3 Cdo 98/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P., s.r.o., so sídlom v P., IČO: X., zastúpeného JUDr. M. B., advokátom so sídlom v P., proti žalovanému M., so
sídlom v P., zastúpenému JUDr. J. S., advokátom so sídlom v P., za účasti obchodnej
spoločnosti C., s.r.o. so sídlom v P., IČO: X., zastúpenej JUDr. M. S., advokátom so sídlom
v P., o obnovu konania, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 7 C 73/2010,
o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 8. marca 2011 sp. zn.
5 Co 127/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Poprad rozsudkom z 24. marca 2006 č.k. 7 C 218/2002-255 určil, že
žaloba, ktorou sa S., s.r.o. domáhal voči M. zaplatenia 20 368 575 Sk s príslušenstvom, „je
dôvodná“. Vychádzal z toho, že účastníci konania uzavreli 5. mája 1997 zmluvu o výstavbe
podkrovných bytov a nebytových priestorov v zmysle § 22 zákona č. 182/1993 Z.z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Žalobca začal s prípravnými a projektovými
prácami spojenými s realizáciou výstavby, žalovaný sa ale ustanoveniami tejto zmluvy
neriadil. Žalobou uplatnená suma pozostáva z náhrady za: a/ za prípravné a projektové práce,
b/ ušlý zisk, c/ poškodenie povesti a dobrého mena žalobcu. Súd prvého stupňa mal
výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca mal v súvislosti s plnením
zmluvy výdavky a že mu konaním žalovaného vznikla škoda. Rozhodol preto, že základ
žalobou uplatneného nároku je daný; výšku náhrady výdavkov a spôsobenej škody zatiaľ
nezisťoval (§ 152 ods. 2 O.s.p.).
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom z 8. februára 2007 sp. zn.
13 Co 6/2006 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že „základ žalobného
nároku je opodstatnený“. V odôvodnení uviedol, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a že
súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vec sčasti nesprávne právne posúdil v otázke
čiastočnej neplatnosti zmluvy o výstavbe podkrovných bytov a nebytových priestorov
a k čiastočne nesprávnym záverom dospel tiež v otázke premlčania žalobou uplatneného
práva. V konečnom dôsledku ale o samom základe rozhodol vecne správne. Keďže nesprávne
formuloval výrok svojho medzitýmneho rozsudku, odvolací súd zmenil výrok tohto
rozhodnutia „na jeho zákonné znenie“.
M. podalo návrh na obnovu konania, ktorým napadlo rozsudok Krajského súdu
v Prešove z 8. februára 2007 sp. zn. 13 Co 6/2006 z dôvodov uvedených v § 228 ods. 1
písm. a/ a b/ O.s.p. Obchodná spoločnosť P., s.r.o. (právny nástupca S., s.r.o.) vo vyjadrení
k tomuto návrhu a tiež v priebehu celého konania popierala, že by boli dané dôvody obnovy
konania [pozn. dovolacieho súdu: súdy nižších stupňov sa neriadili zásadou, že
v rozhodnutiach o návrhu na obnovu konania treba označovať účastníkov konania podľa ich
procesného postavenia v pôvodnom konaní (dovolací súd účastníkov konania označil v súlade s touto zásadou)].
Okresný súd Poprad uznesením z 11. augusta 2010 č.k. 7 C 73/2010-52 návrh
na obnovu konania zamietol; rozhodol tiež o trovách konania. V odôvodnení vysvetlil
procesnoprávnu podstatu návrhu na obnovu konania a zákonom stanovené predpoklady
prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku (§ 228 O.s.p.). Uviedol, že
v ustanovení 230 O.s.p. ide o kombináciu (plynutia) dvoch lehôt – subjektívnej a objektívnej.
Objektívna 3-ročná lehota plynie od právoplatnosti rozsudku; subjektívna 3-mesačná lehota
plynie v rámci tejto objektívnej lehoty, jej začiatkom je moment, v ktorom sa ten, kto obnovu
navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy, alebo v ktorom ho mohol uplatniť. I keď M. podalo
návrh na obnovu konania pred uplynutím objektívnej lehoty (§ 230 ods. 2 O.s.p.), nepodalo
ho v rámci subjektívnej lehoty (§ 230 ods. 1 O.s.p.). Tento záver odôvodnil súd prvého stupňa
tým, že tvrdeným dôvodom obnovy konania mal byť spis Okresného úradu v Poprade č. O.
a z neho vyplývajúce skutočnosti, ktoré M. údajne nemohlo bez svojej viny uplatniť
v pôvodnom konaní, pretože o ich existencii nevedelo. Podľa právneho názoru súdu prvého
stupňa ale táto argumentácia neobstojí. Zo spisu Okresného súdu Poprad sp. zn. 8 C 174/2003 totiž vyplýva, že M. vedelo o existencii spisu Okresného úradu v Poprade č. O. najneskôr
v roku 2003, kedy malo k dispozícii rozhodnutie tohto úradu z 22. mája 2000 č. O.
o zastavení konania. Uvedené rozhodnutie okresného úradu sa nachádza aj v spise Okresného
súdu Poprad sp. zn. 7 C 218/2002. Z toho súd prvého stupňa vyvodil záver, že M. nič
nebránilo navrhnúť už v pôvodnom konaní dokazovanie predmetným spisom okresného úradu
za účelom preukázania tých skutočností, z ktorých vyvodzuje prípustnosť obnovy konania.
Návrh na obnovu konania preto zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil poukázaním na
§ 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove uznesením z 8. marca 2011 sp. zn.
5 Co 127/2010 uznesenie Okresného súdu Poprad z 11. augusta 2010 č.k. 7 C 73/2010-52
potvrdil vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh na obnovu konania, a zrušil vo výroku
o trovách konania. Potvrdzujúci výrok odôvodnil odvolací súd tým, že M. už v roku 2003
vedelo o existencii rozhodnutia Okresného úradu v Poprade z 22. mája 2000 č. O. o zastavení
konania a z neho vyplývajúce údaje mu v dostatočnej miere už v pôvodnom konaní
umožňovali navrhovať dokazovanie na preukázanie skutočností, na ktoré poukazuje v návrhu na obnovu konania. Zrušujúci výrok odôvodnil tým, že výrok uznesenia súdu prvého stupňa
o náhrade trov konania je nepreskúmateľný (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.).
M. podalo dovolanie „proti všetkým“ výrokom uznesenia Krajského súdu v Prešove
z 8. marca 2011 sp. zn. 5 Co 127/2010 s odôvodnením, že mu odvolací súd odňal možnosť
pred súdom konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. f/ O.s.p.) a v konaní došlo k tzv. inej
vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.). K procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že súdy oboch
nižších stupňov sa zužujúco orientovali iba na jeden z viacerých dôvodov obnovy konania
(existenciu rozhodnutia Okresného úradu v Poprade z 22. mája 2000 č. O. o zastavení
konania) a vôbec sa nezaoberali ďalším dôkazom zakladajúcim prípustnosť a opodstatnenosť
tohto opravného prostriedku, a to rozhodnutím Okresného úradu v Poprade zo 6. marca 2000
č. O., ktorým bolo konanie prerušené. Toto rozhodnutie mu nebolo doručené a o jeho
existencii ani nevedelo. S týmto dôkazom súvisia tiež ďalšie dôkazy – spis Správy katastra
v Poprade sp. zn. V., zmluva o výstavbe podkrovných bytov v bloku Orava z 12. mája 1997
a dodatok č. 1 k nej, ktoré neboli vykonané len z dôvodu, že M. nepoznalo obsah rozhodnutia
o prerušení predmetného konania okresného úradu. Skutočnosť, že toto konanie bolo prerušené, bola síce známa už v pôvodnom konaní, dovolateľ ale nepoznal konkrétne dôvody
prerušenia konania. Podľa jeho právneho názoru nie je rozhodujúce to, či už v pôvodnom
konaní mal možnosť navrhnúť dokazovanie spisom Okresného úradu v Poprade
č. O., ale to, či poznal jeho obsah a či toto dokazovanie bolo možné vykonať. Pokiaľ účastník
konania nemohol označiť a predložiť určitý dôkaz, ani súd ho nemohol zadovážiť a vykonať
ním dokazovanie. Dovolateľ upriamil pozornosť aj na nevykonanie dokazovania výsluchmi
svedkýň I. H. a V. K., ktorými by bolo preukázané, kedy sa dozvedel o konkrétnych
dôvodoch prerušenia predmetného konania. K procesnej vade konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. došlo podľa názoru dovolateľa tým, že súdy oboch nižších stupňov vychádzali
z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie
v celom potrebnom rozsahu a odvolací súd jeho rozhodnutie nezrušil, ale potvrdil bez
doplnenia dokazovania; v nadväznosti na to dospel k nesprávnym právnym záverom.
Dovolateľ súdom vytkol aj to, že v konaní o návrhu na obnovu konania sa nedostatočne
zaoberali ním nastolenou otázkou, či „ďalšie dokazovanie k základu nároku alebo
k predbežným otázkam spoluzavinenia poškodeného, resp. prezumpcie zavinenia škodcu, je
možné viesť v ďalšom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie výšky nároku bez toho, aby
sa musel uplatniť návrh na obnovu konania“. Vyslovil nesúhlas s vysvetlením riešenia tejto
otázky súdmi a zaujal svoje stanovisko k rozsahu otázok záväzne vyriešených medzitýmnym rozsudkom, ako aj k možnostiam vykonania ďalšieho dokazovania po právoplatnosti tohto
rozhodnutia. Z týchto dôvodov žiadal zrušiť tak dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho
súdu, ako aj ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa.
Žalobca sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Vedľajší účastník sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnil s obsahom a dôvodmi
dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či
tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Ak dovolací súd pri skúmaní prípustnosti dovolania zistí, že tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, odmietne ho bez toho,
aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
1. V preskúmavanej veci bolo dovolanie podané proti uzneseniu odvolacieho súdu.
Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak
a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie
je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie žalovaného smeruje proti uzneseniu, ktoré nevykazuje znaky niektorého
z vyššie uvedených uznesení odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné v zmysle
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
2. Dovolanie M. by vzhľadom na to mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní,
v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, došlo k procesným vadám uvedeným v § 237
O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k vade tejto povahy, vyplýva pre dovolací súd
z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo
k procesnej vade vymenovanej v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti
každému rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu,
ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný
subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k niektorej z týchto vád, ale len jednoznačné
zistenie, že v konaní skutočne došlo k procesnej vade tejto povahy.
Dovolateľ netvrdí, že v konaní o návrhu na obnovu konania došlo k procesným vadám
v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.; existencia týchto vád ani nevyšla v dovolacom
konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z uvedených ustanovení nevyplýva.
3. Dovolateľ namieta, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je
procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme
možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Z obsahu dovolania vyplýva možnosť, že dovolateľ namietanú procesnú vadu
vyvodzuje z toho, že prvostupňový a odvolací súd mali jeho návrhu vyhovieť a obnovu
konania povoliť, lebo tu bolo niekoľko „nových dôkazov“ v zmysle § 228 ods. 1 O.s.p.
Pre tento prípad dovolací súd uvádza, že predmetná námietka by sa po obsahovej stránke
týkala nesprávnosti právnych záverov súdov, konkrétne v otázke aplikácie § 228 ods. 1
písm. a/ a b/ O.s.p. súdmi. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. ale odňatie možnosti konať pred
súdom výslovne dáva do súvislosti len so znemožnením realizácie konkrétnych procesných
oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania, a nie s právnym posúdením veci súdom
zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom sa účastníkovi konania
neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný
dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. a nezakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
4. Dovolateľ tvrdí, že v jeho prípade došlo pri rozhodovaní o návrhu na obnovu
konania k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), lebo súdy posudzovali prípustnosť
obnovy iba z aspektu jedného z viacerých ním uplatnených dôvodov (so zreteľom
na rozhodnutie Okresného úradu v Poprade z 22. mája 2000 č. O. o zastavení konania)
a nezaoberali sa ďalšími dôkazmi zakladajúcim prípustnosť a opodstatnenosť obnovy, najmä
rozhodnutím Okresného úradu v Poprade zo 6. marca 2000 č. O., ktorým bolo konanie
prerušené.
Zo spisu vyplýva, že návrh M. na obnovu konania zo 16. apríla 2010 (č.l. 1 spisu)
neobsahuje žiadnu konkretizáciu, v čom majú spočívať dôvody obnovy konania v zmysle §
228 ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p. V „doplnení návrhu“ z 24. mája 2010 (č.l. 14 spisu) sa uvádza,
že žalobca v pôvodnom konaní založil do spisu rozhodnutie Okresného úradu v Poprade z 22.
mája 2000 č. O. o zastavení konania, z jeho obsahu ale nebolo možné zistiť konkrétne dôvody tohto rozhodnutia; navyše, v čase pôvodného konania zamestnanci tohto úradu nevedeli
predmetný spis (do ktorého chcel žalovaný nahliadnuť) nájsť a až v roku 2010 sa žalovaný
oboznámil s jeho obsahom.
K tejto argumentácii žalovaného je potrebné uviesť nasledovné:
Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok
ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom
konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať
nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej
povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru
namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého
návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy
konania podľa § 228 ods. 1 O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000).
Zákon stanovuje na podanie návrhu na obnovu konania subjektívnu a objektívnu lehotu. Subjektívna lehota na podanie tohto návrhu je 3-mesačná; jej začiatok plynie od času,
keď sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy alebo keď mohol dôvod obnovy
uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania je 3-ročná a začína plynúť
od okamihu, kedy obnovou napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť; po uplynutí
3-ročnej lehoty môže byť návrh na obnovu podaný len v prípadoch uvedených v § 230 ods. 2
O.s.p. Obe lehoty (subjektívna i objektívna) sú lehotami zákonnými a nie je možné ich
predĺžiť ani skrátiť.
Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd
skúma, či je obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd
buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové
prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu
na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je medziiným
existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania,
bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), a ďalej
možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1
písm. b/ O.s.p.). V oboch prípadoch je procesná prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku podmienená tým, že ten, kto navrhuje obnovu konania, nemal žiadny podiel
na tom, že sa v pôvodnom konaní nemohli použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy,
prípadne že sa nemohli vykonať dôkazy. Táto podmienka nie je splnená, ak určitá skutočnosť,
rozhodnutie alebo dôkaz existovali už v pôvodnom konaní a ten, kto navrhuje obnovu
konania, o ich existencii vedel a mal aj dostatok podkladov potrebných na ich označenie
a na splnenie svojej dôkaznej povinnosti v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p., avšak v pôvodnom
konaní nimi nenavrhol vykonať dokazovanie.
O možnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 228
ods. l písm. b/ O.s.p.), ide vtedy, keď účastník v pôvodnom konaní síce označil dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení, avšak ním navrhnuté dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu
prekážok objektívneho charakteru. Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo
dôkazy bez svojej viny v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie
súdom v občianskom súdnom konaní alebo nemožnosť označiť či predložiť tieto skutočnosti,
rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu (viď R 19/1975). Ustanovenie § 228
ods. 1 písm. b/ O.s.p. sa vzťahuje na prípady, v ktorých účastník konania tieto dôkazy voči súdu v pôvodnom konaní použil (dôkazy označil a navrhol ich vykonanie), nemohli byť ale
súdom (ktorý vykonáva dokazovanie – viď § 122 ods. 1 O.s.p.) vykonané preto, lebo tomu
bránila nejaká objektívna prekážka.
V zmysle vyššie uvedeného je z pohľadu dovolacieho súdu plne opodstatnená
argumentácia súdov nižších stupňov akcentujúca to, že žalovaný už v pôvodnom konaní mal
vedomosť o konaní pred Okresným úradom v Poprade č. O.. Vedel, ktorý orgán, v akej veci,
s akými účastníkmi a pod akou spisovou značkou vedie toto konanie (dokonca mal
k dispozícii rozhodnutie o zastavení predmetného konania z 22. mája 2000 č. O.). Pokiaľ
žalovaný v doplnení návrhu na obnovu konania (č.l. 16 spisu), na ktoré poukázal aj
v dovolaní, označil za určujúci dôvod pre nesplnenie „základného predpokladu výstavby
bytov“ nevydanie územného rozhodnutia a žalobcu za subjekt zodpovedný za tento stav, je
nespochybniteľným faktom, že o nesplnení tohto „základného predpokladu“ získal žalovaný
vedomosť už z rozhodnutia o zastavení konania pred okresným úradom, ktoré z hľadiska
časového nasledovalo až po rozhodnutí o prerušení tohto konania.
Dovolateľ poukazuje na to, že až v roku 2010 sa oboznámil s obsahom spisu
Okresného úradu v Poprade č. O., nepopiera ale, že už v pôvodnom konaní vedel o konaní
pred okresným úradom tejto spisovej značky. Záver súdov nižších stupňov o neprípustnosti
obnovy konania je preto opodstatnený – žalovaný už v pôvodnom konaní mohol tento spis
označiť za dôkazný materiál; už v pôvodnom konaní mal procesnú možnosť navrhnúť
vykonanie dokazovania predmetným spisom, prípadne inými dôkazmi viažucimi sa na jeho
obsah. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je v tomto zmysle rozhodujúca sama
existencia spisu a procesnú možnosť označiť ho za dôkaz, nie konkrétne rozhodnutie tvoriace
jeho súčasť a otázka, či žalovaný o tomto rozhodnutí a jeho dôvodoch vedel. Subjektívny,
ničím nepodložený predpoklad žalovaného o tom, ako a s akými výsledkami by asi prebiehalo
dokazovanie súdom, pokiaľ by predmetný spis označil za dôkaz, nie je z uvedeného hľadiska
právne významný. Na podstate tohto právneho záveru dovolacieho súdu (aj so zreteľom na to,
čo žalovaný sám označil za nesplnenie „základného predpokladu výstavby bytov“), nemôže
nič zmeniť skutočnosť, že žalovaný mal údajne vedomosť iba o vydaní (neskoršieho)
rozhodnutia o zastavení konania, nie však (ako tvrdí) aj o vydaní skoršieho rozhodnutia
o prerušení predmetného konania a dôvodoch tohto rozhodnutia. Dovolací súd sa preto
nestotožnil s jeho názorom, že z hľadiska existencie dôvodu obnovy konania v zmysle § 228
ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p. nie je významné to, že žalovaný vedel o konaní pred Okresným úradom v Poprade č. O., ale to, že nepoznal obsah rozhodnutia tohto úradu a dôvody vedúce
k prerušeniu konania.
K tejto časti odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu treba dodať, že v danom
prípade išlo o návrh na obnovu konania, ktorým bol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
vydaný v sporovom konaní. Ide o druh civilného procesu, v ktorom zodpovednosť
za výsledok konania spočíva predovšetkým na účastníkoch konania. Ide o zásadu, ktorá sa
označuje ako „vigilantibus iura“ („každý nech si stráži svoje práva“), z ktorej okrem iného
vyplýva priama závislosť ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania od ich
súčinnosti.
5. Vychádzajúc z obsahu dovolania a s prihliadnutím na dovolateľom zvolené
formulácie možno uzavrieť, že ostatné dôkazy (výpovede svedkov a listiny, na ktoré žalovaný
poukázal v dovolaní) mali mať iba sekundárny význam – v ich prípade nešlo ani podľa
vysvetlenia žalovaného o „novú okolnosť“, iba o dôkazy, ktorými malo byť preukázané, že
sa o „novej okolnosti“ (dôvodoch prerušenia konania pred okresným úradom) dozvedel až
v roku 2010. Pokiaľ ale účastník zo svojej viny neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom
konaní, je vylúčený aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať (R 72/1954).
6. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že procesným
postupom súdov nižších stupňov nedošlo v prípade žalovaného k odňatiu možnosti pred
súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).
I keď právne závery súdov nižších stupňov o podaní návrhu na obnovu konania
po uplynutí subjektívnej lehoty v zmysle § 230 ods. 1 O.s.p. nie sú v danom prípade celkom
primerané, lebo rozhodujúcim bolo nepreukázanie existencie nových skutočností, rozhodnutí
alebo dôkazov, je z pohľadu dovolacieho súdu správna výsledná právna úvaha súdov, že
neboli splnené predpoklady pre obnovu konania.
7. Dovolateľ napadol uznesenie odvolacieho súdu „v celom rozsahu“, to znamená, že
napadol aj jeho výrok o trovách konania. Procesnú prípustnosť dovolania proti uzneseniu
odvolacieho súdu o trovách konania ale vylučuje priamo zákon – viď § 239 ods. 3 O.s.p.
Navyše, v danom prípade je napadnutým zrušujúci výrok uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorému je dovolanie prípustné iba z dôvodov uvedených v § 237 O.s.p. (viď R 34/1995).
Keďže ani pri rozhodovaní o trovách konania nedošlo k procesnej vade konania vymenovanej
v § 237 O.s.p., je dovolanie žalovaného procesne neprípustné aj v tejto časti.
8. Podľa názoru dovolateľa došlo k procesnej vade konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. tým, že súdy oboch nižších stupňov vychádzali z nedostatočne zisteného
skutkového stavu veci. Procesná vada, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie, je relevantný
dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní. Sama táto
vada ale prípustnosť dovolania nezakladá.
9. Obdobne nesprávne právne posúdenie veci, ktoré dovolateľ súdom tiež vytýka, je
relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorý ale nezakladá prípustnosť
dovolania.
10. Pokiaľ dovolateľ namieta, že v konaní o návrhu na obnovu konania sa súdy
nedostatočne zaoberali ním nastolenou otázkou, či „ďalšie dokazovanie k základu nároku alebo k predbežným otázkam spoluzavinenia poškodeného, resp. prezumpcie zavinenia
škodcu, je možné viesť v ďalšom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie výšky nároku bez toho, aby sa musel uplatniť návrh na obnovu konania“, dovolací súd uvádza, že
vo fáze občianskeho súdneho konania označenej ako iudicium rescindens sa môžu (a aj
v danej veci sa mali) riešiť iba právne otázky týkajúce sa prípustnosti návrhu na obnovu
konania.
11. Pri skúmaní prípustnosti dovolania žalovaného bolo zistené, že tento opravný
prostriedok žalovaného nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je
podaný proti žiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., v dovolacom konaní
nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a nepreukázala
sa žalovaným tvrdená existencia procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie
prípustné.
V dovolacom konaní bol procesne úspešný žalobca a vzniklo mu právo na náhradu
trov dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobca v dovolacom konaní nepodal
návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto mu dovolací súd
náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. augusta 2011
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková