3 Cdo 99/2015

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: E. A., bývajúcej v J., zastúpenej JUDr. V. B., advokátom so sídlom v P., proti žalovanej: R., a.s.,

so sídlom v K., IČO: X., zastúpenej JUDr. G. G., advokátom so sídlom v K., o zrušenie

rozhodcovského rozsudku, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 14 C 110/2013,

o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 21. augusta 2014 sp. zn.  

19 Co 33/2014, 19 Co 172/2014, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.  

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 29. novembra 2013 č.k. 14 C 110/2013-96 zrušil

rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bližšie špecifikoval vo svojom rozhodnutí (ďalej len

„označený rozhodcovský rozsudok“). Konštatoval, že v danom prípade bola uzatvorená

poistná zmluva, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Návrh zmluvy bol

vyhotovený dodávateľkou (žalovanou) na vopred pripravenom tlačive tak, že spotrebiteľ

(žalobkyňa) nemal možnosť zmeniť jej obsah. Súčasťou zmluvného dojednania bola tiež

rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky vzájomné spory z poistenia budú prejednávané

v rozhodcovskom konaní. Žalobkyňa nebola oboznámená s právnymi účinkami takéhoto

dojednania, ničím si ho nevymienila a nijako nemohla meniť jeho obsah. Rozhodcovská

doložka nebola individuálne dojednaná a mala za následok značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Táto doložka je preto

neprijateľná (neplatná) zmluvná podmienka. Žalobe, ktorá bola podaná v zákonom určenej

lehote (§ 41 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní), z týchto dôvodov vyhovel

a označený rozhodcovský rozsudok zrušil. Súd zároveň zamietol návrh žalovanej   na prerušenie konania z dôvodu, že nie sú splnené zákonné podmienky na prerušenie konania

podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak,

že úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania vo výške 244,36 €.

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Prešove rozsudkom 21. augusta 2014 sp. zn.  

19 Co 33/2014, 19 Co 172/2014 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny, návrh  

na prerušenie konania zamietol a žalobkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Potvrdil tiež uznesenie Okresného súdu Prešov z 24. januára 2014 č.k. 14 C 110/2013-114,

ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Aj podľa

názoru odvolacieho súdu predstavuje neprijateľnú (neplatnú) zmluvnú podmienku dojednanie

v spotrebiteľskej zmluve, ktoré je obsiahnuté v štandardnej formulárovej zmluve, ktorá nebola

spotrebiteľom individuálne dojednaná a vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom

riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskú doložku si žalobkyňa osobitne

nevyjednala a zmluvu mohla len ako celok odmietnuť alebo sa jej podrobiť. Pokiaľ

v prvostupňovom konaní došlo k niektorým procesným nesprávnostiam, nedosahujú intenzitu,

ktorá by mala viesť k zrušeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Dokazovaním bolo

preukázané, že žalobkyni neboli poskytnuté žiadne informácie o dôsledkoch výlučného

riešenia sporov v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky.   Podľa názoru odvolacieho súdu je preto jej žaloba opodstatnená. Zamietnutie návrhu  

na prerušenie konania odvolací súd odôvodnil tým, že nie sú dané predpoklady pre to, aby

mu vyhovel (§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Proti výrokom rozsudku odvolacieho súdu, ktorým: 1/ zamietol návrh na prerušenie

konania a 2/ potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, podala žalovaná dovolanie. Uviedla, že jej

v konaní bola odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Odvolací súd

neodôvodnil dostatočne presvedčivo dôsledky toho, že súd prvého stupňa nevykonal dôkaz

ňou navrhnutý. Nevykonanie ňou navrhovaného dôkazu viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu

vo veci. Súdy nesprávne interpretovali všeobecné poistné podmienky, osobitné zmluvné

dojednania, rozhodcovskú doložku a záznam sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách

a potrebách klientov. Podľa jeho názoru bola rozhodcovská doložka formulovaná tak, že

poistencovi priznávala aj možnosť neprijať navrhované zmluvné dojednanie. Navyše,

v danom prípade nejde o spotrebiteľský spor. Podaná bola žaloba o zrušenie rozhodcovského

rozsudku, preto mal byť preskúmaný postup rozhodcovského súdu, ktorý bol zavŕšený vydaním označeného rozhodcovského rozsudku. Súdy aplikovali vnútroštátne normy

chrániace spotrebiteľa, mali však aj náležite aplikovať a interpretovať smernicu 93/13/EHS

(ktorej slovenský preklad je nesprávny). Podľa jej presvedčenia nemôže súd v dôsledku

individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky skúmať prípadnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán. Z týchto dôvodov navrhla zrušiť rozsudok odvolacieho  

aj prvostupňového súdu a priznať jej náhradu trov konania. Zároveň žiadala, aby dovolací súd

ešte pred rozhodnutím prerušil dovolacie konanie do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 382/2013, lebo v tomto konaní sa po prijatí

ústavnej sťažnosti žalovanej rozhoduje o porušení jej ústavných práv v konaniach, v ktorých

sa rieši dôležitá právna otázka, majúca význam aj pre prejednávanú vec.

Žalobkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) zistil, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)

zastúpená v súlade s ustanovením § 241 ods. 1 O.s.p.

Návrh dovolateľky na prerušenie dovolacieho konania do rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky vedenej pod sp. zn. II. ÚS 382/2013 dovolací súd zamietol ako

nedôvodný po zistení, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 30. septembra 2014

sp. zn. II. ÚS 382/2013 rozhodol, že základné práva žalovanej podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako  

aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 171/2011 z 23. júna 2011

a sp. zn. 1 CoE 418/2011 z 8. augusta 2011 a postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012 a sp. zn. 5 Cdo 112/2012  

z 22. novembra 2012 porušené neboli, resp. sťažnostiam žalovanej vo zvyšnej časti

nevyhovel.

V danom prípade ide o dovolanie podané v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom

ako päť predmetom konania pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania tej istej

dovolateľky – viď konania vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Cdo 460/2014,  

3 Cdo 102/2014, 3 Cdo 260/2014, 3 Cdo 332/2014, 3 Cdo 368/2014, 3 Cdo 474/2014).

Dovolací súd sa s odôvodneniami rozhodnutí, ktoré boli vydané v týchto konaniach, v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne. V zmysle § 243b ods. 7 O.s.p. už ďalšie dôvody

neuvádza.

Vzhľadom na to, že dovolanie žalovanej   podľa § 237 a 239 O.s.p. prípustné nie  

je, najvyšší súd ho odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. mája 2015

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková