3 Cdo 76/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ B., s.r.o., so sídlom v P., IČO: X., 2/ P., s.r.o., so sídlom v P., IČO: X., 3/ C., s.r.o., so sídlom v P., IČO: X., 4/ P. J. - C., s miestom podnikania v P., IČO: X., zastúpených JUDr. M. F., advokátom so sídlom v P.,
proti žalovanému P., so sídlom v P., o náhradu za užívanie nehnuteľnosti, vedenej na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 25 C 96/2010, o dovolaní žalobcov 1/ až 4/ proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 8. októbra 2013 sp. zn. 9 Co 62/2012 v spojení s opravným
uznesením tohto súdu z 3. decembra 2013 sp. zn. 9 Co 62/2012, takto
r o z h o d o l :
Napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením z r u š u j e v potvrdzujúcom
výroku a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania.
Vec v rozsahu zrušenia vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobcovia 1/ až 4/ sa v konaní domáhali, aby súd uložil žalovanému – vlastníkovi
inžinierskej stavby (cesty III. triedy č. X. vybudovanej na základe stavebného povolenia čj.
Dopr. 3988/OD-83 vydaného 18. marca 1983 Okresným národným výborom v Prešove)
v katastrálnom území S. zriadenej na pozemkoch v ich vlastníctve povinnosť vrátiť
im to, o čo sa obohatil bezodplatným užívaním ich pozemkov (§ 451 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka). Žalobca 1/ – vlastník nehnuteľnosti vedenej na liste vlastníctva č. X. ako parcela
č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2 žiadal zaplatiť 1 654,13 €
s príslušenstvom, žalobca 2/ – vlastník nehnuteľnosti vedenej na liste vlastníctva č. X. ako
parcela č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2 žiadal zaplatiť 1 522,18 €
s príslušenstvom, žalobca 3/ – vlastník nehnuteľnosti vedenej na liste vlastníctva č. X. ako
parcela č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2 žiadal zaplatiť 1 807,25 € 2 3 Cdo 76/2014
s príslušenstvom a žalobca 4/ – vlastník nehnuteľnosti vedenej na liste vlastníctva č. X. ako
parcela č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2 žiadal zaplatiť 1 675,81 €
s príslušenstvom. Žalobcovia argumentovali tým, že tieto pozemky boli geometrickým
plánom odčlenené od pozemku vedeného na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. –
zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2 vo vlastníctve obchodnej spoločnosti C., s.r.o.;
vlastníctvo odčlenených pozemkov nadobudli kúpnymi zmluvami uzatvorenými s touto
obchodnou spoločnosťou v roku 2009. Žalovaný sa ich užívaním bezdôvodne obohacuje, lebo
im neposkytuje žiadnu odplatu.
Okresný súd Prešov rozsudkom z 31. mája 2012 č.k. 25 C 96/2010-274 žalobu
žalobcov 1/ až 4/ zamietol. Vychádzal z toho, že obchodná spoločnosť C., s.r.o. nemohla byť
vlastníčkou nehnuteľnosti v katastrálnom území S. vedenej na liste vlastníctva č. X. ako
parcela č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2, lebo kúpnu zmluvu uzatvorila
13. marca 2007 so subjektom, ktorý nebol jej vlastníkom. Predmetná nehnuteľnosť nebola
totiž vo vlastníctve úpadcu A., a.s. (ďalej len „A.“) v likvidácii. Do majetku A. bola vložená
iba parcela č. X. a na nej sa nachádzajúce stavby s príslušenstvom. Vlastníctvo tejto
obchodnej spoločnosti k parcelám č. X. a X./ bolo na liste vlastníctva č. X. zapísané len omylom, v dôsledku nesprávneho postupu katastrálneho úradu. Vzhľadom na to nemohla táto
spoločnosť platne previesť vlastníctvo sporných parciel na C., s.r.o. a tá neskôr na žalobcov 1/
až 4/. V okolnostiach prejednávanej veci nemohlo dôjsť ani k vydržaniu pozemkov. Keďže
vydania bezdôvodného obohatenia voči žalovanému sa domáhajú tí, ktorí nemajú k sporným
pozemkom žiadne právo, bolo potrebné žalobu zamietnuť. O trovách konania rozhodol súd
prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Prešove rozsudkom z 8. októbra 2013
sp. zn. 9 Co 62/2012 návrh žalobcov 1/ až 4/ na prerušenie konania zamietol, napadnutý
rozsudok potvrdil a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení
uviedol, že k zápisu vlastníctva A. na liste vlastníctva č. X. došlo iba omylom, bez
relevantného právneho dôvodu. Bezprostredná právna predchodkyňa žalobcov 1/ až 4/ (C.,
s.r.o.) nadobudla ale vlastníctvo predmetnej parcely inak. V konkurznom konaní, ktoré bolo
na Krajskom súde v Košiciach vedené pod sp. zn. 5 K 169/01 na majetok A., podalo Mesto P.
5. decembra 2003 návrh na vylúčenie parcely č. X. z konkurznej podstaty úpadcu, tento návrh
ale neskôr vzalo späť, preto Krajský súd v Košiciach uznesením z 10. novembra 2006 č.k. 20
Cbi 59/2003 konanie o tomto návrhu zastavil. V dôsledku toho bolo potrebné mať za to, že 3 3 Cdo 76/2014
predmetná nehnuteľnosť bola do súpisu zaradená oprávnene a správca konkurznej podstaty je
oprávnený speňažiť ju. K speňaženiu tejto nehnuteľnosti v prospech kupujúcej C., s.r.o. došlo
kúpnou zmluvou z 13. marca 2007, ku ktorej dal súhlas konkurzný súd opatrením
zo 7. februára 2007 č.k. 5 K 169/01-140. C. s.r.o. takto nadobudla do vlastníctva pozemok
zapísaný na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere
X. m2 a neskôr previedla odčlenené časti tejto parcely na žalobcov 1/ až 4/. Skutočnosť, že
žalobcovia 1/ až 4/ sú vlastníkmi odčlenených častí, nezakladá ich nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov žalovaným. Stavba pozemnej komunikácie
sa začala 14. marca 1983 na pozemku vo vlastníctve štátu, skolaudovaná bola 12. februára
1992. O toto vlastníctvo prišiel vtedajší vlastník nekompetentným konaním správy katastra
a samotného vlastníka v priebehu konkurzného konania. C., s.r.o. kupovala uvedenú
nehnuteľnosť s plným vedomím, že je zastavaná pozemnou komunikáciou, ktorú nebude
môcť nikdy v budúcnosti reálne užívať. Treba totiž rozlišovať medzi zriadením pozemnej
komunikácie na pozemku bez súhlasu jeho vlastníka a zriadením takejto pozemnej
komunikácie na pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby, pričom až neskôr dôjde k zmene
vlastníctva pozemku jeho prevodom na inú osobu. Nový vlastník pozemku nemôže
nadobudnúť k tomuto pozemku viac práv, ako mal predchádzajúci vlastník. Pokiaľ pôvodný
vlastník na svojom pozemku zriadil stavbu pozemnej komunikácie v jeho vlastníctve a umožnil ho bezodplatne užívať tretím osobám, vstupuje nový vlastník pozemku do daného
právneho stavu. V preskúmavanej veci pôvodný vlastník pozemku (štát) nemal právo
požadovať od vlastníka stavby pozemnej komunikácie (od seba) bezdôvodné obohatenie
a nemal právo ani sám so sebou uzavrieť nájomnú zmluvu. Nadobudnutím vlastníctva
k takémuto pozemku sa nerozšíril rozsah práv nadobúdateľa. Z týchto dôvodov odvolací súd
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Návrh žalobcov 1/ až 4/
na prerušenie konania zamietol s odôvodnením, že pre to neboli dané procesné predpoklady
vyplývajúce z § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa
ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ až 4/ dovolanie,
v ktorom namietli, že postupom odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť pred súdom konať
(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Po opísaní priebehu konaní na prvostupňovom a odvolacom súde
uviedli, že sa stotožňujú s právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého C., s.r.o.
nadobudla v priebehu konkurzného konania vlastníctvo parciel č. X./2 a X. zapísaných na
liste vlastníctva č. X. pre katastrálne územie S. a žalobcovia 1/ až 4/ sú teda vlastníkmi z tejto 4 3 Cdo 76/2014
parcely odčlenených parciel. Nemôžu ale súhlasiť s jeho názorom, že im ako vlastníkom
týchto parciel nepatrí žiadna náhrada za to, že žalovaný využíva na ich pozemkoch zriadenú
komunikáciu bez adekvátneho protiplnenia. Právne závery odvolacieho súdu sú v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a nezodpovedajú zákonu. Odvolací súd
v porovnaní so súdom prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na odlišných skutkových
a právnych okolnostiach. V prejednávanej veci súd prvého stupňa žalobu zamietol preto, lebo
žalobcovia 1/ až 4/ nie sú vo veci aktívne legitimovaní (vlastníkom pozemkov nebola C.,
s.r.o., preto ani jej právni nástupcovia nemôžu byť vlastníkmi). Odvolací súd – naopak – mal
za to, že žalobcovia 1/ až 4/ sú v danom prípade aktívne vecne legitimovaní (C., s.r.o.
nadobudla vlastníctvo pozemkov a ich odčlenené časti platne previedla na žalobcov),
nepriznal im ale nárok na náhradu za bezodplatné užívanie ich pozemkov. Dovolaním
napadnuté rozhodnutie je nesprávne a bez náležitého opodstatnenia popiera právo vlastníka
pozemku na vydanie toho, o čo sa vlastník stavby stojacej na pozemku bezdôvodne obohacuje
bezodplatným užívaním pozemku. Nečakané rozhodnutie odvolacieho súdu odňalo žalobcom
možnosť spochybniť odlišné právne závery súdu na inštančne vyššom súde. K žalobcami
namietanej procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku nerešpektovania
ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. a porušenia princípu dvojinštančnosti konania. Navyše,
odvolací súd dostatočne nevysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, ktoré je so zreteľom
na to nepreskúmateľné. Z týchto dôvodov žiadali napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako
aj ním potvrdený prvostupňový rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že – i keď nesúhlasí so záverom
o vlastníctve žalobcov k sporným pozemkom [ktorý sa prieči právnym záverom vyjadreným
najvyšším súdom v rozhodnutí z 11. septembra 2009 sp. zn. 5 Cdo 194/2008] – predsa len
napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, lebo neopodstatnená žaloba bola v konečnom
dôsledku právoplatne zamietnutá. Pripomenul, že 1. júla 2009 nadobudol účinnosť zákon
č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov
pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov. Týmto zákonom vzniklo na predmetných pozemkoch vecné
bremeno v prospech vlastníka stavby (cesty). Vlastníkovi pozemku nepatrí žiadna náhrada
z titulu bezdôvodného obohacovania sa, nanajvýš (ak vôbec) iba jednorazová náhrada
za zaťaženie pozemku vecným bremenom vo verejnom záujme.
5 3 Cdo 76/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
1. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolanie žalobcov nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku
uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval, preto ani
nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného dovolania preto
z § 238 O.s.p. nevyplýva.
2. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. a dovolaciu
argumentáciu žalobcov sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či dovolanie nie je prípustné
v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci 6 3 Cdo 76/2014
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;
ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999,
R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod
č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že
došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver)
dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobcov preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
3. Dovolatelia namietajú, že v konaní im bola odňatá možnosť pred súdom konať.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
3.1. K námietke žalobcov, že odvolací súd im odňal možnosť pred súdom konať
(§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a tým spôsobil jeho 7 3 Cdo 76/2014
nepreskúmateľnosť, najvyšší súd uvádza, že jeho judikatúra (viď R 111/1998) zastáva názor,
podľa ktorého nepreskúmateľnosť nie je procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale
(len) inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá však nezakladá prípustnosť
dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť
sa od tohto názoru. Na obdobnom závere spočívajú aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu,
napríklad sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011,
3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 276/2013, 3 Cdo 10/2014,
3 Cdo 55/2014 a 3 ECdo 28/2014, resp. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008,
2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012,
7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011, 1 ECdo 10/2014).
Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia
a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali
na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 287/2014). V náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 ústavný súd uviedol, že „sa väčšinovým
názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver,
že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Ústavný súd
v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane vyslovenom
závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti
názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia
dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne
právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“. Obdobnú
argumentáciu zvolil ústavný súd aj v uznesení zo 4. júna 2014 sp. zn. I. ÚS 287/2014, ktorým
ako zjavne neopodstatnenú odmietol sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 23. januára
2014 sp. zn. 3 Cdo 139/2012. V uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015
konštatoval, že najvyšší súd v súlade so svojou stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite
zdôvodnil, prečo nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje
arbitrárnosť či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho 8 3 Cdo 76/2014
konania ako mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné
rozhodnutie a zasahuje sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania.
Možno preto zhrnúť, že ak by aj dovolaním napadnuté rozhodnutie nebolo dostatočne
preskúmateľné, nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
3.2. Námietka žalobcov o nepredvídateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
je opodstatnená z týchto dôvodov:
V danom prípade súd prvého stupňa zamietol žalobu (iba) z dôvodu, že žalobcovia 1/
až 4/ nie sú v danej veci aktívne legitimovaní, lebo nie sú vlastníkmi sporných nehnuteľností.
Otázku, či by inak (v prípade ich vlastníctva) mali voči žalovanému nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, súd prvého stupňa neriešil. Odvolací súd – na rozdiel od toho –
dospel k záveru, že žalobcovia sú vlastníkmi sporných nehnuteľností, preto sú v danom
prípade aktívne vecne legitimovaní. Nezostal však len pri tomto konštatovaní, ale pri právnom
posudzovaní veci postúpil ďalej a právne závery prijal aj v otázke, či sa žalovaný na úkor
žalobcov bezdôvodne (ne)obohacuje.
V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa rozhodnutie, ktorým odvolací súd v merite
veci za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorá nebola predtým predmetom posudzovania
súdom prvého stupňa, považuje za „prekvapivé rozhodnutie“. Prekvapivým je rozhodnutie
odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch, než rozhodnutie súdu
prvého stupňa (viď napríklad uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009
sp. zn. 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého
stupňa „nečakane“ založené na nepredvídateľne iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých
založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej
situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého
až v odvolacom konaní (viď uznesenie najvyššieho súdu zo 14. júla 2011 sp. zn.
5 Cdo 46/2011).
Zabrániť vydávaniu „nepredvídateľných“ má ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p., podľa
ktorého má odvolací súd postupovať vtedy, keď dospeje k záveru, že sa na vec – podľa jeho
názoru – vzťahuje také ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní
zo strany súdu prvého stupňa nebolo použité, je však pre rozhodnutie vo veci určujúce. 9 3 Cdo 76/2014
Z dovolaním napadnutého rozsudku je zrejmé, že odvolací súd dôvody pre svoje
rozhodnutie vyvodzoval medziiným z aplikácie ustanovenia § 123 Občianskeho zákonníka.
Rovnako – i keď bez výslovného označenia konkrétnych paragrafov – bezpochyby aplikoval
aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení a o medziach výkonu
vlastníckych práv. Tieto zákonné ustanovenia, ktoré odvolací súd považoval pre rozhodnutie
za určujúce, ale súd prvého stupňa neaplikoval. Išlo teda o procesnú situáciu, na ktorú
sa vzťahuje § 213 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd ale toto ustanovenie nerešpektoval.
Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 33/2011 konštatoval, že pokiaľ
odvolací súd nevyzval účastníka konania v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom
od 15. októbra 2008, aby sa vyjadril k možnému použitiu toho ustanovenia právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je podľa názoru odvolacieho
súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ teda odvolací súd v danom prípade potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného dôvodu, než bol dôvod zamietnutia žaloby súdom prvého stupňa bez toho, aby
predtým postupoval podľa uvedeného ustanovenia, išlo o procesne nesprávny postup
odvolacieho súdu, ktorý mal za následok porušenie zásady dvojinštančnosti konania a viedol
k odňatiu možnosti žalobcov pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
4. So zreteľom na bod 3.2. dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcov
1/ až 4/ je nielen procesne prípustné podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale zároveň tiež
opodstatnené.
Dovolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
10 3 Cdo 76/2014
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. júna 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková