Najvyšší súd Slovenskej republiky
3 Cdo 91/2009
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky D. K. G., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. D. M., advokátkou so sídlom v B., proti odporcovi Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Mierová č. 19, o určenie
neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a o určenie neplatnosti
kvalifikačnej skúšky, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 13 C 130/2005,
o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 7. októbra 2008 sp.
zn. 14 Co 351/2008, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo 7. októbra 2008 sp. zn. 14 Co 351/2008 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II
zo 4. februára 2008 č.k. 13 C 130/2005-117 a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 4. februára 2008 č.k. 13 C 130/2005-117
zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala 1/ určenia neplatnosti
štátnozamestnaneckého pomeru k 31. marcu 2005 a 2/ určenia neplatnosti kvalifikačnej
skúšky do stálej štátnej služby zo 16. novembra 2004. Odporcovi právo na náhradu trov
konania nepriznal. Rozhodol tak po zistení, že navrhovateľka bola s odporcom
v štátnozamestnaneckom pomere, ktorý jej vznikol 1. júla 2002 rozhodnutím ministra
hospodárstva SR o vymenovaní do štátnej služby. Rozhodnutím o predĺžení dočasnej štátnej
služby táto jej bola predĺžená do dňa vykonania skúšky, najneskôr do 31. marca 2005.
Navrhovateľka 16. novembra 2004 absolvovala kvalifikačnú skúšku do stálej štátnej služby
pred skúšobnou komisiou; podľa zápisnice o vykonaní kvalifikačnej skúšky navrhovateľka požiadavkám kvalifikačnej skúšky nevyhovela. Jej štátnozamestnanecký pomer skončil na
základe zákona dňa 31. marca 2005 z dôvodu uplynutia dočasnej služby, keďže nevyhovela
požiadavkám kvalifikačnej skúšky. Zamietnutie návrhu v časti o určenie neplatnosti
kvalifikačnej skúšky súd odôvodnil tým, že nedoručenie pozvánky v lehote podľa smernice
a samoštúdium navrhovateľky, ktorá o inú formu prípravy nežiadala a na skúšku využívala
neplatené služobné voľno, nespôsobuje neplatnosť samotnej skúšky. Keďže navrhovateľka
úspešne nevykonala kvalifikačnú skúšku, jej štátnozamestnanecký pomer skončil zo zákona
[§ 43 ods. 1 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe (ďalej len „zákon o štátnej
službe“)], súd preto návrh ako nedôvodný zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
§ 142 ods. 1 O.s.p.; úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože mu
v konaní žiadne trovy nevznikli.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľky rozsudkom zo 7. októbra 2008
sp. zn. 14 Co 351/2008 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odporcovi nepriznal náhradu
trov odvolacieho konania. Rozhodnutie odôvodnil neexistenciou naliehavého právneho
záujmu na určení neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý skončil zo
zákona uplynutím stanovenej lehoty podľa § 154a zákona o štátnej službe bez toho, aby bolo
potrebné o tom vydať samostatné rozhodnutie, pretože nastal zákonom predpokladaný právny
stav spojený s uplynutím času. Tiež nie je daný ani naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti kvalifikačnej skúšky za situácie, keď navrhovateľka nevyužila všetky zákonné
možnosti prostriedkami správneho súdnictva v zákonom stanovených lehotách. Odvolací
súd zároveň vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu v nasledovných
otázkach: (1) či je daný naliehavý právny záujem na určovacom petite o neplatnosť
kvalifikačnej skúšky podľa § 154 ods. 2, 3 zákona o štátnej službe za situácie, kedy
navrhovateľ nepodal žalobu podľa § 247 O.s.p. spojení s § 3 ods. 4 zákona o štátnej službe na
preskúmanie správnosti postupu správneho orgánu, či boli splnené zákonné podmienky na
pripustenie navrhovateľa na vykonanie skúšky a bol dodržaný zákonný postup v priebehu
vykonania skúšky, (2) či v prípade existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej
žalobe v zmysle prvej otázky, môže absolvovať zamestnanec uvedenú kvalifikačnú skúšku, ak
neabsolvoval predpísané odborné vzdelávanie, (3) či je daný naliehavý právny záujem na
určení neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru uplynutím doby stanovenej
v § 154a zákona o štátnej službe. Uvedené otázky sú podľa názoru odvolacieho súd
zásadného právneho významu nielen v prejednávanej veci, ale aj pre ostatné spory obdobného charakteru. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku krajského súdu podala navrhovateľka dovolanie z dôvodu, že
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
a konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pretože súd sa nezaoberal porušením právnej povinnosti odporcu
v otázke uplatnenia poučovacej povinnosti a rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia,
ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. V zmysle § 126 písm. b/
zákona o štátnej službe pred podaním žaloby vyzvala príslušný orgán (vedúcu služobného
úradu odporcu) o zahájenie konania vo veci neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru, avšak vzhľadom na odpoveď tohto orgánu bola nútená podať predmetnú žalobu. Súd
mal v konaní skúmať existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, či
rozhodnutie súdu odstráni s konečnou platnosťou stav právnej neistoty a či na usporiadanie
právnych pomerov účastníkov na požadovanom určení nebude potrebné domáhať sa ďalšieho
súdneho rozhodnutia, napr. na plnenie, uloženie povinnosti a pod. Dôvodom skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru bolo nevyhovenie kvalifikačnej skúške do stálej štátnej
služby, ktorej úspešné absolvovanie zakladalo pokračovanie v štátnozamestnaneckom pomere
ex lege. Písomné oznámenie odporcu o výsledku skúšky konanej 16. novembra 2004
neobsahovalo poučenie, ako má ďalej postupovať. Úrad pre štátnu službu, kde podala
30. novembra 2004 sťažnosť na postup odporcu pred vykonaním skúšky i na samotný priebeh
skúšky, jej oznámil, že prehodnotenie konečného výsledku kvalifikačnej skúšky a zrušenie
uznesenia skúšobnej komisie nie je v jeho kompetencii a môže tak urobiť len orgán, ktorý
uznesenie vydal alebo súd. Ani tento orgán ju nepoučil o ďalšom postupe. Dovolateľka
nesúhlasila so stanoviskom odvolacieho súdu, že nevyužila zákonnú možnosť domáhať sa
ochrany svojich práv podaním žaloby na správny súd v zmysle § 3 ods. 4 zákona o štátnej
službe v spojení s § 7 ods. 2 O.s.p. V „doplnení obsahu dovolania“ z 26. marca 2010 uviedla,
že návrh na začatie konania označila ako určenie neplatnosti skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru, a preto konajúci súd mal postupovať buď podľa ustanovení
o správnom súdnictve a v rámci konania preskúmať postup odporcu vo veci nesplnenia
podmienok jej prípravy pre riadne absolvovanie predpísanej kvalifikačnej skúšky a skúmať
existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti kvalifikačnej skúšky podľa
§ 154 ods. 2, 3 zákona o štátnej službe aj za situácie, keď neoznačila návrh ako žalobu podľa
§ 247 O.s.p. v spojení s § 3 ods. 4 zákona o štátnej službe ako „žalobu na preskúmanie správnosti postupu správneho orgánu“. Z uvedených dôvodov žiadala napadnutý rozsudok
krajského súdu spolu s rozsudkom okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.
Odporca sa k dovolaniu navrhovateľky nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. l O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. l O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. l O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel
k záveru, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom prvostupňového súdu
treba zrušiť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.) Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené
v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239 O.s.p. Ustanovenie § 238 O.s.p. upravuje dôvody
prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme rozsudku.
V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a proti svojmu
rozhodnutiu pripustil dovolanie. Prípustnosť dovolania navrhovateľky vyplýva z § 238 ods. 3
O.s.p.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania ale i v dovolaní uplatnenými
dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv.
inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1
O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale
podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť podľa § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. skúmať vždy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným.). Dovolací súd dospel k záveru, že konanie súdov
nižších stupňov má vadu uvedenú v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým
účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu, ktorá je
z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným
postupom v rozpore so zákonom, spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú možnosť
konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré Občiansky
súdny poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane
v spore.
Konaním súdu sa rozumie najmä jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so
zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na
súdnu ochranu. Materiálnu (kvalitatívnu) stránku procesného postupu súdu určuje Občiansky
súdny poriadok na začiatku konania vymedzením vecnej príslušnosti súdu (§ 9 O.s.p.). Vecná
príslušnosť určuje okruh pôsobnosti medzi jednotlivými súdmi tak, že určuje, ktorý druh súdu
má rozhodovať určitú vec na prvom stupni. Konanie na prvom stupni zákon v zásade zveruje
okresným súdom s výnimkou tých vecí, ktoré na prvom stupni prejednávajú krajské súdy
(§ 9 ods. 2 O.s.p.). Krajské súdy pôsobia ako súdy prvého stupňa aj vtedy, ak to stanoví
samotný Občiansky súdny poriadok (§ 246, § 250z, § 250zb a § 250zd) alebo ak to stanoví
osobitný zákon. Zákonne založená vecná príslušnosť sa počas trvania konania nemení, hoci
by sa zmenili okolnosti, ktoré boli pôvodne rozhodujúce pri ich určení (zásada perpetuatio
fori). Zistený nedostatok vecnej príslušnosti je súd povinný riešiť postupom podľa §104a
O.s.p.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom,
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98). To, ktorý zo súdnych orgánov je príslušný na
poskytnutie súdnej ochrany, je základom k tomu, akým spôsobom i obsahom (akou kvalitou)
dôjde k naplneniu práva na súdnu ochranu. Konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je
porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94, III. ÚS 7/08).
V danom prípade súdy oboch nižších stupňov vo veci samej riešili otázku určenia
neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a kvalifikačnej skúšky. Obsah návrhu
na začatie konania ako aj obsah dovolania nasvedčujú tomu, že navrhovateľka sa domáhala
určenia nezákonnosti rozhodnutia odporcu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru
k 31. marcu 2005 a tiež aj oznámenia o výsledku kvalifikačnej skúšky konanej 16. novembra
2004 z dôvodov uvedených v návrhu (žalobe v zmysle § 249 a nasl. O.s.p.). V zmysle § 2
ods. 1 zákona o štátnej službe (v znení platnom v čase skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru navrhovateľky) právne vzťahy štátnych zamestnancov pri vykonávaní štátnej služby
sú verejnoprávnymi vzťahmi štátnych zamestnancov k štátu a na konanie vo veciach
štátnozamestnaneckého pomeru (§ 125 ods. 1, 2 zákona o štátnej službe) sa vzťahujú
všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
So zreteľom na predmet konania vyplývajúci z obsahu návrhu na začatie konania,
dovolací súd je toho názoru, že v danej veci súdy nižších stupňov nevyriešili otázku vecnej
príslušnosti súdu na prejednanie a rozhodnutie správne. O preskúmaní zákonnosti rozhodnutia
odporcu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru a kvalifikačnej skúšky podľa zákona
o štátnej službe v prvom stupni rozhodoval Okresný súd Bratislava II, hoci na konanie
o žalobe v zmysle § 249 a nasl. O.s.p. bol v prvom stupni vecne príslušný krajský súd (§ 246
ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 754/2004 Z.z.). Túto vadu neodstránil ani krajský súd, ktorý vo
veci konal ako súd odvolací. Keďže vo veci konali vecne nepríslušné súdy, dovolací súd
dospel k záveru, že v prejednávanej veci súdy zaťažili konanie procesnou vadou v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p., ktorá je dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd rozhodnutia vydané
v takomto konaní vždy zrušiť, pretože rozhodnutia vydané v konaní postihnutom touto
procesnou vadou nemôžu byť považované za správne.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
i rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 243b ods. 1, 3 veta druhá O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom súd prvého stupňa vzhľadom na zaujatý
právny názor dovolacím súdom, ktorým je viazaný (§ 243d O.s.p.), zachová postup podľa
§ 104a O.s.p. a vec postúpi na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave ako súdu vecne
príslušnému.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách odvolacieho i dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. apríla 2011
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková