3 Cdo 72/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ing. M. Š., bývajúcej v B., proti žalovanému M., a.s., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenému Advokátskou
kanceláriou K., spol. s r.o., so sídlom v B., IČO: X., o nahradenie prejavu vôle, vedenej na
Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 12 C 90/2006, na dovolanie žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 1. júla 2009 sp. zn. 17 Co 99/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 19. novembra 2008 č.k. 12 C 90/2006-191
žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala nahradenia prejavu vôle žalovaného uzavrieť s ňou
kúpnu zmluvu o prevode spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa
v katastrálnom území Š. a zapísanej na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – orná pôda vo
výmere X m² (ďalej len „nehnuteľnosť“), zamietol. Žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovanému
9 801,33 € (295 275 Sk). V odôvodnení uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by
pôvodní spoluvlastníci porušili predkupné právo žalobkyne na kúpu ich spoluvlastníckeho
podielu. Z toho dôvodu kúpnu zmluvu, ktorou žalovaný odkúpil spoluvlastnícky podiel na
nehnuteľnosti považoval za platnú, a preto žalobu zamietol. Výrok o náhrade trov konania
odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie oboch účastníkov konania Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom
z 1. júla 2009 sp. zn. 17 Co 99/2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola žaloba o nahradenie prejavu vôle zamietnutá, a zmenil vo výroku o náhrade trov konania
tak, že žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovanému trovy prvostupňového konania vo výške
192,53 €. Súčasne žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 109,38 € trov odvolacieho
konania. V odôvodnení poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, ktorými mal
preukázané, že žalovaný nadobudol spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti od spoločnosti P.
na základe kúpnej zmluvy z 29. júna 2007 za kúpnu cenu 6 520 456,20 Sk (216 439,49 €),
ktorej vklad bol Správou katastra v Banskej Bystrici povolený 10. júla 2007 pod č. V., ktorá
neporušila predkupné právo žalobkyne, pretože ešte pred uzavretím kúpnej zmluvy so
žalovaným ponúkla svoj spoluvlastnícky podiel na predaj žalobkyni ako podielovej
spoluvlastníčke za kúpnu cenu 4 860 704 Sk. Žalobkyňa túto ponuka prevzala 6. februára
2007, právne relevantným spôsobom ju neakceptovala, preto spoločnosť P. mohla previesť
svoj spoluvlastnícky podiel na žalovaného. Keďže neexistuje skutkový a právny dôvod
opodstatnenosti žalobkyňou uplatneného nároku, rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
považoval za vecne správny, a preto ho podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Výrok rozsudku súdu
prvého stupňa o náhrade trov konania zmenil z dôvodu, že súd prvého stupňa nepostupoval
správne pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia žalovaného. O náhrade trov
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. l O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho
konania napadol žalovaný dovolaním, v ktorom namietal, že mu postupom odvolacieho súdu
bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Vadu tejto povahy videl
v tom, že odvolací súd zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o náhrade trov
prvostupňového konania bez návrhu žalobkyne ako odvolateľky, že odvolací súd uvedenú
zmenu neuviedol pri verejnom vyhlásení rozsudku, že odvolací súd porušil § 213 ods. 2
O.s.p., keď účastníkov nevyzval, aby sa vyjadrili k použitiu § 11 ods. l vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. namiesto § 10 ods. 1, 2 tejto vyhlášky, že neakceptoval procesné
nástupníctvo žalovaného v konaní podľa jeho uznesenia z 24. októbra 2008 sp. zn.
13 Co 139/2008, ako i že sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal jeho právnou
argumentáciou uvedenou v odvolaní a vyčíslení trov konania zo 6. júla 2009. Z uvedených
dôvodov žiadal dovolaním napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania
zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, prípadne zmeniť.
Žalobkyňa sa k dovolaniu žalovaného písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Žalovaný v prejednávanej veci napadol dovolaním výrok rozsudku odvolacieho súdu
o trovách konania. Jeho dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku
odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie
o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.).
Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť
dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať nie podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy
je prípustné dovolanie proti rozsudku (§ 238 O.s.p.), ale ktoré vymedzujú podmienky
prípustnosti dovolania proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.).
Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie
odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide
o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3
O.s.p.).
Keďže žalovaný v prejednávanej veci napadol dovolaním výrok o trovách konania,
ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ale v takomto prípade vylučuje prípustnosť dovolania.
Dovolanie žalovaného by v dôsledku toho mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní
došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú uvedené v § 237 O.s.p. (porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. októbra 1998 sp. zn. 5 Cdo 69/98, ktorý bol
publikovaný ako R 117/1999).
So zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie
pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu),
ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát). Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Treba
ale uviesť, že pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je
významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ktoré opodstatňuje záver dovolacieho
súdu, že konanie na súde nižšieho stupňa je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne
vymenovaných vád. So zreteľom na obsah dovolania žalovaného treba v danom prípade
osobitne zdôrazniť, že § 237 O.s.p. spája prípustnosť dovolania výlučne len so
závažnými procesnými vadami, a s výhradne tými, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť. Iné
procesné vady (procesné vady inej povahy, než sú vady taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.)
a tiež iné nesprávnosti než sú vady postupu súdu v konaní (napríklad nesprávnosti, ku ktorým
došlo v rámci právneho posudzovania veci), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal
dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho
súdu nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších
stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou žalobkyni realizáciu jej
procesných práv.
Pokiaľ žalovaný v dovolaní namieta, že odvolací súd zmenil výrok rozsudku súdu
prvého stupňa o náhrade trov prvostupňového konania bez návrhu žalobkyne ako
odvolateľky, dovolací súd túto námietku nepovažuje za opodstatnenú. Z obsahu spisu
nesporne vyplýva, že žalobkyňa odvolaním napadla rozsudok Okresného súdu Banská
Bystrica z 19. novembra 2008 č.k. 12 C 90/2006-191 v celom rozsahu (viď č.l. 200 spisu), t.j.
ako výrok vo veci samej samej (zamietnutie žaloby), tak i výrok o náhrade trov konania
[uloženie povinnosti zaplatiť žalovanému 9 801,33 € (295 275 Sk) trov konania] a navrhla
rozsudok súdu prvého stupňa „v celom rozsahu“ zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie. Odvolaním napadnuté výroky sú samostatné a odvolací súd v rámci
preskúmania odvolania ich môže posúdiť a rozhodnúť o nich odlišne; potvrdzujúci výrok vo
veci samej nemá za následok taký istý spôsob rozhodnutia aj o náhrade trov konania. Preto sa
dovolateľ mýli, keď vychádza z toho, že odvolací súd mohol a mal výrok o náhrade trov
prvostupňového konania preskúmať len z hľadiska ním podaného odvolania proti tomuto
výroku, ktorým žiadal priznať náhradu trov vo výške 16 028,83 € (482 884,60 Sk) oproti
súdom prvého stupňa priznanej náhrade vo výške 9 801,33 € (295 275 Sk).
Dovolací súd nepovažuje za opodstatnenú ani ďalšiu námietku žalovaného,
spočívajúcu podľa neho v nesprávnom postupe odvolacieho súdu, keď podľa § 213 ods. 2
O.s.p. nevyzval účastníkov, aby sa vyjadrili k použitu § 11 ods. l vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
namiesto § 10 ods. l, 2 tejto vyhlášky a keď na verejnom vyhlásení rozsudku neuviedol, ako
mení výrok rozsudku súdu prvého stupňa o náhrade trov prvostupňového konania. Postup
predpísaný ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. je odvolací súd povinný dodržať len vtedy, ak sa
domnieva, že nárok, ktorý je predmetom konania, treba posúdiť podľa iného právneho
predpisu, ako ho posúdil súd prvého stupňa alebo podľa toho istého právneho predpisu, ako
ho posúdil súd prvého stupňa, ale podľa iného jeho zákonného ustanovenia, pričom toto iné
zákonné ustanovenie musí byť rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci. Povinnosť v zmysle
vyššie uvedeného ustanovenia sa však netýka postupu odvolacieho súdu v prípadoch, keď
nerozhoduje vo veci (o nároku, ktorý je predmetom odvolacieho konania), ako tomu bolo
v danom prípade (rozhodoval o náhrade trov konania).
Z vyššie uvedenej námietky, ako i z námietky dovolateľa, že odvolací súd pri
rozhodovaní nevzal do úvahy procesné nástupníctvo žalovaného v tomto konaní, možno
vyvodiť, že namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením
veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod,
ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006,
sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia dovolateľa o založení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení boli prípadne aj opodstatnené, nezakladalo by
to prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
Pokiaľ žalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
výroku rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania,
ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je
jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05).
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď
II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by vždy zároveň platil aj opak. Ústava Slovenskej
republiky neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu
a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje
predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného
práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť
vzniku procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu,
význam a procesné dôsledky uvedených pochybení upravuje tento procesný kódex aj
podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní.
S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú
zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237
O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny
poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných procesných vád - (len)
v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné (vada takejto
povahy sama o sebe prípustnosť dovolania nezakladá).
Na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (pre
porovnanie viď aj IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 111/98 uverejnený rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v ktorom tento súd ako
súd dovolací vyslovil názor, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj
právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa
právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj
v prejednávanej veci.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalovaného podľa Občianskeho súdneho
poriadku procesne neprípustné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný
prostriedok žalovaného podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
odmietol.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalobkyni náhradu trov
dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. augusta 2010
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková