3 Cdo 76/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ B., s.r.o., so sídlom v P., IČO: X., 2/ P., s.r.o., so sídlom v P., IČO: X., 3/ C., s.r.o., so sídlom v P., IČO: X., 4/ P. J. - C., s miestom podnikania v P., IČO: X., zastúpených JUDr. M. F., advokátom so sídlom v P.,

proti žalovanému P., so sídlom v P., o náhradu za užívanie nehnuteľnosti, vedenej na

Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 25 C 96/2010, o dovolaní žalobcov 1/ až 4/ proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove z 8. októbra 2013 sp. zn. 9 Co 62/2012 v spojení s opravným

uznesením tohto súdu z 3. decembra 2013 sp. zn. 9 Co 62/2012, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením z r u š u j e v potvrdzujúcom

výroku a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania.

Vec v rozsahu zrušenia vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobcovia 1/ až 4/ sa v konaní domáhali, aby súd uložil žalovanému – vlastníkovi

inžinierskej stavby (cesty III. triedy č. X. vybudovanej na základe stavebného povolenia čj.

Dopr. 3988/OD-83 vydaného 18. marca 1983 Okresným národným výborom v Prešove)

v katastrálnom území S. zriadenej na pozemkoch v ich vlastníctve povinnosť vrátiť  

im to, o čo sa obohatil bezodplatným užívaním ich pozemkov (§ 451 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka). Žalobca 1/ – vlastník nehnuteľnosti vedenej na liste vlastníctva č. X. ako parcela

č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2 žiadal zaplatiť 1 654,13 €

s príslušenstvom, žalobca 2/ –   vlastník nehnuteľnosti vedenej na liste vlastníctva č. X. ako

parcela č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2 žiadal zaplatiť 1 522,18 €

s príslušenstvom, žalobca 3/ – vlastník nehnuteľnosti vedenej na liste vlastníctva č. X. ako

parcela č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2 žiadal zaplatiť 1 807,25 € 2   3 Cdo 76/2014

s príslušenstvom a žalobca 4/ – vlastník nehnuteľnosti vedenej na liste vlastníctva č. X. ako

parcela č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2 žiadal zaplatiť 1 675,81 €

s príslušenstvom. Žalobcovia argumentovali tým, že tieto pozemky boli geometrickým

plánom odčlenené od pozemku vedeného na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. –

zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2 vo vlastníctve obchodnej spoločnosti C., s.r.o.;

vlastníctvo odčlenených pozemkov nadobudli kúpnymi zmluvami uzatvorenými s touto

obchodnou spoločnosťou v roku 2009. Žalovaný sa ich užívaním bezdôvodne obohacuje, lebo

im neposkytuje žiadnu odplatu.

Okresný súd Prešov rozsudkom z 31. mája 2012 č.k. 25 C 96/2010-274 žalobu

žalobcov 1/ až 4/ zamietol. Vychádzal z toho, že obchodná spoločnosť C., s.r.o. nemohla byť

vlastníčkou nehnuteľnosti v katastrálnom území S. vedenej na liste vlastníctva č. X. ako

parcela č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2, lebo kúpnu zmluvu uzatvorila

13. marca 2007 so subjektom, ktorý nebol jej vlastníkom. Predmetná nehnuteľnosť nebola

totiž vo vlastníctve úpadcu A., a.s. (ďalej len „A.“) v likvidácii. Do majetku A. bola vložená

iba parcela č. X. a na nej sa nachádzajúce stavby s príslušenstvom. Vlastníctvo tejto

obchodnej spoločnosti k parcelám č. X. a X./ bolo na liste vlastníctva č. X. zapísané len omylom, v dôsledku nesprávneho postupu katastrálneho úradu. Vzhľadom na to nemohla táto

spoločnosť platne previesť vlastníctvo sporných parciel na C., s.r.o. a tá neskôr na žalobcov 1/

až 4/. V okolnostiach prejednávanej veci nemohlo dôjsť ani k vydržaniu pozemkov. Keďže

vydania bezdôvodného obohatenia voči žalovanému sa domáhajú tí, ktorí nemajú k sporným

pozemkom žiadne právo, bolo potrebné žalobu zamietnuť. O trovách konania rozhodol súd

prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Prešove rozsudkom z 8. októbra 2013  

