3 Cdo 74/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., a.s. so sídlom v K., IČO: X., proti povinnej I. K., bývajúcej v Á., o vymoženie 43,22 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 10 Er 290/2011, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. septembra 2011 sp. zn. 1 Co 477/2011,

takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

II. Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 43,22 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú sumu

preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 8. marca 2010 sp. zn. 3C/1070/2009 Arbitrážneho

súdu Košice. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Lučenec o vydanie poverenia  

na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Lučenec uznesením z 15. júna 2011 č.k. 10 Er 290/2011-20 žiadosť

súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Poukázal na to, že

rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý je v danej veci pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie, sa týka poistného v zmysle poistnej zmluvy uzavretej účastníkmi konania  

27. augusta 2008 pod č. X., súčasťou ktorých boli aj Všeobecné poistné podmienky (ďalej len

„poistná zmluva“). Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že poistná zmluva je spotrebiteľská

zmluva. Zohľadnil, že účastníci sa v zmysle čl. XV. Všeobecných poistných podmienok

dohodli, že všetky prípadné spory medzi nimi vzniknuté z tohto právneho vzťahu, budú

prejednané pred rozhodcovským súdom. V nadväznosti na to pristúpil k posúdeniu,  

či tu nejde o neprijateľnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Táto doložka

narušuje rovnováhu účastníkov daného právneho vzťahu, dodávateľa zvýhodňuje na úkor

spotrebiteľa a vytvára nerovnaké faktické podmienky ochrany ich práv. Dospel k záveru,  

že spotrebiteľ sa v danom prípade v rozpore s princípmi právneho štátu vopred  

(či už z nevedomosti alebo bez reálnej možnosti uplatnenia svojho vplyvu pri formulovaní

spotrebiteľskej zmluvy) vzdal svojho práva na účinnú ochranu, lebo pristúpil na to, že spory

medzi účastníkmi budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. To odôvodňuje záver

o neprijateľnosti uvedenej rozhodcovskej doložky (nekalej podmienky v zmysle čl. 3  

ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Z týchto dôvodov dospel súd

prvého stupňa k záveru, že predmetná rozhodcovská doložka je neplatná (§ 53 ods. 4

Občianskeho zákonníka účinného v znení v čase uzavretia poistnej zmluvy). Neplatná

rozhodcovská doložka nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu vydať

rozhodcovský rozsudok, ktorý oprávnená označila za exekučný titul. Vzhľadom na to,

aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uvedenému uzneseniu podala oprávnená odvolanie. Krajský súd v Banskej

Bystrici uznesením z 29. septembra 2011 sp. zn. 1 CoE 477/2011 napadnuté uznesenie

potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania  

(§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne

správnemu uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré treba potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Odvolací

súd poukázal na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka a Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách a dospel k záveru, že postup prvostupňového súdu bol v súlade

so zákonom. Pri posudzovaní exekučného titulu podľa hľadísk vyplývajúcich z týchto

ustanovení bol aj podľa názoru odvolacieho súdu opodstatnený záver, že účastníci konania uzavreli v danom prípade spotrebiteľskú zmluvu, ktorá obsahuje neprijateľnú zmluvnú

podmienku. Súd prvého stupňa bol povinný skúmať, či je vykonateľné rozhodnutie, ktoré

oprávnená pripojila k návrhu na vykonanie exekúcie. Rozhodcovskú doložku správne

považoval za nekalú (a neplatnú), lebo spotrebiteľovi znemožňuje reálnu ochranu jeho práv

pred všeobecným súdom. Predmetná rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne

spotrebiteľ nemal výber – poistnú zmluvu mohol ako celok (vrátane ustanovenia nútiaceho

ho riešiť spory výlučne v rozhodcovskom konaní) buď len prijať alebo neprijať. Poistná

zmluva, v ktorej je predmetná rozhodcovská doložka, je zmluva obsahujúca nekalú

podmienku; nekalé zmluvné dojednania sú sankcionované absolútnou neplatnosťou. V takom

prípade musí exekučný súd dospieť k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný

exekučný titul. Správny je preto nielen záver súdu prvého stupňa, že ide o nespôsobilý

exekučný titul, ale aj záver, že žiadosť súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie

bolo potrebné zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).  

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala

zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie, lebo súdy v danom prípade:

1. rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), lebo súd

v exekučnom konaní nie je oprávnený skúmať (ne)prijateľnosť rozhodcovskej doložky

a nesmie ani preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia označeného za exekučný titul,

2. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým,  

že: a/ rozhodnutie odvolacieho súdu bolo doručené priamo oprávnenej, i keď bola

zastúpená advokátom, b/ rozhodli bez nariadenia pojednávania, i keď v konaní

vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, pričom zvoleným postupom odňali

oprávnenej možnosť vyjadriť sa jednak k vykonaným dôkazom, jednak k otázke

individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky, c/ rozsudok rozhodcovského súdu,

ktorý bol v danom prípade pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie, je vykonateľný

tak po formálnej, ako aj materiálnej stránke; tým, že ho súdy odmietli vykonať, jej

bolo upreté právo na výkon rozhodnutia,

3. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.), v otázkach exekučného prieskumu vykonávaného súdom v zmysle  

§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z., ďalej individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky

a jej (ne)platnosti a dôvodnosti zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

  Procesným úkonom z 2. augusta 2012 oprávnená navrhla prerušiť konanie o jej

dovolaní. Uviedla, že jej bolo doručené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky  

z 3. júla 2012 sp. zn. IV. ÚS 344/2012 o tom, že jej ústavná sťažnosť, ktorú podala veci  

sp. zn. 6 Cdo 228/2011 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, bola prijatá na ďalšie

konanie. Podľa dovolateľky môže mať konečné rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky význam aj pre predmetné dovolacie konanie, čo podľa jej názoru opodstatňuje

prerušenie dovolacieho konania (§ 109 ods. 2 O.s.p.).

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podala včas oprávnená, za ktorú koná jej zamestnanec s právnickým vzdelaním  

(§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3

O.s.p.) najskôr skúmal, či je dôvodný návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.

V zmysle § 243c O.s.p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia

o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92  

ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 2  

písm. c/ O.s.p. súd, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha

konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd

dal na takéto konanie podnet.

Vyššie citované ustanovenia upravujú tzv. fakultatívne prerušenie konania, v prípade

ktorého je na úvahe – v danom prípade dovolacieho – súdu, či konanie (ne)preruší. Dovolací

súd pri rozhodovaní o návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania vychádzal

z toho, že samo podanie ústavnej sťažnosti v inej právnej veci, dokonca ani jej prijatie

Ústavným súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie nie je dôvodom, so zreteľom  

na ktorý treba dovolacie konanie prerušiť (v tejto súvislosti porovnaj tiež rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 200/2010). Ústavný

súd Slovenskej republiky môže, ale rovnako nemusí vyhovieť podanej ústavnej sťažnosti.

Pritom Ústavný súd Slovenskej republiky sám zastáva názor, že právne závery vyplývajúce

z jeho rozhodnutí vo veciach individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky sa týkajú v podstate len týchto sťažností a nie sú v zásade globálne záväzné (neplnia

funkciu všeobecne záväzného aplikačného pravidla) pre rozhodovaciu prax všeobecných

súdov (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. augusta 2012 sp. zn.   I. ÚS 359/2012). V tom zmysle ani rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci

IV. ÚS 344/2012, ktoré bude vydané, nemôže mať pre preskúmavanú vec účinky záväzného

aplikačného pravidla. Navyše, Ústavný súd Slovenskej republiky v skutkovo a právne

obdobnej veci tej istej oprávnenej uznesením z 11. decembra 2012 sp. zn. III. ÚS 595/2012

(ktoré sa zmieňuje aj o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci sp. zn.  

6 Cdo 228/2011 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) odmietol ústavnú sťažnosť ako

zjavne neopodstatnenú; obdobne rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením  

z 19. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 264/2012.

Z uvedených dôvodov dovolací súd návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania zamietol.

II. V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním možno totiž napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, (len) pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236  

ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

II. 1. Dovolateľka namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí  

do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu  

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že v rozpore so zákonom „preskúmavali

rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke“ a že bez zákonom zvereného oprávnenia

v exekučnom konaní skúmali existenciu (platnosť) rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľka  

tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii

ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde  

zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú

dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov

súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237  

písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľky o existencii

vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

II.2. Podľa názoru oprávnenej jej súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,

je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka

občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv.

II.2.a/ Predmetnú procesnú vadu vyvodzuje dovolateľka z postupu súdov, ku ktorému

v danej veci došlo pri doručovaní dovolaním napadnutého rozhodnutia.

Zo spisu vyplýva, že návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2 spisu) podala priamo

oprávnená (nezastúpená advokátom). Rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bolo preto správne doručované

oprávnenej (viď č.l. 23 spisu). K odvolaniu oprávnenej (č.l. 24 spisu) bolo pripojené jej

plnomocenstvo z 27. júna 2011 udelené Advokátskej kancelárii JUDr. D. B., s.r.o. (č.l. 44

spisu). Neskôr bolo do spisu založené plnomocenstvo z 9. septembra 2011, ktoré udelila

oprávnená advokátovi JUDr. G. G. (č.l. 52 spisu). Je pravda, že dovolaním napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu bolo najskôr doručené (len) oprávnenej dňa 29. novembra 2011

(č.l. 65 spisu) a až s časovým odstupom – 3. januára 2012 – advokátovi JUDr. G. G. č.l. 84

spisu), tento postup ale v ničom neodňal oprávnenej možnosť pred súdom konať. Lehota na

podanie dovolania začala v danom prípade plynúť v nadväznosti na to doručenie rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenej, ktoré bolo v súlade s ustanovením § 49 ods. 1 veta prvá O.s.p.,

t.j. 3. januára 2012.  

Predmetná námietka je preto neopodstatnená.

II.2.b/ Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo

tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania, bez  

jej účasti a možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia

tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného

konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie   sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach  

§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného

a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej

neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú.

Z dovolania vyplýva tiež názor oprávnenej, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu

skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené,

mohla v danom prípade založiť prípustnosť dovolania žalovanej). Vytýkaná neúplnosť alebo

nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241  

ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

nezakladá.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov

nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

II.2.c/ Oprávnená namietala aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu

skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto exekučný súd nemôže

vysloviť ani jej neplatnosť. Uviedla, že ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní stanovuje rozsah preskúmania rozhodcovského rozsudku, pričom

posúdenie neplatnosti rozhodcovskej doložky tam nepatrí. Táto námietka sa [z určujúceho –

obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)] viaže na správnosť interpretácie ustanovení

zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto

námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov

nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky;

takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.  

Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý

už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov

rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona  

č. 244/2002 Z.z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,  

je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných

predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.).  

Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako

rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom

rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu

rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený

uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný

prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady

ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom  

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora  

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania

povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk

zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej  

(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako  

aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia

uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný

súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby

a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012).   Na druhej strane ale nemožno

prehliadnuť, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok, je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade

rozsudku rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39  

ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal

orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo

k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd

a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012).

Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná

právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“

nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania,

ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal

v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský

rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou

podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený

postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského

súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval

postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský

súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci

daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie

označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné,

ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré bolo uznesením

občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

K záveru súdov o neplatnosti rozhodcovskej doložky dovolací súd uvádza, že súdy

mali v danom prípade k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých boli schopné

získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave. V preskúmavanej veci oprávnená

k návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý doručila súdnemu exekútorovi, pripojila

rozhodcovský rozsudok odkazujúci na rozhodcovskú doložku obsiahnutú v poistnej zmluve.

Vzhľadom na to, že účastníci poistnej zmluvy sa dohodli, že všetky ich spory budú riešené

výlučne v rozhodcovskom konaní, postupovali súdy nižších stupňov správne, pokiaľ pristúpili

k skúmaniu, či toto ustanovenie nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou

v spotrebiteľskej zmluve.

Súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu Rady 93/13/EHS  

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto smernica bola

implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom  

č. 150/2004 Z.z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení

neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Dovolací súd

konštatuje, že exekučné súdy vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny

predpis, ktorého výklad uskutočnili v súlade s uvedenou smernicou.

Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci

Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav

medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,

vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd  

má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého

týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami

potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej

v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa

vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu

vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,  

s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere

uzatvorenej poistnej zmluvy. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa

Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (tento zákon nadobudol účinnosť  

1. apríla 2004, teda pred uzatvorením poistnej zmluvy) poistnú zmluvu za spotrebiteľskú

priamo neoznačuje, dospel dovolací súd k záveru, že uvedená právna úprava nemá taxatívny

charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií exekučným

súdom aplikovaná správne. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy

nesmú obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré spôsobujú značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ktoré sám

Občiansky zákonník označuje za neplatné. Takým je aj zmluvné dojednanie, ktoré

spotrebiteľa núti riešiť spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní.

Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade rozhodcovská doložka) nevyvoláva

zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho, že

oprávnená a povinná sa platne nedohodli na tom, že ich vzájomné spory budú riešené

v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou, ktorá vykazuje znaky neprijateľnej

zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neplatného zmluvného

dojednania nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť

žalobu oprávnenej proti povinnej vo veci sp. zn. 3C/1070/2009 vedenej pred Arbitrážnym

súdom Košice. Na základe toho dovolací súd konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný

rozhodcovský rozsudok správne nepovažovali za vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46

Exekučného poriadku).

Pre prípad, že oprávnená namieta aj to, že dovolaním napadnuté rozhodnutie  

je nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, že judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky je nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nižšieho stupňa považovaná za tzv. inú procesnú vadu konania (viď R 111/1998), ktorá ale sama o sebe prípustnosť dovolania

nezakladá, lebo nie je vadou uvedenou v § 237 O.s.p. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti

(iba) ako dôvodu zakladajúceho tzv. inú vadu konania vyplýva z viacerých rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009,

1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 165/2011,  

3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).  

Z týchto dôvodov (2.a/ až 2.c/) dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci

nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho

rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom

konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

II.3. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva  

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní  

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

napríklad vo veciach sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,

5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné

vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie oprávnenej

podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce  

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej náhradu trov dovolacieho

konania nepriznal, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. januára 2013

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková