3CdoPr/5/2023

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne S. zastúpenou JUDr. Milanom Sedlákom MBA, advokátom, Košice, Kukučínova 19, proti žalovanej Fakultnej nemocnici s poliklinikou J.A. Reimana Prešov, Prešov, Hollého 14, IČO: 00610577, zastúpenou Advokátskou kanceláriou GOGA a spol., s.r.o., Košice, Kupeckého 4, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 13Cpr/14/2015, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. júna 2023 sp. zn. 23CoPr/1/2023, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

Odôvodnenie

1. Na dovolanie žalobkyne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 13. decembra 2022 sp. zn. 9Cdo/331/2020 Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 22. júla 2019 sp. zn. 23CoPr/1/2019 v znení opravného uznesenia Krajského súdu v Prešove z 26. septembra 2019 sp. zn. 23CoPr/1/2019 zrušil a vec Krajskému súdu v Prešove vracia na ďalšie konanie. 1.1. V odôvodnení dovolací súd v podstatnom uviedol: „8.1. Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje (§ 384 ods. 1 CSP). Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 385 ods. 1 CSP). 8.2. Výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu platí, že k prerokovaniu došlo (§ 74 Zákonníka práce). 8.3. Súd prvej inštancie mimo iného v žalobe vyhovujúcom rozsudku konštatoval, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno ohľadne preukázania prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce konštatujúc to pozohľadnení predloženej listiny z 15. apríla 2015 - len jej jednej strany - 4 strany listu žalovanej, z ktorej súdu prvej inštancie nebolo zrejmé, o ktoré skutkové dôvody má ísť. 8.4. Odvolací súd v dôvodoch rozsudku poukázal na rozhodnutia dovolacieho súdu (3MCdo/14/2013, 3Cdo/192/2007 a iné), z ktorých má vyplývať, že povinnosť zamestnávateľa prerokovať so zástupcami zamestnancov okamžité skončenie pracovného pomeru je splnená, ak sú prerokované aj skutkové dôvody. Podľa názoru odvolacieho súdu z predložených dôkazov má vyplývať, že zástupcom zamestnancov bolo predložené to isté okamžité skončenie pracovného pomeru, aké bolo v danom prípade použité, aj keď ako dôkaz bola predložená len posledná strana tohto úkonu (listy z 15. apríla 2015). 8.5. Záverom, že dôvody skončenia pracovného pomeru v žiadosti o prerokovanie skončenia pracovného pomeru boli totožné s dôvodmi uvedenými v samotnom okamžitom skončení pracovného pomeru doručenom žalobkyni odvolací súd vstúpil do modifikácie skutkového stavu veci oproti tomu, ako si ho ustálil súd prvej inštancie konštatujúci neunesenie dôkazného bremena žalovanou o totožnosti prerokovaných skutkových dôvodov s dôvodmi uvedenými v okamžitom skončení pracovného pomeru. 8.6. Ak odvolací súd vychádzal z rovnakých dôkazov ako súd prvej inštancie a na ich základe dospel k iným skutkovým zisteniam, z ktorých vychádza jeho iný právny záver (o naplnení podmienky v zmysle § 74 ZP), bol povinný také dôkazy opakovane vykonať (R 64/1966, 5Cdo/131/2009). Za opodstatnenú treba považovať dovolaciu námietku, ktorou sa dovolateľka dovolávala opakovania dokazovania odvolacím súdom na ním nariadenom pojednávaní. 8.7. Z akých konkrétnych dôkazov odvolací súd vychádzal pri svojom zistení o totožnosti prerokovaných a uplatnených skutkových dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je zrejmé, v tejto časti nie je rozhodnutie preskúmateľné. Možno konštatovať, že k takému záveru odvolací súd dospel napriek listinnému dôkazu - 4. strany žiadosti žalovanej. V dovolaní sa tiež preto dôvodne namieta, že vydaný rozsudok má spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. 9. Predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ak má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom. Odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie, čím došlo k nesprávnemu procesnému postupu odvolacieho súdu (§ 384 ods. 1 a § 385 ods. 1 CSP), ktoré znemožnilo dovolateľke uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP."

2. Po vrátení veci dovolacím súdom na ďalšie konanie Krajský súd v Prešove rozsudkom z 27. júna 2023 sp. zn. 23CoPr/1/2023 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, žalobkyni ani žalovanej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania. 2.1. V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol: „6. Odvolací súd nariadil pojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie žiadosťou o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, ako bola založená v spise na č. l. 66 a 67 spisu a okamžitým skončením pracovného pomeru tak, ako boli založené v spise na č. l. 29 a 30. Zo zopakovania uvedených dôkazov odvolací súd zistil, že rozdiel medzi poslednou (štvrtou) stranou okamžitého skončenia pracovného pomeru a poslednou stranou žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru je len v tom, že v samotnom okamžitom skončení pracovného pomeru je na poslednej strane uvedená navyše veta oproti tomu čo je uvedené v žiadosti o prerokovanie pracovného pomeru, a to veta v znení „Svoje stanovisko k písomnosti značky F. ste vyjadrili aj písomným listom zo dňa 16. 4. 2015, ktorý zamestnávateľ zobral na vedomie." Obsahom spisu je len posledná strana žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru a celé znenie okamžitého skončenia pracovného pomeru dané žalobkyni. Z poslednej strany žiadosti o prerokovanie je zrejmé (obsahovo aj grafickým spracovaním), že sa jedná o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré bolo dané žalobkyni. 7. Z vyššie uvedených dôkazov teda nevyplynulo, že dôvody okamžitého končenia pracovného pomeru neboli prejednané podľa § 74 Zákonníka práce, z dokazovania vyplynula len nepodstatná rozdielnosť na poslednej strane oboch úkonov. Záver o riadnom neprerokovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru teda nevyplynul zvykonaných dôkazov, ale bol nesprávnym skutkovým zistením nevyplývajúcim z vykonaných dôkazov - súd prvej inštancie (nesprávne) vychádzal z toho, že žalovaný nepredložil celú žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pritom z podania žalovaného na č. l. 57 vyplýva, že ako dôkaz navrhuje vykonať žiadosť žalovanej zo dňa 15. 4. 2015 o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Z tohto návrhu nevyplýva, že žalovaný žiada vykonať ako dôkaz len časť tohto podania, ale celú žiadosť. Pokiaľ celá žiadosť nebola predložená, mal si ju súd prvej inštancie zabezpečiť. 8. Odvolací súd poukazuje na to, že z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo/192/2007 vyplýva, že žiadosť o prerokovanie výpovede a výpoveď samotná nemusia byť úplne totožné. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že obsahová odlišnosť, ku ktorej v textoch výpovede predloženej na prerokovanie a výpovede danej zamestnancovi došlo, sa týkala toho, čo nemusí byť predmetom prerokovania zo strany zástupcov zamestnancov podľa § 74 Zákonníka práce. Z judikatúry najvyšších súdnych autorít vyplýva, že povinnosť zamestnávateľa prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď, resp. okamžité skončenie pracovného pomeru, je splnená vtedy, ak so zástupcami zamestnancov sú prerokované aj skutkové dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru (rozhodnutie NS SR 3MCdo/14/2013, 3Cdo/192/2007, 5Cdo/255/2008 a 1Cdo/72/2006). 9. V prejednávanom prípade odlišná veta fakticky ani nemohla byť súčasťou žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, pretože v čase podávania tejto žiadosti sa ešte zamestnankyňa nevyjadrila - žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru (ako vyplýva z č. l. 66, 67 spisu) datovaná dňa 15. 4. 2015 bola dňa 15. 4. 2015 doručená všetkým odborovým organizáciám, pričom žalovaná sa vyjadrila až 16. 4. 2015. Naviac, toto vyjadrenie žalovanej nie je podstatným obsahom okamžitého skončenia pracovného pomeru a nemuselo byť prerokované podľa § 74 Zákonníka práce. Podstatným obsahom skončenia pracovného pomeru, ktorý má byť prerokovaný, je úmysel zamestnávateľa skončiť pracovný pomer okamžitým skončením pracovného pomeru a uvedenie skutkových dôvodov, na základe ktorých tak chce urobiť. Z dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie teda nevyplynula taká odlišnosť medzi žiadosťou o okamžité skončenie pracovného pomeru a samotným okamžitým skončením pracovného pomeru, ktorý by spôsoboval, že prejednanie nebolo uskutočnené riadne. 10. Odvolací súd naviac uvádza, že žalobkyňa síce spochybňovala, či žalovaný túto povinnosť splnil, ale toto tvrdenie nijakým spôsobom nešpecifikovala. Zo spisu vyplýva, že najskôr plnenie tejto povinnosti spochybnila len vo všeobecnosti a potom spochybňovala čas, kedy sa tak malo udiať. Zo spisu však nevyplýva, že by spochybňovala aj to, či boli prerokované všetky dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru. 11. Odvolací súd považoval za súladné so zákonom vykonať aj ďalšie (nové) dokazovanie celým obsahom žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne jednak z dôvodu, že tento dôkaz bol v prospech žalobkyne - mohol preukázať vadný postup pri prerokovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru (§ 319 CSP) a jednak preto, že žalovaný vykonanie tohto dôkazu pred súdom prvej inštancie navrhol (§ 384 ods. 2 CSP). 12. Po vykonaní ďalšieho dokazovania odvolacím súdom celým obsahom žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne bolo preukázané, že celá žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru sa líši od okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré bolo žalobkyni dané, len jednou vetou navyše v okamžitom skončení pracovného pomeru - vetou „Svoje stanovisko k písomnosti značky F. ste vyjadrili aj písomným listom zo dňa 16. 4. 2015, ktorý zamestnávateľ zobral na vedomie". Táto veta nemá dopad na samotné dôvody, na ktorých bolo založené okamžité skončenie pracovného pomeru a nemusela byť prerokovaná s odborovými organizáciami. Preto odvolací súd mal za preukázané, že povinnosť zamestnávateľa prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru bola splnená riadne, napriek tomu, že okamžité skončenie pracovného pomeru a žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru neboli celkom totožné. Bolo preukázané, že boli prerokované práve tie skutkové dôvody, ktoré následne žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru daného žalobkyni uviedol ako dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru. 13. V ostatných skutkových otázkach odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení súdu prvej inštancie, avšak tieto zistenia odlišne právne posúdil. 14. Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym hodnotením veci súdom prvej inštancie, keď súd prvej inštancie uzavrel, že v konaní nebolo preukázané, že žalobkyňa porušila závažne pracovnú disciplínu. Žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobkyňou pričom dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru skutkovo vymedzil ako 1. neposkytnutie zdravotnej starostlivosti pacientke A. dňa 23. 02. 2015, 2. nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti pacientovi A. dňa 23. 02. 2015, 3. porušovanie povinností v oblasti vedenia zdravotnej dokumentácie a neplnenie pokynovprimára oddelenia. 15. Dôvody uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 20. 04. 2015 boli dostatočne nezameniteľne špecifikované a podľa názoru odvolacieho súdu prvé dva skutky, teda odmietnutie poskytnutia zdravotnej starostlivosti pacientke X. A. a neposkytnutie zdravotnej starostlivosti dostatočne a správne pacientovi B. A., boli závažným porušením pracovnej disciplíny, ktoré mohli viesť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. 16. Odborne nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti ako aj odmietnutie poskytnutia zdravotnej starostlivosti je závažným porušením pracovnej disciplíny lekára, o tomto medzi stranami nebol spor a aj odvolací súd zastáva tento názor. 17. Čo sa týka prvého hmotnoprávneho dôvodu na okamžité skončenie pracovného pomeru, teda neposkytnutia zdravotnej starostlivosti pacientke A., aj keby bola pravda, že žalobkyňa vykonala prvú časť vyšetrenia, teda zisťovala rozhovorom mechanizmus a príčiny vzniku úrazu, je zrejmé, že okrem tohto neposkytla pacientke A. žiadnu zdravotnú starostlivosť. Je nesprávny záver súdu prvej inštancie, že pokiaľ sa lekár pacienta spýtal na mechanizmus vzniku jeho zdravotných problémov, nedá sa už hovoriť o úplnom odmietnutí zdravotnej starostlivosti. Úvodná časť vyšetrenia (zisťovanie príčin poruchy zdravia) má význam vtedy, pokiaľ lekár pokračuje ďalšími úkonmi, a teda tvrdenia pacienta musia byť objektivizované úkonmi lekára (vyšetrením). Žalobkyňa sa v danom prípade uspokojila len s tým, že si vypočula tvrdenia pacientky o vzniku jej zdravotných obtiaží, žiadne vlastné vyšetrenie neurobila a uzavrela, že prípad nie je akútny a pacientka má navštíviť svojho obvodného lekára. Medzi stranami nie je sporné ani to, že pokiaľ bol stav pacientky urgentný, mala jej žalobkyňa poskytnúť zdravotnú starostlivosť. Záver o tom, že stav pacienta nie je urgentný, nemohla žalobkyňa urobiť len na základe tvrdení pacienta. Ako bolo uvedené vyššie, tvrdenia pacienta bolo potrebné objektivizovať vyšetrením. Podľa názoru odvolacieho súdu takúto situáciu možno hodnotiť ako úplné neposkytnutie zdravotnej starostlivosti. Je pritom bez významu, že následným vyšetrením bolo zistené, že pacientka v skutočnosti ďalšiu zdravotnú starostlivosť nepotrebovala, pretože túto skutočnosť žalobkyňa nemohla vedieť. Podľa názoru odvolacieho súdu správnosť postupu lekára nemožno posudzovať z informácií, ktoré boli zistené až následne. V takom prípade by totiž lekár mohol ignorovať akékoľvek riziká a jeho postup by nemohol byť označený za nesprávny, pokiaľ by sa tieto riziká nepotvrdili. 18. Čo sa týka druhého prípadu odvolací súd je toho názoru, že pacientovi A. nebola zdravotná starostlivosť zo strany žalobkyne poskytnutá správne. Záver o nesprávnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti potvrdil primár oddelenia B.. S. a tento záver je uvedený aj v okamžitom skončení pracovného pomeru (vrátane toho, aké vyšetrenia mala žalobkyňa indikovať a neurobila to). Bolo povinnosťou žalobkyne preukázať, že tento záver je nesprávny, nestačilo poukázať na zaujatosť primára oddelenia. Tvrdenie žalobkyne o tom, že primár B.. S. je voči nej zaujatý, nie je skutkovým tvrdením, ktoré by mohlo mať status nesporného tvrdenia, pretože ho žalovaný nepoprel. Zaujatosť primára ako prípadného svedka je súd povinný zisťovať sám (§ 200 ods. 1 CSP), nejedná sa o skutočnosť, ktorá sa môže stať nespornou, pretože to jeden účastník tvrdí a druhý to nepoprie. Preto podľa názoru odvolacieho súdu treba vychádzať aj zo stanoviska B.. S. a zo stručného diagnostického postupu u pacientov s úrazom hlavy, ktorý je založený v spise, a ktorý bol podpísaný primárom B.. W. S.. Tento postup sa nevzťahoval len na žalobkyňu, nemožno teda predpokladať, že by primár v tomto postupe úmyselne uviedol nesprávne diagnostické postupy, a že by sa v tomto mohla prejaviť jeho prípadná zaujatosť voči žalobkyni. V konaní neboli vykonané žiadne dôkazy, ktoré by potvrdili správnosť postupu žalobkyne v prípade ošetrenia pacienta A., a ktoré by súčasne vyvrátili stanovisko B.. S.. 19. Všetky ostatné formálne náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru (§ 70 Zákonníka práce) v tomto prípade boli dodržané, bol daný aj hmotnoprávny dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne. Podľa názoru odvolacieho súdu v okamžitom skončení pracovného pomeru nemusí byť vysvetlené prečo bol použitý výnimočný spôsob ukončenia pracovného pomeru a prečo vec nebolo možné riešiť ináč. Dôležité je, aby táto skutočnosť bola daná. V danom prípade s prihliadnutím na osobu zamestnanca, jeho pracovné zaradenie, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych pracovných povinností, situáciu, v ktorej k porušeniu došlo a dôsledky pre zamestnávateľa boli dané dôvody na okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalobkyňa opakovane porušila dôležité povinnosti, odmietla ošetriť pacienta, resp. ošetrila ho nesprávne (nedostatočne), čím úplne negovala účel poskytovania zdravotnej starostlivosti. 20. Z uvedených dôvodov odvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu žalobkyne zamietol." O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V konaní bol úspešný žalovaný v celom rozsahu, má teda nárok proti v celom rozsahu neúspešnejžalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Odvolací súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP. O trovách dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP a § 257 ods. 1 CSP. Odvolací súd nepriznal trovy dovolacieho konania žalovanej úspešnej v dovolacom konaní, pretože žalovaná napriek úspechu v samotnom dovolacom konaní nakoniec nebola úspešná v konaní vo veci samej.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, jeho prípustnosť vyvodzovala v zmysle § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP"). Navrhla, aby dovolací súd zmenil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu tak, že potvrdí rozsudok súdu prvej inštancie a prizná žalobkyni náhradu všetkých trov konania, alternatívne zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie. 3.1. Uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP (t. j. že odvolací súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) vymedzil tak, že po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu odvolací súd nariadil pojednávanie, no podľa názoru dovolateľky, namiesto zopakovania dokazovania vykonal odvolací súd bez návrhu nové dokazovanie. Tento nesprávny procesný postup v dokazovaní „vykonaní nového dokazovania" odvolacím súdom zakladá namietanú vadu. Odvolací súd namiesto zopakovania či doplnenia dokazovania v odvolacom konaní výzvou z 22. mája 2023 požiadal bez návrhu žalovanú stranu o predloženie nového dôkazu (nie toho dôkazu, ktorý už bol v spise), ktorý vykonal; tento postup dovolateľka považovala v rozpore s ustanovením § 366 CSP (novoty v dovolacom konaní). Jedná sa o dôkaz (listinu) - žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru z 15. apríla 2015, jej jednu stranu a 4 stranu prílohy k tejto listine (č. l. 66 a 67 spisu). Dovolateľka pred súdom prvej inštancie predložila iba poslednú (štvrtú) stranu žiadosti o prerokovanie a takýto dôkaz žiadala vykonať, čomu súd prvej inštancie vyhovel a dôkaz vykonal. Naproti tomu odvolací súd vykonal dôkaz celým obsahom žiadosti o prerokovanie („nový dôkaz"). V ďalšom dovolateľka polemizuje s názormi odvolacieho súdu vyslovenými v odôvodnení jeho rozsudku.

4. Žalovaná navrhla vykonať listinný dôkaz (žiadosť o prerokovanie z 15. apríla 2015) pred súdom prvej inštancie (viď č. l. 57 spisu). V zmysle § 384 ods. 2 CSP takýto dôkaz mohol vykonať v odvolacom konaní i odvolací súd. Rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na správne zistenom skutkovom stave a následnom správnom právnom posúdení veci, preto žalovaná navrhla dovolanie zamietnuť. V reakcií na vyjadrenie žalovanej dovolateľka zotrvala na opodstatnenosti jej dovolania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" event. „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho; namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

9. Podľa § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.1. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

1 0. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní vytýka odvolaciemu súdu nedostatky v procese obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutie, ktoré mali za následok nesprávne právne posúdenie veci. Namieta nesprávnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení, nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, ako aj prijatie nenáležitých skutkových záverov. Nejedná sa o argumenty, ktorými možno vymedziť dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP. 10.1. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúci súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolanie na takýchto skutočnostiach nespočíva a dovolací súd vady uvedenej povahy nezistil. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej voľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Nedostatočne zistený skutkový stav veci, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2018, 3Cdo/94/2018, 6Cdo/69/2020, 9Cdo/209/2020). Pri posudzovaní ústavnosti tohto právneho názoru nedospel ústavný súd (II. ÚS 465/2017) k záveru o jeho ústavnejneudržateľnosti.

11. Pokiaľ dovolateľ mienil odvolaciemu súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie veci (reagujúc nesúhlasne na závery odvolacieho súdu uvedené v jeho rozsudku) dovolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu ale nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti uvedenú v § 420 písm. f) CSP (R 24/2017, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. marca 2019 sp. zn. I. ÚS 61/2019 aj v právnych veciach, na ktoré sa vzťahuje CSP, je opodstatnený názor, podľa ktorého nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa strane neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než konajúci odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 420 písm. f) CSP (9Cdo/248/2021, 9Cdo/73/2020, 9Cdo/121/2020). Napokon je potrebné uviesť i to, že správnosťou právneho posúdenia veci sa dovolací súd pri dovolacom dôvode v zmysle § 420 písm. f) CSP nemá možnosť zaoberať.

1 2. Dovolateľka vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP vymedzila ako nedostatok v procese realizácie dokazovania, keď odvolací súd mal vo veci vykonať nový dôkaz bez toho, aby išlo o prípad novoty v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP. 12.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. K obdobnému právnemu názoru dospel najvyšší súd vo viacerých rozhodnutiach (napr. sp. zn. 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). 12.2. Nie je sporné, že žalovaná ohľadom preukázania prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce súdu prvej inštancie preukazovala (viď č. l. 57 spisu) predložením listiny označenej ako „Žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru" z 15. apríla 2015 vymedzenej na jednej strane (viď č. l. 66 spisu) a štvrtou stranou prílohy tejto žiadosti (viď č. l. 67 spisu). Na výzvu odvolacieho súdu žalovaná predložila Žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru z 15. apríla 2015 s jej prílohu označenou ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce" súhrne vymedzených na piatich stranách (viď č. l. 372 až 374 spisu). Na rozdiel od súdu prvej inštancie, odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z úplnej listiny, ktorá obsahovala žiadosť a prílohu, spolu vymedzených na piatich stranách. Túto listinu odvolací súd vykonal na odvolacom pojednávaní 27. júna 2023, keď ju predtým doručil žalobkyni (viď č. l. 380 spisu) a umožnil žalobkyni sa k nej vyjadriť, čo táto aj využila, keď na odvolacom pojednávaní namietala možnosť jej vykonania odvolacím súdom (viď č. l. 383-384 spisu). 12.3. Otázka preukázania prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce bola v konaní sporná, čo vyplýva jednak z podanej žaloby (viď bod VI. žaloby) v porovnaní s vyjadrením žalovanej k žalobe zo 16. decembra 2015 (viď č. l. 57 spisu) i námietkami žalobkyne v jej vyjadrení z 9. decembra 2016 (viď č. l. 84 až 86 spisu) a jej právneho zástupcu na pojednávaní súdu prvej inštancie zo 14. marca 2017 k nenaplneniu formálnych dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru vo vzťahu k odborovým orgánom zastupujúcich zamestnancov (č. l. 115 spisu). 12.4. Súd vykonáva dôkazy na pojednávaní (§ 188 ods. 1 CSP). Dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi jej obsah. Listina predložená žalovanou na preukázanie prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74Zákonníka práce bola žalobkyňou namietaná, preto bolo povinnosťou súdu prvej inštancie ju vykonať na súdnom pojednávaní v zmysle § 204 CSP. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vec prerokoval na jednom pojednávaní dňa 14. marca 2017. Z obsahu zápisnice o tomto pojednávaní však nevyplýva, aby predmetný listinný dôkaz predložený na dvoch stranách bol vykonaný súdom v zmysle § 204 CSP. Žalovaná v odvolaní pritom mimo iného uplatnila námietku nesprávneho procesného postupu v tom, že súd prvej inštancie nevykonal žiadny z dôkazov navrhnutých žalovanou alebo žalobkyňou (viď č. l. 179 spisu). 12.5. Otázka zákonnosti odvolacieho konania zahŕňa hodnotenie odvolacieho súdu, či sú splnené zákonné podmienky na zrušenie, zmenu alebo potvrdenie preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie, a tiež či sú splnené podmienky na vykonanie dokazovania v odvolacom konaní podľa § 384 CSP. Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla (§ 384 ods. 2 CSP). V zmysle uvedeného má odvolací súd možnosť pri preskúmavaní správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie po právnej a skutkovej stránke zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonaním konkrétnych dôkazov. V takom prípade nie je viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP). Zmysel týchto oprávnení vyplýva z toho, že odvolací súd ako súd apelačný je súdom skutkovým. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie o ďalšie dôkazy, ak ich súd prvej inštancie nevykonal. Aby odvolací súd mohol doplniť dokazovanie o ďalšie dôkazy, musia byť splnené tri zákonné podmienky: a/ strana navrhla v konaní pred súdom vykonať určitý dôkaz, b/ súd prvej inštancie navrhnutý dôkaz nevykonal a c/strana navrhuje vykonanie toho istého dôkazu aj v odvolacom konaní. Doplnenie dokazovania pri uplatnení novôt v zmysle § 366 písm. a) až d) CSP prichádza v úvahu v odvolacom konaní iba vtedy, ak strana nenavrhla vykonať dôkaz pred súdom prvej inštancie, čo ale nie je tento prípad. 12.6. V danom prípade odvolací súd v rozsudku tvrdí, že na odvolacom pojednávaní 27. júna 2023 jednak zopakoval dokazovanie listinou z 15. apríla 2015 tak ako ju súdu prvej inštancie predložila žalovaná (t. j. dve strany listiny) a súčasne doplnil dokazovanie vykonaním komplexnej tej istej listiny (ako „nové dokazovanie"), tak ako mu na jeho výzvu v odvolacom konaní predložila žalovaná (teda žiadosť vrátane jej prílohy - spolu päť strán). Z obsahu spisu ale vyplýva, že predmetnú listinu (ako celok ale ani jej časť) súd prvej inštancie zákonom predpísaným spôsobom nevykonal. Nešlo preto o prípad, ktorý by odvolaciemu súdu umožňoval opakovať dokazovanie v zmysle § 384 ods. 1 CSP. Dovolaciemu súdu preto zostávalo posúdiť, či tu boli splnené podmienky pre doplnenie dokazovania odvolacím súdom predmetnou listinou v jej komplexnom znení. 12.7. Predovšetkým listina (ako dôkaz) predložený žalovanou na preukázanie prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce bola žalobkyňou namietaná, čo zakladá povinnosťou súdu prvej inštancie, aby došlo k vykonaniu takto označeného dôkazu v zmysle § 204 CSP, to však z obsahu zápisnice o pojednávaní nevyplýva. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo 16. decembra 2015 (viď č. l. 57 spisu) označila predmetnú listinu na preukázanie jej tvrdení o prerokovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru odborovými orgánmi. Podľa tvrdení odvolacieho súdu, žalovanej i dovolateľky, mala žalovaná navrhnúť súdu prvej inštancie vykonať taký dôkaz. Nevykonanie dôkazu touto listinou (spolu s ďalšími návrhmi na vykonanie dôkazov) namietala žalovaná v podanom odvolaní domáhajúc sa u odvolacieho súdu nápravy toho nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie (viď č. l. 179 spisu). Uvedené okolnosti prípadu umožňovali odvolaciemu súdu doplniť dokazovanie o ním zabezpečený predmetný listinný dôkaz v jeho komplexnej podobe v zmysle § 384 ods. 2 CSP. Je zjavné, že tu nešlo o procesnú situáciu, na ktorú dopadá ustanovenie § 366 CSP, a preto dovolaciu argumentáciu žalobkyne opierajúcu sa práve o porušenie tohto ustanovenia odvolacím súdom nemožno považovať za opodstatnenú. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Čo ale nie je tento prípad, lebo procesná strana (žalovaná) už pred súdom prvej inštancie sa odvolávala na dotknutý listinný dôkaz. Zároveň tu nešlo o prípad, ktorý by sa týkal procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu alebo, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

13. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že nezistil, aby procesný postup odvolacieho súdu pri vykonaní dotknutého listinného dôkazu bol v rozpore s ustanovením § 366 CSP tak, ako to v dovolaní namietala dovolateľka.

14. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 420 písm. f) CSP prípustné, lebo sa v ňom neopodstatnene namieta porušenie procesného postupu odvolacím súdom, preto ho odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

15. O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 453 ods. 1 CSP a úspešnej žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na ich náhradu v plnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 16. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.