Najvyšší súd
3 Cdo 82/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Š. K., bývajúceho v T., zastúpeného Odborovým združením ž., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanému Ž., a.s., so
sídlom vo V., IČO: X., o náhradu mzdy vo výške 21 476,50 € (647 001 Sk), vedenej na
Okresnom súde Martin pod sp. zn. 10 C 228/1997, o dovolaní žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline z 24. novembra 2009 sp. zn. 8 Co 8/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin medzitýmnym rozsudkom z 3. februára 2000, č.k. 10 C 228/97-62
určil, že výpoveď daná žalobcovi žalovaným dňa 15. januára 1997 je neplatná a pracovný
pomer žalobcu u žalovaného trvá. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 25. júna 2001.
Okresný súd Martin rozsudkom z 13. apríla 2004 č.k. 10 C 228/1997-188 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi (s ktorým neplatne rozviazal pracovný pomer)
náhradu mzdy za obdobie od 1. mája 1997 do 16. júna 2002 vo výške 468 037 Sk netto
a trovy konania v sume 500 Sk. Žalobu v časti o zaplatenie 17,2 % úroku z omeškania
od 26. júna 2001 až do zaplatenia zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Výrok o zamietnutí žaloby v časti úrokov z omeškania nadobudol
právoplatnosť 18. júna 2004.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline uznesením z 15. augusta 2006 sp. zn.
8 Co 120/2005 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 1. mája 1997 do 16. júna 2002 v sume 468 037 Sk
netto a vo výroku o trovách konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní Okresný súd Martin rozsudkom z 18. decembra 2007 č.k.
10 C 228/1997-292 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 1. mája 1997 do 16. júna 2002
v sume 364 219 Sk brutto a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
trovy štátu a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Žiline uznesením z 8. júla 2008 sp. zn.
8 Co 55/2008 napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Ako vyplýva z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil, pretože súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil skutkový stav a tento aj
nesprávne právne posúdil, ako aj z dôvodu, že odôvodnenie rozsudku nie je v súlade s § 157
ods. 2 O.s.p.
Po zrušení veci opätovne vo veci konal Okresný súd Martin, ktorý rozsudkom
z 25. novembra 2008 č.k. 10 C 228/1997-354 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 1. mája 1997
do 16. júna 2002 v sume 586 219 Sk brutto a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť trovy štátu vo výške 8 384 Sk a nahradiť žalobcovi 500 Sk trov konania.
Na odvolanie žalobcu a žalovaného Krajský súd v Žiline rozsudkom z 24. novembra
2009 sp. zn. 8 Co 8/2009 napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalobcovi
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Proti vyššie uvedenému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný
dovolanie, ktoré odôvodnil dovolacími dôvodmi uvedenými v § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Namietal, že odvolací súd zaťažil konanie vadou podľa § 237 písm. e/ O.s.p., keďže
odvolací súd konal o takom návrhu, ktorý nebol podaný, hoci jeho podanie bolo podľa zákona
potrebné. V tomto smere poukázal na v poradí prvý rozsudok okresného súdu z 13. apríla
2004, č.k. 10 C 228/1997-188, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
náhradu mzdy vo výške 468 037 Sk netto, proti ktorému žalobca (na rozdiel od žalovaného)
nepodal odvolanie. Zo skutočnosti, že žalobca nepodal odvolanie, žalovaný vyvodzoval jeho
spokojnosť s rozhodnutím súdu prvého stupňa, a preto sa v ďalšom konaní nemalo podľa jeho
názoru konať nad rámec sumy 468 037 Sk netto. Ďalej namietal, že mu postupom súdov bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že súdy neakceptovali jeho
námietky týkajúce sa výšky náhrady mzdy a „odpočítateľných položiek“, s týmito sa
nevysporiadali, čím sa stali rozhodnutia súdov nepreskúmateľnými. Naplnenie dovolacieho
dôvodu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dovolateľ nachádzal aj v tom, že v druhom zrušujúcom
uznesení odvolacieho súdu (z 8. júla 2008 sp. zn. 8 Co 55/2008) odvolací súd vyslovil
záväzný právny názor, že žalobcovi prislúcha náhrada mzdy aj za pôvodne súdom prvého
stupňa nepriznané obdobia, pričom podľa názoru dovolateľa mal odvolací súd rozhodnutie
v tejto časti zmeniť (nie zrušiť a vrátiť). Dovolateľ ďalej uviedol, že v konaní bola porušená aj
zásada rovnosti postavenia účastníkov, pretože súdy hodnotili dôkazy v jeho neprospech.
V ostatnej časti dovolania dovolateľ podrobne uviedol dôvody, prečo nepovažuje rozhodnutie
odvolacieho súdu za vecne nesprávne a v čom podľa neho spočíva nesprávne právne
posúdenie veci odvolacím súdom. Na základe vyššie uvedeného dovolateľ navrhol, aby
dovolací súd zrušil rozsudky súdov oboch stupňov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, alebo rozsudok odvolacieho súdu zmenil a žalobu zamietol.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedol, že rozhodnutie odvolacieho
súdu je vecne správne. Podľa jeho názoru konanie nebolo zaťažené vadou podľa § 237 O.s.p.
a keďže v danom prípade dovolanie žalovaného smeruje proti rozhodnutiu odvolaciemu súdu,
ktoré nie je prípustné napadnúť týmto opravným prostriedkom, navrhol dovolanie odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) konajúci prostredníctvom
zamestnanca s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. Dovolaním totiž nie je
prípustné napadnúť akékoľvek právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, ale len také rozhodnutie, proti ktorému dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok pripúšťa zákon
(§ 236 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na to, že dovolateľ napáda dovolaním rozhodnutie
odvolacieho súdu vydané vo forme rozsudku, podmienky procesnej prípustnosti dovolania
vyplývajú z ustanovení § 238 a § 237 O.s.p.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie tiež prípustné proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Žalovaným napadnutý
rozsudok nevykazuje znaky ani jedného z týchto rozsudkov. So zreteľom na to dospel
dovolací súd k záveru, že z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nevyplýva procesná
prípustnosť dovolania žalovaného.
Dovolanie žalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah
dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. Uvedené ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj
rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ a písm. g/ O.s.p. dovolateľ
nenamietal a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania
žalovaného preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či
konanie nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. e/ a f/ O.s.p.
Pokiaľ dovolateľ namietal existenciu vady podľa § 237 písm. e/ O.s.p. (nebol podaný
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný), dovolací súd z obsahu spisu
nezistil, že by konanie bolo touto namietanou vadou postihnuté. Táto vada zmätočnosti
konania by bola naplnená vtedy, ak by súdne konanie bolo možné začať iba na návrh
a príslušný návrh (žalobu) by žalobca nepodal; o tento prípad však v prejednávanej veci nejde.
Z obsahu spisu je totiž nepochybné, že žalobca návrh na začatie konania o určenie neplatnosti
výpovede z pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia
pracovného pomeru za obdobie od 1. mája 1997 podal (viď č.l. 1 a nasl. spisu).
S ohľadom na tvrdenie dovolateľa, že bez odvolania žalobcu sa postavenie žalovaného
nemohlo zhoršiť, dovolací súd dodáva, že v odvolacom konaní je odvolací súd s výnimkou
prípadov podľa § 212 ods. 2 O.s.p. viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Ak teda žalovaný
prostredníctvom podania zo 14. júna 2004 (č.l. 201 spisu) podal odvolanie „v časti, ktorou súd
rozhodol o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy... v sume
468 037 Sk“, tak to bol práve žalovaný, ktorý žiadal preskúmať rozsudok súdu prvého stupňa
práve v rozsahu tohto výroku a vymedzil tak rozsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 120/2005. Za danej situácie bol to žalovaný, ktorý
podaním odvolania v časti výroku o zaplatenie náhrady mzdy, vytvoril podmienky pre
preskúmavanie tohto výroku a odvolací súd viazaný rozsahom prieskumnej činnosti
vymedzenej žalovaným v odvolaní, v tomto rozsahu v súlade s § 212 ods. 1 O.s.p. postupoval.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že odvolací súd neprekročil rozsah odvolania vymedzený
žalovaným, tak ako sa dovolateľ mylne domnieva.
Dovolateľ namietal, že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť konať
pred súdom a v konaní pred ním uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu
možnosti konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť predovšetkým tým, že súdy
neakceptovali jeho námietky týkajúce sa výšky náhrady mzdy a „odpočítateľných položiek“,
s týmito námietkami sa nevysporiadali, čím sa stali rozhodnutia súdov nepreskúmateľnými.
Dovolací súd poukazuje na to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej
procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá je síce relevantným
dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá, a to ani podľa § 237 O.s.p. (viď napríklad rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 111/98). Sama skutočnosť, že v konaní
prípadne došlo k procesnej vade tejto povahy, nezakladá prípustnosť dovolania.
K tvrdeniu dovolateľa, že v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 55/2008,
nemal odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa, ale
rozsudok zmeniť, dovolací súd dodáva nasledovné. Dovolateľ opomenul, že dôvodom pre
zrušenie napadnutého rozsudku bola aj tá skutočnosť, že odvolací súd zistil, že účastníkovi
konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom (ods. 2,3,4, deviatej strany
rozsudku Krajského súdu v Žiline z 8. júla 2008 sp. zn. 8 Co 55/2008) a táto závažná vada
zmätočnosti konania je vždy v zmysle § 211 ods. 1 O.s.p. dôvodom pre zrušenie rozhodnutia
postihnutého touto vadou. Existencia tejto vady zároveň bránila tomu, aby odvolací súd
zmenil napadnuté rozhodnutie, pretože podľa § 220 O.s.p odvolací súd zmení odvolaním
rozhodnutie iba ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Keďže
odvolací súd zistil dôvod na zrušenie podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., nemohol odvolaním
napadnuté rozhodnutie zmeniť.
K námietke dovolateľa o porušení zásady rovnosti účastníkov v konaní, tým, že súdy
hodnotili dôkazy v jeho neprospech, dovolací súd uvádza, že v prípade nesprávnosti
hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237
O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 27/92
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. R 42/1993). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania,
v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov. Nesprávne
vyhodnotenie vykonaných dôkazov nezakladá vadu v zmysle § 237 O.s.p. Treba poukázať aj
na to, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97).
Pokiaľ dovolateľ zastáva názor o odňatí možnosti pred súdmi konať tiež nesprávnym
právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, že § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie
možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie
s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považované
za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zhodne je ale zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia
a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným)
nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu
žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť pred súdom konať (viď
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie tohto súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, ale tiež ďalšie rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn.
3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby tvrdenia dovolateľa o nesprávnom právnom
posúdení veci boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),
dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale
v prejednávanej veci nešlo). Keďže dovolanie žalovaného nie je procesne prípustné, nemohol
dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
v prejednávanej veci je dovolanie žalovaného procesne neprípustné. Dovolací súd preto jeho
mimoriadny opravný prostriedok odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné.
Vzhľadom na odmietnutie dovolania z procesných dôvodov, nezaoberal sa vecnou
správnosťou záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie.
Dovolateľ nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vzniklo
žalobcovi (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací
súd nepriznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie
povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. augusta 2010
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková