3 Cdo 83/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa L. P. a.s., IČO: X., so sídlom v B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou C., s.r.o., IČO: X., so sídlom v B., proti odporcovi J. V., bývajúcemu vo V., o zaplatenie 5,31 €, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 8 Ro 197/2013, o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. novembra 2013 sp. zn. 17 Co 358/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Veľký Krtíš uznesením z 24. mája 2013 č.k. 8 Ro 197/2013-8 zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za návrh na začatie konania [§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“)].
Proti uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Uviedol, že v tejto veci podal návrh na začatie konania už v roku 2006 v elektronickej podobe a podpísal zaručeným elektronickým podpisom. Okresný súd ale odmietol takto urobené podanie prijať a DVD nosiče vrátil navrhovateľovi späť. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vo viacerých nálezoch (napr. z 2. júna 2008 sp. zn. II. ÚS 148/08) a/ konštatoval porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, b/ prvostupňovému súdu prikázal konať vo veci predmetného podania navrhovateľa, ktoré bolo urobené v zákonom ustanovenej forme, c/ dodal, že právne účinky tohto podania zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania. Navrhovateľ v odvolaní poukázal na § 5 ods. 1, § 8 a § 13 zákona č. 71/1992 Zb. a s prihliadnutím na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. júna 1993 sp. zn. 4 Cdo 70/1993 namietol, že súd prvého stupňa mu odňal možnosť konať pred súdom, lebo zastavil konanie, i keď neboli dané procesné predpoklady pre tento postup – poplatok bol totiž splatný v roku 2006 a lehota na jeho vyrubenie uplynula 31. decembra 2009.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 28. novembra 2013 sp. zn. 17 Co 358/2013 napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že návrhom na začatie konania s dátumom vyhotovenia v roku 2006 sa navrhovateľ voči protistrane domáhal zaplatenia sumy predstavujúcej dosiaľ nezaplatené koncesionárske poplatky; podľa podacej pečiatky súdu prvého stupňa bol tento návrh doručený súdu 11. marca 2013. Súd prvého stupňa v súlade so zákonom vyzval navrhovateľa, aby do 10 dní zaplatil súdny poplatok za podanie návrhu vo výške 16,50 € (položka č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.) s poučením, že ak nebude poplatok v určenej lehote zaplatený, súd konanie zastaví (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Napriek tomu, že táto výzva bola navrhovateľovi riadne doručená, navrhovateľ ju nerešpektoval. Súd prvého stupňa preto konanie správne zastavil.
Proti uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ dovolanie s tým, že mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), a to postupom súdov, ktorý opísal už v odvolaní. Postup súdu, ktorý v roku 2006 odmietol prijať jeho podanie na DVD nosiči bol protiústavný. V danom prípade bolo potrebné vychádzať z toho, že návrh na začatie konania bol v súlade so zákonom podaný už v roku 2006, preto súdny poplatok za návrh na začatie konania už nebolo možné vyrubiť. Ak napriek tomu bolo konanie zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, má postup súdu za následok odňatie možnosti navrhovateľa pred súdom konať. So zreteľom na to žiadal napadnuté uznesenie a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas navrhovateľ zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Navrhovateľ už vo viacerých iných – skutkovo a právne obdobných – veciach podal dovolanie, v ktorom argumentoval rovnako, ako v preskúmavanej veci. Najvyšší súd k jeho identickej argumentácii v uzneseniach zo 4. novembra 2013 sp. zn. 3 Cdo 336/2013, 3 Cdo 338/2013, 3 Cdo 341/2013, 3 Cdo 354/2013, 3 Cdo 358/2013, 3 Cdo 366/2013, 3 Cdo 368/2013, 3 Cdo 374/2013, 3 Cdo 376/2013, 3 Cdo 378/2013, 3 Cdo 386/2013, ako aj zo 7. novembra 2013 sp. zn. 3 Cdo 335/2013, 3 Cdo 340/2013, 3 Cdo 350/2013, 3 Cdo 355/2013, resp. z 18. novembra 2013 sp. zn. 3 Cdo 331/2013 a 3 Cdo 341/2013 uviedol, že:
1. dovolateľom napadnuté uznesenie nevykazuje znaky uznesení, proti ktorým je dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné,
2. prípustnosť jeho dovolania by vzhľadom na to bola spôsobilá založiť iba vada konania uvedená v § 237 O.s.p.; navrhovateľ vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo,
3. o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktoré namieta dovolateľ, ide v prípade nesprávneho postupu súdu, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu Občianskym súdnym poriadkom; o takýto prípad ide tiež vtedy, ak súd zastaví konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol zákonný dôvod (R 50/1997),
4. v danom prípade navrhovateľ v roku 2013 doručil súdu návrh s dátumom vyhotovenia v roku 2006, nepreukázal ale ničím, že ide o ten návrh, ktorý podal v roku 2006; súdom preto nemožno vytýkať, že v roku 2013 podanému návrhu nepriznali účinky, ktoré by jeho návrh mal, keby bol podaný v roku 2006,
5. pokiaľ navrhovateľ namietal, že už nemá k dispozícii originálne DVD s jeho návrhmi podanými v roku 2006 a vytýkal súdom, že mali prijať opatrenia na zachovanie možnosti preveriť totožnosť týchto návrhov, dovolací súd uvádza, že bolo práve na navrhovateľovi, aby sa týchto nosičov nezbavil a nevystavil riziku, že v súčasnosti nevie preukázať, aký návrh na začatie konania podal v roku 2006,
6. pokiaľ súdy vychádzali z toho, že poplatková povinnosť navrhovateľa vznikla v roku 2013 a že sú – vzhľadom na nerešpektovanie výzvy súdu – splnené predpoklady pre zastavenie konania (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), bol ich následný postup v súlade so zákonom; taký postup nemal za následok vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Na týchto záveroch (1. až 6.) zotrváva dovolací súd aj v preskúmavanej veci, v ktorej (tak, ako vo svojich skorších, vyššie označených rozhodnutiach) konštatuje, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p. So zreteľom na to odmietol procesne neprípustné dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. augusta 2014
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková