Najvyšší súd
3 Cdo 98/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mgr. O. F., bývajúceho v B., prechodne v B., proti odporcom 1/ S., so sídlom v B., IČO: X., 2/ H., so
sídlom v B., IČO: X., 3/ Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Pribinova č. 2, IČO: 00151866, 4/ Okresnej prokuratúre Bratislava II, so sídlom
v Bratislave, Kvetná č. 13, 5/ Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, IČO: 00166073, o vydanie
psov, náhradu škody a nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde
Bratislava II pod sp. zn. 13 C 47/2009, o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského
súdu v Bratislave z 29. júla 2011 sp. zn. 5 Co 316/2013, 5 Co 317/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Odporcom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II uznesením zo 16. marca 2011 č.k. 13 C 47/2009-97 zastavil
konanie v časti o vydanie 33 psov (§ 83, § 103 a § 104 ods. 1 O.s.p.), lebo toho istého plnenia
sa ten istý navrhovateľ domáha proti rovnakým odporcom v inom občianskom súdnom
konaní, ktoré je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11 C 28/2006. Proti tomuto
uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie.
Okresný súd Bratislava II uznesením z 30. mája 2011 č.k. 13 C 47/2009-115 zamietol
návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zakázal:
a) odporkyni 1/ nakladať s jeho bankovým účtom v P. banke, a.s., b) odporcovi 2/ vykonávať
akékoľvek platby v prospech odporkyne 1/. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ svoj návrh odôvodňoval tým, že je vlastníkom 33 psov, ktoré mu boli násilne a protiprávne odňaté
a hrozí nielen to, že o ne nebude riadne postarané, ale tiež to, že budú utratené. Dospel
k názoru, že nie sú dané procesné predpoklady vyplývajúce z § 74 ods. 1 a § 76 ods. 1 O.s.p.,
lebo navrhovateľ neosvedčil, že je vlastníkom psov a ani to, že bez nariadenia ním
požadovaného predbežného opatrenia by bol ohrozený výkon rozhodnutia. Navyše,
odporkyňa 1/ ani nemá v P. banke, a.s. navrhovateľom uvádzaný účet. Súd prvého stupňa
uzavrel, že navrhovateľ v danom prípade neosvedčil jemu hroziacu ujmu ani opodstatnenosť
obavy, že bez nariadenia predbežného opatrenia by bol ohrozený výkon súdneho rozhodnutia.
Návrh na nariadenie predbežného opatrenia preto zamietol. Aj proti tomuto uzneseniu podal
navrhovateľ odvolanie.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 29. júla 2011 sp. zn. 5 Co 316/2011,
5 Co 317/2011 obe napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne
(§ 219 O.s.p.). Podľa jeho právneho názoru bolo konanie v časti o vydanie 33 psov zastavené
v súlade so zákonom (§ 83, § 103 a § 104 ods. 1 O.s.p.), a to vzhľadom na prekážku (iného)
začatého konania. Rovnako správne bol zamietnutý návrh na nariadenie predbežného opatrenia, pre ktoré neboli dané procesné predpoklady, lebo navrhovateľ ničím relevantným
neosvedčil potrebu ním navrhovanej dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie, ktoré
odôvodnil tým, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
znemožnením realizácie jeho „vlastného procesného dispozičného práva“. Odvolaciemu súdu
vytkol, že rozhodol skôr, než bola posúdená opodstatnenosť jeho námietky zaujatosti
vznesenej proti sudkyni súdu prvého stupňa. Podľa jeho názoru bola v konaní dostatočne
osvedčená potreba ním požadovanej dočasnej úpravy. Súdy rozhodli o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia spôsobom, ktorým prejudikovali rozhodnutie vo veci samej.
Nedostatočne tiež vyhodnotili to, že neboli dané dôvody pre zastavenie konania v časti
o vydanie 33 psov, lebo predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I
pod sp. zn. 11 C 28/2006 je niečo iné (neplatnosť zmluvy o dielo a vydanie veci), ako
v prejednávanej veci. Okresný súd Bratislava I v uvedenom konaní prispôsobil petit návrhu
proti vôli navrhovateľa tak, ako sa mu to hodilo („spravil petit vydania psov“).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania s právnickým vzdelaním
(§ 240 ods. 1 O.s.p. a § 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je v danom
prípade napadnuté dovolaním, nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 os. 1 a 2 O.s.p.
Prípustnosť dovolania navrhovateľa preto z týchto ustanovení nevyplýva. Navyše,
ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. vylučuje prípustnosť dovolania [i keby inak išlo o rozhodnutie
so znakmi významnými z hľadiska § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. (tieto znaky nie sú v tomto prípade
dané)] vtedy, ak smeruje (o. i.) proti uzneseniu odvolacieho súdu o predbežnom opatrení.
Prípustnosť dovolania navrhovateľa by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak v konaní došlo k niektorej zo závažných procesných vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo
k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti
ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež
rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998
a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,
že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O.s.p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. V dovolaní sa namieta, že súdy odňali navrhovateľovi možnosť konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
1.1. Dovolateľ tvrdí, že k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. došlo
znemožnením realizácie jeho „vlastného procesného dispozičného práva“; súdy jeho návrh
na nariadenie predbežného opatrenia zamietli napriek tomu, že dostatočne osvedčil potrebu
ním požadovanej dočasnej úpravy. Navyše, o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
rozhodli spôsobom, ktorým prejudikovali rozhodnutie vo veci samej.
K tejto námietke dovolací súd uvádza nasledovné:
Predbežné opatrenia sú predbežnými predovšetkým v tom zmysle, že ich možno
nariadiť pred začatím konania. Ich predbežnosť spočíva tiež v tom, že sa nimi neprejudikujú práva účastníkov, ani tretích osôb. Nariadenie predbežného opatrenia nie je možné vtedy,
ak sú dané podmienky pre konečné rozhodnutie. Pri predbežnom opatrení, predpokladom
ktorého je potreba urýchlenej dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania, sa súd spravidla
nevyhne tomu, že ním nariaďované predbežné opatrenie bude mať – hoci aj len dočasne –
zhruba rovnaký obsah, ako rozhodnutie vo veci samej. Súd ale v žiadnom prípade nesmie
nariadiť také predbežné opatrenie (predbežné opatrenie takého obsahu), ktorým
by znemožňoval alebo mimoriadne sťažoval obnovenie pôvodného stavu.
Nariadenie predbežného opatrenia má dočasný (predbežný) charakter. Pri nariaďovaní
predbežného opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových
zistení. V dôsledku toho sa tu nezisťujú všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené
pred vydaním konečného rozhodnutia o veci. Skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje dôvodnosť
návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nemusia byť preukázané dôkazmi. Zákon z tohto
dôvodu ani nepredpokladá, že by pri rozhodovaní o predbežnom opatrení mal súd vykonávať
dokazovanie (§ 120 a nasl. O.s.p.). Pre nariadenie predbežného opatrenia je postačujúce,
pokiaľ sú okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť návrhu na toto dočasné opatrenie, aspoň osvedčené. Miera osvedčenia sa riadi danou situáciou, najmä naliehavosťou jej
riešenia. Pre účely preskúmavanej veci treba zdôrazniť, že v dôsledku osobitnej povahy konania a rozhodovania o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nie je potrebné dbať
na tie formálne požiadavky, ktoré zákon predpisuje pre proces dokazovania vytvárajúci
podklady pre rozhodnutie vo veci samej. Keďže sa procesné predpoklady pre nariadenie
predbežného opatrenia iba osvedčujú, a to spravidla listinami, nie je súd pred rozhodnutím
o predbežnom opatrení povinný vytvoriť účastníkom konania procesnú možnosť vyjadriť
sa k obsahu listín, z ktorých vyvodzuje závery o splnení predpokladov pre nariadenie
predbežného opatrenia.
Navrhovateľ namieta, že na ním riadne osvedčený skutkový stav bolo potrebné
aplikovať ustanovenia § 74 ods. 1 a § 76 ods. 1 O.s.p. a jeho návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia vyhovieť, súdy však, zastávajúc opačný názor, tento jeho návrh
zamietli. Dovolateľ v tomto smere namieta správnosť právneho posúdenia, na ktorom spočíva
napadnuté rozhodnutie. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že
ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012
a tiež iné rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž
o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol
uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže navrhovateľ uvedený
dovolací dôvod uplatnil v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd
podrobiť napadnuté uznesenie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych
záverov.
1.2. Navrhovateľ na odôvodnenie svojho tvrdenia, že mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) uviedol tiež to, že v danom prípade neboli
dané dôvody pre zastavenie konania v časti o vydanie 33 psov. Namietol, že predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11 C 28/2006
je niečo iné (neplatnosť zmluvy o dielo a vydanie veci), ako v prejednávanej veci; podľa jeho
názoru je predmet týchto konaní odlišný, a preto nemohlo ísť o prípad litispendencie
(§ 83 O.s.p.).
Pokiaľ by bola predmetná námietka dovolateľa opodstatnená, zakladal by postup súdu
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Judikatúra najvyššieho súdu totiž
za prípad odňatia možnosti konať pred súdom (vo význame znemožnenia realizácie
procesných oprávnení účastníka občianskoprávneho konania) označuje aj postup súdu, ktorý
sa z určitého dôvodu odmietne zaoberať meritom veci (odmietne podanie alebo konanie
zastaví alebo odvolací súd odmietne odvolanie), hoci procesné predpoklady pre taký postup
nie sú dané (viď napríklad R 23/1994 a R 4/2003, ale aj rozhodnutie najvyššieho súdu
publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/1996, prípadne ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 41/2000, 2 Cdo 119/2004, 3 Cdo 108/2004,
3 Cdo 231/2008, 4 Cdo 20/2001).
Vzhľadom na túto námietku dovolací súd skúmal, či obsah spisu opodstatňoval záver
súdov, v zmysle ktorého bolo – so zreteľom na § 83 a § 104 ods. 1 O.s.p. – potrebné konanie
zastaviť v časti týkajúcej sa 33 psov.
V zmysle § 83 O.s.p. bráni začatie konania tomu, aby o tej istej veci prebiehalo
na súde iné konanie. V tomto ustanovení vyjadrená prekážka veci začatej (litispendencia)
patrí k podmienkam konania, ktorých nedostatok súdu znemožňuje rozhodnúť vo veci samej.
Prekážka veci začatej bráni tomu, aby bola prejednaná a rozhodnutá vec, o ktorej už bolo
skôr začaté konanie. Takýto nedostatok podmienky konania nemožno odstrániť, preto súd
po jeho zistení musí konanie v ktoromkoľvek štádiu bez ďalšieho zastaviť (§ 104
ods. 1 O.s.p.). O prekážku veci začatej ide v zmysle uvedeného ustanovenia vtedy, keď
v neskoršom konaní ide o ten istý nárok, o ktorom u bolo skôr začaté iné konanie, ak sa týka
rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Konanie sa týka tých istých osôb aj vtedy,
keď majú rovnaké osoby v rôznych súdnych konaniach rozdielne procesné postavenie
(v jednom konaní vystupujú ako žalobcovia, v druhom ako žalovaní). Konanie sa týka tých istých osôb aj vtedy, keď v neskôr začatom konaní vystupujú právni nástupcovia osôb, ktoré
sú alebo boli účastníkmi skôr začatého konania. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak v konaní ide o rovnaký nárok, ktorý je vyvodzovaný z rovnakých skutkových okolností.
Pri skúmaní, či v prejednávanej veci došlo k prekážke skôr začatého konania vedúcej k potrebe zastaviť konanie (§ 104 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 83 O.s.p.), vzal dovolací súd
na zreteľ, že v spise Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 13 C 47/2009 sa na č.l. 49 až 53
nachádza fotokópia návrhu z 27. februára 2006, petit ktorého potvrdzuje, že navrhovateľ
sa vo veci Okresného súdu Bratislava I vedenej pod sp. zn. 11 C 21/2006 domáhal aj toho,
aby súd rovnakým subjektom (ktoré sú v procesnom postavení odporcov 1/ a 2/
aj v preskúmavanej veci), „nariadil vydať mu všetky psy, fenky a šteniatka“. Neobstojí preto
navrhovateľova námietka, že (čo do vydania 33 psov) predmet oboch konaní je odlišný,
a preto neboli procesné predpoklady pre zastavenie konania.
2. Z hľadiska obsahového navrhovateľ namieta tiež procesnú vadu konania uvedenú
v § 237 písm. g/ O.s.p. Tvrdí, že v priebehu konania na súde prvého stupňa vzniesol námietku zaujatosti vec prejednávajúcej sudkyne, odvolací súd ale rozhodol skôr, než by posúdil
opodstatnenosť ním vznesenej námietky.
V spise je na č.l. 123 založená zápisnica z 1. júla 2011, podľa ktorej navrhovateľ
pri jeho informatívnom výsluchu uviedol, že namieta sudkyňu súdu prvého stupňa
JUDr. M. F., lebo „jej rozhodnutiam nerozumie“ a má „divné meno, to nie je kresťanské
meno“, pričom „on chce „kresťanského sudcu“. Namietaná sudkyňa vo vyjadrení
k navrhovateľom vznesenej námietke zaujatosti uviedla, že nemá relevantný vzťah
k žiadnemu účastníkovi konania ani prejednávanej veci.
Najvyšší súd už v rozhodnutí, ktoré bolo v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky publikované pod R 59/1997, uviedol, že
neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného
súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni
dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237
písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne.
Dovolací súd pri skúmaní opodstatnenosti tejto námietky navrhovateľa vzal na zreteľ,
že sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 14
ods. 1 O.s.p.). Účelom ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu
veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť
možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením
zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná
za právne relevantnú. Je ňou určitý právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (o takýto
vzťah ide vtedy, ak sudca má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania
a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide napríklad vtedy, ak sudca
má určitý osobný, priateľský alebo iný vzťah so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti
o jeho nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkov konania. Sudcu možno vylúčiť
z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov (§ 14 ods. 1 O.s.p.), ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade
so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Treba zdôrazniť, že účastník konania nemá právo „vyberať“ si sudcu, ktorý (ne)bude jeho vec prejednávať a rozhodovať (viď napríklad
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Nc 22/2007).
V danom prípade obsah spisu nenasvedčuje o existencii žiadnej skutočnosti, ktorá
by mohla viesť k záveru o opodstatnenosti navrhovateľovej námietky zaujatosti vznesenej
voči JUDr. M. F. Dovolateľom v námietke zaujatosti uvádzané okolnosti sú v zmysle § 14
ods. 1 O.s.p. bez akéhokoľvek právneho významu a nemôžu viesť k záveru, že namietaná
sudkyňa je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru o neopodstatnenosti tvrdenia
dovolateľa, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
3. Pre prípad, že dovolateľ spochybňuje tiež úplnosť a správnosť skutkových zistení
súdov, najvyšší súd uvádza, že neúplnosť skutkových zistení súdu nižšieho stupňa môže síce
viesť k vecne nesprávnemu rozhodnutiu súdu, nemôže ale založiť prípustnosť dovolania, lebo
nie je vadou vymenovanou v § 237 O.s.p.
4. Niektoré formulácie zvolené v dovolaní nasvedčujú tiež tomu, že navrhovateľ
namieta aj to, že napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. K pojmu „nesprávne právne posúdenie“ a kvalifikácii nesprávneho právneho posúdenia veci
ako (síce) relevantného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.sd.p.), ktorý (ale)
prípustnosť dovolania nezakladá, sa dovolací súd vyjadril v bode 1.1. Keďže navrhovateľ
uvedený dovolací dôvod uplatnil v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol
dovolací súd posúdiť vecnú správnosť napadnutého uznesenia.
5. Najvyšší súd dovolanie navrhovateľa, prípustnosť ktorého nevyplýva z § 239 O.s.p.
a § 237 O.s.p., odmietol ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.).
V dovolacom konaní úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal odporcom náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. mája 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková