu bolo naposledy zvýšené výživné na oprávnenú na 500 eur mesačne (rozsudkom Okresného súdu Košice II z 29.7.2015) vyplýva, že robil všetko preto, aby to oficiálne vyzeralo, že má nízke príjmy a nemôže si plniť svoju vyživovaciu povinnosť v naposledy určenom rozsahu, avšak je zjavné, že napriek tomu, ostala životná úroveň jeho rodiny zachovaná. Odvolací súd v tomto kontexte poukazuje na bod 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom súd prvej inštancie konkretizuje, akým spôsobom povinný pristupoval ku svojim pracovným záväzkom a majetkovým právam, ako ukončoval svoje zamestnania, aby sa do nich následne znovu vracal s horšími podmienkami (spoločnosť J. s.r.o., ktorej bol zároveň aj spoločníkom a konateľom, a ktorú previedol na svoju manželku), respektíve ich už neobnovil bez udania akýchkoľvek dôvodov (W.), a ako sa zbavoval svojho nehnuteľného majetku (bezodplatným prevodom na svoju manželku). Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie postupoval správne, ak vychádzal pri posudzovaní možností a schopností povinného z príjmu, ktorý dosahoval v čase predchádzajúcej úpravy výživného, pričom zároveň konštatuje, že tento príjem by povinný mohol dosahovať oficiálne aj v skutočnosti, ak by sa rôznymi špekulatívnymi úkonmi nesnažil svoje pomery účelovo znižovať."
28. S námietkou dovolateľa, že odvolací súd sa taktiež nevysporiadal so skutočnosťou, že navrhovateľ má ďalšie dve vyživovacie povinnosti voči svojim dvom maloletým deťom z druhého manželstva, sa tiež riadne odvolací súd vysporiadal tak, že „Argumentácia navrhovateľa rozsahom vlastných nevyhnutných výdavkov najmä na svoje dve deti pochádzajúce z aktuálneho manželstva pôsobí vo faktickej a právnej rovine smerom k vyživovacej povinnosti k plnoletej dcére nevyvážene a dovoľuje skôr záver, že pomery navrhovateľa sú lepšie, ako ich prezentoval v priebehu konania na súde prvej inštancie, ako aj v priebehu odvolacieho konania. Tento záver umocňuje aj fakt, že navrhovateľ si svoje životné náklady zabezpečuje bez preukázanej zmeny aj v súčasnosti... V tomto konkrétnom prípade sa stále jednalo o potencionálny príjem povinného, ktorý bol schopný dosahovať v spoločnostiach Obal servis a U.S.L. V. tak, ako to právoplatne ustálili súdy už v predchádzajúcich konaniach, a to preto, že povinný nepreukázal, že bytieto schopnosti a možnosti už z objektívnych dôvodov nemal. Preto v kontexte zisteného skutočného stavu považoval odvolací súd námietky navrhovateľa za účelovú obranu v snahe dosiahnuť priaznivejšie rozhodnutie vo veci." 28.1. Odvolací súd taktiež dôvodil, že „Povinný neoznačil žiadne dôkazy, ktorými malo byť podľa jeho tvrdení preukázané, že by oprávnené potreby N. predstavovali len sumu 300-400 eur mesačne. Skutočnosť, že oprávnená už od roku 2019 neštuduje na súkromnej strednej škole, za ktorú platila 125 eur mesačne automaticky neznamená, že sa jej o túto čiastku znížili odôvodnené potreby, a že v tomto rozsahu je potrebné znížiť vyživovaciu povinnosť povinného." 28.2. Odvolací súd dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by navrhovateľovi klesla životná úroveň oproti tej, za ktorej bol naposledy zaviazaný tvoriť oprávnenej úspory po 165,97 eura mesačne.
2 9. Dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu podrobne uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, teda takýto postup je v súlade s § 220 ods. 2 CSP.
3 0. Samotná skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje so spôsobom vyhodnotenia dôkazov a skutkových okolností, nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/97).
31. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP).
32. Dovolací súd preto dovolanie v tejto časti ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.
33. Dovolací súd sa ďalej zaoberal s namietaným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP.
3 4. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
35. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 35.1. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017). 35.2. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že danú právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu preto daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. V konkrétnom prípade musí dovolateľ relevantne odôvodniť, že dovolanie je prípustné, pretožezásadná právna otázka nebola dovolacím súdom dosiaľ riešená, pričom dôvodom dovolania potom môže byť len otázka právneho posúdenia a spochybnenie jej vyriešenia zo strany odvolacieho súdu a ako aj odôvodnenie právneho záveru, ktorý zastáva dovolateľ. 35.3. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP je relevantná právna otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pri riešení ktorej sa v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyskytla nejednotnosť navonok prejavená v prijatí odlišných právnych názorov; inými slovami: ide o otázku, ktorú už dovolací súd riešil, avšak právne názory dovolacích senátov zostali nejednotné a neustálené (nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu). V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, je jeho (procesnou) povinnosťou: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ označením konkrétnych (odlišných, napríklad aj navzájom si protirečiacich) rozhodnutí dovolacieho súdu doložiť, že predmetná právna otázka je dovolacím súdom skutočne rozhodovaná rozdielne.
3 6. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tento dôvod prípustnosti sa viaže k ustálenej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
37. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj ústavný súd) uviedol vo svojom uznesení I. ÚS 215/2022 k odmietnutiu dovolania pre nesplnenie náležitostí zadefinovania dôvodov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku (aj keď súčasná judikatúra ústavného súdu uprednostňuje materiálny prístup k vymedzeniu dovolacích dôvodov zo strany najvyššieho súdu - I. ÚS 336/2019, IV. ÚS 479/2021), že dovolací súd si bez náležitého vymedzenia právnej otázky dovolateľom nemôže túto otázku vyabstrahovať z dovolania sám (II. ÚS 29/2021). Ústavne konformné riešenie vyžaduje, aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto, aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré dovolateľ pokladá za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť. Dovolateľ, resp. jeho advokát musí preto pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie nesprávneho právneho posúdenia spornej právnej otázky.
3 8. Najvyšší súd konštante judikuje vo svojich rozhodnutiach, že len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Treba zdôrazniť, že o otázku relevantnú z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP sa nejedná pri riešení otázky, či strana sporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, bremeno procesnej zodpovednosti za výsledok v spore, pretože záver súdu o tom či strana sporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v tom-ktorom spore zaťažovalo, spočíva v každom jednotlivom prípade (v každom jednotlivom civilnom sporovom konaní) na posúdení vysoko individuálnych, konkrétnych skutkových okolnostiach, ktoré súd posudzuje v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov. Pri hodnotení dôkazov nemožno odvolaciemu súdu vyčítať pochybenia, a preto ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré dovolateľ namieta. Dovolací súd totiž nie je v rámci dovolacieho konania oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, keďže je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).
39. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine) ako aj procesnoprávna, (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach; ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať" aktivitu dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382).
40. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický „odklon" jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide o situáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil, rozhodovanie jeho senátov sa ustálilo na zvolenom riešení tejto otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu". Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017 (podobne tiež napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP by mal dovolateľ: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená". Dovolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že prípustnosť dovolania dovolatelia riadne nešpecifikovali, pretože jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom neuviedli (konkrétnu) právnu otázku riešenú odvolacím súdom, neuviedli ako ju riešil odvolací súd ani to, ako mala byť (konkrétna) právna otázka správne riešená.
41. Dovolateľ okrem § 421 ods. 1 písm. a) CSP namietal aj údajné porušenie § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP je relevantná právna otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pri riešení ktorej sa v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyskytla nejednotnosť navonok prejavená v prijatí odlišných právnych názorov; inými slovami: ide o otázku, ktorú už dovolací súd riešil, avšak právne názory dovolacích senátov zostali nejednotné a neustálené (nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu). V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, je jeho (procesnou) povinnosťou: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ označením konkrétnych (odlišných, napríklad aj navzájom si protirečiacich) rozhodnutí dovolacieho súdu doložiť, že predmetná právna otázka je dovolacím súdom skutočne rozhodovaná rozdielne. V rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/78/2017 najvyšší súd doslovne uviedol, že v takom prípade je dovolateľ „povinný dovolací dôvod vymedziť označením rozhodnutí dovolacieho súdu, v ktorých dovolací súd o danej právnej otázke rozhodoval rozdielne (zaujal iné právne závery)". Dovolateľ jednak konkrétne nevymedzil právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a pri riešení ktorej sa v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyskytla nejednotnosť, ani neuviedol žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu, čím ani nepreukázal jeho odlišné rozhodovanie.
42. Vo svetle horeuvedeného pristúpil dovolací súd k preskúmaniu prípustnosti podaného dovolania z hľadiska jeho obsahu, vymedzeného dovolateľom.
4 3. V danom prípade z obsahu dovolania navrhovateľa je zrejmé, že navrhovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) uviedol z pohľadu požiadaviek vyplývajúcich z obsahu ním uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP všeobecnú charakteristiku nesprávností,ku ktorým podľa jeho názoru došlo pri právnom posudzovaní veci odvolacím súdom, avšak nekonkretizoval právnu otázku, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie, inak povedané žiadnym spôsobom nenastolil, nevymedzil, neformuloval, nepomenoval právnu otázku zásadného významu, pričom uvedené vymedzenie nebolo možné ani vyabstrahovať z dovolania ako celku (postupujúc podľa § 124 ods. 1 CSP) bez toho, aby bola znevýhodnená procesná protistrana.
4 4. Vychádzajúc z obsahu dovolania dovolateľ v skutočnosti vyčítal odvolaciemu súdu nesprávne zistenie skutkového stavu veci a nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov. V dovolaní vyjadril nesúhlas s právnymi závermi odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie, že nemali zodpovedané a dôkazmi preukázané všetky skutočnosti.
45. Dovolací súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvej a druhej inštancie, na ktorých je založené napadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie, ani prostriedkom určeným na prehodnotenie vykonaného dokazovania. Naopak dovolací súd je podľa § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré sú definované v § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie nemožno odôvodniť spochybnením skutkových záverov súdov nižšej inštancie na základe tvrdeného nesprávneho vyhodnotenia dôkazov. Prelomenie stavu právnej istoty nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu konštatovaním prípustnosti dovolania v danom prípade do úvahy neprichádza.
46. Pokiaľ by dovolací súd absenciu konkrétne vymedzenej právnej otázky nezohľadnil a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (porovnaj 1Cdo/23/2017, 2Cdo/117/2017, 3Cdo/6/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017). Ak by bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu [a na tom základe ho (dokonca) prípadne zrušil], porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).
47. S poukazom na uvedené dovolací súd uzatvára, že v dovolaní nie je dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 až § 435 CSP, a preto dovolanie aj v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. f) CSP bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
4 8. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolateľ neopodstatnene namieta v rozsudku odvolacieho súdu nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie ich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP), ako aj neopodstatnene namieta, že v konaní rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (§ 420 písm. e) CSP). Dovolací súd preto dovolanie navrhovateľa ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP. Taktiež prípustnosť dovolania uplatneného dovolateľom podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP nie je daná. Preto dovolací súd dovolanie aj v tejto časti odmietol v zmysle § 447 písm. f) CSP.
49. Oprávnená bola v dovolacom konaní úspešná, preto jej dovolací súd na základe ustanovenia § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
50. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.