3 Cdo 9/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa JUDr. I. N.,
bývajúceho v T., proti odporcovi Ú., so sídlom v B., zastúpenému advokátskou kanceláriou
S., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 11 C 1/2008, o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave zo 6. septembra 2013 sp. zn. 5 Co 460/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 16. novembra 2011 č.k. 11 C 1/2008-316
zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal ochrany osobnosti, do ktorej
mu podľa jeho názoru bolo zasiahnuté jeho neoprávneným evidovaním v registračných
protokoloch bývalej štátnej bezpečnosti ako jej agent.
Krajský súd v Bratislave uznesením zo 6. septembra 2013 sp. zn. 5 Co 460/2012
odvolanie navrhovateľa odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p. ako oneskorene podané.
Vychádzal z toho, že prvostupňový rozsudok bol právnej zástupkyni navrhovateľa bezúspešne
doručovaný 25. januára 2012 a tiež 26. januára 2012. Po druhom pokuse o doručenie bola
zásielka uložená na pošte podľa § 47 ods. 2 O.s.p. Zástupkyňa navrhovateľa na výzvu súdu,
aby sa vyjadrila, kde sa zdržiavala v čase neúspešných pokusov o doručenie, uviedla len to, že
si na okolnosti svojho vtedajšieho zdržiavania nepamätá. Vzhľadom na to, že ani len netvrdila
(a už vôbec nepreukazovala), že sa v mieste doručovania nezdržiavala, bolo v zmysle § 47
ods. 2 poslednej vety O.s.p. potrebné vychádzať z toho, že prvostupňový rozsudok bol
právnej zástupkyni navrhovateľa doručený dňom vrátenia zásielky súdu (16. februára 2012). Lehota na podanie odvolania potom navrhovateľovi začala plynúť 17. februára 2012
a uplynula 2. marca 2012 (riadny pracovný deň). Odvolanie bolo ale podané na pošte
po uplynutí tejto lehoty (až) dňa 5. júna 2012.
Uznesenie odvolacieho súdu napadol navrhovateľ dovolaním. Namietal, že postupom
odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Uviedol, že jeho právna zástupkyňa v zákonnej lehote podala odvolanie, ktoré aj riadne
odôvodnila. Je pravdou, že sa 31. júla 2012 písomne vyjadrila, že si nepamätá, kde
sa zdržiavala v období, kedy jej mala byť súdom prvého stupňa doručovaná zásielka, týmto
oznámením ale nič nezatajila a uviedla len pravdu. Poukázal tiež na to, že odvolací súd
nesprávne uviedol dátumy doručovania zásielky 25. až 26. januára 2012, namiesto správneho
údaju „25. januára 2012 až 16. februára 2012“; z toho vyvodzoval, že v konaní došlo
k tzv. inej procesnej vade. Z obsahu dovolania vyplýva, že žiadal napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.
Odporca sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolateľom napadnuté uznesenie nevykazuje
znaky niektorého z nich, preto jeho dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Procesnú prípustnosť dovolania navrhovateľa by vzhľadom na to zakladala len
procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. Dovolací súd je ex lege povinný skúmať,
či v konaní nedošlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení. V zmysle § 237
O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní
namietané a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ tvrdí, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať
pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu v konaní
za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Judikatúra najvyššieho súdu za prípad odňatia možnosti konať pred súdom
(vo význame znemožnenia realizácie procesných oprávnení účastníka občianskoprávneho
konania) označuje aj postup súdu, ktorý sa z určitého dôvodu odmietne zaoberať meritom
veci (odmietne podanie alebo konanie zastaví alebo odvolací súd odmietne odvolanie), hoci
procesné predpoklady pre taký postup nie sú dané (viď napríklad R 23/1994 a R 4/2003, ale
aj rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/1996,
prípadne ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 41/2000,
2 Cdo 119/2004, 3 Cdo 108/2004, 3 Cdo 231/2008, 4 Cdo 20/2001, 5 Cdo 434/2012,
6 Cdo 107/2012, 7 Cdo 142/2013, 3 Cdo 98/2015).
Vzhľadom na dovolacie námietky navrhovateľa najvyšší súd skúmal, či obsah spisu
opodstatňoval záver odvolacieho súdu o oneskorenom podaní odvolaní.
Údaje uvedené na potvrdení o doručení písomnosti (ďalej len „doručenka“)
sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak (§ 45 ods. 2 O.s.p.).
Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci
sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že
mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový
pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce
a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku počas jej uloženia
nevyzdvihne, považuje sa deň, keď bola zásielka vrátená súdu, za deň doručenia, i keď
sa adresát o tom nedozvedel (§ 47 ods. 2 O.s.p.).
Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu
ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 204 ods. 1 O.s.p.).
Z obsahu spisu vyplýva, že prvostupňový rozsudok bol doručovaný do vlastných rúk
právnej zástupkyne navrhovateľa 25. januára 2012 a 26. januára 2012, v oboch prípadoch
však bezúspešne. Vzhľadom na to bola zásielka uložená na pošte (§ 47 ods. 2 O.s.p.), ani tam
si ju ale adresátka nevyzdvihla. Zásielka bola preto súdu vrátená 26. februára 2012.
Súd prvého stupňa doručoval – s odstupom času – rozsudok právnej zástupkyni
navrhovateľa znovu, v tomto prípade právna zástupkyňa navrhovateľa prevzala zásielku osobne 21. mája 2012, čo potvrdila podpisom na doručenke.
Odvolanie navrhovateľa bolo podané na pošte 5. júna 2012.
Keď súd prvého stupňa vyzval navrhovateľku, aby sa vyjadrila, kde sa zdržiavala
v čase od 25. januára 2012 až do 16. februára 2012 (č.l. 337 spisu), písomne mu 31. júla 2012
(č.l. 342 spisu) oznámila, že si nepamätá, kde sa v tom období zdržiavala.
Navrhovateľ v dovolaní ničím nespochybňuje správnosť údajov vyznačených
na doručenke o dvoch neúspešných pokusoch o doručenie a o uložení zásielky na pošte.
Nevyjadril sa ani, že by mal výhrady k skutkovým záverom súdov o vrátení zásielky poštou.
Vzhľadom na to, že sa ani len nepokúsili spochybniť zdržiavanie sa adresátky zásielky v čase
jej doručovania v mieste doručovania, vychádzal odvolací súd správne z toho, že k doručeniu
došlo v zmysle § 47 ods. 2 posledná veta O.s.p. dňa 16. februára 2012, kedy pošta súdu vrátila
adresátkou nevyzdvihnutú zásielku (č.l. 332 spisu). Správne potom konštatoval, že odvolacia lehota začala navrhovateľovi v dôsledku toho plynúť 17. februára 2012 a uplynula
2. marca 2012.
Vyššie uvedený postup odvolacieho súdu považuje dovolací súd za zodpovedajúci
zákonu. Odvolací súd prijal správne závery nielen o okolnostiach, za ktorých bol v danom
prípade doručovaný prvostupňový rozsudok, ale tiež o začiatku a plynutí odvolacej lehoty.
S jeho názorom, že odvolanie navrhovateľa odovzdané pošte na doručenie 5. júna 2012 bolo
podané oneskorene, sa stotožňuje aj dovolací súd.
Skutkové okolnosti, za ktorých sa v predmetnej veci uskutočňovalo doručovanie
a za ktorých súd následne vytvoril navrhovateľovi (jeho právnej zástupkyni) procesnú
možnosť spochybniť správnosť záverov súdov vyvodených z týchto okolností, nedávajú
žiadny dôvod pre „rozumné pochybnosti“ (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 331/04 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 196/2009,
3 Cdo 226/2011, 3 Cdo 228/2011, 3 Cdo 196/2012, 3 Cdo 294/2013, 3 Cdo 38/2015,
3 Cdo 524/2015) o správnosti právnych záverov odvolacieho súdu.
Postup odvolacieho súdu, ktorý bol v súlade so zákonom, nemohol mať za následok
odňatie možnosti navrhovateľa pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pre úplnosť najvyšší súd poznamenáva, že ak zásielka určená adresátovi do vlastných
rúk bola už riadne doručená (v danom prípade jej vrátením súdu ako nevyzdvihnutej
po predchádzajúcom uložení zásielky na pošte), jej opakované doručovanie je už nadbytočné
a prípadné doručenie nemá význam na plynutie odvolacej lehoty (porovnaj aj R 39/2007).
Fyzické prevzatie prvostupňového rozsudku právnou zástupkyňou navrhovateľa, ku ktorému
došlo v danom prípade 21. mája 2012, nemalo teda právne účinky doručenia, ktoré by boli
významné z hľadiska záveru o oneskorenom podaní navrhovateľovho odvolania.
Pokiaľ navrhovateľ v dovolaní namietal existenciu tzv. inej vady konania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., dovolací súd uvádza, že vada tejto povahy nezakladá prípustnosť
dovolania, i keby k nej prípadne došlo. So zreteľom na to sa dovolací súd opodstatnenosťou
tejto námietky ani nezaoberal.
Vzhľadom na to, že dovolanie navrhovateľa nie je prípustné podľa § 239 O.s.p.,
v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej dovolateľom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.) a nevyšli najavo ani ďalšie procesné vady konania v zmysle
§ 237 O.s.p., najvyšší súd odmietol jeho dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie
prípustné.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti navrhovateľovi, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal odporcovi náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na priznanie náhrady týchto trov (§ 151
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2016 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková