3 Cdo 78/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., a.s., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnému K., bývajúcemu v C., o vymoženie 66,38 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 62 Er 2970/2011, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 7. augusta 2012 sp. zn. 19 CoE 106/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdnemu exekútorovi bol 21. októbra 2011 doručený návrh oprávnenej na vykonanie
exekúcie na základe „Rozkazu o uložení sankcie za priestupok“, ktorý vydalo Okresné
riaditeľstvo Policajného zboru Slovenskej republiky v Trenčíne 8. septembra 2008 pod sp. zn.
ORP-P-1180/DI-TN-2008 (ďalej len „exekučný titul“) a ktorým bola povinnému uložená
pokuta 2 000 Sk.
Okresný súd Trenčín 31. októbra 2011 poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie [§ 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“)].
Uznesením z 21. februára 2012 č.k. 62 Er 2970/2011-24Okresný súd Trenčín exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ju zastavil. 2 3 Cdo 78/2013
V odôvodnení poukázal na to, že oprávnená 11. októbra 2011 navrhla vykonanie exekúcie
na podklade exekučného titulu, ktorý nadobudol právoplatnosť 3. októbra 2008
a vykonateľnosť 19. októbra 2008. Keďže podľa § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok), bolo možné výkon rozhodnutia nariadiť len
do 3 rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti (v danom prípade
to znamená, že do 19. októbra 2011), došlo k preklúzii vymáhaného práva, so zreteľom
na ktorú je exekúcia neprípustná a nemožno ju vykonať.
Proti uvedenému uzneseniu podala oprávnená odvolanie. Uviedla, že podaním návrhu
na vykonanie exekúcie začalo exekučné konanie. Plynutie trojročnej prekluzívnej lehoty (§ 71
ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.) bolo potrebné posudzovať s prihliadnutím na deň, v ktorom
bolo začaté exekučné konanie. V danom prípade teda prekluzívna lehota neuplynula
pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho neexistuje žiadna prekážka,
ktorá by bránila výkonu exekučného titulu. Upozornila, že zamietnutím návrhu na poverenie
na vykonanie exekúcie v rozpore so zákonom by mohlo dôjsť k odopretiu jej práva na výkon
vykonateľného rozhodnutia.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením zo 7. augusta 2012 sp. zn. 19 CoE 106/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
V odôvodnení uviedol, že exekučné konanie sa síce začína doručením návrhu oprávneného
na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, samotný výkon exekúcie ale začína až vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa správne zohľadnil, že v čase jeho
rozhodovania už vymáhané právo zaniklo, a z tohto dôvodu exekúciu zastavil.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Uviedla,
že neboli dané zákonné dôvody na zastavenie exekúcie a pokiaľ ju súdy napriek tomu
zastavili, odňali oprávnenej možnosť domôcť sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného
exekučného titulu a možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Podľa názoru
oprávnenej súdy nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71
ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty
za rozhodujúci moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie
exekúcie. Exekučný poriadok pritom ani nepozná pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“
a právny záver, na ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení
návrhu na začatie exekúcie plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota 3 3 Cdo 78/2013
uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. ale neplynie. Opačný názor by viedol k značnej
právnej neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to, že výsledok exekučného konania by celkom
závisel iba od včasnosti vykonania jednotlivých úkonov súdnym exekútorom a exekučným
súdom. V závere dovolania oprávnená dodala, že odôvodnenie napadnutého uznesenia
je nepreskúmateľné, čo tiež zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Z týchto dôvodov žiadala rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom konaní
účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Občiansky
súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať
len proti rozhodnutiam výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok
odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], alebo len
v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných procesných vád (viď § 237 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., oprávnenou
napadnuté uznesenie ale nemá znaky žiadneho z uznesení, ktoré sú uvedené v týchto
ustanoveniach. Prípustnosť oprávnenou podaného dovolania preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
nevyplýva.
So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli 4 3 Cdo 78/2013
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý
má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho
konania.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia zo 7. augusta 2012 sp. zn. 3 Cdo 155/2012 a sp. zn. 3 Cdo 146/2012, ako
aj rozhodnutia z 11. októbra 2012 sp. zn. 3 Cdo 284/2012 a sp. zn. 3 Cdo 283/2012
a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Najvyšší súd na odôvodnenia týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. dovolateľka svoju argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili procesné ustanovenia upravujúce
postup súdu v občianskom súdnom konaní; ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. ale dáva
odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou
činnosťou súdu, nie s jeho právnym hodnotením veci vyjadreným v napadnutom
rozhodnutí,
2. námietkou, že súdy vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb. a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru,
v zmysle ktorého z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie
návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie, dovolateľka spochybnila
správnosť tej činnosti súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu (táto činnosť súdu 5 3 Cdo 78/2013
je obsahom právneho posudzovania veci); dovolateľka teda touto námietkou
spochybnila správnosť právneho posúdenia, na ktorom spočíva napadnuté
rozhodnutie; nesprávne právne posúdenie veci ale nie je vadou konania v zmysle
§ 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a niektoré ďalšie
rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011),
3. pokiaľ najvyšší súd už v iných exekučných veciach vyslovil názor, že „nesprávnym
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(resp. zastavením exekúcie) sa oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo
na výkon vykonateľného rozhodnutia“ (viď uznesenie zo 17. decembra 2009 sp. zn.
1 Cdo 177/2009, resp. uznesenie z 5. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 318/2008),
je potrebné si uvedomiť že základom dovolacej argumentácie v preskúmavanej veci
je oprávnenou tvrdené nesprávne právne posúdenie veci v hmotnoprávnej otázke
(preklúzie práva), v označených konaniach išlo ale o vady procesnoprávnej povahy,
4. i keby teda tvrdenia oprávnenej o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne
v danej veci opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),
oprávnenou vytýkaná okolnosť by nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p.,
5. dovolateľkou namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov je (len) tzv. inou vadou
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (viď R 111/1998 a III. ÚS 551/2012),
ktorá nezakladá prípustnosť dovolania, lebo je vadou odlišnou od vád uvedených
v ustanovení § 237 O.s.p.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zastavením exekúcie nebola
v preskúmavanej veci oprávnenej odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolací súd ako poznámku uvádza, že na podobnej argumentácii spočívajú aj rozhodnutia
ďalších senátov najvyššieho súdu v skutkovo a právne obdobných veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky (viď napríklad rozhodnutia
z 10. januára 2013 sp. zn. 5 Cdo 178/2012 a sp. zn. 5 Cdo 190/2012, resp. z 12. februára 2013
sp. zn. 7 Cdo 261/2012 a z 26. februára 2013 sp. zn. 7 Cdo 25/2013).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady
konania tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne 6 3 Cdo 78/2013
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. novembra 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková