UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci súdnej úschovy zložiteľa INA Kysuce, spol. s r.o., so sídlom v Kysuckom Novom Meste, Dr. G. Schaefflera 1, pre príjemcov 1/ BL SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom v Nitre, Mostná 72, zastúpeného AK Gavorová a partner, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Lombardiniho 22B, 2/ Ing. A. S., CSc., bývajúceho v Bratislave, Nové záhrady III/6, zastúpeného JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom so sídlom v Bratislave, Kutlíkova 17, o úschovu 165.023,23 € za účelom splnenia záväzku, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 0 Nca 1/2002, o dovolaní a odvolaní príjemcu 2/ proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2015 sp. zn. 7 CoD 13/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Konanie o odvolaní z a s t a v u j e.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho a odvolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Žilina uznesením z 11. septembra 2014 č.k. 0 Nca 1/2002-356 vydal sumu 165.023,23 € príjemcovi 1/ a upravil učtáreň súdu, aby ju po právoplatnosti uznesenia a na základe poukazu príjemcovi 1/ vyplatila. Rozhodnutie odôvodnil tým, že uvedená suma (ďalej len „predmet úschovy“) bola uznesením z 5. júna 2003, právoplatným 28. júna 2003, prijatá do úschovy súdu za účelom splnenia záväzku zložiteľa (§ 185a a nasl. O.s.p.). Príjemca 1/ podaním z 15. novembra 2004 požiadal o vydanie predmetu úschovy, s čím zložiteľ súhlasil, a súhlas príjemcu 2/ s týmto vydaním bol nahradený súdnym rozhodnutím (rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 5. apríla 2013 č.k. 23 Cb 368/2009-400, právoplatným 30. júna 2014). Boli tak splnené všetky zákonné podmienky pre vydanie predmetu úschovy príjemcovi 1/.
2. Krajský súd v Žiline uznesením z 30. apríla 2015 sp. zn. 7 CoD 13/2014 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a zamietol návrh príjemcu 2/ na prerušenie konania. Poukázal na skutočnosť, že spor o vydanie predmetu úschovy jednému z príjemcov bolvyriešený rozhodnutím súdu (rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 25. júna 2002 č.k. 25 Cb 261/2000-91 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 20. mája 2003 č.k. 25 Cb 261/2000-107, právoplatnými 27. septembra 2006), určujúcim neplatnosť dohody o postúpení pohľadávky z 26. júla 2000, uzatvorenej medzi právnymi predchodcami príjemcov 1/ a 2/, na základe ktorej si príjemca 2/ predmet úschovy nárokoval. Návrh príjemcu 2/ na prerušenie odvolacieho konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ zamietol s odôvodnením, že podanie dovolania voči právoplatnému a vykonateľnému rozhodnutiu v inom konaní nemožno považovať za riešenie otázky, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 149 ods. 1 O.s.p.
3. Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podal príjemca 2/ dovolanie, odôvodnené podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Proti výroku, ktorým odvolací súd zamietol návrh príjemcu 2/ na prerušenie konania, podal príjemca 2/ odvolanie, odôvodnené podľa § 205 ods. 2 písm. h/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. a/ a h/ O.s.p. Namietal, že súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal jeho návrhom na prerušenie konania, ktorý podal súčasne s odvolaním proti rozhodnutiu tohto súdu. Odňal mu tak právo „konať o prerušení konania“ a tým aj o veci samej. O návrhu na prerušenie konania rozhodol „z neznámych príčin“ až odvolací súd, ktorý navyše nepripustil proti svojmu rozhodnutiu odvolanie. S ohľadom na § 111 ods. 1 O.s.p. však rozhodnutie odvolacieho súdu ani nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Z týchto dôvodov žiadal, aby dovolací súd dovolaním napadnutý výrok uznesenia odvolacieho súdu zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie, a odvolaním napadnutý výrok uznesenia odvolacieho súdu zrušil, „konanie odvolacieho súdu o návrhu na prerušenie konania zastavil, a vec vrátil na rozhodnutie prvostupňovému súdu“.
4. Zložiteľ sa k dovolaniu ani odvolaniu príjemcu 2/ nevyjadril.
5. Príjemca 1/ vo svojich vyjadreniach k dovolaniu a odvolaniu uviedol, že vady konania tvrdené príjemcom 2/ nie sú dané. Rozhodnutím o vydaní predmetu úschovy sa prvostupňové konanie skončilo, preto o návrhu na prerušenie konania - ktorý bol podaný súčasne s odvolaním, teda po (resp. pri) začatí odvolacieho konania - už nemohol rozhodnúť súd prvého stupňa, ale až odvolací súd. Postup odvolacieho súdu, ktorým tento rozhodol o odvolaní aj o návrhu na prerušenie konania súčasne, plne zodpovedá zákonu, ustálenej rozhodovacej praxi odvolacích súdov, ako aj zásade hospodárnosti konania. Dovolanie príjemcu 2/, smerujúce proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, navrhol odmietnuť ako procesne neprípustné, a konanie o odvolaní zastaviť z dôvodu funkčnej nepríslušnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
6. Dovolanie bolo podané pred 30. júnom 2016 v konaní o úschovách.
6.1. Na konania vo veciach (notárskych) úschov sa s účinnosťou od 1. júla 2016 vzťahuje Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). Podľa § 396 ods. 3 CMP sa konania o úschovách, začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, dokončia podľa doterajších predpisov, t.j. podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací skúmal, či je dovolanie príjemcu 2/ procesne prípustné.
8. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p.
9. Dovolanie príjemcu 2/ smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré nemá znaky tých uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s., proti ktorým bolo dovolanie procesne prípustné.
10. Dovolanie príjemcu 2/ by vzhľadom na vyššie uvedené bolo prípustné iba ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 O.s.p. 10.1. Dovolateľ nenamietal, že v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.; vady tejto povahy nevyšli v dovolacom konaní najavo. 10.2. Podľa názoru dovolateľa bolo konanie postihnuté vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., spočívajúcou v tom, že o jeho návrhu na prerušenie konania rozhodol až odvolací súd, čím mu bola odňatá možnosť konať o jeho návrhu aj o veci samej pred súdom prvého stupňa. K namietanej vade dovolací súd uvádza, že vzhľadom na charakter konania (konanie o úschove) sa konanie na súde prvého stupňa skončilo 19. septembra 2014, kedy bolo uznesenie o vydaní predmetu úschovy doručené poslednému z účastníkov konania. Príjemcovi 2/ bolo uvedené uznesenie doručené 18. septembra 2014, preto nebolo možné konanie prerušiť na základe jeho návrhu, ktorý bol súdu prvého stupňa doručený až 3. októbra 2014, navyše na jednej listine spolu s odvolaním proti uvedenému uzneseniu. Doručením odvolania sa vo veci začalo odvolacie konanie, v ktorom o návrhu na prerušenie konania mohol rozhodnúť už len odvolací súd. Vada podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je preto namietaná nedôvodne.
11. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie príjemcu 2/, ktoré bolo podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 procesne neprípustné, nevyvolalo účinok sledovaný dovolaním (možnosť uskutočniť meritórny dovolací prieskum), ktorý by zostal zachovaný aj po tomto dni (§ 395 ods. 2 CMP). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto jeho dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 2 ods. 1 CMP a § 447 písm. c/ Civilného sporového poriadku.
1 2. Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej skúmal, či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní príjemcu 2/ podanom pred 30. júnom 2016 proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bol zamietnutý návrh príjemcu 2/ na prerušenie konania. Pri skúmaní podmienok odvolacieho konania postupoval v zmysle prechodných ustanovení § 395 ods. 1, 2 CMP. 12.1. Podľa § 395 ods. 1 CMP platí, že ak § 396 CMP neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 12.2. Podľa § 395 ods. 2 CMP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 12.3. Ustanovenie § 396 CMP s dopadom na predmetnú vec „neustanovuje inak“.
13. Odvolanie je procesný úkon účastníka, ktorým prejavil vôľu dosiahnuť účinok spočívajúci v uskutočnení odvolacieho prieskumu. Najvyšší súd Slovenskej republiky, skúmajúc, či podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 vyvolalo odvolanie príjemcu 2/ tento účinok, konštatuje, že odvolaním bolo možné napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa. V danom prípade bolo odvolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu; najvyšší súd nebol funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu odvolacieho súdu (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Nedostatok funkčnej príslušnosti znamenal neodstrániteľnú absenciu podmienky konania, preto najvyšší súd v podobných prípadoch konania zastavoval podľa § 103 a § 104 ods. 1 O.s.p. (viď napríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Co 4/2004). Podaním odvolania príjemcu 2/ preto nenastal ním sledovaný účinok, ktorý by v zmysle § 395 ods. 2 CMP zostal zachovaný aj po 1. júli 2016.
14. O nároku na náhradu trov dovolacieho a odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 52 CMP.
15. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.