sp. zn. 9 Co 62/2012 návrh žalobcov 1/ až 4/ na prerušenie konania zamietol, napadnutý

rozsudok potvrdil a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení

uviedol, že k zápisu vlastníctva A. na liste vlastníctva č. X. došlo iba omylom, bez

relevantného právneho dôvodu. Bezprostredná právna predchodkyňa žalobcov 1/ až 4/ (C.,

s.r.o.) nadobudla ale vlastníctvo predmetnej parcely inak. V konkurznom konaní, ktoré bolo

na Krajskom súde v Košiciach vedené pod sp. zn. 5 K 169/01 na majetok A., podalo Mesto P.

5. decembra 2003 návrh na vylúčenie parcely č. X. z konkurznej podstaty úpadcu, tento návrh

ale neskôr vzalo späť, preto Krajský súd v Košiciach uznesením z 10. novembra 2006 č.k. 20

Cbi 59/2003 konanie o tomto návrhu zastavil. V dôsledku toho bolo potrebné mať za to, že 3   3 Cdo 76/2014

predmetná nehnuteľnosť bola do súpisu zaradená oprávnene a správca konkurznej podstaty je

oprávnený speňažiť ju. K speňaženiu tejto nehnuteľnosti v prospech kupujúcej C., s.r.o. došlo

kúpnou zmluvou z 13. marca 2007, ku ktorej dal súhlas konkurzný súd opatrením  

zo 7. februára 2007 č.k. 5 K 169/01-140. C. s.r.o. takto nadobudla do vlastníctva pozemok

zapísaný na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere

X. m2 a neskôr previedla odčlenené časti tejto parcely na žalobcov 1/ až 4/. Skutočnosť, že

žalobcovia 1/ až 4/ sú vlastníkmi odčlenených častí, nezakladá ich nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov žalovaným. Stavba pozemnej komunikácie

sa začala 14. marca 1983 na pozemku vo vlastníctve štátu, skolaudovaná bola 12. februára

1992. O toto vlastníctvo prišiel vtedajší vlastník nekompetentným konaním správy katastra

a samotného vlastníka v priebehu konkurzného konania. C., s.r.o. kupovala uvedenú

nehnuteľnosť s plným vedomím, že   je zastavaná pozemnou komunikáciou, ktorú nebude

môcť nikdy v budúcnosti reálne užívať. Treba totiž rozlišovať medzi zriadením pozemnej

komunikácie na pozemku bez súhlasu jeho vlastníka a zriadením takejto pozemnej

komunikácie na pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby, pričom až neskôr dôjde k zmene

vlastníctva pozemku jeho prevodom na inú osobu. Nový vlastník pozemku nemôže

nadobudnúť k tomuto pozemku viac práv, ako mal predchádzajúci vlastník. Pokiaľ pôvodný

vlastník na svojom pozemku zriadil stavbu pozemnej komunikácie v jeho vlastníctve a umožnil ho bezodplatne užívať tretím osobám, vstupuje nový vlastník pozemku do daného

právneho stavu. V preskúmavanej veci pôvodný vlastník pozemku (štát) nemal právo

požadovať od vlastníka stavby pozemnej komunikácie (od seba) bezdôvodné obohatenie

a nemal právo ani sám so sebou uzavrieť nájomnú zmluvu. Nadobudnutím vlastníctva

k takémuto pozemku sa nerozšíril rozsah práv nadobúdateľa. Z týchto dôvodov odvolací súd

napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Návrh žalobcov 1/ až 4/

na prerušenie konania zamietol s odôvodnením, že pre to neboli dané procesné predpoklady

vyplývajúce z § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa

ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ až 4/ dovolanie,

v ktorom namietli, že postupom odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť pred súdom konať

(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Po opísaní priebehu konaní na prvostupňovom a odvolacom súde

uviedli, že sa stotožňujú s právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého C., s.r.o.

nadobudla v priebehu konkurzného konania vlastníctvo parciel č. X./2 a X. zapísaných   na

liste vlastníctva č. X. pre katastrálne územie S. a žalobcovia 1/ až 4/ sú teda vlastníkmi z tejto 4   3 Cdo 76/2014

parcely odčlenených parciel. Nemôžu ale súhlasiť s jeho názorom, že im ako vlastníkom

týchto parciel nepatrí žiadna náhrada za to, že žalovaný využíva na ich pozemkoch zriadenú

komunikáciu bez adekvátneho protiplnenia. Právne závery odvolacieho súdu sú v extrémnom

nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a nezodpovedajú zákonu. Odvolací súd

v porovnaní so súdom prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na odlišných skutkových

a právnych okolnostiach. V prejednávanej veci súd prvého stupňa žalobu zamietol preto, lebo

žalobcovia 1/ až 4/ nie sú vo veci aktívne legitimovaní (vlastníkom pozemkov nebola C.,

s.r.o., preto ani jej právni nástupcovia nemôžu byť vlastníkmi). Odvolací súd – naopak – mal

za to, že žalobcovia 1/ až 4/ sú v danom prípade aktívne vecne legitimovaní (C., s.r.o.

nadobudla vlastníctvo pozemkov a ich odčlenené časti platne previedla na žalobcov),

nepriznal im ale nárok na náhradu za bezodplatné užívanie ich pozemkov. Dovolaním

napadnuté rozhodnutie je nesprávne a bez náležitého opodstatnenia popiera právo vlastníka

pozemku na vydanie toho, o čo sa vlastník stavby stojacej na pozemku bezdôvodne obohacuje

bezodplatným užívaním pozemku. Nečakané rozhodnutie odvolacieho súdu odňalo žalobcom

možnosť spochybniť odlišné právne závery súdu na inštančne vyššom súde. K žalobcami

namietanej procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku nerešpektovania

ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. a porušenia princípu dvojinštančnosti konania. Navyše,

odvolací súd dostatočne nevysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, ktoré je so zreteľom  

na to nepreskúmateľné. Z týchto dôvodov žiadali napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako

aj ním potvrdený prvostupňový rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že – i keď nesúhlasí so záverom

o vlastníctve žalobcov k sporným pozemkom [ktorý sa prieči právnym záverom vyjadreným

najvyšším súdom v rozhodnutí z 11. septembra 2009 sp. zn. 5 Cdo 194/2008] – predsa len

napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, lebo neopodstatnená žaloba bola v konečnom

dôsledku právoplatne zamietnutá. Pripomenul, že 1. júla 2009 nadobudol účinnosť zákon  

č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov  

pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov. Týmto zákonom vzniklo na predmetných pozemkoch vecné

bremeno v prospech vlastníka stavby (cesty). Vlastníkovi pozemku nepatrí žiadna náhrada

z titulu bezdôvodného obohacovania sa, nanajvýš (ak vôbec) iba jednorazová náhrada  

za zaťaženie pozemku vecným bremenom vo verejnom záujme.

5   3 Cdo 76/2014

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka

dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred  

1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)

zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom.

1. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné  

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.  

je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Dovolanie žalobcov nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku

uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval, preto ani

nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného dovolania preto

z § 238 O.s.p. nevyplýva.

2. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. a dovolaciu

argumentáciu žalobcov sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či dovolanie nie je prípustné  

v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci   6   3 Cdo 76/2014

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;  

ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť  

aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999,  

R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod  

č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že

došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver)

dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.    

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobcov preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

3. Dovolatelia namietajú, že v konaní im bola odňatá možnosť pred súdom konať.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti  

na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony  

vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy  

(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123

O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

3.1. K námietke žalobcov, že odvolací súd im odňal možnosť pred súdom konať  

(§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a tým spôsobil jeho 7   3 Cdo 76/2014

nepreskúmateľnosť, najvyšší súd uvádza, že jeho judikatúra (viď R 111/1998) zastáva názor,

podľa ktorého nepreskúmateľnosť nie je procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale

(len) inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá však nezakladá prípustnosť

dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť

sa od tohto názoru. Na obdobnom závere spočívajú aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu,

napríklad sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011,  

3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 276/2013, 3 Cdo 10/2014,  

3 Cdo 55/2014 a 3 ECdo 28/2014, resp. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008,

2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012,  

7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011, 1 ECdo 10/2014).

Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia  

a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali  

na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu

sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,

III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 287/2014). V náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 ústavný súd uviedol, že „sa väčšinovým

názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver,  

že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237  

písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Ústavný súd

v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane vyslovenom

závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti

názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia

dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne

právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“. Obdobnú

argumentáciu zvolil ústavný súd aj v uznesení zo 4. júna 2014 sp. zn. I. ÚS 287/2014, ktorým

ako zjavne neopodstatnenú odmietol sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 23. januára

2014 sp. zn. 3 Cdo 139/2012. V uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015

konštatoval, že najvyšší súd v súlade so svojou stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite

zdôvodnil, prečo nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť

dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje

arbitrárnosť či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho 8   3 Cdo 76/2014

konania ako mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné

rozhodnutie a zasahuje sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania.

Možno preto zhrnúť, že ak by aj dovolaním napadnuté rozhodnutie nebolo dostatočne

preskúmateľné, nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

3.2. Námietka žalobcov o nepredvídateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu  

je opodstatnená z týchto dôvodov:

V danom prípade súd prvého stupňa zamietol žalobu (iba) z dôvodu, že žalobcovia 1/

až 4/ nie sú v danej veci aktívne legitimovaní, lebo nie sú vlastníkmi sporných nehnuteľností.

Otázku, či by inak (v prípade ich vlastníctva) mali voči žalovanému nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia, súd prvého stupňa neriešil. Odvolací súd – na rozdiel od toho –

dospel k záveru, že žalobcovia sú vlastníkmi sporných nehnuteľností, preto sú v danom

prípade aktívne vecne legitimovaní. Nezostal však len pri tomto konštatovaní, ale pri právnom

posudzovaní veci postúpil ďalej a právne závery prijal aj v otázke, či sa žalovaný na úkor

žalobcov bezdôvodne (ne)obohacuje.

V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa rozhodnutie, ktorým odvolací súd v merite

veci za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorá nebola predtým predmetom posudzovania

súdom prvého stupňa, považuje za „prekvapivé rozhodnutie“. Prekvapivým je rozhodnutie

odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch, než rozhodnutie súdu

prvého stupňa (viď napríklad uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009  

sp. zn. 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého

stupňa „nečakane“ založené na nepredvídateľne iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých

založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej

situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého  

až v odvolacom konaní (viď uznesenie najvyššieho súdu zo 14. júla 2011 sp. zn.  

5 Cdo 46/2011).

Zabrániť vydávaniu „nepredvídateľných“ má ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p., podľa

ktorého má odvolací súd postupovať vtedy, keď dospeje k záveru, že sa na vec – podľa jeho

názoru – vzťahuje také ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní  

zo strany súdu prvého stupňa nebolo použité, je však pre rozhodnutie vo veci určujúce.   9   3 Cdo 76/2014

Z dovolaním napadnutého rozsudku je zrejmé, že odvolací súd dôvody pre svoje

rozhodnutie vyvodzoval medziiným z aplikácie ustanovenia § 123 Občianskeho zákonníka.

Rovnako – i keď bez výslovného označenia konkrétnych paragrafov – bezpochyby aplikoval

aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení a o medziach výkonu

vlastníckych práv. Tieto zákonné ustanovenia, ktoré odvolací súd považoval pre rozhodnutie

za určujúce, ale súd prvého stupňa neaplikoval. Išlo teda o procesnú situáciu, na ktorú  

sa vzťahuje § 213 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd ale toto ustanovenie nerešpektoval.

Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 33/2011 konštatoval, že pokiaľ

odvolací súd nevyzval účastníka konania v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom  

od 15. októbra 2008, aby sa vyjadril k možnému použitiu toho ustanovenia právneho

predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je podľa názoru odvolacieho

súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Pokiaľ teda odvolací súd v danom prípade potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného dôvodu, než bol dôvod zamietnutia žaloby súdom prvého stupňa bez toho, aby

predtým postupoval podľa uvedeného ustanovenia, išlo o procesne nesprávny postup

odvolacieho súdu, ktorý mal za následok porušenie zásady dvojinštančnosti konania a viedol

k odňatiu možnosti žalobcov pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

4. So zreteľom na bod 3.2. dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcov  

1/ až 4/ je nielen procesne prípustné podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale zároveň tiež

opodstatnené.

Dovolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec  

mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

10   3 Cdo 76/2014

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. júna 2015

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková