3 Cdo 99/2015
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: E. A., bývajúcej v J., zastúpenej JUDr. V. B., advokátom so sídlom v P., proti žalovanej: R., a.s.,
so sídlom v K., IČO: X., zastúpenej JUDr. G. G., advokátom so sídlom v K., o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 14 C 110/2013,
o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 21. augusta 2014 sp. zn.
19 Co 33/2014, 19 Co 172/2014, takto
r o z h o d o l :
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 29. novembra 2013 č.k. 14 C 110/2013-96 zrušil
rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bližšie špecifikoval vo svojom rozhodnutí (ďalej len
„označený rozhodcovský rozsudok“). Konštatoval, že v danom prípade bola uzatvorená
poistná zmluva, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Návrh zmluvy bol
vyhotovený dodávateľkou (žalovanou) na vopred pripravenom tlačive tak, že spotrebiteľ
(žalobkyňa) nemal možnosť zmeniť jej obsah. Súčasťou zmluvného dojednania bola tiež
rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky vzájomné spory z poistenia budú prejednávané
v rozhodcovskom konaní. Žalobkyňa nebola oboznámená s právnymi účinkami takéhoto
dojednania, ničím si ho nevymienila a nijako nemohla meniť jeho obsah. Rozhodcovská
doložka nebola individuálne dojednaná a mala za následok značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Táto doložka je preto
neprijateľná (neplatná) zmluvná podmienka. Žalobe, ktorá bola podaná v zákonom určenej
lehote (§ 41 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní), z týchto dôvodov vyhovel
a označený rozhodcovský rozsudok zrušil. Súd zároveň zamietol návrh žalovanej na prerušenie konania z dôvodu, že nie sú splnené zákonné podmienky na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak,
že úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania vo výške 244,36 €.
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Prešove rozsudkom 21. augusta 2014 sp. zn.
19 Co 33/2014, 19 Co 172/2014 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny, návrh
na prerušenie konania zamietol a žalobkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Potvrdil tiež uznesenie Okresného súdu Prešov z 24. januára 2014 č.k. 14 C 110/2013-114,
ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu predstavuje neprijateľnú (neplatnú) zmluvnú podmienku dojednanie
v spotrebiteľskej zmluve, ktoré je obsiahnuté v štandardnej formulárovej zmluve, ktorá nebola
spotrebiteľom individuálne dojednaná a vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskú doložku si žalobkyňa osobitne
nevyjednala a zmluvu mohla len ako celok odmietnuť alebo sa jej podrobiť. Pokiaľ
v prvostupňovom konaní došlo k niektorým procesným nesprávnostiam, nedosahujú intenzitu,
ktorá by mala viesť k zrušeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Dokazovaním bolo
preukázané, že žalobkyni neboli poskytnuté žiadne informácie o dôsledkoch výlučného
riešenia sporov v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky. Podľa názoru odvolacieho súdu je preto jej žaloba opodstatnená. Zamietnutie návrhu
na prerušenie konania odvolací súd odôvodnil tým, že nie sú dané predpoklady pre to, aby
mu vyhovel (§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Proti výrokom rozsudku odvolacieho súdu, ktorým: 1/ zamietol návrh na prerušenie
konania a 2/ potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, podala žalovaná dovolanie. Uviedla, že jej
v konaní bola odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Odvolací súd
neodôvodnil dostatočne presvedčivo dôsledky toho, že súd prvého stupňa nevykonal dôkaz
ňou navrhnutý. Nevykonanie ňou navrhovaného dôkazu viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu
vo veci. Súdy nesprávne interpretovali všeobecné poistné podmienky, osobitné zmluvné
dojednania, rozhodcovskú doložku a záznam sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách
a potrebách klientov. Podľa jeho názoru bola rozhodcovská doložka formulovaná tak, že
poistencovi priznávala aj možnosť neprijať navrhované zmluvné dojednanie. Navyše,
v danom prípade nejde o spotrebiteľský spor. Podaná bola žaloba o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, preto mal byť preskúmaný postup rozhodcovského súdu, ktorý bol zavŕšený vydaním označeného rozhodcovského rozsudku. Súdy aplikovali vnútroštátne normy
chrániace spotrebiteľa, mali však aj náležite aplikovať a interpretovať smernicu 93/13/EHS
(ktorej slovenský preklad je nesprávny). Podľa jej presvedčenia nemôže súd v dôsledku
individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky skúmať prípadnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán. Z týchto dôvodov navrhla zrušiť rozsudok odvolacieho
aj prvostupňového súdu a priznať jej náhradu trov konania. Zároveň žiadala, aby dovolací súd
ešte pred rozhodnutím prerušil dovolacie konanie do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 382/2013, lebo v tomto konaní sa po prijatí
ústavnej sťažnosti žalovanej rozhoduje o porušení jej ústavných práv v konaniach, v ktorých
sa rieši dôležitá právna otázka, majúca význam aj pre prejednávanú vec.
Žalobkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) zistil, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpená v súlade s ustanovením § 241 ods. 1 O.s.p.
Návrh dovolateľky na prerušenie dovolacieho konania do rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky vedenej pod sp. zn. II. ÚS 382/2013 dovolací súd zamietol ako
nedôvodný po zistení, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 30. septembra 2014
sp. zn. II. ÚS 382/2013 rozhodol, že základné práva žalovanej podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako
aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 171/2011 z 23. júna 2011
a sp. zn. 1 CoE 418/2011 z 8. augusta 2011 a postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012 a sp. zn. 5 Cdo 112/2012
z 22. novembra 2012 porušené neboli, resp. sťažnostiam žalovanej vo zvyšnej časti
nevyhovel.
V danom prípade ide o dovolanie podané v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom
ako päť predmetom konania pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania tej istej
dovolateľky – viď konania vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Cdo 460/2014,
3 Cdo 102/2014, 3 Cdo 260/2014, 3 Cdo 332/2014, 3 Cdo 368/2014, 3 Cdo 474/2014).
Dovolací súd sa s odôvodneniami rozhodnutí, ktoré boli vydané v týchto konaniach, v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne. V zmysle § 243b ods. 7 O.s.p. už ďalšie dôvody
neuvádza.
Vzhľadom na to, že dovolanie žalovanej podľa § 237 a 239 O.s.p. prípustné nie
je, najvyšší súd ho odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. mája 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková