3 Cdo 98/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P., s.r.o., so sídlom v P., IČO: X., zastúpeného JUDr. M. B., advokátom so sídlom v P., proti žalovanému M., so

sídlom v P., zastúpenému JUDr. J. S., advokátom so sídlom v P., za účasti obchodnej

spoločnosti C., s.r.o. so sídlom v P., IČO: X., zastúpenej JUDr. M. S., advokátom so sídlom

v P., o obnovu konania, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 7 C 73/2010,

o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 8. marca 2011 sp. zn.  

5 Co 127/2010, takto  

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.  

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Poprad rozsudkom z 24. marca 2006 č.k. 7 C 218/2002-255 určil, že

žaloba, ktorou sa S., s.r.o. domáhal voči M. zaplatenia 20 368 575 Sk s príslušenstvom, „je

dôvodná“. Vychádzal z toho, že účastníci konania uzavreli 5. mája 1997 zmluvu o výstavbe

podkrovných bytov a nebytových priestorov v zmysle § 22 zákona č. 182/1993 Z.z.  

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Žalobca začal s prípravnými a projektovými

prácami spojenými s realizáciou výstavby, žalovaný sa ale ustanoveniami tejto zmluvy

neriadil. Žalobou uplatnená suma pozostáva z náhrady za: a/ za prípravné a projektové práce,

b/ ušlý zisk, c/ poškodenie povesti a dobrého mena žalobcu. Súd prvého stupňa mal

výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca mal v súvislosti s plnením

zmluvy výdavky a že mu konaním žalovaného vznikla škoda. Rozhodol preto, že základ

žalobou uplatneného nároku je daný; výšku náhrady výdavkov a spôsobenej škody zatiaľ

nezisťoval (§ 152 ods. 2 O.s.p.).

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom z 8. februára 2007 sp. zn.

13 Co 6/2006 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že „základ žalobného

nároku je opodstatnený“. V odôvodnení uviedol, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a že

súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vec sčasti nesprávne právne posúdil v otázke

čiastočnej neplatnosti zmluvy o výstavbe podkrovných bytov a nebytových priestorov

a k čiastočne nesprávnym záverom dospel tiež v otázke premlčania žalobou uplatneného

práva. V konečnom dôsledku ale o samom základe rozhodol vecne správne. Keďže nesprávne

formuloval výrok svojho medzitýmneho rozsudku, odvolací súd zmenil výrok tohto

rozhodnutia „na jeho zákonné znenie“.

M. podalo návrh na obnovu konania, ktorým napadlo rozsudok Krajského súdu

v Prešove z 8. februára 2007 sp. zn. 13 Co 6/2006 z dôvodov uvedených v § 228 ods. 1  

písm. a/ a b/ O.s.p. Obchodná spoločnosť P., s.r.o. (právny nástupca S., s.r.o.) vo vyjadrení

k tomuto návrhu a tiež v priebehu celého konania popierala, že by boli dané dôvody obnovy

konania [pozn. dovolacieho súdu: súdy nižších stupňov sa neriadili zásadou, že

v rozhodnutiach o návrhu na obnovu konania treba označovať účastníkov konania podľa ich

procesného postavenia v pôvodnom konaní (dovolací súd účastníkov konania označil v súlade s touto zásadou)].  

Okresný súd Poprad uznesením z 11. augusta 2010 č.k. 7 C 73/2010-52 návrh  

na obnovu konania zamietol; rozhodol tiež o trovách konania. V odôvodnení vysvetlil

procesnoprávnu podstatu návrhu na obnovu konania a zákonom stanovené predpoklady

prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku (§ 228 O.s.p.). Uviedol, že

v ustanovení 230 O.s.p. ide o kombináciu (plynutia) dvoch lehôt – subjektívnej a objektívnej.

Objektívna 3-ročná lehota plynie od právoplatnosti rozsudku; subjektívna 3-mesačná lehota

plynie v rámci tejto objektívnej lehoty, jej začiatkom je moment, v ktorom sa ten, kto obnovu

navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy, alebo v ktorom ho mohol uplatniť. I keď M. podalo

návrh na obnovu konania pred uplynutím objektívnej lehoty (§ 230 ods. 2 O.s.p.), nepodalo

ho v rámci subjektívnej lehoty (§ 230 ods. 1 O.s.p.). Tento záver odôvodnil súd prvého stupňa

tým, že tvrdeným dôvodom obnovy konania mal byť spis Okresného úradu v Poprade č. O.

a z neho vyplývajúce skutočnosti, ktoré M. údajne nemohlo bez svojej viny uplatniť

v pôvodnom konaní, pretože o ich existencii nevedelo. Podľa právneho názoru súdu prvého

stupňa ale táto argumentácia neobstojí. Zo spisu Okresného súdu Poprad sp. zn. 8 C 174/2003 totiž vyplýva, že M. vedelo o existencii spisu Okresného úradu v Poprade č. O. najneskôr

v roku 2003, kedy malo k dispozícii rozhodnutie tohto úradu z 22. mája 2000 č. O.

o zastavení konania. Uvedené rozhodnutie okresného úradu sa nachádza aj v spise Okresného

súdu Poprad sp. zn. 7 C 218/2002. Z toho súd prvého stupňa vyvodil záver, že M. nič

nebránilo navrhnúť už v pôvodnom konaní dokazovanie predmetným spisom okresného úradu

za účelom preukázania tých skutočností, z ktorých vyvodzuje prípustnosť obnovy konania.

Návrh na obnovu konania preto zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil poukázaním na

§ 142 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove uznesením z 8. marca 2011 sp. zn.  

5 Co 127/2010 uznesenie Okresného súdu Poprad z 11. augusta 2010 č.k. 7 C 73/2010-52

potvrdil vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh na obnovu konania, a zrušil vo výroku

o trovách konania. Potvrdzujúci výrok odôvodnil odvolací súd tým, že M. už v roku 2003

vedelo o existencii rozhodnutia Okresného úradu v Poprade z 22. mája 2000 č. O. o zastavení

konania a z neho vyplývajúce údaje mu v dostatočnej miere už v pôvodnom konaní

umožňovali navrhovať dokazovanie na preukázanie skutočností, na ktoré poukazuje v návrhu na obnovu konania. Zrušujúci výrok odôvodnil tým, že výrok uznesenia súdu prvého stupňa

o náhrade trov konania je nepreskúmateľný (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.).

M. podalo dovolanie „proti všetkým“ výrokom uznesenia Krajského súdu v Prešove

z 8. marca 2011 sp. zn. 5 Co 127/2010 s odôvodnením, že mu odvolací súd odňal možnosť

pred súdom konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. f/ O.s.p.) a v konaní došlo k tzv. inej

vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p.). K procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že   súdy oboch

nižších stupňov sa zužujúco orientovali iba na jeden z viacerých dôvodov obnovy konania

(existenciu rozhodnutia Okresného úradu v Poprade z 22. mája 2000   č. O. o zastavení

konania) a vôbec sa nezaoberali ďalším dôkazom zakladajúcim prípustnosť a opodstatnenosť

tohto opravného prostriedku, a to rozhodnutím Okresného úradu v Poprade zo 6. marca 2000

č. O., ktorým bolo konanie prerušené. Toto rozhodnutie mu nebolo doručené a o jeho

existencii ani nevedelo. S týmto dôkazom súvisia tiež ďalšie dôkazy – spis Správy katastra

v Poprade sp. zn. V., zmluva o výstavbe podkrovných bytov v bloku Orava z 12. mája 1997

a dodatok č. 1 k nej, ktoré neboli vykonané len z dôvodu, že M. nepoznalo obsah rozhodnutia

o prerušení predmetného konania okresného úradu. Skutočnosť, že toto konanie bolo prerušené, bola síce známa už v pôvodnom konaní, dovolateľ ale nepoznal konkrétne dôvody

prerušenia konania. Podľa jeho právneho názoru nie je rozhodujúce to, či už v pôvodnom

konaní mal možnosť navrhnúť dokazovanie spisom Okresného úradu v Poprade  

č. O., ale to, či poznal jeho obsah a či toto dokazovanie bolo možné vykonať. Pokiaľ účastník

konania nemohol označiť a predložiť určitý dôkaz, ani súd ho nemohol zadovážiť a vykonať

ním dokazovanie. Dovolateľ upriamil pozornosť aj na nevykonanie dokazovania výsluchmi

svedkýň I. H. a V. K., ktorými by bolo preukázané, kedy sa dozvedel o konkrétnych

dôvodoch prerušenia predmetného konania. K procesnej vade konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p. došlo podľa názoru dovolateľa tým, že súdy oboch nižších stupňov vychádzali

z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie

v celom potrebnom rozsahu a odvolací súd jeho rozhodnutie nezrušil, ale potvrdil bez

doplnenia dokazovania; v nadväznosti na to dospel k nesprávnym právnym záverom.

Dovolateľ súdom vytkol aj to, že v konaní o návrhu na obnovu konania sa nedostatočne

zaoberali ním nastolenou otázkou, či „ďalšie dokazovanie k základu nároku alebo

k predbežným otázkam spoluzavinenia poškodeného, resp. prezumpcie zavinenia škodcu, je

možné viesť v ďalšom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie výšky nároku bez toho, aby

sa musel uplatniť návrh na obnovu konania“. Vyslovil nesúhlas s vysvetlením riešenia tejto

otázky súdmi a zaujal svoje stanovisko k rozsahu otázok záväzne vyriešených medzitýmnym rozsudkom, ako aj k možnostiam vykonania ďalšieho dokazovania po právoplatnosti tohto

rozhodnutia. Z týchto dôvodov žiadal zrušiť tak dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho

súdu, ako aj ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa.

Žalobca sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Vedľajší účastník sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnil s obsahom a dôvodmi

dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či

tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Ak dovolací súd pri skúmaní prípustnosti dovolania zistí, že tento opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, odmietne ho bez toho,

aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.

1. V preskúmavanej veci bolo dovolanie podané proti uzneseniu odvolacieho súdu.

Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak  

a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie

je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie žalovaného smeruje proti uzneseniu, ktoré nevykazuje znaky niektorého

z vyššie uvedených uznesení odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné v zmysle

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.  

2. Dovolanie M. by vzhľadom na to mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní,

v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, došlo k procesným vadám uvedeným v § 237

O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k vade tejto povahy, vyplýva pre dovolací súd

z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo

k procesnej vade vymenovanej v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti

každému rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu,

ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný

subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k niektorej z týchto vád, ale len jednoznačné

zistenie, že v konaní skutočne došlo k procesnej vade tejto povahy.

Dovolateľ netvrdí, že v konaní o návrhu na obnovu konania došlo k procesným vadám

v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.; existencia týchto vád ani nevyšla v dovolacom

konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z uvedených ustanovení nevyplýva.

3. Dovolateľ namieta, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je

procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme

možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Z obsahu dovolania vyplýva možnosť, že dovolateľ namietanú procesnú vadu

vyvodzuje z toho, že prvostupňový a odvolací súd mali jeho návrhu vyhovieť a obnovu

konania povoliť, lebo tu bolo niekoľko „nových dôkazov“ v zmysle § 228 ods. 1 O.s.p.  

Pre tento prípad dovolací súd uvádza, že predmetná námietka by sa po obsahovej stránke

týkala nesprávnosti právnych záverov súdov, konkrétne v otázke aplikácie § 228 ods. 1  

písm. a/ a b/ O.s.p. súdmi. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. ale odňatie možnosti konať pred

súdom výslovne dáva do súvislosti len so znemožnením realizácie konkrétnych procesných

oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania, a nie s právnym posúdením veci súdom

zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom sa účastníkovi konania

neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.  

(viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe

pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný

dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie   (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. a nezakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

4. Dovolateľ tvrdí, že v jeho prípade došlo pri rozhodovaní o návrhu na obnovu

konania k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), lebo súdy posudzovali prípustnosť

obnovy iba z aspektu jedného z viacerých ním uplatnených dôvodov (so zreteľom  

na rozhodnutie Okresného úradu v Poprade z 22. mája 2000 č. O. o zastavení konania)

a nezaoberali sa ďalšími dôkazmi zakladajúcim prípustnosť a opodstatnenosť obnovy, najmä

rozhodnutím Okresného úradu v Poprade zo 6. marca 2000 č. O., ktorým bolo konanie

prerušené.

Zo spisu vyplýva, že návrh M. na obnovu konania zo 16. apríla 2010   (č.l. 1 spisu)

neobsahuje žiadnu konkretizáciu, v čom majú spočívať dôvody obnovy konania v zmysle §

228 ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p. V „doplnení návrhu“ z 24. mája 2010 (č.l. 14 spisu) sa uvádza,

že žalobca v pôvodnom konaní založil do spisu rozhodnutie Okresného úradu v Poprade z 22.

mája 2000 č. O. o zastavení konania, z jeho obsahu ale nebolo možné zistiť konkrétne dôvody tohto rozhodnutia; navyše, v čase pôvodného konania zamestnanci tohto úradu nevedeli

predmetný spis (do ktorého chcel žalovaný nahliadnuť) nájsť a až v roku 2010 sa žalovaný

oboznámil s jeho obsahom.  

K tejto argumentácii žalovaného je potrebné uviesť nasledovné:

Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok

ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom

konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať

nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej

povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru

namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého

návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy

konania podľa § 228 ods. 1 O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000).

Zákon stanovuje na podanie návrhu na obnovu konania subjektívnu a objektívnu lehotu. Subjektívna lehota na podanie tohto návrhu je 3-mesačná; jej začiatok plynie od času,

keď sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy alebo keď mohol dôvod obnovy

uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania je 3-ročná a začína plynúť

od okamihu, kedy obnovou napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť; po uplynutí  

3-ročnej lehoty môže byť návrh na obnovu podaný len v prípadoch uvedených v § 230 ods. 2

O.s.p. Obe lehoty (subjektívna i objektívna) sú lehotami zákonnými a nie je možné ich

predĺžiť ani skrátiť.  

Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd

skúma, či je obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd

buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové

prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu  

na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je medziiným

existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania,

bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), a ďalej

možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1  

písm. b/ O.s.p.). V oboch prípadoch je procesná prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku podmienená tým, že ten, kto navrhuje obnovu konania, nemal žiadny podiel  

na tom, že sa v pôvodnom konaní nemohli použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy,

prípadne že sa nemohli vykonať dôkazy. Táto podmienka nie je splnená, ak určitá skutočnosť,

rozhodnutie alebo dôkaz existovali už v pôvodnom konaní a ten, kto navrhuje obnovu

konania, o ich existencii vedel a mal aj dostatok podkladov potrebných na ich označenie  

a na splnenie svojej dôkaznej povinnosti v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p., avšak v pôvodnom

konaní nimi nenavrhol vykonať dokazovanie.

O možnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 228

ods. l písm. b/ O.s.p.), ide vtedy, keď účastník v pôvodnom konaní síce označil dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení, avšak ním navrhnuté dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu

prekážok objektívneho charakteru. Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo

dôkazy bez svojej viny v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie

súdom v občianskom súdnom konaní alebo nemožnosť označiť či predložiť tieto skutočnosti,

rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu (viď R 19/1975). Ustanovenie § 228

ods. 1 písm. b/ O.s.p. sa vzťahuje na prípady, v ktorých účastník konania tieto dôkazy voči súdu v pôvodnom konaní použil (dôkazy označil a navrhol ich vykonanie), nemohli byť ale

súdom (ktorý vykonáva dokazovanie – viď § 122 ods. 1 O.s.p.) vykonané preto, lebo tomu

bránila nejaká objektívna prekážka.

V zmysle vyššie uvedeného je z pohľadu dovolacieho súdu plne opodstatnená

argumentácia súdov nižších stupňov akcentujúca to, že žalovaný už v pôvodnom konaní mal

vedomosť o konaní pred Okresným úradom v Poprade č. O.. Vedel, ktorý orgán, v akej veci,

s akými účastníkmi a pod akou spisovou značkou vedie toto konanie (dokonca mal

k dispozícii rozhodnutie o zastavení predmetného konania z 22. mája 2000 č. O.). Pokiaľ

žalovaný v doplnení návrhu na obnovu konania (č.l. 16 spisu), na ktoré poukázal aj

v dovolaní, označil za určujúci dôvod pre nesplnenie „základného predpokladu výstavby

bytov“ nevydanie územného rozhodnutia a žalobcu za subjekt zodpovedný za tento stav, je

nespochybniteľným faktom, že o nesplnení tohto „základného predpokladu“ získal žalovaný

vedomosť už z rozhodnutia o zastavení konania pred okresným úradom, ktoré z hľadiska

časového nasledovalo až po rozhodnutí o prerušení tohto konania.  

Dovolateľ poukazuje na to, že až v roku 2010 sa oboznámil s obsahom spisu

Okresného úradu v Poprade č. O., nepopiera ale, že už v pôvodnom konaní vedel o   konaní

pred okresným úradom tejto spisovej značky. Záver súdov nižších stupňov o neprípustnosti

obnovy konania je preto opodstatnený – žalovaný už v pôvodnom konaní mohol tento spis

označiť za dôkazný materiál; už v pôvodnom konaní mal procesnú možnosť navrhnúť

vykonanie dokazovania predmetným spisom, prípadne inými dôkazmi viažucimi sa na jeho

obsah. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je v tomto zmysle rozhodujúca sama

existencia spisu a procesnú možnosť označiť ho za dôkaz, nie konkrétne rozhodnutie tvoriace

jeho súčasť a otázka, či žalovaný o tomto rozhodnutí a jeho dôvodoch vedel. Subjektívny,

ničím nepodložený predpoklad žalovaného o tom, ako a s akými výsledkami by asi prebiehalo

dokazovanie súdom, pokiaľ by predmetný spis označil za dôkaz, nie je z uvedeného hľadiska

právne významný. Na podstate tohto právneho záveru dovolacieho súdu (aj so zreteľom na to,

čo žalovaný sám označil za nesplnenie „základného predpokladu výstavby bytov“), nemôže

nič zmeniť skutočnosť, že žalovaný mal údajne vedomosť iba o vydaní (neskoršieho)

rozhodnutia o zastavení konania, nie však (ako tvrdí) aj o vydaní skoršieho rozhodnutia

o prerušení predmetného konania a dôvodoch tohto rozhodnutia. Dovolací súd sa preto

nestotožnil s jeho názorom, že z hľadiska existencie dôvodu obnovy konania v zmysle § 228

ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p. nie je významné to, že žalovaný vedel o konaní pred Okresným úradom v Poprade č. O., ale to, že nepoznal obsah rozhodnutia tohto úradu a dôvody vedúce

k prerušeniu konania.

K tejto časti odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu treba dodať, že v danom

prípade išlo o návrh na obnovu konania, ktorým bol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

vydaný v sporovom konaní. Ide o druh civilného procesu, v ktorom zodpovednosť  

za výsledok konania spočíva predovšetkým na účastníkoch konania. Ide o zásadu, ktorá sa

označuje ako „vigilantibus iura“ („každý nech si stráži svoje práva“), z ktorej okrem iného

vyplýva priama závislosť ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania od ich

súčinnosti.

5. Vychádzajúc z obsahu dovolania a s prihliadnutím na dovolateľom zvolené

formulácie možno uzavrieť, že ostatné dôkazy (výpovede svedkov a listiny, na ktoré žalovaný

poukázal v dovolaní) mali mať iba sekundárny význam – v ich prípade nešlo ani podľa

vysvetlenia žalovaného o „novú okolnosť“, iba o dôkazy, ktorými malo byť preukázané, že

sa o „novej okolnosti“ (dôvodoch prerušenia konania pred okresným úradom) dozvedel až

v roku 2010. Pokiaľ ale účastník zo svojej viny neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom

konaní, je vylúčený aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať (R 72/1954).

6. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že procesným

postupom súdov nižších stupňov nedošlo v prípade žalovaného k odňatiu možnosti pred

súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).

I keď právne závery súdov nižších stupňov o podaní návrhu na obnovu konania  

po uplynutí subjektívnej lehoty v zmysle § 230 ods. 1 O.s.p. nie sú v danom prípade celkom

primerané, lebo rozhodujúcim bolo nepreukázanie existencie nových skutočností, rozhodnutí

alebo dôkazov, je z pohľadu dovolacieho súdu správna výsledná právna úvaha súdov, že

neboli splnené predpoklady pre obnovu konania.  

7. Dovolateľ napadol uznesenie odvolacieho súdu „v celom rozsahu“, to znamená, že

napadol aj jeho výrok o trovách konania. Procesnú prípustnosť dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu o trovách konania ale vylučuje priamo zákon – viď § 239 ods. 3 O.s.p.

Navyše, v danom prípade je napadnutým zrušujúci výrok uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorému je dovolanie prípustné iba z dôvodov uvedených v § 237 O.s.p. (viď R 34/1995).

Keďže ani pri rozhodovaní o trovách konania nedošlo k procesnej vade konania vymenovanej

v § 237 O.s.p., je dovolanie žalovaného procesne neprípustné aj v tejto časti.

8. Podľa názoru dovolateľa došlo k procesnej vade konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p. tým, že súdy oboch nižších stupňov vychádzali z nedostatočne zisteného

skutkového stavu veci. Procesná vada, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie,   je relevantný

dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní. Sama táto

vada ale prípustnosť dovolania nezakladá.

9. Obdobne nesprávne právne posúdenie veci, ktoré dovolateľ súdom tiež vytýka, je

relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorý ale nezakladá prípustnosť

dovolania.

10. Pokiaľ dovolateľ namieta, že v konaní o návrhu na obnovu konania sa súdy

nedostatočne zaoberali ním nastolenou otázkou, či „ďalšie dokazovanie k základu nároku alebo k predbežným otázkam spoluzavinenia poškodeného, resp. prezumpcie zavinenia

škodcu, je možné viesť v ďalšom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie výšky nároku bez toho, aby sa musel uplatniť návrh na obnovu konania“, dovolací súd uvádza, že  

vo fáze občianskeho súdneho konania označenej ako iudicium rescindens sa môžu (a aj

v danej veci sa mali) riešiť iba právne otázky týkajúce sa prípustnosti návrhu na obnovu

konania.

11. Pri skúmaní prípustnosti dovolania žalovaného bolo zistené, že tento opravný

prostriedok žalovaného nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je

podaný proti žiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., v dovolacom konaní

nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a nepreukázala  

sa žalovaným tvrdená existencia procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.). Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218

ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné.

V dovolacom konaní bol procesne úspešný žalobca a vzniklo mu právo na náhradu

trov dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobca v dovolacom konaní nepodal

návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto mu dovolací súd

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. augusta 2011

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková