Najvyšší súd  

3 Cdo 97/2010

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Doc. Ing. M. D. J., CSc., bývajúceho v B., zastúpeného Mgr. V. Š., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému S. T., a.s., so sídlom v B., IČO: X., o zaplatenie 763,46 € (23 000 Sk) s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18 C 93/2006, o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 22. októbra 2009 sp. zn. 9 Co 195/2008, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 21. júna 2007 č.k. 18 C 93/2006-74 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 763,46 €

(23 000 Sk) s príslušenstvom ako bezdôvodné obohatenie získané na jeho úkor. Súd prvého

stupňa dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že žalovanému plnil bez právneho

dôvodu. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil tým, že žalobca

mu zaplatil poplatok za medzinárodné hovory, ktoré boli zrealizované bez vedomia žalobcu

a v dôsledku neoprávneného zásahu tretej osoby do nastavenia modemu slúžiaceho na pripojenie

žalobcu do internetovej siete. Súd vychádzal z toho, že žalobca plnil žalovanému za službu

poskytovanú na základe zmluvy o pripojení z 13. februára 2004 uzatvorenej podľa § 43 zákona

č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zmluva o pripojení“) a tiež na základe Všeobecných podmienok spoločnosti S. t., a.s. na poskytovanie

verejnej telekomunikačnej služby „Internet ST Online“ (ďalej len „všeobecné podmienky“), teda nie bez právneho dôvodu. Žalovanému nepriznal súd náhradu trov konania, lebo nepodal návrh

na jej priznanie.  

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 22. októbra 2009 sp. zn.  

9 Co 195/2008 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 O.s.p.). Aj podľa

právneho názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne

obohatil. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný vyúčtoval

poplatok za medzinárodné telefónne volanie v súlade so zmluvou o pripojení a tiež všeobecnými

podmienkami. Žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania vzhľadom na to, že

nepodal návrh na priznanie tejto náhrady.  

Proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Žiadal

napadnutý výrok zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Namietal, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ O.s.p.), a to tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené – odvolací súd sa v ňom dostatočne nevyporiadal s konkrétnymi skutkovými a právnymi

námietkami žalobcu. Podľa dovolateľa je prekonaný názor považujúci nedostatky v odôvodnení

súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu konania (R 111/98). Podľa žalobcu výsledky konania

nedávali podklad pre záver odvolacieho súdu, že žalobca nie je nositeľom žalobou uplatňovaného

nároku na peňažné plnenie. V závere dovolania vyslovil názor, že v občianskom súdnom konaní

môže súd konštatovať, že určité konanie napĺňa skutkovú podstatu trestného činu, i keď žalobca

nepodal trestné oznámenie na tretiu osobu, ktorá protiprávne zasiahla do programového

vybavenia počítača žalobcu.  

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že ako poskytovateľ internetového pripojenia

poskytuje prístup do verejnej siete, ktorá nie je jeho vlastníctvom; nemá však možnosť ovplyvniť

inštaláciu tzv. dialeru do počítačov užívateľov. Žiadal, aby dovolaním napadnuté rozhodnutie

(smerujúce navyše proti správnemu a zákonnému rozhodnutiu) bolo odmietnuté ako procesne

neprípustné.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1

O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolací súd považuje za potrebné úvodom zdôrazniť, že dovolanie má v systéme

opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, aj to však nie v každom prípade, ale iba ak podanie dovolania výslovne

pripúšťa zákon. Dovolanie je procesný prostriedok, ktorým zákon vytvára účastníkovi konania

procesnú možnosť, aby (iba) v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, spochybnil

opodstatneným uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania

odvolacieho súdu a dosiahol nápravu prípadných vád alebo nesprávností napadnutého

rozhodnutia. Dovolací súd ale nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať

akékoľvek rozhodnutie.  

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku. Podľa § 238

ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné

tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje

proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo

ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolaním žalobcu je napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1 až 3

O.s.p.; prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Vzhľadom na to by prípustnosť dovolania žalobcu prichádzala do úvahy, len ak by

v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu odvolacieho

súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či odvolací súd svojím postupom (ne)odňal

dovolateľovi možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne

záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv

účastníka občianskeho súdneho konania. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred

súdmi nižších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou žalovanému realizáciu

jeho procesných práv.  

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať

sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom

rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou

k porušeniu ústavou chránených práv (viď napr. III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).

Vzhľadom na námietky dovolateľa bolo potrebné v dovolacom konaní vyriešiť otázku, či

(prípadné) nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania

v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.

Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich

možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu

ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj

možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní.

V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky

súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť

procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám

konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok

osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania

(viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.).

Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných

vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. „Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“ považuje ale – na rozdiel od procesných vád

vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia § 237

písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997,

v zmysle ktorého „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver

riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru

dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej

veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Dovolací súd

nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že je neudržateľný názor zaujatý v judikáte R 111/1998. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní

vždy dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.  

3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti

rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom

vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad

rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008, 4 Cdo 310/2009 a 5 Cdo 290/2009).  

Navyše (dovolací súd to iba poznamenáva), súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces (IV. ÚS 115/03). V danom prípade odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,

stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,

obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých

vyvodil svoje právne závery. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho

rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší

súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú

v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd

v napadnutom rozsudku v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata odvolacích

námietok žalobcu. Pokiaľ dovolateľ tvrdí, že odvolací súd sa s nimi riadne nevysporiadal,

dovolací súd poukazuje na obsah dovolaním napadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd vysvetlil podstatu záveru, z ktorého vychádzal, že totiž žalobca neplnil bez právneho dôvodu, ale

na základe zmluvy o pripojení. K tvrdeniu žalobcu, že k telefónnym hovorom došlo bez jeho

vedomia a v dôsledku neoprávneného zásahu tretej osoby, dovolací súd poukazuje na vysvetlenie

dané odvolacím súdom a pripomína, že zmluvou o pripojení a v nadväznosti na všeobecné

podmienky sa žalobca zaviazal platiť za (každé) sprístupnenie a poskytovanie verejnej

telekomunikačnej služby Internet ST Online na jeho koncové zariadenie. Dovolací súd vzhľadom

na vyššie uvedené uzatvára, že odvolací súd v danom prípade vysvetlil podstatu a dôvody svojho

rozhodnutia spôsobom, ktorý zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p.

Keďže prípustnosť dovolania žalobcu nevyplýva z § 238 a § 237 O.s.p., Najvyšší súd

Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218

ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné.

Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať otázkou vecnej

správnosti napadnutého výroku rozsudku odvolacieho súdu, ani opodstatnenosťou tých

dovolacích námietok žalobcu, ktorými spochybňoval správnosť skutkových a právnych záverov

odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní vzniklo procesne úspešnému žalovanému právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov dovolacieho

konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. septembra 2010

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková