3 Cdo 84/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ Ľ. P., bývajúcej v B., 2/ maloletého D. P., bývajúceho v B., zastúpeného navrhovateľkou 1/, proti odporcovi R., a.s., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenému J. H., advokátom so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18 C 76/2001, o dovolaní
navrhovateľov 1/ a 2/ zastúpených J. Č., advokátom so sídlom v B., proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 26. októbra 2010 sp. zn. 8 Co 259/2008, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 26. októbra 2010 sp. zn. 8 Co 259/2008 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovatelia sa v konaní domáhali ochrany ich osobnosti, do ktorej im mal odporca
zasiahnuť 14. mája 2001 uverejnením článku v týždenníku Č. s názvom „P. spreneveril päť
miliónov!“ a podtitulom „Keby dnes C.‘. žil, sedel by vo väzení. Minul totiž obrovskú sumu patriacu hokejovému zväzu“. Poukazovali na to, že tento článok o protiprávnom konaní
a samovražde slávneho reprezentanta slovenského ľadového hokeja D. P. prezývaného „C.“
nepochybuje; v ňom obsiahnuté úvahy nie sú len hypotézami alebo teóriami, ale
konštatovaniami sprenevery. V rozpore s princípom prezumpcie neviny je v článku ako
preukázaný fakt prezentované to, že nebohý D. P. spreneveril obrovskú sumu peňazí
hokejového zväzu, minul ju na hazardné hry a keby žil, sedel by vo väzení. Na predmetný
článok nadviazal ďalší článok nazvaný: „Smrtiacu guľku si vpálil priamo doprostred čela“,
ktorý končil slovami: „Nedalo sa vypátrať, prečo si siahol na Ž.. Rozlúčil sa so svojimi
najbližšími, rozdelil medzi nich majetok. Jediné, čo stálo za zmienku boli slová o vypuknutí
akéhosi škandálu, v ktorom vyjde všetko najavo. Je pravdepodobné, že D. P. mal na mysli
vlastné zlyhanie a spreneveru peňazí hokejového zväzu“. Navrhovatelia zdôraznili, že žiaden súd nikdy nevyslovil, že D. P. je vinný z trestného činu sprenevery a nikto od jeho smrti si
voči nim (resp. dedičstvu) neuplatnil pohľadávku z titulu náhrady spôsobenej škody. D. P. bol
nielen legendou slovenského ľadového hokeja, ale aj starostlivým otcom a manželom.
Uvedené hrubé obvinenia závažným spôsobom zasiahli tak do jeho cti, dôstojnosti a dobrého
mena, ako aj do osobnosti členov jeho rodiny, ktorá sa dostala do povedomia verejnosti ako
rodina defraudanta a s touto povesťou musí ďalej žiť. Navrhovatelia na tomto základe žiadali,
aby bol odporca zaviazaný verejne sa im ospravedlniť (spôsobom uvedeným v ich návrhu),
a to v týždenníku Ž., lebo týždenník Č. už neexistuje. Žiadali tiež, aby odporcovi bola uložená
povinnosť upustiť od ďalších neoprávnených zásahov do ich osobnosti a zaplatiť im náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 000 Sk.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 19. júna 2008 č.k. 18 C 76/2001-238 uložil
odporcovi povinnosť ospravedlniť sa navrhovateľom 1/ a 2/ v prvom nasledujúcom čísle
týždenníka Ž., ktorý bude pripravovaný po právoplatnosti rozsudku, rovnakým typom
a veľkosťou písma ako uverejnený článok „P. spreneveril päť miliónov!“ vrátane nadpisu
„Ospravedlnenie“ s rovnakým typom a veľkosťou písma ako bol nadpis uvedeného článku,
ako jediný článok na samostatnej strane v znení: „Spoločnosť R. a.s. (pozn. dovolacieho súdu:
vtedajší obchodný názov odporcu) sa ospravedlňuje Ľ. P. a D. P. za neoprávnený zásah do
práv na ochranu ich osobnosti spôsobený uverejnením článku 'P. spreneveril päť miliónov!' s podtitulom 'Keby dnes populárny C. žil, sedel by vo väzení. Minul totiž obrovskú sumu
patriacu hokejovému zväzu', ktorý vyšiel v spoločenskom týždenníku Č. č. X. dňa 14. mája
2001, a ktorého autorom je redaktor Š. N.“. Súd prvého stupňa ďalej odporcu zaviazal zaplatiť
do 3 dní navrhovateľke 1/ náhradu jej spôsobenej nemajetkovej ujmy vo výške 300 000 Sk
a navrhovateľovi 2/ náhradu jemu spôsobenej nemajetkovej ujmy vo výške 30 000 Sk. Návrh
vo zvyšku zamietol. Rozhodol tiež o náhrade trov konania. V odôvodnení uviedol, že
na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovatelia sa
opodstatnene domáhajú ochrany ich osobnosti, do ktorej im odporca neoprávnene zasiahol
publikovaním predmetného článku. Bolo preukázané, že vec podozrenia z trestného činu
sprenevery, ktorej sa mal dopustiť I.D. P., bola pre jeho úmrtie odložená a z toho istého
dôvodu bolo uznesením Prezídia Policajného zboru – Úradu boja proti korupcii
ČVS: PPZ-41/BPK-B-2004 z 30. mája 2005 trestné stíhanie zastavené. S poukazom na § 11
a § 13 Občianskeho zákonníka dospel súd prvého stupňa k záveru, že uverejnením článku
došlo k závažnému zásahu do súkromia navrhovateľov 1/ a 2/, vrátane ich rodinného Ž..
Neoprávnený zásah do osobnostných práv, ktorý spočíva v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, zakladá nárok navrhovateľov
na ospravedlnenie a na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky tejto
náhrady prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy. Obranu odporcu, ktorú založil na tom, že
rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní majú charakter právoplatných rozhodnutí,
z ktorých treba vychádzať, označil súd prvého stupňa ako nedôvodnú, lebo žiadnym
právoplatným rozsudkom súdu nebolo vyslovené spáchanie trestnej činnosti D. P.; išlo
výlučne len o podozrenie zo spáchania trestného činu. Priznanú výšku náhrady nemajetkovej
ujmy považoval súd za primeranú okolnostiam zásahu a jeho negatívnym dôsledkom na
chránené osobnostné práva. Vo zvyšku návrh zamietol ako neopodstatnený. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a navrhovateľom priznal náhradu trov konania
v celom rozsahu s odôvodnením, že v časti ospravedlnenia mali plný úspech a v časti náhrady
im spôsobenej nemajetkovej ujmy záviselo rozhodnutie od úvahy súdu.
Na odvolanie navrhovateľov 1/ a 2/ (proti výroku o náhrade trov konania) a odporcu
(proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo návrhu vyhovené) Krajský súd
v Bratislave rozsudkom z 26. októbra 2010 sp. zn. 8 Co 259/2008 rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti vo veci samej zmenil tak, že návrh zamietol. Rozhodol tiež o trovách konania. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal na odvolacom pojednávaní
v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p., na ktorom zopakoval dokazovanie (§ 213 ods. 3 O.s.p. a § 129
ods. 1 O.s.p.), preskúmal ju v napadnutých častiach a z dôvodov podaných v odvolaní (§ 212
ods. 1 O.s.p.) a dospel k názoru, že súd prvého stupňa nesprávne zistil skutkový stav a vec
nesprávne právne posúdil. V danom prípade neboli splnené zákonom stanovené predpoklady
pre poskytnutie ochrany proti neoprávneným zásahom do osobnostných práv navrhovateľov
1/ a 2/. Inkriminovaný článok nemohol zasiahnuť do žiadnej zo zložiek práva na ochranu ich
osobnosti, lebo sa týkal výlučne osoby a osobnosti D. P. a bol uverejnený v súvislosti
s informáciou o tom, že prevzal v mene hokejového zväzu finančné prostriedky v prepočte vo
výške asi 5 000 000 Sk. Obsah článku je pritom zhodný so skutkovými okolnosťami
uvedenými aj v uznesení OÚV PZ v Bratislave III zo 16. marca 2001 ČVS: OÚV-133/02-
2001. Konanie D. P. v súvislosti s prevzatím týchto finančných prostriedkov bolo predmetom
vyšetrovania orgánmi činnými v trestnom konaní. Článok vychádzal z (dôveryhodných)
informácií prevzatých od orgánov činných v trestnom konaní a orientoval sa na okolnosti,
ktoré boli predmetom záujmu verejnosti. Odporca mal legitímne právo informovať o nich
verejnosť prostredníctvom tlače. Na základe toho dospel odvolací súd k záveru, že tvrdenia
obsiahnuté v predmetnom článku boli chránené slobodou prejavu a neboli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľov 1/ a 2/ v takej miere, že by poškodili ich dobré meno,
česť a ľudskú dôstojnosť v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej v odporcom napadnutej časti zmenil
podľa § 220 O.s.p. tak, že návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 224
ods. 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali navrhovatelia dovolanie, v ktorom
uviedli, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v otázke spôsobilosti článku zasiahnuť do chránených osobnostných
práv navrhovateľov 1/ a 2/ a v otázke rešpektovania rámca prípustnej realizácie slobody
prejavu. I keď sa článok skutočne týkal najmä samotného D. P., predsa len jeho obsah
zasiahol aj do ich práv. Autor článku pri informovaní o kauze sprenevery nepoužil ani raz
podmieňovací spôsob, v dôsledku čoho článok vyznel tak, že k sprenevere došlo a dopustil sa
jej D. P.. V článku zvolený spôsob informovania o dôvodoch samovraždy (hazarde
a zadlžení) je v hrubom rozpore s novinárskou etikou a akoukoľvek úctou k osobe zomrelého
a jeho rodine. Autor článku podal svoje špekulácie o posledných chvíľach D. P. tak, akoby
išlo o overené informácie; zvolil pri tom slová mimoriadne expresívne, neprimerané okolnostiam, znevažujúce a v podstate nesúvisiace s obsahom článku. Verejné označenie D.
P. za defraudanta, zločinca, gamblera, zadlženú osobu, zasiahlo aj do práva na ochranu
osobnosti navrhovateľov. Právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého výroky uverejnené
v článku zasiahli iba do práva na ochranu osobnosti D. P., je preto nesprávny, založený na
reštriktívnom chápaní práva na ochranu osobnosti. Aj v prípade verejne známej osoby musí
tlač zachovať zásady morálky, etiky a elementárnej slušnosti. Verejnosť má právo byť
informovaná aj o zastavení trestného stíhania; z daného rozhodnutia orgánu činného
v trestnom konaní ale nemožno automaticky vyvodzovať, že D. P. sa dopustil trestného činu.
Spôsob informovania o celom prípade, ktorý bol zvolený v článku, hrubo presahuje právo na
slobodu tlače a je v rozpore s obvyklým štandardom bulvárnej tlače. Navrhovatelia na základe
vyššie uvedených skutočností dospeli k názoru, že vec po právnej stránke posúdil správne súd
prvého stupňa. Žiadali preto, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil
tak, že potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa. Zároveň sa domáhali náhrady trov odvolacieho
a dovolacieho konania.
Odporca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že navrhovatelia svoju argumentáciu
zakladajú na tvrdeniach, dôkazoch a dôvodoch, ktoré by mohli (a mali) uplatňovať, keby sa domáhali tzv. postmortálnej ochrany osobnosti D. P. ako osoby aktívne legitimované podľa
§ 15 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by sa domáhali ochrany podľa tohto ustanovenia, bolo
by to, čo uvádzali v konaní, možné subsumovať pod ustanovenie § 11 až § 13 Občianskeho
zákonníka. Tvrdia síce, že v článku uverejnené informácie zasiahli do ich práva na ochranu
osobnosti, nimi citované informácie sa ale týkajú iba D. P.. Ochrana jeho osobnosti nebola
však predmetom konania. Právo na ochranu osobnosti je vždy striktne spojené s určitou
konkrétnou fyzickou osobou a neoprávnený zásah do sféry jej osobnosti neznamená
automaticky neoprávnený zásah do sféry osobnosti iných osôb. Uverejnením článku nemohlo
dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľov, ktorí neboli v článku ani len
spomenutí; v článku sa netvrdilo, že sa na konaní D. P. podieľali alebo z neho profitovali.
Pokiaľ by sa ich argumentácii priznala relevantnosť, znamenalo by to, že z dôvodu
uverejnenia článku by sa ochrany svojej osobnosti mohol domáhať ktokoľvek, kto mal k D. P.
bližší vzťah; takých osôb môže byť nespočetné množstvo. Argumentácia navrhovateľov je
nesprávna až absurdná a prekračuje rámec práva na ochranu osobnosti. Navyše, skutkové
tvrdenia autora článku zodpovedajú obsahu vyšetrovacieho spisu. Trestné stíhanie nebolo
odložené z dôvodu nesprávnosti záverov orgánov činných v trestnom konaní, ale iba z dôvodu, že smrťou D. P. zanikla možnosť stíhať ho. Pravdivé opísanie určitých skutočností
vylučuje v danom prípade neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Ak D. P. konal
spôsobom opísaným v článku, dopustil sa protispoločenského konania; už len to spochybňuje jeho občiansku česť a dôstojnosť. Uverejnenie článku bolo prinášaním informácií o téme
legitímneho verejného záujmu. D. P. – známy športovec a vysoký funkcionár hokejového
zväzu – bol osobou verejného záujmu a jeho smrť verejnosť šokovala. Pokiaľ odporca
sprostredkoval verejnosti zistenia orgánov činných v trestnom konaní, postupoval v súlade so
svojím právom šíriť informácie. Napriek tomu, čo D. P. bol a znamenal, nebol nedotknuteľný.
Dodnes nevyvrátené podozrenie zo spáchania závažného trestného činu je fakt, ktorý si autor
článku nevymyslel. Opis posledných chvíľ D. P. bol síce autorovou subjektívnou úvahou
(predstavou), sloboda prejavu ale oprávňovala novinára prezentovať verejnosti úvahy takejto
povahy. I keď navrhovateľmi akcentované právo na ochranu priezviska, rodinného Ž. a dobrej
povesti je súčasťou práva na ochranu osobnosti, nie je súčasťou ochrany osobnosti ochrana
pred zásahom do dobrej povesti jeho príbuzného. Príbuzní dotknutej osoby sú oprávnení
domáhať sa ochrany dobrej povesti dotknutej osoby iba podľa § 15 Občianskeho zákonníka,
vtedy ale uplatňujú ochranu nie svojho práva, ale práva inej osoby. Navrhovatelia sa však
(ako osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka) nedomáhali ochrany osobnosti D. P., ale
ochrany svojej vlastnej osobnosti. Ochrana priezviska spočíva v ochrane pred jeho neoprávneným použitím inou osobou; to však predmetom konania nie je. Čo sa týka ich
rodinného Ž., samotní navrhovatelia uvádzajú, že článok bol uverejnený tri roky po smrti ich
manžela (otca). Je teda zrejmé, že rodinný Ž. s D. P. bol ukončený jeho smrťou, a preto
uverejnením článku po tak dlhej dobe od jeho smrti už nemohlo dôjsť k neoprávnenému
zásahu do neexistujúceho rodinného Ž.. Uverejnenie článku mohlo (a v súlade s účelom
článku aj malo) vyvolať pozornosť verejnosti, tým však nedošlo k zásahu do osobnostných
práv navrhovateľov. Navrhovatelia v konaní ničím nevysvetlili, ako zasiahlo do ich
osobnostných práv uverejnenie informácií o tom, že za samovraždou D. P. mohla byť hráčska
závislosť alebo trestné konanie, v ktorom vystupoval ako podozrivý. Tvrdenie navrhovateľov,
že pamiatka otca a manžela je neoddeliteľnou súčasťou práva na ochranu osobnosti každého
jednotlivca, nemá absolútne žiadne opodstatnenie; vyplýva to napokon z § 15 Občianskeho
zákonníka. Postmortálnu ochranu osobnosti týkajúcu sa aj pamiatky na zomrelého (otca
a manžela) poskytuje iba toto ustanovenie. Sama existencia § 15 Občianskeho zákonníka
vyvracia zjavne nesprávny názor navrhovateľov – pokiaľ by sa totiž osobnostných práv
manžela alebo otca mohli domáhať v rámci ochrany svojich subjektívnych práv manžel, dieťa
alebo rodič, nemal by § 15 Občianskeho zákonníka žiadny význam. Špeciálnu právnu úpravu
postmortálnej ochrany osobnosti nemožno obchádzať len preto, že navrhovatelia nechceli alebo opomenuli postupovať podľa tohto ustanovenia. Pokiaľ teda chceli dosiahnuť ochranu
osobnosti D. P., mali sa súdnej ochrany domáhať ako osoby aktívne legitimované podľa § 15
Občianskeho zákonníka. Pre správne právne posúdenie danej veci je ale najdôležitejším to, že
nech už sú výhrady navrhovateľov akékoľvek, voči odporcovi sú irelevantné, lebo mal
legitímne právo spoľahnúť sa na obsah rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní.
So zreteľom na všetky uvedené dôvody odporca navrhol dovolanie zamietnuť a priznať mu
náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozsudku, ktorý možno napadnúť dovolaním (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p.); obligatórne sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Dovolatelia procesné vady uvedené v § 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p. nenamietali
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
V dovolaní je uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.;
navrhovatelia tvrdia, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu použil odvolací súd v danom prípade
náležité ustanovenia zákona, napriek tomu ale dospel k nesprávnym právnym záverom:
Ustanovenia § 11 až 16 Občianskeho zákonníka upravujú právo na ochranu osobnosti
ako jednotné právo zabezpečujúce v občianskoprávnej oblasti rešpektovanie osobnosti
fyzickej osoby a jej všestranný slobodný rozvoj. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä Ž. a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho
mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 Občianskeho zákonníka). Fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej
osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Po smrti fyzickej
osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jeho
rodičom (§ 15 Občianskeho zákonníka).
Právna úprava ochrany osobnosti, ktorá je obsiahnutá v Občianskom zákonníku
vychádza z toho, že všetky fyzické osoby majú jednak všeobecné vlastnosti a univerzálne
danosti každej ľudskej bytosti, ktoré sa postupne vytvárali a modifikovali v nadväznosti
na celkový vývoj ľudstva v oblasti etickej, ekonomickej, politickej, kultúrnej, náboženskej
a pod., jednak osobitné vlastnosti dané individualitou a neopakovateľnosťou osobnosti
každého jednotlivého človeka vo všetkých stránkach a sférach jeho Ž.. Predmetné ustanovenia
zohľadňujú tak univerzálnosť platiacu pre všetkých ľudí, ako aj mnohorakú diferenciáciu
vyplývajúcu z toho, že každý človek je jedinečný, originálny, inak osobnostne štruktúrovaný.
Občiansky zákonník zabezpečuje ochranu osobnosti z oboch uvedených aspektov.
1. Navrhovatelia sa v konaní domáhali ochrany ich osobnosti tvrdiac, že odporca
do nej neoprávnene zasiahol publikovaním novinového článku, v ktorom bol manžel
navrhovateľky 1/ a otec navrhovateľa 2/ označený za osobu, ktorá sa dopustila sprenevery.
Dovolací súd, rešpektujúc osobitné stránky vzťahov vznikajúcich v rodine a manželstve
(k tomu viď bližšie 3.), pristúpil najskôr k posúdeniu spôsobilosti predmetného článku
zasiahnuť do osobnosti fyzickej osoby.
Ak je za zásah do osobnostných práv považovaný písomný prejav, je pre posúdenie, či
sa negatívne dotkol osobnosti, potrebné analyzovať nielen obsah tohto prejavu, ale tiež formu v ňom použitých výrazových (slovných i grafických) prostriedkov, pretože tá je vonkajším
prejavom obsahu (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 MCdo 10/2005). Pri skúmaní, či článok uverejnený v novinách, časopise alebo inom
periodiku zasiahol do osobnostných práv fyzickej osoby, je osobitne významná otázka
pravdivosti skutkových okolností, ktoré sú v ňom uvedené. Pokiaľ médiá informujú
o okolnostiach súvisiacich s trestnou činnosťou, treba mať na zreteli tiež princíp prezumpcie
neviny, v dôsledku uplatnenia ktorého je o určitej fyzickej osobe ako o páchateľovi trestného
činu prípustné informovať verejnosť až po právoplatnom odsudzujúcom rozsudku (porovnaj
tiež Švestka a kol. „Ochrana osobnosti podle občanského práva“, Linde Praha, a.s. 1996,
str. 304).
V preskúmavanej veci bolo výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že
„trestné stíhanie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 Trestného zákona v znení
novely č. 557/1991 Zb., ktoré bolo začaté podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku uznesením
vyšetrovateľa PZ zo dňa 23.06.2004 pod ČVS: PPZ-41/BPK-B-2004, v časti skutku ktorého sa dopustil I.D. P.“, bolo zastavené uznesením Prezídia policajného zboru, Úradu proti
korupcii v Bratislave z 30. mája 2005 ČVS: PPZ-41/BPK-B-2004, „lebo trestné stíhanie je
neprípustné a nemožno ho začať z dôvodu, že I.D. P. dňa 14.03.1998 zomrel“ (viď č.l. 163 až
165 spisu). O vine alebo nevine D. P. nerozhodoval súd.
Napriek tomu, že len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy (čl. 50 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky) a každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa
za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (čl. 50
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) boli v inkriminovanom článku zvolené také slová, slovné
spojenia a formulácie, ktoré si čitateľ mohol vysvetľovať tak, že vina D. P. bola súdom
preukázaná. Dovolací súd tu má na mysli na prvej strane daného čísla periodika uverejnený
titulok „P. spreneveril päť miliónov“ (č.l. 6 spisu), ďalší obdobný, graficky osobitne
zvýraznený, titulok „P. spreneveril päť miliónov!“ (č.l. 7 spisu) a napokon podtitulok „Keby
dnes populárny C.‘. žil, sedel by vo väzení“. Tieto titulky sú výrazovo a významovo
jednoznačné a ich výklad nedáva žiadny priestor na pochybnosti, či D. P. „spreneveril“ (t.j.
dopustil sa trestného činu sprenevery) alebo nie. Jednoznačnosť týchto ešte aj graficky (tvarom, farbou a veľkosťou písma) zvýraznených slov a slovných spojení nezmierňujú ani
časti článkov publikované pod titulkami, i keď sa v nich spomína „hrozba obvinenia z trestného činu sprenevery“ a vedomosť D. P., že „ho odsúdia a pôjde do väzenia“. Bežný
(laický, bez právnického vzdelania) čitateľ periodika takého zamerania a takej povahy, o ktoré
v danom prípade išlo, nemusí totiž vedieť, či o vine a treste súd môže alebo nemôže
rozhodnúť aj po smrti osoby podozrivej zo spáchania trestnej činnosti.
Odporca sa v konaní bránil tým, že článok vychádzal z podkladov orgánov činných
v trestnom konaní a že bolo legitímnym právom dôverovať v správnosť takto získaných
informácií. Dovolací súd sa stotožňuje s jeho názorom, že novinári (vydavateľ) nemôžu
znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu, pretože to je ich
úloha a poslanie. Majú pri tom právo spoľahnúť sa, že štátny orgán voči nim koná v súlade
so zákonmi a Ústavou Slovenskej republiky a nemôžu znášať negatívne dôsledky toho, že tak
štátny orgán prípadne nekonal (I. ÚS 2/1999). Pri tom treba rešpektovať tiež určité špecifiká
bežnej periodickej tlače, určenej pre najširšiu verejnosť. Tlač tejto povahy a tohto zamerania
(na rozdiel od publikácií odborných a vedeckých) môže v niektorých prípadoch – s ohľadom
na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem – podať informáciu aj s určitým
zjednodušením. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. I keď nie každé zjednodušenie alebo provokácia musí viesť k zásahu
do osobnostných práv dotknutých osôb, má aj takáto úprava informácie (jej zjednodušenie)
svoje limity – nesmie ísť o úpravu, ktorá prekračuje rámec primeranosti, potreby
a prípustnosti a vo svojej podstate znamená zásadnú vecnú zmenu získanej informácie.
Autor článku v danom prípade vychádzal z údajov, ktoré možno považovať
za dôveryhodné. Na ich podklade mal ale v článku primerane vyjadriť, že išlo len
o podozrenie zo spáchania trestného činu sprenevery, a nie preukázanie toho, že D. P. tento
trestný čin spáchal. Autor článku však takto nepostupoval a poznatkov získaných od orgánov
činných v trestnom konaní sa nedržal dôsledne. V článku nepodal iba informáciu o priebehu a
výsledkoch trestného stíhania a nevyjadril v ňom iba „stav podozrenia zo spáchania trestného
činu“. Predmetný článok, nerešpektujúc zásadu prezumpcie neviny, obsahoval aj také
jednoznačné hodnotenie, ktoré evokovalo, že D. P. spáchal trestný čin sprenevery. Nezostal
totiž len pri podaní informácie o podozrení, že D. P. prevzal sumu 5 000 000 Sk, použil ju na
vlastnú potrebu a tým spôsobil hokejovému zväzu škodu v uvedenej výške, ale konštatoval, že
D. P. túto sumu spreneveril.
Zásada prezumpcie neviny chráni každého pred vyslovením výroku o vine bez toho,
aby bola jeho vina preukázaná v súlade so zákonom (Nölkenbockhoff v. Nemecko, rozsudok z roku 1987). Prezumpcia neviny nemôže zabrániť tomu, aby verejnosť bola informovaná
o trestnom vyšetrovaní, vyžaduje ale, aby informácie boli podávané so všetkou uvážlivosťou
a opatrnosťou. Inkriminovaný článok („uvážlivo a opatrne“) neprezentoval D. P. iba ako
osobu podozrivú zo spáchania trestného činu, čo by nebolo porušením prezumpcie neviny
(III. ÚS 83/01), ale ho v rozpore s touto zásadou prezentoval priamo ako páchateľa trestnej
činnosti. Z tohto dôvodu treba článok považovať za neprípustný zásah do osobnostných práv
D. P.. Tento záver považuje dovolací súd za významný z hľadiska posúdenia spôsobilosti
článku zasiahnuť aj do osobnostných práv navrhovateľov (k tomu viď bližšie 3.).
Dovolací súd po konštatovaní vyššie uvedeného na okraj ešte poznamenáva, že vždy
treba starostlivo rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Ide o to, že existenciu
faktov možno preukázať, otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov ale nepripúšťa dôkazy
(Lingens c. Rakúsko, rozsudok z roku 1986; obdobne Feldek c. Slovenská republika,
rozsudok z roku 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter
vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem, c. Rakúsko, rozsudok z roku 2001). Pokiaľ niektorý novinový článok obsahuje aj hodnotiace
úsudky autora, je potrebné, aby v ňom bol opísaný relevantný skutkový dej (skutkové
tvrdenie) takým spôsobom, ktorý umožňuje čitateľovi urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok.
Článok, ktorý to neumožňuje, môže byť so zreteľom na individuálne okolnosti určitej veci
neoprávneným zásahom do osobnostných práv (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 61/2000 publikovaný v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 14/2001). Inkriminovaný článok obsahuje niektoré hodnotiace úsudky, ktorých
skutkový podklad nie je dostatočne vysvetlený. Podľa názoru dovolacieho súdu ide o takýto
úsudok napríklad v časti článku týkajúcej sa „nešťastného hazardu“ ako dôvodu vedúceho
k samovražde D. P..
2. Odporca v konaní na súdoch nižších stupňov zdôrazňoval, že článok bol realizáciou
slobody prejavu. Na tom zotrval aj vo vyjadrení k dovolaniu.
Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo
na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať
informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Sloboda prejavu je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému
dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy. Európsky súd
pre ľudské práva vo svojej judikatúre pripomína, že tlač je „strážnym psom verejných vecí“
a hrá významnú úlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje slobodnú hru politickej diskusie.
Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých
záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie získať. Dovolací súd
zdôrazňuje, že verejnosť má právo na „úplné a presné“ informácie (porovnaj News Verlag
GmbH & CoKG proti Rakúsku, rozsudok z 2000).
Základné práva a slobody sa v určitom konkrétnom prípade môžu dostať do konfliktu.
Každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom
zásady ich spravodlivej rovnováhy (viď napr. PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07)
a so zreteľom na to, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere
a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému
obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (napr. PL. ÚS 7/96). Pri strete
práva na informácie a ich šírenie s právom na ochranu osobnosti a súkromného Ž., teda
základných práv stojacich na rovnakej úrovni, je vecou súdu, aby s prihliadnutím na okolnosti každého prípadu zvážili, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým
právom.
Odporcu treba považovať v danom prípade za „nositeľa“ slobody prejavu, a preto sa
na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom.
Obsahom inkriminovaného článku boli nepochybne veci dôležitého verejného záujmu. Išlo
o veci, o ktorých sú novinári v súlade so svojimi úlohami a poslaním v demokratickej
spoločnosti oprávnení a povinní informovať. Článok informoval o otázkach legitímneho
verejného záujmu – tak v zmysle informácií o osobe D. P., ako aj informácií o priebehu
trestného stíhania. Osoby verejného záujmu vo všeobecnosti nemôžu zabrániť tomu, aby sa
stali predmetom spravodajskej činnosti v rámci podávania informácií (pokiaľ sa tak deje vo
verejnom záujme) a sú z týchto dôvodov vystavené širšej kontrole verejnosti a jej
prísnejšiemu hodnoteniu než ostatné osoby. V prípade týchto osôb dochádza k zúženiu
priestoru ich súkromnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich
osobnostných práv. Treba však zdôrazniť, že aj pri zohľadnení tejto stránky veci nemožno
prehliadať prípustné medze realizácie slobody prejavu a práva na informácie, ktoré boli
v danom prípade odporcom prekročené zverejnením informácií nepravdivých, neúplných,
pravdu skresľujúcich a porušujúcich zásadu prezumpcie neviny (viď 1.).
Pokiaľ odvolací súd v preskúmavanej veci pri riešení konfliktu slobody prejavu
a práva na ochranu osobnosti prehliadol, že článok prekročil medze slobody prejavu
a neprípustne zasiahol do chránených osobnostných práv, spočíva jeho rozhodnutie
na nesprávnom právnom posúdení veci.
3. Dovolací súd súhlasí s konštatovaním odporcu, že zásahom do osobnosti môže byť
dotknutá vždy len konkrétna fyzická osoba ako celok predstavujúci jednotu už uvedených
všeľudských vlastností (vlastností daných každému človeku) a individuálnych vlastností
jednotlivca (čŕt vlastných len určitému človeku). Je tiež pravdou, že predmetný článok sa
zameral na osobu D. P., ktorý bol stredobodom jeho pozornosti; okrajová zmienka
o manželke a deťoch mala zrejme iba vysvetliť pohnútky konania D. P. a dokresliť jeho
vtedajšiu situáciu. To, že článok za predmet záujmu zvolil iba osobu D. P. (nie aj osoby
navrhovateľov), ale ešte samo o sebe neznamená, že obsah článku nezasiahol do chránených
osobnostných práv navrhovateľov.
Človek vo všeobecnosti počas svojho Ž. vstupuje do mnohých medziľudských
vzťahov; v rodine, škole, bydlisku, na pracovisku vytvára rôzne spoločenstvá, partnerstvá
a kolektívy. Rodinné vzťahy patria medzi najfrekventovanejšie medziľudské vzťahy;
najintímnejšími a najsúkromnejšími z nich sú spravidla vzájomné vzťahy medzi manželmi,
prípadne medzi rodičmi a deťmi. Vo vnútri rodiny vzniká celý komplex najrozmanitejších
vzťahov a väzieb takej povahy a takého charakteru, že jedným vonkajším zásahom vedeným
proti niektorému členovi rodiny môže byť porušené právo na ochranu osobnosti viacerých
členov rodiny [v súvislosti s tým viď aj Z III. (str. 178)]. Osobitnou stránkou tohto komplexu
je nielen to, že a/ určitý vonkajší negatívny vplyv (zásah), ktorý jedna strana tohto vzťahu
(jeden z manželov alebo jeden rodinný príslušník) považuje subjektívne za ujmu na svojej
osobnosti, je spravidla aj druhou stranou tohto vzťahu (druhým manželom alebo rodinným
príslušníkom) subjektívne vnímaný ako osobná ujma, ale tiež to, že b/ ujma spôsobená jednej
strane takéhoto rodinného vzťahu ujmou druhej strany daného vzťahu aj objektívne
(skutočne) môže byť. Nie je preto vylúčené, že ten istý zásah do niektorej súčasti
všeobecného práva na ochranu osobnosti jedného z manželov alebo členov rodiny je zároveň
zásahom do niektorej (rovnakej alebo odlišnej) súčasti všeobecného práva na ochranu osobnosti druhého manžela alebo iných členov rodiny. Bezpochyby je aj v tomto prípade
dotknutá konkrétna fyzická osoba s univerzálnymi a individuálnymi vlastnosťami.
Adekvátne tomu, ako široko, mnohovrstevne a rozmanito je vnútorne rozčlenená
(štruktúrovaná) osobnosť fyzickej osoby, prichádza do úvahy aj mnohopočetná možnosť
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti. Z hľadiska skutkových okolností, z ktorých
navrhovatelia v predmetnom konaní vyvodzovali, že odporca zasiahol do ich osobnosti, treba
poukázať na to, že do rámca vymedzeného ustanoveniami § 11 až 13 Občianskeho zákonníka
patrí – ako integrálna súčasť jednotného (všeobecného) práva na ochranu osobnosti – tiež
právo na súkromie zahŕňajúce širokú oblasť súkromia fyzickej osoby, najmä jej súkromného
Ž., intímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a citového Ž.. V najširšom zmysle sa
toto právo týka aj práva na uchovanie pamiatky po najbližšom rodinnom príslušníkovi a právo
na „dobré meno (členov) rodiny“. Súkromie je týmito ustanoveniami Občianskeho zákonníka
považované za najvlastnejšiu, najvnútornejšiu a najintímnejšiu sféru človeka. Takto chápané
právo na ochranu súkromia bráni osobnosť pred vonkajším neoprávneným zasahovaním,
ktoré nepriaznivo ovplyvňuje rozvoj jej fyzickej, ale aj psychickej, morálnej a sociálnej
integrity. Vnútorná sféra človeka nie je izolovaná od vonkajšieho sveta – dianie vo vonkajšom
svete bezpochyby dopadá aj na vnútro človeka, sféru jeho emócií, myšlienok, predstáv, postojov, názorov, a vyvoláva v ňom pozitívne i negatívne reakcie. Negatívny zásah do tejto
sféry pôsobí neraz zraňujúco, znevažujúco, človeka zbavuje istoty a spôsobuje mu rozličné
ujmy. Potreba diskrétnosti a intimity je univerzálnou vlastnosťou každej ľudskej bytosti.
Keďže táto potreba vyžaduje účinnú ochranu, zabezpečujú normy občianskeho práva v rámci
ochrany osobnosti aj ochranu takto chápaného súkromia fyzickej osoby. Vychádzajú pri tom
tiež z poznania, že za Ž. vytvorené rodinné putá a citové väzby pretrvávajú spravidla aj po
smrti fyzickej osoby a sú naďalej pozostalými pociťované a prežívané vo forme pamiatky na
zomrelého a úcty k nemu. Význam takýchto pút a väzieb, i keď pretrvávajú v pozmenenej
podobe poznačenej smrťou (ktorá v tejto sfére môže mať niekedy dokonca aj umocňujúci
vplyv), je nepopierateľný.
Samotný zánik rodinnoprávnych vzťahov (z pohľadu striktne právneho) v dôsledku
smrti rodiča alebo manžela neznamená automaticky zánik väzieb pozostalých na osobu
zomrelého v celej ich škále. Nie je preto vylúčené, že určitý zásah, ku ktorému došlo po smrti
fyzickej osoby, je neoprávneným zásahom nielen do osobnosti zomrelého (napríklad jeho
občianskej cti a dôstojnosti), ale zároveň aj do osobnosti pozostalých (napríklad do ich práva
na súkromie, zachovanie úctivej pamiatky na zomrelého). Podľa individuálnych okolností,
za ktorých došlo k takémuto zásahu, prichádza preto do úvahy tak možnosť tzv. postmortálnej
ochrany osobnosti zomrelého v zmysle ustanovenia § 15 Občianskeho zákonníka, ako aj
možnosť ochrany osobnosti pozostalej osoby v zmysle § 11 až 13 Občianskeho zákonníka.
Navrhovatelia v danom prípade zvolili druhú z uvedených možností.
Skutočnosť, na ktorú vzal dôraz odvolací súd – že predmetný článok sa týkal výlučne
osoby a osobnosti D. P. (opisoval jeho osobu, konanie a posledné okamihy Ž.), bez ďalšie
ešte neznamená, že článok nebol neoprávneným zásahom do osobnostných práv
navrhovateľov 1/ a 2/. Pokiaľ odvolací súd založil svoje rozhodnutie na závere, že článok
nezasiahol do cti, ľudskej dôstojnosti a dobrého mena navrhovateľov, opomenul ale posúdiť
vec z pohľadu zásahu odporcu do ich práva na súkromie, spočíva jeho rozhodnutie
na nesprávnom (neúplnom) právnom posúdení veci.
4. Z týchto dôvodov (viď 1. až 3.) dospel dovolací súd k záveru, že dovolatelia
v dovolaní opodstatnene uplatnili dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu, ktorý spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci, zrušil podľa § 243b ods. 1 O.s.p. a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. októbra 2011
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková