3 Cdo 97/2009
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu L., s.r.o. so sídlom v K., IČO: X., zastúpeného JUDr. A. B., advokátkou so sídlom v K., proti žalovanému N., s.r.o. so
sídlom v K., IČO: X., zastúpenému JUDr. I. V., advokátom so sídlom v K., o zaplatenie
1 502,13 € (45 253,20 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod
sp. zn. 12 C 887/2002, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
z 28. februára 2008 sp. zn. 5 Co 370/2006, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach
z 28. februára 2008 sp. zn. 5 Co 370/2006 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu
45 253,20 Sk s príslušenstvom, ktorá predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktoré
získal tým, že od neho prijal nájomné za mesiac august 1998 zaplatené 5. augusta 1998
v uvedenej výške. Žalobca v danom prípade plnil na základe neplatnej zmluvy (§ 39
Občianskeho zákonníka) a žalovaný je povinný vydať mu bezdôvodné obohatenie získané na
jeho úkor (§ 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka).
Okresný súd Košice II rozsudkom zo 4. mája 2006 č.k. 12 C 887/2002-274 v spojení
s opravným uznesením zo 16. júna 2006 č.k. 12 C 887/2002-288 uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi do 3 dní 45 253,20 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania ročne
z dlžnej sumy od 6. augusta 1998 do zaplatenia a v rovnakej lehote mu nahradiť trovy
konania. Vychádzal z toho, že Okresný úrad Košice I ako prenajímateľ a N., s.r.o. ako
nájomca uzavreli 12. decembra 1997 zmluvu o nájme nehnuteľností (objektu bývalej materskej škôlky v K.) v katastrálnom území K. zapísaných na liste vlastníctva č. X. ako
parcela č. X. až X. a X. a ako budova súpisné č. X. (ďalej len „zmluva o nájme
nehnuteľností“). Zmluvou o nájme nebytových priestorov uzavretou 30. septembra 1998
medzi žalovaným (ako prenajímateľom) a žalobcom (ako nájomcom) boli prenajaté nebytové
priestory nachádzajúce sa v predmetnom objekte za účelom vykonávania obchodnej činnosti
a činností s tým spojených; žalovaný ale voči žalobcovi vystupoval ako prenajímateľ fakticky
už od 1. januára 1998 (ďalej len „zmluva o nájme nebytových priestorov“). Súd prvého
stupňa mal výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že objekt bývalej materskej
škôlky nebol v čase uzavretia zmluvy o nájme nehnuteľností vo vlastníctve Slovenskej
republiky a v správe Okresného úradu Košice I, lebo v zmysle zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí s účinnosťou od 1. mája 1991 prešiel do vlastníctva Mesta Košice. Išlo
o nehnuteľnosť patriacu predškolskému zariadeniu (§ 3 písm. d/ zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí) a keďže ju Okresný úrad Košice I nebol oprávnený prenajať žalovanému, je
neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka) nielen zmluva o nájme nehnuteľností, ale tiež zmluva
o nájme nebytových priestorov. Pokiaľ žalobca zaplatil žalovanému spornú sumu, žalovaný sa
prijatím tohto plnenia z neplatného právneho úkonu na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil
(§ 451 Občianskeho zákonníka) a je povinný vydať mu bezdôvodné obohatenie. Námietku
premlčania vznesenú žalovaným súd nepovažoval za dôvodnú, lebo žalobca svoj nárok uplatnil v zákonnej lehote. Za nedôvodnú považoval aj obranu žalovaného, ktorý namietal, že
v petite žaloby nie je vyjadrená synalagmatickosť záväzku a že by právu žalobcu na
zaplatenie požadovanej sumy malo korešpondovať právo žalovaného na zaplatenie úhrady za
užívanie predmetu „nájmu“. Výrok o príslušenstve pohľadávky odôvodnil súd prvého stupňa
poukazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 28. februára 2008
sp. zn. 5 Co 370/2006 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením
zo 16. júna 2006 zmenil tak, že žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania. V odôvodnení
uviedol, že sa plne stotožnil so správnym záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade
nedošlo k premlčaniu žalobou uplatneného práva žalobcu. Doplnil dokazovanie stanoviskom
Mesta Košice za účelom zistenia dôvodu, pre ktorý Okresný úrad Košice I odovzdal objekt
bývalej materskej škôlky Mestu Košice až po dlhom časovom odstupe – delimitačným
protokolom z 20. júna 2000, a dospel k záveru, že Okresný úrad Košice I mal až do
odovzdania tohto objektu postavenie oprávneného držiteľa. K zmene oprávnenej držby došlo až uvedeným delimitačným protokolom. Vzhľadom na to nie je neplatná zmluva o nájme
nehnuteľností ani zmluva o nájme nebytových priestorov. Z týchto dôvodov rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol. Rozhodol tiež o náhrade trov celého konania (§ 142
ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 2 O.s.p.).
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca s odôvodnením, že
napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). Nesúhlasil s právnym záverom odvolacieho súdu o platnosti zmluvy o nájme
nehnuteľností ani s jeho názorom, že Okresný úrad Košice I mal v čase uzavretia tejto zmluvy
postavenie oprávneného držiteľa (§ 130 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ odvolací súd
považoval Okresný úrad Košice I za oprávneného držiteľa (z dôvodu, že k zmene držby došlo
až delimitačným protokolom z 20. júna 2000), mal brať zreteľ na to, že Okresný úrad
Košice I bol v takom prípade povinný pri uzatváraní zmlúv postupovať v súlade s vtedy
platnými právnymi predpismi. Z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, či odvolací súd
považoval Okresný úrad Košice I za oprávneného držiteľa nehnuteľného majetku štátu alebo
nehnuteľného majetku Mesta Košice. V zmysle vyjadrenia Krajského úradu v Košiciach z 21. novembra 2003 (č.l. 74 a 75 spisu), sa na platnosť zmluvy o nájme nehnuteľného
majetku štátu vyžaduje súhlas krajského úradu (zákon č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu
v znení neskorších predpisov), ktorý v tomto prípade nebol daný. Odvolací súd ale na to
neprihliadol. Aj keby Okresný úrad Košice I vystupoval ako oprávnený držiteľ nehnuteľného
majetku Mesta Košice, v zmysle platného Štatútu Mesta Košice nemohol byť oprávnený
disponovať nehnuteľným majetkom voči tretím osobám (§ 29 ods. 1 písm. f/ štatútu, § 35
ods. 2 písm. e/ a f/ štatútu). Vzhľadom na uvedené dovolateľ zastával názor, že zmluva
o nájme nehnuteľností je neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Žiadal preto
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie zamietnuť a priznať mu náhradu
trov dovolacieho konania. Dovolacie námietky žalobcu označil za neopodstatnené. Predmetné
nehnuteľnosti boli na základe § 3 písm. d/ zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vo
vlastníctve mesta Košice od účinnosti tohto zákona, teda od l. mája 1991; to však bolo zistené
až v rokoch 1999 – 2000. Keďže „v rozhodnom čase nešlo o majetok štátu“, nevyžadovalo sa
pri jeho nájme dodržanie postupu v zmysle zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu.
Námietka nesúladu nájomnej zmluvy so Štatútom mesta Košice nemá preto právnu
relevanciu. Mesto Košice sa „dozvedelo“ o svojom vlastníckom práve k predmetnému nehnuteľného majetku najskôr v roku 1999. Okresný úrad Košice I preto nemohol postupovať
ako oprávnený držiteľ v roku 1997 pri uzatváraní zmluvy o nájme nehnuteľností podľa
ustanovení upravujúcich uzatváranie nájomných zmlúv obcami. Navyše, Štatút mesta Košice
nie je zákon a prípadný rozpor zmluvy s týmto štatútom nemá za následok neplatnosť
zmluvy. Odvolací súd správne posúdil zmluvu o nájme nehnuteľností podľa Občianskeho
zákonníka – jej predmetom boli totiž pozemky a stavba. Nešlo o nájom nebytových
priestorov, ako sa mylne domnieval žalobca. V závere vyjadrenia žalovaný poukázal na
ustálenú judikatúru súdov, v zmysle ktorej zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme
nebytových priestorov sa nevzťahuje na zmluvy o nájme pozemkov a stavieb ani vtedy, ak ich
súčasťou sú nebytové priestory (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
M Cdo 251/2002).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátkou
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie je
dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
Vzhľadom na § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal či v konaní nedošlo
k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p., prípadne k tzv. iným vadám konania majúcim za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
1. O procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
O odňatie možnosti účastníka pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ide v prípade
procesne nesprávneho postupu súdu, ktorým účastníkovi znemožnil realizáciu jeho
procesných oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní. Podľa právneho názoru
dovolacieho súdu došlo v prejednávanej veci k tejto vade.
V zmysle § 372p O.s.p. sa na konania začaté pred 15. októbrom 2008 použijú predpisy
účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak. S účinnosťou od uvedeného dňa
v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. platí, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre
rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu
tohto ustanovenia vyjadrili. Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej
správy k zákonu č. 384/2008 Z.z., bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých
rozhodnutí. Predmetné ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že účastník
bude môcť až po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu.
Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. mandukčnej povinnosti opravného
súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať pred
odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní
odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd
mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.
Súd prvého stupňa v prejednávanej veci dospel k názoru, že zmluva o nájme
nehnuteľností je neplatná, lebo ju uzavrel ten, kto nebol oprávnený vystupovať ako
prenajímateľ. Obsah odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa svedčí o akcentovaní toho, že
zmluvu o nájme nehnuteľností bol ako prenajímateľ oprávnený uzavrieť len vlastník
nehnuteľností (§ 123 Občianskeho zákonníka), ktorým Okresný úrad Košice I v čase urobenia
tohto úkonu nebol (ani nekonal za vlastníka). Aplikácia ustanovenia § 130 ods. 2
Občianskeho zákonníka nebola v konaní na súde prvého stupňa zvažovaná.
Odvolací súd na rozdiel od prvostupňového súdu dospel k názoru, že zmluva o nájme
nehnuteľností je platná, i keď ju uzavrela osoba odlišná od vlastníka. Ten, kto v uvedenej zmluve vystupoval ako prenajímateľ, vykazoval totiž znaky oprávneného držiteľa v zmysle
§ 130 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t.j. subjektu oprávneného nehnuteľnosti prenajať.
Odvolací súd teda aplikoval súdom prvého stupňa neaplikovaný § 130 ods. 2
Občianskeho zákonníka a toto ustanovenie považoval pri svojom rozhodovaní za osobitne
významné. V súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. mal preto účastníkov konania pred rozhodnutím
vyzvať, aby sa k možnej aplikácii § 130 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyjadrili. Zo spisu ale
vyplýva, že odvolací súd takto nepostupoval a žalobcovi nevytvoril procesnú možnosť
vyjadriť sa k aplikácii tohto ustanovenia. Jeho postup mal preto za následok procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 23. novembra 2010 sp. zn. 5 Cdo 50/2010, resp. uznesenie tohto súdu
z 25. novembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 37/2010).
2. Tzv. iná (než v § 237 O.s.p. uvedená) vada konania je dôsledkom a vonkajším
prejavom procesného nedostatku, ktorý je významný, pokiaľ mal za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). O vadu tejto povahy ide tiež v prípade
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu (R 111/1998).
Aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157
ods. 3 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery.
Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj prostriedkom kontroly
v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje
náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.
Ak zákon neustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník, najmä
má tiež právo na plody a úžitky z veci po dobu oprávnenej držby (§ 130 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Vo väzbe na § 123 Občianskeho zákonníka to znamená, že oprávnený držiteľ má
aj právo vec prenajať.
Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva
plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo
opätovný výkon. Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí; pri pochybnostiach sa predpokladá, že
držba je oprávnená (porovnaj § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neoprávneným je teda
držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť) dobromyseľný o tom, že
mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba sa zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva,
že je vlastníkom držanej veci. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný; ospravedlniteľným
je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti toho – ktorého prípadu od každého
vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný.
Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, nemôže byť držiteľom oprávneným.
Ospravedlniteľným omylom môže byť výnimočne aj právny omyl. Omyl tejto povahy spočíva
v neznalosti alebo v nedokonalej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho
vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Omyl
vychádzajúci z neznalosti (nedokonalej znalosti) jednoznačného ustanovenia zákona nie je
ospravedlniteľný. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že sama neznalosť
inak jasného a nepochybného ustanovenia zákona nie je pri robení právneho úkonu
ospravedlniteľná, lebo pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa predpokladá, že každý sa
oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.
Otázku, či držiteľ veci je (bol) oprávnený alebo neoprávnený, treba v každom prípade
riešiť z objektívneho hľadiska. Pri jej riešení je vždy potrebné vziať do úvahy, či držiteľ pri
bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, (ne)mal alebo (ne)mohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec
patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami,
ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí.
Záver odvolacieho súdu, že Okresný úrad Košice I mal v danom prípade postavenie
oprávneného držiteľa v zmysle § 130 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nie je v napadnutom
rozsudku (napriek jeho pomerne rozsiahlemu odôvodneniu) bližšie vysvetlený:
a/ Odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
neuviedol, na základe čoho dospel k právnemu názoru, že Okresný úrad Košice I v súvislosti s významnou zmenou v právnom poriadku Slovenskej republiky (znamenajúcou prechod
značnej časti majetku štátu na obce), ku ktorej došlo prijatím zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí účinného od 1. mája 1991, pri bežnej opatrnosti, ktorú bolo možné od takéhoto
orgánu požadovať, ani po 6 rokoch od účinnosti uvedeného zákona objektívne nemal alebo
nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že nehnuteľnosti (objekt bývalej materskej
škôlky), ktoré prenajíma, nie sú už vo vlastníctve štátu.
b/ Subjektom držby môžu byť tak osoby fyzické, ako aj osoby právnické. Pokiaľ
v prípade fyzických osôb nevznikajú v praxi výkladové problémy z hľadiska oprávnenosti
držby, je v prípade právnických osôb situácia komplikovanejšia, lebo zo samej podstaty
právnických osôb vyplýva, že pri nich nejestvuje vlastné vnútorné presvedčenie právnickej
osoby, že určitá vec jej patrí. Za právnickú osobu robia právne úkony ich štatutárne orgány
a aj iní pracovníci alebo členovia (viď § 20 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd
pri výklade svojich právnych úvah nevysvetlil, ako riešil túto právnu otázku (tieto právne
otázky) a správanie koho (na strane prenajímateľa) ho viedlo k záveru, že Okresný úrad
Košice I bol pri uzatváraní zmluvy o nájme nehnuteľností konal ako dobromyseľný držiteľ.
K obom predchádzajúcim odsekom dovolací súd dodáva, že samo stanovisko Mesta
Košice o príčine vypracovania delimitačného protokolu o prechode objektu bývalej materskej
škôlky na Mesto Košice až 20. júna 2000 (č.l. 312 spisu), ktoré odvolací súd považoval pri
rozhodovaní za osobitne významné, podáva obraz o dĺžke obdobia, po ktorú bola nedoriešená
otázka vlastníctva v prípade konkrétnej nehnuteľnosti, nedáva ale žiadny podklad pre záver
o dobromyseľnosti držby Okresného úradu Košice I v čase uzavretia zmluvy o nájme
nehnuteľností.
3. Žalobca v dovolaní namietal, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav
aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
4. So zreteľom na procesné vady konania uvedené v bodoch 1. a 2., s prihliadnutím na
ktoré prichádzalo do úvahy len zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu,
dovolací súd nepristúpil k posúdeniu správnosti právnych záverov, na ktorých spočíva
rozsudok odvolacieho súdu. Procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. totiž vedie vždy
k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie a nepreskúmateľné rozhodnutie súdu nižšieho stupňa
neumožňuje opravnému súdu preskúmať správnosť v ňom prijatých záverov.
Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. marca 2011
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková